1en-priam | prich-zobra
Strophe
1 1 | hlbine. ~Listy povysychaly, 1en pníky ostaly, ~rodičia preč
2 3 | do domu. Zapálim krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem a
3 1 | svet sa trasie, ľaká – aj, nezabúdajte vášho Janošiaka! ~
4 6 | a ten spieva, vyhúda aka by najatý. ~V Poľskej vzbura
5 10| som sa ak’ pavúk. kde len aká škára. ~Pi ten jed a nasycuj
6 1 | chodiť po svete. ~Vidíš ma, aký som celkom znivočený, ~už
7 3 | nastrašené zase sa radily, ~akým spôsobm by nás, najmä mňa,
8 6 | ktosi ~pesničky vyspevuje, o almužnu prosí. ~V tom prešpurskom,
9 9 | Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý – ~a teraz nás vedú
10 9 | obesení. ~Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína, ~plače
11 10| Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova! Nohy celkom zdrúzgané,
12 5 | vstúpia do seba duše slabé a bezbožné. Tí samí, čo sa smiali,
13 10| Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú ~a do biednej dediny
14 1 | Matka, z umu vyjdená, beží do stolice ~a tam príde,
15 10| rozstrieľané, bežať nedolejú ~a do biednej dediny dolieznuť nesmejú. ~
16 10| piaty. ~Čo ja mám teraz biedny človek započati? Nohy sú
17 9 | tvoju neslýchanú! ~Plačú bijacovské a smižanské ženy, ~že sa
18 1 | zpoza žita pán vybúši. ~Bije, mlátí a lomí, pravda, nie
19 2 | chce, stojí. Tu sú rodičia bledí, tu sestra splašená – vydvihni
20 4 | komu pripadá. Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada. ~
21 10| koho ony šľahnú. ~Tu je boh, tu je otec, mať, sestra
22 1 | Tí gordani prekliati bez boha, svedomia, ~ukrutne na dereši
23 8 | svoje ruky, ~nejedni sa pred bohom doluká prestreli, ~že prosia
24 10| horeká vstane: ~Syn môj, v boji božom si celkom zlomený, ~
25 1 | tackať vše tak s boka na bok, ~už môj rok sa končí a
26 1 | Nebudem sa tackať vše tak s boka na bok, ~už môj rok sa končí
27 9 | odvážky? ~Už ma i.hlava bolí – to je do porážky. ~Dal
28 6 | zeleň riasitú odela – ~či by bolo vyletieť vo svet ako strela! ~
29 1 | vytrpia rodičia. ~Daj im, bože, slávu večnú – ľuďom pokoj! ~
30 2 | prichádza ku mne sám vo sne otec boží, ~za jednu ruku otca, za
31 8 | prosia ponížene o to slávu božiu. Ej, kdeže si, Janošiak?
32 10| vstane: ~Syn môj, v boji božom si celkom zlomený, ~viem,
33 10| desiaty. ~V jedenásty rok brada ak’ jabloň sa stane, v
34 10| Divím sa a vidím, po lakte bradatý, ~ani slova nerečie – už
35 9 | teraz nás vedú na levočskú bránu... ~Keby mal valašku tvoju
36 8 | krvožerná vopred skáčuc brúsi. ~Hromada krvožerná všetko
37 9 | do porážky. ~Dal naskutku bubnovať, rozkázať vojakom, ~aby
38 10| som obe nohy v nešťastnej bučine. ~Hľadali ma štyri dni,
39 1 | nezabúdajte, keď pomedzi bučky ~nám vykukávaly zlaté dni
40 9 | bude platiť, zkiaď vojaci budú? ~Kto bude cesty robiť,
41 1 | a ešte ho po poli ak’ bujak naháňa. ~Ňaňku v plachte
42 6 | škoda ťa, Janošiak, ako buk chlapina. Keby bol tu chlapina,
43 6 | chlapec maličký, už vyvracal buky. ~Len vy majte hotové na
44 2 | von vyjde. ~Po poludní ju čakám, kedyže už príde. ~Veď uskočí
45 1 | krajine, ej, nezabúdajte časy pri Varíne. ~Ej, ktož’ by
46 10| Ako žobrák nemý ~schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi. ~
47 4 | netreba viac kata. ~Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá.
