V

Ale nebolo sa mu treba viacej obzerať veľmi ani po Marienke, ani po Gilbertovi.

Marienka utratila predošlú bezstarostlivú pohyblivosť a štebotavosť, schádzala sa s johanitom, len keď mu vyhnúť nemohla, a bývala najradšej sama. Gilbert zas nedoliehal ničím viacej na ňu a zdal sa naoko byť pokojný i lahodný k dievčaťu. K tomu ho zaneprázdňovali iné veci.

Ako keď vetríky si okolo tatranských sochorcov poihrávajú a im novinky všelijaké, len im samým zrozumiteľné šepotajú, tak sa donášali chýry až hen do odľahlých krajov liptovských, že sa kráľ Ondrej, opustený od spojencov, so svojím, chorobami, zimou a hladom veľmi zrednutým vojskom nazad do Uhorska navracia.

Opát svätomartinský Uriáš poslal posla na Liptov zámok, kde Gllbertovi v dlhom liste potvrdzoval chýry, i vyvolal ho, aby teraz tým viacej striehol nad hranicami krajiny a nad zemianstvom, kráľa prijať nechtiacim i Poliakov do Krajiny uhorskej proti nemu povolavším.

Zvesť táto bola žeravým uhlím na hlavu Gilbertovu i vyštúrala ho zo zdanlivej pokojnosti. Stiahol obrvy, zamračil čelo, zvesil hlavu i šeptal dač sám sebe, i rukami rozkladal, prudkým krokom sa po izbe prechádzajúc. Všetky nádeje boli razom zničené. Sláva tam, moc tam! Veľmožín príde, ak je nažive, prevezme sám správu i nad Liptovom i nad Hornými Uhry, a on utiahnúť sa musí do Trenčína i prevziať kontúrstvo bez oprávnenej národnosti v ráde, bez rytierstva, bez možných statkov, bez budúcnosti i stať sa vyhnancom v cudzej krajine bez činu, bez vyznačenia!

Sláva tá tam! - myslí si, ale razom sa zas vystrie, hodí hlavou i vyvolá: "Nie!" - No ale bodlo ho dač v srdci, takže po ňom pravicou čiahol. Zišla mu na um Marienka i zaburácala vzpopomienka na toto pekné, lahodné, nevinné stvorenie božie v prsiach jeho.

Zastavil sa, ruky zložil na ľadviach, hľadel stĺpkom dolu i do zeme, krútil hlavou a šeptal: "Nemožno, nemožno!" - Ale po ďalšom rozmýšľaní prudko dupol nohou ivyvolal: "Čo? Nemožno? - Johanitovi všetko možno!"

Bolo popoludnie, už k večeru prechádzajúce slniečko schovávať sa začalo za Tatru a len tu i tu prehliadlo sa ešte po liptovskom vidieku. Gilbert sa pobral k Marienke a tichým, zdanlivo pokojným hlasom k nej prehovoril, chytiac ju za rúčku: "Marienka, nesiem ti novinu."

"Akú, pán Gilbert?" opýta sa dievča.

"Ak Pán Boh dá, skoro uvidíš otca, bo sa kráľ už zo Svätej zeme navrátil."

Dievča vyskočilo, zalámalo radosťou rúčkami i vyvolalo: "Bože môj! Bože môj!"

Starý Ondráš na strane stojaci, omladol i počúval s vy valenými očima tak pozorne každé slovko, že skoro na ústach johanitových zavisol.

Gilbert ale krútil hlavou i vypovedal: "Neraduj sa tak, Marienka! Otec tvoj iste príde smutný domov nad nepodarenou výpravou a bohzná, čo ho očakáva."

"Dajte mi pokoj, pán Gllbert! Čo ma do vašich výprav, keď ja ale otca môjho skoro uvidím, môjho dobrého otca, a keď on odo mňa viac nepôjde. - Ale nič, nič mi viac nehovorte," pokračovalo dievča horlivo, ,;my si tu budeme žiť zase tak ticho, pokojne ako v raji."

Zvečerilo sa a noc sa rozprestrela nad celým okolím. Gilbert chcel odísť, ale rozčúlená a radosťou preniknutá Marienka ho nechcela pustiť i hladkala mu ruku, i usmiala sa, i prosila ho, aby len zostal a rozprával sa s ňou, ako to bude, keď otec príde.

Gilbert neodpovedal.

Na veži zatrúbili.

"Čo to?" vyskočiac opýta sa Gilbert.

Marienka zatlieskala rukami i zvolala: "Oni to, oni to!"

Johanitu to ale trhlo; zbledol ako smrť i otriasať sa mu začala spodná gamba. Spamätal sa ale skoro, chytil Marienku za rúčku i povedal: "Nie tak, nie tak, dievča moje! S vojskom sa v noci nechodí, obzvlášte ale cez Váh nie; bude to dáky súrny posol. - Ondráš," obrátiac sa k tomuto, hovorí Gilbert, "pošli stráž opýtať sa hlásneho, kto to prichádza." Ondráš odišiel.

