IV

Od toho času mohla Marienka s Gilbertom robiť, čo sa jej len páčilo. Jeho predošlá pôsobivlosť ustávala; jeho rozkazy bývali krátke, ačpráve vždy dôrazné a výdatné. Najradšej býval okolo Marienky a málokedy opúšťal Liptov zámok.

Dievča ho zas obsypávalo žarty i veselými slovy, takže sa koľko ráz stalo, že tvrdý muž chtiac-nechtiac oddával sa detinským roztopašnostiam.

Gilbert a Marienka boli nerozdvojní.

Vojenské rozkazy Gilbertove poslúchalo všetko do nohy, bo bálo sa ho všetko; len nie starý Ondráš, ktorý, koľko ráz len Gilberta zhliadol, vždy obrátil sa nabok, kýval hlalvou a odŕhal.

Ondráš vyrástol, ešte čeľadníkom súc, v dome otca Veľmožínovho; potom slúžil v dome, vozieval na vozíčku dieťa pána svojho Marienku, spievaval jej i rozprávky jej vypravoval za jej detských časov, i bol svedkom jej narodenia, jej detinstva, jej vyvinutia. Slovom, Ondráš bol skoro úd rodiny, ačpráve sluha, bo krem Parižoviec, kde sa narodil, skoro nikde nebýval, len na Liptove zámku. Preto si aj všetko v dome a v rodine panskej dovolil, čo sa mu len páčilo.

Teraz sa mu najviac nepáčilo, že Marienka, jeho vlastné dieťa, lebo ju vraj na kolenách vykolísal a sa s ňou hrával, až pritom zošedivel, teraz sa naňho ani neobzrela. Keď vychádzala zo zámku, to mu viac nehovorila: "Ondráš, poď so mnou" Alebo: "Ondráš, príď proti mne'" Ani mu viac nevravela: "Ondráš, podaj mi to!" - "Ondráš, dones mi to'" On si na tom mnoho zakladal, že on v zámku samojediný znal, a to i do najposlednejšej ihly a nite, kde čo z Marienkiných vecí ležalo. I koľko ráz smiať sa naň musela Marienka, keď Ondráš chyžné, obslúžiť ju chcejúce, klbom nabok odsotil, keď chceli rozkazy panny svojej vyplňovať v jeho prítomnosti. Zvyk a oddanosť jeho bezhraničná k dieťaťu, k Marienke, nedopustila, aby kto nad nim horoval v priazni u jeho panenky. On sa nestaral nikdy, čo si tam pán robí so svojím služobníctvom na poľovačkách alebo vo výpravách bojovných, jemu do toho nebolo nič; ale keď i Veľmožín sám dieťaťu svojmu dač dohováral alebo mu rady udeľoval, tu sa Ondráš vždy vyskytol so svojím múdrym poznamenaním i odporoval obyčajne i pánovi svojmu. Strážil on Marienku vždy ako oko v hlave a nebol by dopustil, aby ju len vetrík ofúkol.

Teraz chodí Ondráš po zámku so zvesenou hlavou, neozrie sa ani napravo, ani naľavo, mrmle si vždy dač pod nosom a tak sa zdá, že sa viacej ani o Marienku nestará. Táto to ani nespozorovala, ale naostatok jej predsa do očí padlo, že sa starý jej sluha tmolí a tmolí okolo nej ako kamenný stĺp a že rozhovorčivosť jeho prestala.

"Čo ti je, Ondráško, čo?" opýta sa ho.

"Nič."

"Ale povedzže mi, hriešna duša, prečos' taký nemý?"

"Nač?" bola odpoveď.

"Ale, Ondráško, vari sa ti rozum čistí?"

"Hm."

"A či ti dačol chybí?"

"Opýtajte sa to druhých, a nie starého Ondráša!" odpovie sluha."Čo vás po ňom?"

"Ale tys' celý blázon, Ondráško!"