48 4 | zaťatých: Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc zlatých. Kúštik
49 6 | husliach, pri speve vylíha na ceste. Ľudia okolo neho sťab’
50 9 | zkiaď vojaci budú? ~Kto bude cesty robiť, kto trpieť odvážky? ~
51 2 | Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí. Tu sú rodičia bledí,
52 8 | vody. ~Načrite len, kde chcete, vody do pohára ~a dajte
53 1 | končí, nechce stáť pohončí, ~chladná chyce náruč. musím robiť
54 1 | nevydá, stoj. Ani by v chladnej zemi pokoja nemala, ~kéby
55 1 | rodičia preč odišli, ležia v chladnom hrobe, ~dve siroty chodily
56 6 | už kliatba Liptova ~ešte chlapa lepšieho ak’ Janošiak chová. ~
57 5 | veštica tie slová povedá: ~Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí. ~
58 1 | bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý. ~Ale to ani mak
59 5 | vyjď slepý z jaskyne ~a choď z dom v dom spievajúc po
60 8 | prekliati, trest za chrbtom chodí, ~ľakajúc sa, jed hádžu
61 1 | chladnom hrobe, ~dve siroty chodily plakávať v pokore. ~. ~
62 6 | shodím kroj v jaskyne ~a chodím vyspevujúc po celej krajine. ~
63 1 | kvete, ~nebudem ja dlho už chodiť po svete. ~Vidíš ma, aký
64 8 | a čŕstvy, zvalia, že je chorý. Živých hákami vlečú v
65 6 | chlapa lepšieho ak’ Janošiak chová. ~Ešte chlapec maličký,
66 7 | Turci, Spiši. Dosť sa v chrámoch namodlia a mor nič netíši. ~
67 2 | vysokom a ruta hlbokom, ~chránily nás od moru, hromu nad oblokom. ~
68 8 | Gordani to prekliati, trest za chrbtom chodí, ~ľakajúc sa, jed
69 1 | do stolice ~a tam príde, chudinka, ešte do temnice. ~Tí gordani
70 1 | nechce stáť pohončí, ~chladná chyce náruč. musím robiť poruč. ~
71 1 | zlatoiská práca. ~Tu sa chýrne kľúče, moja tvár hrobová,
72 3 | nemôžeme ~a vždy strašnejšie chýry o nich počujeme. Zámky
73 3 | len z mačky pochádza, bude chytať myši. ~Stolice nastrašené
74 3 | kozy na Tatrách, keď vidía človeka. Nedaj nás dáko zlapať –
75 7 | ľudia dobre ta šípia, o čom tu vec ide. Naľakaní shrnú
76 1 | by jej tam i zhynúť – ale čože tuší? Kosí pokojne, zpoza
77 8 | pohára ~a dajte psovi, či mu črevá nepopára. A kto tak nezakape,
78 1 | biedni vytrpia rodičia. ~Daj im, bože, slávu večnú –
79 8 | chcete, vody do pohára ~a dajte psovi, či mu črevá nepopára.
80 3 | doline, hneď v poli, hneď dakde horeká, ~ako kozy na Tatrách,
81 1 | po hlave udretý, bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý. ~
82 1 | a vyjde ta do poľa kosiť ďatelinu a vyženie si ta panskú
83 6 | Tí samí, čo ti frčky dávali po nose, ~ponesú tisícami
84 10| človek do porazu, bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu. ~
85 8 | hoc pravda skúpa, ~otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia:
86 10| Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje. Nech gamba ti očernie
87 4 | hornej výšine, ~keď som do Demänovskej sa spúšťal jaskyne. ~. ~
88 10| slova nerečie – už je rok desiaty. ~V jedenásty rok brada
89 6 | by tak v dedine statky, deti, ženy. ~Už horička sa v
90 3 | zanechám a svetom utečiem. ~Ani dieťa nevinné pomstu neutíši – ~
91 10| celý rok ani muk nevraví. ~Divím sa a vidím, po lakte bradatý, ~
92 1 | drahý kvete, ~nebudem ja dlho už chodiť po svete. ~Vidíš
93 1 | uderí: ~Veru ťa zahluším – dneska štyroch ťali, čo pod šibenicou
94 1 | udretý, bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý. ~Ale
95 8 | kto tak nezakape, páni a doktori, ~Hoc’ je zdravý a čŕstvy,
96 1 | Janošiak ich schodil, mrúc, dol so šibeni, ~keď pozrel na
97 4 | stolice: ~Že kto ma ale živkom dolapí a schyce, ~čo by priam od
98 4 | kone vyskočí, ~ako heslo doletí, že zver neuskočí. ~Naskutku
99 10| nedolejú ~a do biednej dediny dolieznuť nesmejú. ~Zaspím ako v oleji...
100 8 | nejedni sa pred bohom doluká prestreli, ~že prosia ponížene,
101 1 | tam zasadil. ~V ten rok doma môj ňaňka všetko bol poriadil ~
102 3 | hlaveň a letím sám prosto do domu. Zapálim krov, z 1ipky
103 1 | naháňa. ~Ňaňku v plachte doniesli, posteľ mu vystlali – ~a
104 4 | veru ma živého do rúk už dostali: ~Nech hneď tridsať hajdúchov
105 4 | od môjho vykonalo sluhy, ~dostane tisíc zlatých ak’ ktokoľvek
106 4 | tľapkajú pánovia zaťatých: Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc
107 3 | Už celý rok lapáme, dostať nemôžeme ~a vždy strašnejšie
108 7 | z Poľskej mor sa ku nám dostáva, po dedinách. po mestách
109 5 | Vedz, že gordani tak sa ako dračia hlava: ~Jednu zrúbeš, miesto
110 7 | jaskyne, spravia veľkú drahotu po celej krajine, ~vyhlásia.
111 10| ako z úst sa parí besnota drakova! Nohy celkom zdrúzgané,
112 8 | dosť obucha, pásy do mňa drali, ~i tie hory skalnaté horce
113 1 | nepomohlo, ~čím srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo. Keď
114 7 | je to parom – mor dediny driape, ~a v múranici ani jeden
115 3 | kozy hneď sme tu, hneď na druhej strane, ~hneď v doline,
116 2 | za jednu ruku otca, za druhú vedie mať: ~Môj syn, ty
117 4 | tisíc zlatých ak’ ktokoľvek druhý. Večer som v surovine ľahnul
118 5 | Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva. ~Obleč žobrácke
119 3 | zlapať – dulujú hajdúsi ~a družina vše väčšie napriek vraždy
120 1 | som celkom znivočený, ~už duch môj so smrťou skoro sa ožení.