Marienka bola bez seba; Gilbert snoval rozličné myšlienky a uplynula chvíľa, kým bolo počuť na chodbe štrnganie ostrôh a zbrane v miešanici s radostnými výkriky Ondrášovými. - Otvorili sa dvere a dnu vošiel Imrich Alman.

Gilbertovi bolo nepriam okolo srdca, dievča ale vyskočilo ako srnka a vrhlo sa ženíchovi svojmu na prsia.

Johanitu pozeral na to chladným okom so zloženými na prsiach rukami, divné myšlienky preletúvali hlavu a nadýmali prsia jeho, bo hádam nikdy ešte necítil tak opustenosť svoju na svete, tak zahrnutú náklonnosť svoju k ženskej ako práve teraz. A preto i tak ľúbil Marienku nad všetko na zemi, a to tým viacej, čím menej mu ona sama nádeju akej-takej budúcnosti dávala.

Práve preto horel za dievčaťom.

Duma jeho neopúšťala najmenšej pochybnosti v dobrý výsledok náruživosti jeho. Podľa jeho náhľadu muselo rozumné dievča cítiť, že mužská sila jeho zaváži sto ráz viac ako zvykové spoluobcovanie dievčaťa s každodennými mládencami a že sa slabá dievka práve ta chýli, kde čuje silu mužskosti. Nepomyslel ale na rozličnosť povahy ľudí Karpát a Francie svojej, i nepomyslel, že ťahy srdca ľudského rozličné cesty nastupujú.

Imrich zložil železné odenie svoje a po mnohých otázkach razom Marienkou vyslovených obrátil sa ku Gilbertovi so slovami: "Donášam vám,, pán komtúr, rozličné podivné zvesti a preto ponáhľam sa k vám už dva dni a dve noci, aby som vám dal čím skorej správu o ruchu, odrazu vypuknutom nielen v Uhrách vôbec, ale aj v našich horných stoliciach."

Gilbert sa zobral, sadol si ku stolu a počúval pilne reči Imrichove, ktorý rozprával:

"Ako ste vy, pán komtúr, Liptov, Oravu, Turiec a Trenčín bezprostredne spravovali, tak ste mne odovzdali Zvolen, Gemer, Spiš a Šariš, aby som tam podľa vášho návodu poriadky, rovné vašim, zavádzal. Bol som práve na Šariši, keď sa pán Šarišského zámku zo Svätej zeme so svojou vychudnutou a rozriedenou družinou nazad navrátil. Tu som počul divné veci rozprávať. Naši dorazili šťastne do Svätej zeme; sám kráľ bol prvý, čo boso idúc, svätý kríž v Jeruzaleme pobozkal. Potom pohol sa oproti Arabom, položivším sa pri Betsaide, i dobýjal pevnosť táborskú, kde však, ako myslel, od daného mu jedu ochorel a po vyzdravení sa s vychudnutým, nemocami rozriedeným vojskom domov navrátil, v Malej Ázii dcéru cisára Theodora Laskarisa synovi svojmu Belovi zasľúbiac a ju hneď so sebou vezmúc. Podobne zasľúbil dcéru Máriu Asanovi, kráľovi bulharskému.

Keď sa tak križiaci cez cudzie krajiny pretĺkli, prišli nazad do vlasti svojej, cesta ale do Budíka stala sa im obťažnejšou ako v cudzine samej. Velikáši totiž uhorskí, nechtiac sa podrobovať ostrihomskému arcibiskupovi, utískali nielen nižšie zemianstvo, odoberajúc mu v blízkosti sa nachádzajúci majetok, ale spolu i dôchodky kráľovské zadržiavali. Sedľač sa zas zdráhala odvádzať biskupský desiatok a dane, ba čo viac, začala sa i od kresťanstva ku pohanstvu prinavracať, zabíjajúc výbercov desiatku a daní.

V takomto stave vstúpili križiaci na zem rodnú.

Kráľ, a s ním i križiaci, bol všadiaľ napádaný od svojho vlastného ľudu; rozkazom jeho sa velikáši len smiali, nechtiac ho ani za svojho panovníka uznať, i odkazovali mu, že sa stane s ním to, čo sa stalo s jeho synom Kolomanom, ktorého haličské zemianstvo z krajiny otcom mu oddanej vyhnalo. Pošťastilo sa ale kráľovi i s križiakmi prísť do Budína."

Gilbert počúval pilne reči Imrichove, oka nespustiac z neho. Pohladil si potom čierny vlas svoj od čela nadol a preriekol vážnym hlasom: "Dobre teda, keď tak veci stoja! Povedzte mi len, čo hovoria k tomu páni horných krajov a obzvlášte križiaci?"