"Veru by to ani div nebol, bo už teraz na Liptove zámku ma viac potreby niet, hoc už päťdesiat rokov slúžim, a to vždy verne a spravodlivo. Teraz, keď treba vreteno panne Marienke zdvihnúť, dvíha nie viac Ondráš, ale ten cudzí panáčik; keď jej spadne člnok pri krosnách, dvíha ho zas len ten panáčik; keď jej treba vlna donáša ju panáčik; keď sa chce pozhovárať tuliby máš panáčika; keď sa ide panička prejsť - tu o Ondrášovi viac ani reči - to zas len panáčik pri nej. Hľa, tak svet platí," vzdychol si Ondráš a hovoril akoby sám pre seba, "a predsa som ju ja tu na týchto kolenách vykolísal.

"Ach, Ondráško, nuž už viem, odkiaľ vietor duje," odvetila Marienka usmievavo,"a musím ti povedať," dodala roztopašne "že by som sa ja za živa dala pochovať, keby sa mi dač také hrozné prihodilo. A tak, úbohá duša, trp, len trp."

Ale Ondráš teraz dvihol hlavu a vypovedal docela určite: "Vysmievajte sa vy, koľko chcete, ja nedbám, ale teraz tu pána niet, ani pána Imricha niet, a tak ja to trpieť nemôžem. Povedzteže mi," pokračuje sluha horlivo, "panna Marienka, či si vás ten cudzí pánko chce vziať?"

"Ale, Ondráško, vidíš, aký si ty hlúpy!" odpovie mu vážno-posmešným hlasom dievča. "Akože si ma môže vziať, keď je mních?"

Ondráš sa hrozitánsky zasmial i hovoril: "Mních? Mních! Mnich! Hľa, hľa, hľa, dajtimibože za mnícha!... Ja som síce nikdy ešte mnícha nevidel okrem u nás v kaplnke dvoch namaľovaných, z ktorých sa jeden sám za svoje i naše hriechy po chrbte šibe, druhý ale na kolenách kľačí a Pána Boha zloženými rukami prosí, aby sa zmiloval nad nami hriešnymi ľuďmi, a potom toho starkého, čo tu sem s týmto mladochom prišiel; ale i tento bol pokorný, dával nám požehnania a hovoril k nám ako otec, takže sme si všetci kľaknúť museli, keď sa k nám obrátil. K tomu mal na sebe také rúcho, že i starý Ondráš lepšie a mäkšie nosí. To bol mních! A takých mníchov ja rád vidím! Ale toto? Toto má byť mních? - Ale však sa ten ani modliť nevie! Aspoň o tom nikto doteraz nepočul. Aha, ale on zná inšie kúsky! Keď ide panna Marienka napravo, to škúli napravo, keď ide naľavo, to škúli naľavo i ide mu tak jazyk ako mlyn, nie hádam pri modlidbe ale pri našej Marienke. A keď naša panička pradie, to ju pľasne po ruke, aby jej vreteno z ruky vypadlo a on ho zdvihnúť mohol; keď tká, to príde a trhá jej nite, aby ich s ňou hľadať mohol; keď pletie, to zas príde on a vytrhuje jej ihlice. A má ten veru mníšsky odev, ako ten starký pán, čo ho sem doviedol. Aha! To sa tak na ňom liští, že ani na svätých na oltári, lebo je to vraj - ako vravia - z hodvábu, o čom my nič nevieme; a pritom nosí šabľu i železné rúcho ani náš pán - ej, pekný to mních, pekný to mních," vrtiac hlavou, dokoná Ondráš.

"Ondráško," povie na to Marienka, "veru som nevedela, žes' ty taký figliar a že to všetko vidíš."

"Hm," odvetil starký, "vidíš - nevidíš, keby som len to videl, nebolo by to ešte nič, ale čo ucho počuje, za to by sa iste pán Imrich zaďakoval."

Marienka začala strácať dobrú vôlu a práve chcela Ondrášovi razom odseknúť, ked sa dvere otvorili.

Dnu vstúpil Gilbert.

Pozrel na Marienku, pozrel i na Ondráša skúmavým okom a videl, že Marienka po prvý raz pred ním sklopila oči.

Nič si z toho nerobil.

Na Ondráša sa viac neohliadol.

Vzniesol dohora dumné čelo, pozrel znovu na Marienku, a to okom, čo ju do seba, jej celú postavu, jej celú bytosť vsať chcelo, i povedal: "No nepôjdeme, Marienka?"

"Pôjdeme."