121 6 | Poľskej vzbura vypukne – ľud dudrať začína: ~Ej, škoda ťa, Janošiak,
122 3 | Nedaj nás dáko zlapať – dulujú hajdúsi ~a družina vše väčšie
123 5 | pobožné, ~vstúpia do seba duše slabé a bezbožné. Tí samí,
124 9 | červená chlapina! ~Ja, ty, my dva sperieme trebárs i celý
125 10| ak’ jabloň sa stane, v dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane: ~
126 1 | ležia v chladnom hrobe, ~dve siroty chodily plakávať
127 2 | snížil, či na deň svitalo, ~dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo. ~
128 4 | moji. ~Večer si rozprávame. fajčiac, o Varíne a ráno ma v reťaziach
129 6 | Tí samí, čo ti frčky dávali po nose, ~ponesú
130 10| to dedičstvo tvoje. Nech gamba ti očernie a oči nabehnú,
131 9 | mužia obesení. ~Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína, ~plače
132 9 | Zemplína, ~plače a s tej zemi gordanov vyklína. ~. ~
133 1 | Ale nemá kľúče, nespomôže graca, ~len nepokoj kope zlatoiská
134 10| dáko šteňa a vyskočí ako had na vrahy semena. ~Tvoja
135 8 | chodí, ~ľakajúc sa, jed hádžu do soli, do vody. ~Načrite
136 1 | hračku na zboj – a keď hajdúch zjačal po hlave udretý,
137 8 | ako ten oplan stúpil za hajdúcha? ~– Nestal som sa oplanom,
138 8 | som sa oplanom, nestal sa hajdúchom, ~ale keď som stál v hore,
139 1 | keď pozrel na Tatry, na ,hájik zelený: ~Ťarchová, Klenovec –
140 8 | zvalia, že je chorý. Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky, ~
141 1 | Syn môj, ~zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj. Ani
142 9 | Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína, ~plače a s
143 4 | hajdúchov na kone vyskočí, ~ako heslo doletí, že zver neuskočí. ~
144 10| nábožne tie veliké slová. ~Hľaď, ako z úst sa parí besnota
145 10| nohy v nešťastnej bučine. ~Hľadali ma štyri dni, odišli na
146 1 | nevoľa, ~vyšiel som za humno, hľadel som do poľa: Ej, Janošiak
147 1 | popíja, na peci vylíha ~a hľadí z komory ako vták do hory. ~
148 1 | a keď hajdúch zjačal po hlave udretý, bol som dakoľko
149 3 | porozumiem tomu, vezmem hlaveň a letím sám prosto do domu.
150 1 | pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine. ~Listy povysychaly, 1en
151 2 | Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom, ~chránily nás od moru,
152 10| a oči nabehnú, že každý hnedky skape. koho ony šľahnú. ~
153 9 | krajine: ~Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine! Tí
154 10| rozstrieľali v pekelnej hodine, ~stratil som obe nohy v
155 2 | už nezahojí, ~iba sám. – Hoj si tedy, môže, čo chce,
156 5 | Už slniečko na hole, vrchy, skaly sedá, ~keď
157 6 | ubiedení, ~keď vykvitne na horách ako kvet červený. ~Už sa
158 8 | drali, ~i tie hory skalnaté horce zaplakaly. ~Ja som vtedy
159 6 | statky, deti, ženy. ~Už horička sa v zeleň riasitú odela – ~
160 4 | Už sa ráno svitalo na hornej výšine, ~keď som do Demänovskej
161 3 | pri živote stene, ~prídu hostia, – zakape, ak’ mucha na
162 6 | vyvracal buky. ~Len vy majte hotové na zber vaše ruky. ~Ani
163 6 | okolo neho sťab’ nasypal hrachu – a ten spieva, vyhúda
164 1 | pokoj! ~Neraz ma vyťali pre hračku na zboj – a keď hajdúch
165 4 | zlatých. Kúštik žínky za hrdlo, to bude odplata; ~hlavu
166 8 | Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky, ~nejeden
167 8 | ak’ valach v doline. Po hroboch, po dedinách syčí kry spenená – ~
168 8 | otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia: Potomci naši
169 1 | chýrne kľúče, moja tvár hrobová, moja skaličenosť, moje
170 8 | krvožerná vopred skáčuc brúsi. ~Hromada krvožerná všetko tne, vyžína.
171 8 | kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová? ~že sa nevyredikáš už z
172 2 | chránily nás od moru, hromu nad oblokom. ~Ja lipku za
173 3 | sa radily, ~ako by nás do hrsti čím najskôr chytily. ~Ale
174 1 | ľad nezlomí, ~vtedy stará hruška vyschla na priedomí. ~Starého
175 8 | nejeden v hrobe zdravý hryzie svoje ruky, ~nejedni sa
176 1 | ukrutná nevoľa, ~vyšiel som za humno, hľadel som do poľa: Ej,
177 6 | rožňavskom meste ~Ktos’ pri husliach, pri speve vylíha na ceste.
178 5 | slová povedá: ~Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí. ~Ty
179 9 | rozkázať vojakom, ~aby išli pomáhať úbohým sedliakom.
