|
Gilberta pochovali tíško na mieste, odkiaľ dolu kolmým brehom do Váhu
zletel. Ľud preto nazval vrchovinu túto Mníchom.
Marienku doniesli polomŕtvu na Liptov zámok, kde ju i otec i ženích i skoro
vždycky slzy prelievajúci Ondráš opatrovali.
Velmožín sa stal najtajnejším radcom ,kráľa Ondreja, prv ale, kým na
Budín odišiel, držal svadbu dieťaťa svojho s Imrichom Almanom, že
slávnejšej Liptov nikdy nevidel, bo sa na nej nielen zemianstvo stolice
zúčastnilo, ale Koloman v mene otca, kráľa Ondreja, bol starým svatom
a opát Uriáš prišiel znovu do Liptova mladý párik zosobášiť.
Nad týmto ale nikto nemal väčšie potešenie ako starý Ondráš, bo sa vždy
vychvaľoval pred celým svetom, že on pána Veľmožína, prídúc na
Liptov, na chrbte nosieval, Marienka že je jeho vlastné dieťa a jej deti
jeho opravdivé vnúčatá. Týmto ale aspoň sto ráz za týždeň
rozprával, aký on bol múdry, aký silný, ako dobre videl a počul, keď
naháňal mnícha a že by bez neho nikdy neboli svetla božieho uzreli.
Imrich žil spokojne s dobrou, veselou ženou svojou; len keď prišiel
kedy Gilbert do spomienky, tu sa obyčajne začali mráčky
sťahovať na čele jeho. Ale Marienka ho pohladkala po tvári i
zaspievala:
Ej, Imriško, Imrich,
nebude z teba mních,
ani zo mňa mníška,
bo ľúbim Imriška.
A bolo všetko dobre.
|