I odišli.

Ondráš skamenel, gamba mu ovisla, oči mu boli upreté na dvere, ktorými mladí ľudia vyšli, až sa naostatok spamätoval, pokrútil hlavou i sám pre seba vypovedal: "Ondráš! To nejde po dobrom! Keď nieto, ani pána, ani pána Imricha, tu musíš ty dva razy vidieť, dva razy počuť, aby sa nášmu diejťaťu dač nestalo, bo veru to nejde po dobrom."

Ale ktože sa viac a Ondráša staral? Gilbert nie a Marienka - tiež nie.

Gilbert chytil dievča pod ruku, skláňal sa k nemu, pozeral mu do očí, hovoril hladké slová a naostatok vypovedal: "Kebys' vedela, Marienka, ako mi je teraz dobre!"

"No vidíte, pán Gilbert," .odpovedala ona, "však som vám predpovedaIa, že u nás okrejete a že ľad z duše vašej práve u nás, v týchto, ľadových krajoch, dolu spadne. Jaj! Však ja to viem! A len by som rada vedela, prečo ste práve do Liptova prišli, aby ste u nás, chladných ľudí, otepleli, oživli, keď vám ani horúčosť východu, ani plamenné slnce Francie vašej nemohlo zohnať oblaky z čela vášho. Povedzte mi, povedzte, ako ste práve do Liptova prišli, bo, u nás ľudí vám podobných nevídať, ba sme o nich predtým ani nechyrovali:"

"Na to je pár slov dosť, dievka moja," odvetí Gillbert. "Po zničení Jeruzialemského kráľovstva utiahli sa kresťania na brehy morské, kde im Saracéni pár miest k obydliu zanechali. Ale keď títo nielen znovu začali pútnikov, ale aj tieto mestá napádať, tu zanevrela hŕstka kresťanov na svojich dávnych nepriateľov i povolala rád johanitov z astrova Rhodos, i templárov ešte vo Svätej zemi meškajúcich a vtrhla do zemí nepriateľských. Saracén ale stiahol sily i z Egypta i zo Sýrie a udrel na nás. Kresťania bojovali statne, ale podľahli, len johaniti a templári, pozerajúc pošmúrnym okom, merali kopy nepriateľov a ticho, pokojne na velenie veľmajstra skočili ako mátohy nočné na hŕby Saracénov. Pod kopytom konským sa ľudia zvíjali; vresk, huk, plač, výrazy bôľu sa dovedna miešali a šamotina tá vystupovala až k oblakom a zdala sa byť rebríkom siahajúcim až k nebu, na ktorom si cestu kliesniť zvykla budúcnosť do výšin svetov, o tisíc rokov zjaviť sa majúcich. Johanita a templár nedbá na to nič a ide ďalej a ďalej, nosiac za svojou šľapajou smrť. Ale v horlivosti svojej a istote víťazstva nevidí nič, nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka i zozadu Saracén obchádza. - Strely razom zafučia zboku; starý veľmajster sa obzrie a vidí nátlak zo všetkých strán. Chudá jeho zoschnutá postava sa vztýči na koni a rozosiela komtúrov na štyri strany, zostanúc sám. Vtom však udrie Saracén proti jeho malému hlúčku a vyschnutá jeho postava, zostarnutá ruka jeho tým viacej zúri medzi nepriateľom, takže široký plášť jeho vo vetre ako zástava duchov, v hmlách nad zemou sa vznášajúcich, zavieva. I videl som ho osamoteného i priskočil som k nemu i odrážal som seky nepriateľské od neho, až sa mi podarilo oslobodiť starca nemysliaceho viac na život.

Veľmajster videl, že je všetko stratené, bo húfok našich - viac odolať návalu saracénskemu nemôžuc - podliehal, a keď tu i tu bolo vidieť pár čiernych a bielych plášťov plávať v povetrí, to sa nám zdalo tak, ako keby orol perute svoje tým väčšmi rozťahoval, čím je istejší, že tisíce vtáctva ho obtáčajúce len na chvílu čakajú, ked ďubať budú mozgy z mohutnej hlavy jeho.