180 10| jedenásty rok brada ak’ jabloň sa stane, v dvanásty hlavu
181 1 | posteľ mu vystlali – ~a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali. ~
182 1 | Vitaj drahý synak, jará šuhajina, ~dobre tu prichádzaš
183 1 | poľa: Ej, Janošiak čŕstvy, jarý a červený, ani negazduje,
184 10| už je rok desiaty. ~V jedenásty rok brada ak’ jabloň sa
185 5 | vrchy, skaly sedá, ~keď mi jedna veštica tie slová povedá: ~
186 9 | aby tam nenechali ani len jedného. Páni kráľa previedli –
187 10| obkaličený. ~Nohy sú polámané, na jednom mieste seď. ~Nešťastie,
188 7 | po dedinách. po mestách jedom ľudí trávia. Hynú ľudia
189 1 | zo škody koninu. ~Dal by jej tam i zhynúť – ale čože
190 8 | Ej, kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová? ~že sa nevyredikáš
191 4 | si odtrhli, netreba viac kata. ~Uhádne i čert neraz, čo
192 2 | uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa – ~a na západe slnca v záhrade
193 4 | po dedine. ~Večer sa ešte každé strachuje a ľaká a ráno
194 8 | ponížene o to slávu božiu. Ej, kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová? ~
195 1 | chladnej zemi pokoja nemala, ~kéby moja Hanička dáko zle sa
196 2 | vyjde. ~Po poludní ju čakám, kedyže už príde. ~Veď uskočí v
197 1 | hájik zelený: ~Ťarchová, Klenovec – svet sa trasie, ľaká –
198 6 | O Janošiaka sem-tam už kliatba Liptova ~ešte chlapa lepšieho
199 1 | tu prichádzaš do horného klina, ~dobre ty prichádzaš, zlatý,
200 2 | nad oblokom. ~Ja lipku za klobúkom, Hanka v zádri nosí ~rutu
201 10| že každý hnedky skape. koho ony šľahnú. ~Tu je boh,
202 1 | na peci vylíha ~a hľadí z komory ako vták do hory. ~Padla
203 4 | Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá. Ja ešte tu blúdim,
204 4 | hneď tridsať hajdúchov na kone vyskočí, ~ako heslo doletí,
205 1 | vyženie si ta panskú zo škody koninu. ~Dal by jej tam i zhynúť –
206 1 | nespomôže graca, ~len nepokoj kope zlatoiská práca. ~Tu sa
207 1 | povedám materi... ~Tá ma ak kopova po pysku uderí: ~Veru ťa
208 6 | ponesú tisícami smrť pánom na kose. ~– Ja slová vypočúvam,
209 1 | zhynúť – ale čože tuší? Kosí pokojne, zpoza žita pán
210 1 | poriadil ~a vyjde ta do poľa kosiť ďatelinu a vyženie si ta
211 9 | vrtkavý – ~a teraz nás vedú do Košíc, Rožňavy, ~a teraz nás vedú
212 9 | Poslal ich ešte toľko do kraja horného, ~aby tam nenechali
213 10| žobrák nemý ~schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi. ~Schádzaj
214 9 | nenechali ani len jedného. Páni kráľa previedli – vojak tne, vyžína. ~
215 8 | nevyredikáš už z toho Liptova! ~My kričíme zďaleka, a nik nás neslúcha. ~
216 6 | slová vypočúvam, shodím kroj v jaskyne ~a chodím vyspevujúc
217 3 | prosto do domu. Zapálim krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem
218 8 | hroboch, po dedinách syčí kry spenená – ~zahvízdam na
219 4 | dostane tisíc zlatých ak’ ktokoľvek druhý. Večer som v surovine
220 6 | v tam rožňavskom meste ~Ktos’ pri husliach, pri speve
221 6 | Zvolene. po Nitre, po Šariši ktosi ~pesničky vyspevuje, o almužnu
222 1 | nezabúdajte časy pri Varíne. ~Ej, ktož’ by ťa zabol! veď som na
223 9 | polovic vykazili ľudu, ~ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci
224 1 | nám vykukávaly zlaté dni kukučky. ~Ťažko je v ukrutnej prežívať
225 8 | do Zemplína pánov tnú na kusy ~a sberba krvožerná vopred
226 4 | Naskutku šli hajdúsi – kuticu obstali. ~Noc. – Dvaja sú
227 4 | čertov, nieto tisíc zlatých. Kúštik žínky za hrdlo, to bude
228 1 | prichádzaš, zlatý, drahý kvete, ~nebudem ja dlho už chodiť
229 7 | namodlia a mor nič netíši. ~Ale ký je to parom – mor dediny
230 1 | zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj. Ani by
231 1 | Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí, ~vtedy stará hruška
232 4 | druhý. Večer som v surovine ľahnul si v pokoji a ráno ma poviažu
233 8 | trest za chrbtom chodí, ~ľakajúc sa, jed hádžu do soli, do
234 1 | tatranské sú široko známe, ~lakomec si na nich roky rozum láme. ~
235 10| nevraví. ~Divím sa a vidím, po lakte bradatý, ~ani slova nerečie –
236 1 | lakomec si na nich roky rozum láme. ~Ale nemá kľúče, nespomôže
237 1 | som videl tvrdú panštinu, lapačku a do samučkej smrti na
238 3 | chytily. ~– Už celý rok lapáme, dostať nemôžeme ~a vždy
239 2 | Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa – ~a na západe
240 5 | čo sa smiali, keď si bol lapený, ~ponesú na vidlách smrť
241 6 | kliatba Liptova ~ešte chlapa lepšieho ak’ Janošiak chová. ~Ešte
242 3 | porozumiem tomu, vezmem hlaveň a letím sám prosto do domu. Zapálim
243 9 | Rožňavy, ~a teraz nás vedú na levočskú bránu... ~Keby mal valašku
244 1 | rodičia preč odišli, ležia v chladnom hrobe, ~dve siroty
245 2 | hromu nad oblokom. ~Ja lipku za klobúkom, Hanka v zádri
246 1 | nohy a splakal v hlbine. ~Listy povysychaly, 1en pníky ostaly, ~
247 1 | pán vybúši. ~Bije, mlátí a lomí, pravda, nie obrana, ~a
248 1 | ukrutne na dereši režú ju a lomia. ~Mať naša, tá vyschla,
249 1 | im, bože, slávu večnú – ľuďom pokoj! ~Neraz ma vyťali
250 9 | gordani polovic vykazili ľudu, ~ktože ma bude platiť,
251 3 | čím najskôr chytily. ~Ale má zver viac umu, keď strelcu
252 7 | Prešporka všetci, ~že doklčú mačku, keď je ešte vo vreci.