Imrich odpovie: "Zo Šariša som šiel na Spiš, odtiaľ do Gemera a Zvolena a všade som podobné vypravovanie počul i o výprave jeruzalemskej i o stave krajiny na Dolniakoch; všetci páni ale sa v tom zhodovali, že kráľ na každý spôsob musí hľadieť utíšiť vzburu povoľnosťou, nemajúc teraz, keď zve zrno prívržencov jeho v krížovej výprave z väčšej čiastky zahynulo, žiadnej sily k odporu. Myslia teda, že sú práve oni spor medzi kráľom a velikášmi dolniackymi sprostredkovať povolaní, a tak len u kráľa výsadu vymôcť pre zemianstvo, čo obzvlášte z ich strany preto za slušné vyznávajú, že beztoho v krížovej výprave sami mnoho utratili; i tak že zasluhujú i pre seba odmeny. Pod touto výmienkou chcú i naďalej bojovať za kráľa i navzdor tomu, že sú medzi dva ohne postavení medzi Haličou a Dolniaky."

"Dobre, Imriško," prehodí na to Marienka, "ale ty len vždy im hovoríš o cudzích a len o mojom otcovi nič. Povedz, kedy ho uvidíme a privítame? - Prečože je on ešte nie doma, keď sa už všetci navrátili? Čis' nič o ňom nepočul?"

,.Počkaj. Marienka moja. trošku," odpovie mäkkým hlasom Imrich, dievčinu za ruku uchytiac, "aj to počuješ. Kráľ Ondrej je vraj hrozne rozľútený nad všetkým, čo pri návrate skúsil. Uhrom vraj zamýšla vyhrožovať kliatbou pápežskou, ak sa neprinavrátia k poslušnosti, bo zásluhy jeho o cirkev sú veľké a zemianstvo ho, práve keď z výpravy svätej prichádza, napáda; proti Haliči však strojí vojnu, chtiac syna svojho zbraňou nazad uviesť. Preto zadržal si na dlhši čas Velmožína k poradám o výprave proti Haliči, bo znáte, že mnoho naň drží a potom že postavenie Liptova zámku je veľmi dôležité."

"To je zas len všetko dobre," prevetí na to Marienka, "ale ja by som predsa rada vedieť, kedy asi privítame drahého otecka."

"Možno zajtra, možno pozajtra," odpovie Imrich.

Marienka skočila ako srnka i vypadli jej z oka slzy radosti.

Gilberta to myklo, zdvihol prudko hlavu i vidno, že sa myšlienky jeho razom obrátili na iný predmet. Vypovedal: "Teda myslíte, že už zajtra alebo pozajtra?"

,,S istotou vám to povedať nemôžem," odpovie Imrich, "ale všetci navrátivší sa páni tak mysleli."

"Poďme mu, Imriško, poďme mu naproti," prudko vyrečie Marienka, "tešiť sa bude z nášho príchodu, ja ho znám, znám dobre."

Imrich pokrútil hlavou: "Nie, dievka moja, to mi nemožno. Povedal som Vám, že som skoro dva dni, dve noci ustavične na ceste, náhliac sa domov cez rozličné kraje, aby som sa vyzvedel, aké je v našich krajoch zmýšľanie a aby som mohol tvojmu otcovi hneď pri príchode jeho istú zprávu dať, bo viem, že mu na tom veľmi mnoho, ba najviac záležať bude.

Teraz som tak utrmácaný, že si odpočinúť musím."

"Pravdu máte, pán Alman," prerečie, blysnúc okom, Gilbert, "odpočiňte si, a ja pritom môžem isť s Marienkou na pár hodin oproti pánu Veľmožínovi."

Starý, nepozorovaný, v kúte stojaci Ondráš zakašľal i kýchal a mrmlal dač pod nosom, ale nevšimol si ho nikto.

"Nedbám, pán Gilbert, keď budete taký dobrý," odvetí Imrich, "len dlho nezostaňte, bo tu môžeme prípravy urobiť k prijatiu domového pána, ak by sa ešte dnes lebo zajtra nenavrátil; ale ak sa navráti, to by nám, pravda, viac času nezbývalo."

"Ale ozajst, Imriško, mám ísť s pánom Gilbertom?" opýta sa zvedavo Marienka.

"Blázon, čo by si nešla, však sa beztoho skoro navrátite." odpovie Imrich, "ale teraz poďme spať, bo je už beztoho po polnoci."

"Len ešte málo pozhovejte," hovorí johanita, "ktorou stranou asi príde pán Veľmožín, aby sme ho nechybili a vás ráno budiť nemuseli?"

"Cesta z Budína k nám je najlepšia," odpovie Imrich, "hore Boršodom a Gemerom, a tak príde bezpochyby Čertovicou popri Hrádku. Ale teraz dobrú noc!"

"Dobrú noc!"