Z našich popadalo mnoho a medzi padlými boli traja komtúri. Veľmajster zvolal stolicu, ticho, bez každej okázalosti.Tvár jeho bola plná smútku, obrvy mu viseli nad vyschnutoutvárou i nad sem-tam strielajúcimi očima ako mrákavy, keď sa nahrbia za sparného dňa v letnom čase nad krajinou.Starec rozložil postavenie rádu, spomenul velké straty jeho i prikročil k voleniu komtúrov pre národnosť francúzsku, španielsku a anglickú. Komtúri sa volia z najvýznamnejších, v boji mužov a veľmajster odporúčal Francúzom jedného z najmladších - mňa. Ja ale vzoprel som sa tomu a voľba padla nad Jeana de Croix. Po dlhých poradách o zosilení a znovuusporiadaní rádu uzavrelo sa všetkých po západe roztrúsených bratov zvolať, nových ale ta vyslať, aby mládež vyzývali ku vstúpeniu do rehole našej. Ondrej, kráľ uhorský, získaný bol zas i pre rád náš i pre krížové ťaženia a tak poslali i komtúra nášho a mňa sem, aby sme v neprítomnosti kráľovej z jednej strany upevňovali vplyv rádu nášho a potom udržovali pokoj v týchto nám dosiaľ nepoznaných krajinách."

"Ale vy to teraz nebanujete," prerečie po dlhšom počúvaní Marienka, "však je pravda, pán Gilbert?"

Johanita neodpovedal.

I chytilo ho dievča dobromyselne za ruku i vypovedalo: "Vidíte, pán Gilbert, tu u nás ste sa stali spokojnejším, vaša tvár sa vyjasňuje, nemyslíte na bitky a každý rozkazy vaše počúva viacej ako kráľove."

"To ešte niet všetko!" odpovie johanita.

"Všetko človek nemôže mať," pretrhne ho dievča, "ale naše pekné hory, naše voňavé lúky, naše bezparné slniečko, naše čisté povetrie i teší oko, i chová prsia človeka, takže sa musí tešiť žitiu. - No a vy, pán Gilbert, tiež, však mám pravdu?"

"Možno."

"Možno - nemožno," hovorí Marienka, "už ja vidím, že je to tak. A k tomu chcete byť taký múdry, že to nevypoviete, a ja predsa viem, že sa vám z Liptova nechce a že pomaly i na vaše vojny zabudnete."

"Nebuď staré spomienky," vypovie pošmúrne Gilbert, "bo zle je spiacemu levovi šeptať do ucha o driemajúcej sile jeho, bo keď sa prebudí to zotrie si chmáry z očí i chtiac dohoniť premeškané chvíle, tým s väčšou úsilnosťou sa po okolí poobzerá, kde by nájsť mohol predmet, na ktorom by skúšal sily svoje."

"Už vám ja to, pán Gilbert, raz neverím."

"Ale uveríš, dievka moja," odpovie na to johanita, "že môže iskra pod popolom dlho tlieť, ale keď zafúka do pahreby vietor, to rozžiari sa i pozažína uhlia okolo seba, i zapáli tisícročné hory a zničí ich."

"Jaj! Ja sa toho nebojím," hovorí Marienka, "vy ste už od vojny odvykli; a ešte vám dačo poviem... vy ste zabudli už i na... Helenu."

Neočakávané bolo Gilbertovo vyslovenie mena tohoto, a to tým viacej, že ho od času, keď Marienke zveril tajomstvo svoje, nikto viac nespomenul. Zamyslel sa, zvesil oko i hlavu, ale razom ju zas vyšvihol dohora, oko mu zablyslo i zahorelo plameňom, ako keď za sparného večera zabĺknu pary na čistom nebi, silne uchytil obe ruky dievčaťa a odhodlaným určitým hlasom vypovedal: "Pravdu máš, dievča! Keď zjari dub pučí a svieže lístie rozkladá po holých halúzkach, nespomína si viac na uschnuté, vetry poodnášané lístie jesene.Búrka pŕs mojich utíchla, Helenin obraz zanikol v duši mojej, takže len hmla po ňom zostala. Ale aj táto s vychádzajúcim novým ránom žitia môjho redla, až vyšlo slnce moje, a slnce moje si - ty."