253 3 | pomstu neutíši – ~čo len z mačky pochádza, bude chytať myši. ~
254 10| škára. ~Pi ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje. ~Ja ti toto
255 1 | kvet utešený. ~Dobre sa maj, môj synček, drahý, potešený.
256 6 | už vyvracal buky. ~Len vy majte hotové na zber vaše ruky. ~
257 9 | levočskú bránu... ~Keby mal valašku tvoju neslýchanú! ~
258 1 | moja Hanička dáko zle sa mala. ~Stoj pri nej ako parkan,
259 6 | Janošiak chová. ~Ešte chlapec maličký, už vyvracal buky. ~Len
260 10| odišli na piaty. ~Čo ja mám teraz biedny človek započati?
261 1 | Povedám otcovi, povedám materi... ~Tá ma ak kopova po pysku
262 1 | zeme v štvrtok pochovali. ~Matka, z umu vyjdená, beží do
263 1 | nábožnosťou som slová vypočul matkine, pobozkal zimné nohy a
264 7 | dostáva, po dedinách. po mestách jedom ľudí trávia. Hynú
265 8 | Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú, ~zámky povypaľujú, do zniku
266 10| Nohy sú polámané, na jednom mieste seď. ~Nešťastie, že nemôžeš
267 5 | dračia hlava: ~Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva. ~
268 1 | žita pán vybúši. ~Bije, mlátí a lomí, pravda, nie obrana, ~
269 2 | položí. ~I prichádza ku mne sám vo sne otec boží, ~za
270 10| po zemi. ~Schádzaj vrchy, močiare, ani mak neposeď, vyberaj
271 2 | rutu a za nebohých všia modlitba prosí. ~V pondelok svätodušný
272 9 | že ťa v Liptove niet! ~Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl
273 1 | ale si mi nevyšiel viac z mojej pamäti. ~Povedám otcovi,
274 4 | schyce, ~čo by priam od môjho vykonalo sluhy, ~dostane
275 4 | ráno ma poviažu tovarišia moji. ~Večer si rozprávame. fajčiac,
276 2 | hlbokom, ~chránily nás od moru, hromu nad oblokom. ~Ja
277 1 | by ťa zabol! veď som na moste stál, ~keď si naše vŕšky
278 2 | iba sám. – Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí. Tu sú
279 1 | Janošiak ich schodil, mrúc, dol so šibeni, ~keď pozrel
280 10| zlomený, ~viem, že ťa to dosť mrzí, žes’ obkaličený. ~Nohy
281 1 | hory. ~Padla tuhá zima – mrzli ľudia, statky ~a už prichádzaly
282 9 | nemusím hnevať na svinskej mršine! Tí gordani polovic vykazili
283 3 | prídu hostia, – zakape, ak’ mucha na stene. – ~. ~
284 10| a za jeden celý rok ani muk nevraví. ~Divím sa a vidím,
285 8 | hákami vlečú v hrob na vriace muky, ~nejeden v hrobe zdravý
286 7 | mor dediny driape, ~a v múranici ani jeden pán neskape. ~
287 2 | Môj syn, ty si nešťastný, musí každý uznať. Tvoje rany
288 1 | pohončí, ~chladná chyce náruč. musím robiť poruč. ~Poklady tatranské
289 9 | ženy, ~že sa im synovia, mužia obesení. ~Plače Šariš, Gemer
290 3 | mačky pochádza, bude chytať myši. ~Stolice nastrašené spolu
291 10| Nech gamba ti očernie a oči nabehnú, že každý hnedky skape.
292 10| Uhorskej krajine. ~Vypočul som nábožne tie veliké slová. ~Hľaď,
293 1 | synček, drahý, potešený. S nábožnosťou som slová vypočul matkine,
294 8 | hádžu do soli, do vody. ~Načrite len, kde chcete, vody do
295 2 | chránily nás od moru, hromu nad oblokom. ~Ja lipku za klobúkom,
296 1 | ešte ho po poli ak’ bujak naháňa. ~Ňaňku v plachte doniesli,
297 6 | ten spieva, vyhúda aka by najatý. ~V Poľskej vzbura vypukne –
298 3 | radily, ~akým spôsobm by nás, najmä mňa, chytily. ~– Už celý
299 3 | ako by nás do hrsti čím najskôr chytily. ~Ale má zver viac
300 7 | šípia, o čom tu vec ide. Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci, ~
301 7 | Spiši. Dosť sa v chrámoch namodlia a mor nič netíši. ~Ale ký
302 1 | zasadil. ~V ten rok doma môj ňaňka všetko bol poriadil ~a vyjde
303 1 | poli ak’ bujak naháňa. ~Ňaňku v plachte doniesli, posteľ
304 3 | hajdúsi ~a družina vše väčšie napriek vraždy trúsi. Stolice nastrašené
305 1 | pohončí, ~chladná chyce náruč. musím robiť poruč. ~Poklady
306 1 | môj rok sa končí a tvoj nastáva rok, ~už môj rok sa končí,
307 10| aká škára. ~Pi ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje. ~Ja ti
308 6 | Ľudia okolo neho sťab’ nasypal hrachu – a ten spieva,
309 1 | stál, ~keď si naše vŕšky naveky prežehnal, ~ešte ako chlapec
310 8 | pára, ~ale to vás nebeský náš otec neskára! ~Gordani to
311 1 | dereši režú ju a lomia. ~Mať naša, tá vyschla, ak’ podťaťá
312 1 | som na moste stál, ~keď si naše vŕšky naveky prežehnal, ~
313 8 | hrobov von vystúpia: Potomci naši biedni, smrť vás radom pára, ~
314 1 | my sme za rodičmi plakali našima. ~Ja som na tie bez seba
