Na poli od mesta hore vŕškom cesta,
na poli na stráni chodník maľovaný.
Čo to za maliarov chodník maľovali,
že si miesto farby krvou pomáhali?
Či farby zelenej, belasej nemali?
Tí stoliční páni do rady zastali.
Čože to! Čože to! Či vlka zabili,
či dáku zverinu v poli podstrelili?
A znaky sú svieže, ak’ by ich paholci,
čo si lecikedy zaskočia po noci,
keď sa na záletoch trošku opozdili,
už domov idúcky nôžkami vybili:
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte? 
veď vy ztiaď za rána často chodievate,
pred východom slnca za rána-ránička,
keď si ešte každý pokojne buvičká;
za rána, za rána, ešte radšej v noci,
ktože to povedať z vás nám bude v moci?
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon,
chlapci ani na krok neboli z mesta von,
a psov práve teraz len lovec svoláva,
pán na poľovačku ešte len hor’ vstáva;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
ktože to urobil tie krvavé znaky?
.
Pán v poludní ide, psi za nim behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú,
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati,
pán na znaky začne čudne zazerati.
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať,
pán ako stĺp stane – začne ťažko dýchať,
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly,
oči ako dáke lopáre vyvalí.
Chce preč ísť – nemôže – ktože ho stavuje?
chce kričať – nemôže – ktože mu zbraňuje?
Čo robiť – vystrelí, azda div preminie,
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie,
ale strašný ohlas nazad ho omráči:
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči!
.
Bo duša ak’ šabľa v skalách zatupená,
bo duša ako tá hlaveň začadená,
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý,
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý,
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt,
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť.
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo,
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo,
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti,
by ťa sťa ohnivo mohla katovati;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku,
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku!
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále,
ktoré sa blýskajú na divokej skale,
na divokej skale. kde od roka kýsi
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí,
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy,
každá dusí, páli a prse mu dávi,
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny –
kárajte sa, všetky na svete mršiny! –
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka,
mentieku myk o zem, domov uteká,
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia,
žena, deti jačia a rukami lomia.
Nevraví už viac, ale len ako had sipí,
tak ako šamotina duša .z neho kypí;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa,
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa.
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína:
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína!
Nebudeš mať spočinku, bos’ ho nezaslúžil,
tak ti bude po smrti, akos’ na svete žil.
.
DIEVKA

Či to vlci takto vyjú,
či žobrák mizerný plače,
či dakoho kyjom bijú,
či dakto po ohni skáče?

.
MATKA

Tie polnočné vetry fučia
a v jedline starej skučia;
haluz o haluz sa bije,
odtiaľ ten hlas takto vyje –
vietor s haluzami v boji:
moja dievka, buď v pokoji!

.
DIEVKA

Či dakoho z kože derú,
či dakoho čerti berú?
Len slúchajte v poli huk:
ratuj, svätý Nepomuk!

.
MATKA

Spadly dažde na doline,
divá rieka hurtom plynie,
hurtom plynie, hádže stromy,
či čuješ, Hanka, tie lomy?
Čuješ, ako vlny perú
o breh a vše sebou berú?
Breh je s riekou v tuhom boji:
moja dievka, buď v pokoji!

.
DIEVKA

Jaj, nevyje vietor v lese,
prúd besný rieka nenesie!
Hľa, chodníček, tam tŕniček,
tam je šípä, tam je kríček,
šípä veľkô, väčšie tŕne –
čože sa tam v nich tak brnie,
v nich sa brnie, v nich sa moce,
plače a jačí divoce?
V prostred tŕni holý, nahý,
samá rana telo, líca,
po bodľačí, po pichliačoch
hádže sa jak vretenica,
na srdci má pijavice,
pazúristé tri orlice.
Nahý kričí: hí ja,. hí ja – 
ach, Jezus, Jezus, Mária!