"Ja, pán Gilbert?" opýta sa ťahavým, premeneným hlasom zarazená Marienka.

"Áno, ty," hovorí určite Gilbert, "u teba mám pokoj, u teba nemyslím na bitky, nemyslím na Helenu. Tvoje účastenstvo na mojich osudoch, tvoja starosť o mňa, tvoja lahodnosť, tvoja bezstarostlivá, vždy nežná myseľ rozbila ľady dušu moju obkľučujúce. Gilbert žije v tebe, dýcha dychom tvojím, hľadí okom tvojím. Marienka! Nech ti je Gilbert tým, čo si ty jemu - a on ťa vznášať bude na rukách svojich až ta, kde ani končiare vrchov vašich nečahajú, a ty sa zaskvieš vo sláve svojej, že ti bude pol sveta závidieť,"

Čím ďalej hovoril johanita, tým viacej sa začervenalo líce, tým viacej sa rozširovalo oko jeho a postava jeho nadobývala podobu velikána, ktorý myslí, povedomý súc mohutnosti svojej, že sa mu všetko na svete koriť musí, že on je osou sveta, okolo ktorej otáča sa všetko.

Marienky sa zas strach zmocnil, obzerala sa sem i tam, i v úzkosti svojej povedala: "Ale, pán Gilbert, čože sa vám robí? Čo vlastne chcete odo mňa?"

"Od teba, Marienka?... Od teba očakávam silu a krepkosť, bo ty jediná si vstave zahnať starosti moje, tvoja útlosť a lahodnosť obveseliť a zohriať myseľ muža tvrdého, súc ale v blízkosti tvojej ako vosk mäkkého. - Čo ja chcem?

Chcem, abys' ty ľúbila mňa tak ako ja teba."

Slová tieto vypovedal Gilbert s prudkosťou i zastavilo mu to dych a oči jeho hľadeli na Marienku, ako čo ,by vodrať sa do vnútornosti jej najskrytejšej a tam pohyby jej duše vypátrať chceli.

Dievča sa ale zobralo pomaličky i vypovedalo: "Pán Gilbert, to nemôže byť. Ja som nevesta Imrichova a zachovám lúbosť preňho; a vy ste mních a iste nebudete lámať sľuby pri vstúpení do rehole vašej dané."

V Gilbertovi sa vzbúrila stará náruživosť.

Tvár jeho zostala ako obličaj noci za pošmúrnych jesenných večerov.

Ale ešte raz pozdvihol hlas, búrku v prsiach udusujúc: "Nie, dievča! Ty nemôžeš byť ženou každodenného človeka! Tvoj útly cit potrebuje inej potravy, Tys' stvorená pre mňa! Ty sa budeš ako brečtan obvíjať okolo mňa a zelenieť sa budeš jarosťou svojou i vtedy, keď iným zelinám a iným ženám lístie opadáva a líca vädnú... Tebe škoda zahynúť pri boku každodenných ľudí. - A ja mních? Nuž dobre! Jesto ešte niekto na svete, čo má moc dané sľuby rozväzovať. Spojím sa so strýcom i budeme spolu prosiť Svätého otca, aby ma oslobodil od sľubu bezženstva, ba kráľ Francie sám sa do toho vloží - a ty, Marienka, pôjdeš za mnou."

"Nemôžem!" odpovie pološeptom dievča.

"Dobre!" vyvolá Gilbert, "poďme ďalej." Zasekol zuby, vztýčil pyšne postavu a obrátil kroky k Liptovu zámku.

Marienka ho smutne, bez slova nasledovala.

Nikomu nenapadlo na vracajúcich sa pozerať, bo ich prechádzky boli obyčajné.

Len dve oči spozorovali, že Gilbertova postava pyšne, pánovite vyhliadala, že zrak jeho sa sem-tam ako pobúrené vlny morské gúľal a že na čele jeho poletovali mrákavy, ako keď sa na Poludnici oblaky zbierajú, aby tiahnúc ku Kriváňu, zúrili a búrili nad tichým liptovským vidiekom. Tie dve oči pozreli i na Marienku, ako sklopeným okom, trasúc sa ako osika, prekračovala prah zámocký.

Boli to oči Ondrášove.