315 8 | radom pára, ~ale to vás nebeský náš otec neskára! ~Gordani
316 2 | v zádri nosí ~rutu a za nebohých všia modlitba prosí. ~V
317 8 | hore, tresli ma obuchom. ~Nebolo dosť obucha, pásy do mňa
318 6 | ako kvet červený. ~Už sa nebude snívať Uhorskej krajine, ~
319 6 | chlapina, Janošiak červený, ~nechal by tak v dedine statky,
320 1 | rok, ~už môj rok sa končí, nechce stáť pohončí, ~chladná chyce
321 3 | Tatrách, keď vidía človeka. Nedaj nás dáko zlapať – dulujú
322 10| Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú ~a do biednej dediny dolieznuť
323 1 | čŕstvy, jarý a červený, ani negazduje, ani sa nežení, ~ale len
324 6 | vylíha na ceste. Ľudia okolo neho sťab’ nasypal hrachu –
325 8 | v hrob na vriace muky, ~nejeden v hrobe zdravý hryzie svoje
326 8 | zdravý hryzie svoje ruky, ~nejedni sa pred bohom doluká prestreli, ~
327 1 | nich roky rozum láme. ~Ale nemá kľúče, nespomôže graca, ~
328 4 | stráž opáčil, odpočinku nemal, ~a ja som sa urobil, ako
329 1 | by v chladnej zemi pokoja nemala, ~kéby moja Hanička dáko
330 8 | pomstu semena. Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú, ~zámky
331 4 | pozor – veľké putá. ~Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta. ~
332 3 | celý rok lapáme, dostať nemôžeme ~a vždy strašnejšie chýry
333 8 | žiadnym spôsobom to veriť nemôžu, ~že prosia ponížene o to
334 7 | len rovnako smädný, a tu nemrú iba len tí poddaní biedni. ~. ~
335 9 | o svojej krajine: ~Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine!
336 10| to nič nerobí. Ako žobrák nemý ~schádzaj celé krajiny,
337 6 | zber vaše ruky. ~Ani sa nenazdáte ľudia ubiedení, ~keď vykvitne
338 9 | kraja horného, ~aby tam nenechali ani len jedného. Páni kráľa
339 1 | kľúče, nespomôže graca, ~len nepokoj kope zlatoiská práca. ~Tu
340 1 | Ale to ani mak všetko nepomohlo, ~čím srdce viac dráždi,
341 8 | dajte psovi, či mu črevá nepopára. A kto tak nezakape, páni
342 10| vrchy, močiare, ani mak neposeď, vyberaj len samý, čo nemôžeš
343 10| lakte bradatý, ~ani slova nerečie – už je rok desiaty. ~V
344 10| zo seba jed. Ale to nič nerobí. Ako žobrák nemý ~schádzaj
345 7 | v múranici ani jeden pán neskape. ~Mor na všetkých je ľudí
346 8 | to vás nebeský náš otec neskára! ~Gordani to prekliati,
347 8 | kričíme zďaleka, a nik nás neslúcha. ~Či si ako ten oplan stúpil
348 9 | Keby mal valašku tvoju neslýchanú! ~Plačú bijacovské a smižanské
349 10| biednej dediny dolieznuť nesmejú. ~Zaspím ako v oleji...
350 1 | rozum láme. ~Ale nemá kľúče, nespomôže graca, ~len nepokoj kope
351 7 | chrámoch namodlia a mor nič netíši. ~Ale ký je to parom – mor
352 4 | hlavu ste si odtrhli, netreba viac kata. ~Uhádne i čert
353 4 | ako heslo doletí, že zver neuskočí. ~Naskutku šli hajdúsi –
354 3 | Ani dieťa nevinné pomstu neutíši – ~čo len z mačky pochádza,
355 1 | stisla moje srdce ukrutná nevoľa, ~vyšiel som za humno, hľadel
356 10| za jeden celý rok ani muk nevraví. ~Divím sa a vidím, po lakte
357 1 | zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj. Ani by v chladnej
358 8 | ká skaza hromová? ~že sa nevyredikáš už z toho Liptova! ~My kričíme
359 1 | tri – paťletý. ~ale si mi nevyšiel viac z mojej pamäti. ~Povedám
360 2 | Tvoje rany veliké nik už nezahojí, ~iba sám. – Hoj si tedy,
361 8 | črevá nepopára. A kto tak nezakape, páni a doktori, ~Hoc’ je
362 10| škrtiť, nosiac večnú skazu. ~Nezastane ako ja iba pri Varíne, ~
363 1 | Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí, ~vtedy stará hruška vyschla
364 10| na jednom mieste seď. ~Nešťastie, že nemôžeš vyliať zo seba
365 10| stratil som obe nohy v nešťastnej bučine. ~Hľadali ma štyri
366 2 | vedie mať: ~Môj syn, ty si nešťastný, musí každý uznať. Tvoje
367 1 | ani negazduje, ani sa nežení, ~ale len popíja, na peci
368 1 | Bije, mlátí a lomí, pravda, nie obrana, ~a ešte ho po poli
369 4 | Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc zlatých. Kúštik žínky
370 4 | putá. ~Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta. ~Zaspí. – Ja
371 1 | sviatky. Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí, ~vtedy stará
372 4 | hajdúsi – kuticu obstali. ~Noc. – Dvaja sú na stráži, druhí
373 4 | Týždeň .po Veľkej noci písmo od stolice: ~Že kto
374 6 | samí, čo ti frčky dávali po nose, ~ponesú tisícami smrť pánom
375 2 | klobúkom, Hanka v zádri nosí ~rutu a za nebohých všia
376 10| porazu, bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu. ~Nezastane
377 7 | Novina za novinou po krajine ide, ~
378 7 | Novina za novinou po krajine ide, ~ľudia dobre
379 8 | zaplakaly. ~Ja som vtedy obchodil v Sariši, Zemplíne, ~vyskočím
380 10| čo nemôžeš vyliať jed. Obdrieš pásy a nohy, všetko telo
381 10| pekelnej hodine, ~stratil som obe nohy v nešťastnej bučine. ~
382 9 | že sa im synovia, mužia obesení. ~Plače Šariš, Gemer až
383 10| že ťa to dosť mrzí, žes’ obkaličený. ~Nohy sú polámané, na jednom
384 5 | nej druhých tisíc vstáva. ~Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý
385 2 | chránily nás od moru, hromu nad oblokom. ~Ja lipku za klobúkom,
386 1 | mlátí a lomí, pravda, nie obrana, ~a ešte ho po poli ak’
387 2 | rutu siala, ~ja som ich obrezával, ona polievala. ~Lipky rástly
388 4 | Naskutku šli hajdúsi – kuticu obstali. ~Noc. – Dvaja sú na stráži,
389 8 | ma obuchom. ~Nebolo dosť obucha, pásy do mňa drali, ~i tie
390 8 | som stál v hore, tresli ma obuchom. ~Nebolo dosť obucha, pásy
391 10| dedičstvo tvoje. Nech gamba ti očernie a oči nabehnú, že každý
392 10| Nech gamba ti očernie a oči nabehnú, že každý hnedky
393 3 | krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem a všetko tak zanechám a
394 6 | horička sa v zeleň riasitú odela – ~či by bolo vyletieť vo
395 4 | žínky za hrdlo, to bude odplata; ~hlavu ste si odtrhli,
396 4 | Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku nemal, ~a ja som sa urobil,
397 4 | bude odplata; ~hlavu ste si odtrhli, netreba viac kata. ~Uhádne
398 9 | cesty robiť, kto trpieť odvážky? ~Už ma i.hlava bolí – to
399 2 | sestra splašená – vydvihni oheň, vraždu na pomstu plemena. ~. ~
400 6 | vylíha na ceste. Ľudia okolo neho sťab’ nasypal hrachu –
401 10| dolieznuť nesmejú. ~Zaspím ako v oleji... Janošiak je tmavý a
402 10| mu tvoje. ~Sbieraj jed, on ho schlípe ako dáko šteňa
403 2 | ja som ich obrezával, ona polievala. ~Lipky rástly
404 10| každý hnedky skape. koho ony šľahnú. ~Tu je boh, tu je
405 4 | políhali. ~Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku nemal, ~a ja
406 4 | len driemal. ~Stráž dobre opatrená – pozor – veľké putá. ~Viac
407 8 | neslúcha. ~Či si ako ten oplan stúpil za hajdúcha? ~– Nestal
408 8 | hajdúcha? ~– Nestal som sa oplanom, nestal sa hajdúchom, ~ale
409 1 | tie bez seba celkom žiale ostal ~a bol by hneď do sveta
410 1 | z mojej pamäti. ~Povedám otcovi, povedám materi... ~Tá ma
411 8 | vše, hoc pravda skúpa, ~otcovia dávno zhnití z hrobov von
412 1 | duch môj so smrťou skoro sa ožení. Nebudem sa tackať vše
413 1 | komory ako vták do hory. ~Padla tuhá zima – mrzli ľudia,
414 1 | mi nevyšiel viac z mojej pamäti. ~Povedám otcovi, povedám
415 1 | ďatelinu a vyženie si ta panskú zo škody koninu. ~Dal by
416 1 | pohlo. Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku a do samučkej
417 8 | naši biedni, smrť vás radom pára, ~ale to vás nebeský náš
418 10| slová. ~Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova! Nohy celkom
419 1 | mala. ~Stoj pri nej ako parkan, kde kvet utešený. ~Dobre
420 7 | nič netíši. ~Ale ký je to parom – mor dediny driape, ~a
421 1 | ešte ako chlapec vari tri – paťletý. ~ale si mi nevyšiel viac
422 10| skára, ~vhryznul som sa ak’ pavúk. kde len aká škára. ~Pi
423 1 | nežení, ~ale len popíja, na peci vylíha ~a hľadí z komory
424 10| Mňa celkom rozstrieľali v pekelnej hodine, ~stratil som obe
425 10| pavúk. kde len aká škára. ~Pi ten jed a nasycuj mäkké
426 10| ma štyri dni, odišli na piaty. ~Čo ja mám teraz biedny
427 4 | Pánovia do stolice hneď písmo písali, ~že veru ma živého do rúk
428 1 | bujak naháňa. ~Ňaňku v plachte doniesli, posteľ mu vystlali – ~
429 9 | valašku tvoju neslýchanú! ~Plačú bijacovské a smižanské ženy, ~
430 1 | svrčina ~a my sme za rodičmi plakali našima. ~Ja som na tie bez
431 2 | dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo. ~Ja som lipky posadil,
432 1 | hrobe, ~dve siroty chodily plakávať v pokore. ~. ~
433 9 | vykazili ľudu, ~ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci budú? ~Kto
434 10| schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi. ~Schádzaj vrchy,
435 1 | Listy povysychaly, 1en pníky ostaly, ~rodičia preč odišli,
436 1 | slová vypočul matkine, pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine. ~
437 5 | pesničky tiché, nevinné, pobožné, ~vstúpia do seba duše slabé
438 3 | pánov povešali, ~sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali. ~A čo
439 3 | neutíši – ~čo len z mačky pochádza, bude chytať myši. ~Stolice
440 1 | po Jáne do zeme v štvrtok pochovali. ~Matka, z umu vyjdená,
441 3 | strašnejšie chýry o nich počujeme. Zámky podobýjali, pánov
442 9 | Počul to král uhorský o svojej
443 1 | dneska štyroch ťali, čo pod šibenicou hore zaplakali. ~
444 7 | a tu nemrú iba len tí poddaní biedni. ~. ~
445 3 | o nich počujeme. Zámky podobýjali, pánov povešali, ~sedliakov
446 1 | Mať naša, tá vyschla, ak’ podťaťá svrčina ~a my sme za rodičmi
447 8 | len, kde chcete, vody do pohára ~a dajte psovi, či mu črevá
448 1 | viac dráždi, tým sa viacej pohlo. Keď som videl tvrdú panštinu,
449 1 | rok sa končí, nechce stáť pohončí, ~chladná chyce náruč. musím
450 1 | náruč. musím robiť poruč. ~Poklady tatranské sú široko známe, ~
451 1 | bože, slávu večnú – ľuďom pokoj! ~Neraz ma vyťali pre hračku
452 1 | Ani by v chladnej zemi pokoja nemala, ~kéby moja Hanička
453 4 | som v surovine ľahnul si v pokoji a ráno ma poviažu tovarišia
454 1 | zhynúť – ale čože tuší? Kosí pokojne, zpoza žita pán vybúši. ~
455 1 | siroty chodily plakávať v pokore. ~. ~
456 4 | nemôže uskočiť nijak tá pokuta. ~Zaspí. – Ja ak’ vlkolak
457 10| žes’ obkaličený. ~Nohy sú polámané, na jednom mieste seď. ~
458 2 | ja som ich obrezával, ona polievala. ~Lipky rástly vysokom a
459 4 | Dvaja sú na stráži, druhí políhali. ~Pán sto ráz stráž opáčil,
460 9 | svinskej mršine! Tí gordani polovic vykazili ľudu, ~ktože ma
461 2 | veľký na posteľ ako smrť položí. ~I prichádza ku mne sám
462 2 | svätodušný Hanička von vyjde. ~Po poludní ju čakám, kedyže už príde. ~
463 9 | rozkázať vojakom, ~aby išli pomáhať úbohým sedliakom. Poslal
464 1 | Janošiaka! ~Ej. nezabúdajte, keď pomedzi bučky ~nám vykukávaly zlaté
465 2 | všia modlitba prosí. ~V pondelok svätodušný Hanička von vyjde. ~
466 1 | ani sa nežení, ~ale len popíja, na peci vylíha ~a hľadí
467 10| veľká potecha, človek do porazu, bude dáviť a škrtiť, nosiac
468 9 | i.hlava bolí – to je do porážky. ~Dal naskutku bubnovať,
469 1 | doma môj ňaňka všetko bol poriadil ~a vyjde ta do poľa kosiť
470 3 | Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu, vezmem hlaveň a letím
471 1 | chyce náruč. musím robiť poruč. ~Poklady tatranské sú široko
472 10| ústa svoje. ~Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje. Nech
473 10| svoje, ~ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje. ~Sbieraj jed,
474 2 | hrobe plakalo. ~Ja som lipky posadil, Hanka rutu siala, ~ja som
475 9 | pomáhať úbohým sedliakom. Poslal ich ešte toľko do kraja
476 10| vrahy semena. ~Tvoja veľká potecha, človek do porazu, bude
477 1 | maj, môj synček, drahý, potešený. S nábožnosťou som slová
478 1 | pošepne, to druhí vykričia ~a potom len biedni vytrpia rodičia. ~
479 8 | z hrobov von vystúpia: Potomci naši biedni, smrť vás radom
480 5 | jedna veštica tie slová povedá: ~Chlapiatko! inakšie ti
481 3 | Zámky podobýjali, pánov povešali, ~sedliakov pobúrili, hajdúchov
482 4 | ľahnul si v pokoji a ráno ma poviažu tovarišia moji. ~Večer si
483 8 | do vody metajú, ~zámky povypaľujú, do zniku rúcajú, ~od Spiša
484 1 | splakal v hlbine. ~Listy povysychaly, 1en pníky ostaly, ~rodičia
485 4 | Stráž dobre opatrená – pozor – veľké putá. ~Viac nemôže
486 1 | mrúc, dol so šibeni, ~keď pozrel na Tatry, na ,hájik zelený: ~
487 1 | hore zaplakali. ~Čo jeden pošepne, to druhí vykričia ~a potom
488 1 | zutekal. ~Ale mať umierajúc požehnala: Syn môj, ~zomieram, za
489 1 | len nepokoj kope zlatoiská práca. ~Tu sa chýrne kľúče, moja
490 1 | samučkej smrti na dereši pračku, stisla moje srdce ukrutná
491 8 | Ale príde do pravdy vše, hoc pravda skúpa, ~
492 1 | pokoj! ~Neraz ma vyťali pre hračku na zboj – a keď
493 8 | svoje ruky, ~nejedni sa pred bohom doluká prestreli, ~
494 8 | nejedni sa pred bohom doluká prestreli, ~že prosia ponížene, či
495 9 | len jedného. Páni kráľa previedli – vojak tne, vyžína. ~Ej,
496 7 | ide. Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci, ~že doklčú mačku,
497 6 | o almužnu prosí. ~V tom prešpurskom, trnavskom, v tam rožňavskom
498 1 | keď si naše vŕšky naveky prežehnal, ~ešte ako chlapec vari
499 1 | kukučky. ~Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine, ej, nezabúdajte
500 4 | dolapí a schyce, ~čo by priam od môjho vykonalo sluhy, ~
|