1en-priam | prich-zobra
Strophe
501 2 | posteľ ako smrť položí. ~I prichádza ku mne sám vo sne otec boží, ~
502 1 | mrzli ľudia, statky ~a už prichádzaly veľkonočné sviatky. Ešte
503 5 | Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí. ~Ty si vraždil tisícich,
504 3 | úzkostne pri živote stene, ~prídu hostia, – zakape, ak’ mucha
505 1 | stará hruška vyschla na priedomí. ~Starého otca otec bol
506 4 | Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá. Ja ešte tu blúdim, tých
507 9 | niet! ~Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý – ~a teraz
508 3 | vezmem hlaveň a letím sám prosto do domu. Zapálim krov,
509 8 | vody do pohára ~a dajte psovi, či mu črevá nepopára.
510 4 | opatrená – pozor – veľké putá. ~Viac nemôže uskočiť nijak
511 1 | materi... ~Tá ma ak kopova po pysku uderí: ~Veru ťa zahluším –
512 6 | krajine, ~keď zastanete pyšne zase pri Varíne. ~. ~
513 8 | Potomci naši biedni, smrť vás radom pára, ~ale to vás nebeský
514 2 | musí každý uznať. Tvoje rany veliké nik už nezahojí, ~
515 2 | obrezával, ona polievala. ~Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom, ~
516 4 | druhí políhali. ~Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku
517 4 | fajčiac, o Varíne a ráno ma v reťaziach vedú. po dedine. ~Večer
518 1 | svedomia, ~ukrutne na dereši režú ju a lomia. ~Mať naša, tá
519 6 | Už horička sa v zeleň riasitú odela – ~či by bolo vyletieť
520 1 | podťaťá svrčina ~a my sme za rodičmi plakali našima. ~Ja som
521 1 | známe, ~lakomec si na nich roky rozum láme. ~Ale nemá kľúče,
522 7 | na všetkých je ľudí len rovnako smädný, a tu nemrú iba
523 9 | Dal naskutku bubnovať, rozkázať vojakom, ~aby išli pomáhať
524 4 | tovarišia moji. ~Večer si rozprávame. fajčiac, o Varíne a ráno
525 10| Mňa celkom rozstrieľali v pekelnej hodine, ~stratil
526 10| človek započati? Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú ~a do biednej
527 1 | lakomec si na nich roky rozum láme. ~Ale nemá kľúče, nespomôže
528 5 | ponesú na vidlách smrť pánom, rozvzteklení. ~. ~
529 6 | prešpurskom, trnavskom, v tam rožňavskom meste ~Ktos’ pri husliach,
530 9 | teraz nás vedú do Košíc, Rožňavy, ~a teraz nás vedú na levočskú
531 8 | semena. Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú, ~zámky
532 8 | zámky povypaľujú, do zniku rúcajú, ~od Spiša do Zemplína pánov
533 4 | písali, ~že veru ma živého do rúk už dostali: ~Nech hneď tridsať
534 2 | sne otec boží, ~za jednu ruku otca, za druhú vedie mať: ~
535 2 | Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom, ~chránily nás od
536 3 | Zapálim krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem a všetko tak zanechám
537 1 | panštinu, lapačku a do samučkej smrti na dereši pračku,
538 10| mak neposeď, vyberaj len samý, čo nemôžeš vyliať jed.
539 8 | Ja som vtedy obchodil v Sariši, Zemplíne, ~vyskočím a zahvízdam,
540 8 | Zemplína pánov tnú na kusy ~a sberba krvožerná vopred skáčuc
541 10| vyšlem, poručíš mu tvoje. ~Sbieraj jed, on ho schlípe ako dáko
542 10| tvoje. ~Sbieraj jed, on ho schlípe ako dáko šteňa a vyskočí
543 1 | trpké slová. ~Janošiak ich schodil, mrúc, dol so šibeni, ~keď
544 4 | kto ma ale živkom dolapí a schyce, ~čo by priam od môjho vykonalo
545 10| polámané, na jednom mieste seď. ~Nešťastie, že nemôžeš
546 5 | slniečko na hole, vrchy, skaly sedá, ~keď mi jedna veštica tie
547 7 | Zemplíne, zaplakal ľud sedliacky po meste, dedine. ~hynú
548 9 | aby išli pomáhať úbohým sedliakom. Poslal ich ešte toľko
549 3 | podobýjali, pánov povešali, ~sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali. ~
550 6 | ako strela! ~O Janošiaka sem-tam už kliatba Liptova ~ešte
551 6 | Ja slová vypočúvam, shodím kroj v jaskyne ~a chodím
552 7 | čom tu vec ide. Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci, ~
553 2 | lipky posadil, Hanka rutu siala, ~ja som ich obrezával,
554 2 | svitalo, ~dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo. ~Ja som
555 8 | sberba krvožerná vopred skáčuc brúsi. ~Hromada krvožerná
556 1 | moja tvár hrobová, moja skaličenosť, moje trpké slová. ~Janošiak
557 8 | do mňa drali, ~i tie hory skalnaté horce zaplakaly. ~Ja som
558 5 | slniečko na hole, vrchy, skaly sedá, ~keď mi jedna veštica
559 10| nabehnú, že každý hnedky skape. koho ony šľahnú. ~Tu je
560 10| celkom zdrúzgané, hoc’ veliká skára, ~vhryznul som sa ak’ pavúk.
561 8 | kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová? ~že sa nevyredikáš
562 10| dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu. ~Nezastane ako ja iba pri
563 4 | ak’ vlkolak na hajdúchov skočím, ~zaškrtím, dom zapálim
564 1 | už duch môj so smrťou skoro sa ožení. Nebudem sa tackať
565 8 | do pravdy vše, hoc pravda skúpa, ~otcovia dávno zhnití z
566 5 | pobožné, ~vstúpia do seba duše slabé a bezbožné. Tí samí, čo
567 5 | Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne ~a choď z dom
568 2 | kaštieľa – ~a na západe slnca v záhrade umrela. ~Mňa žiaľ
569 5 | Už slniečko na hole, vrchy, skaly sedá, ~
570 10| po lakte bradatý, ~ani slova nerečie – už je rok desiaty. ~
571 4 | priam od môjho vykonalo sluhy, ~dostane tisíc zlatých
572 7 | všetkých je ľudí len rovnako smädný, a tu nemrú iba len tí
573 5 | bezbožné. Tí samí, čo sa smiali, keď si bol lapený, ~ponesú
574 9 | neslýchanú! ~Plačú bijacovské a smižanské ženy, ~že sa im synovia,
575 1 | lapačku a do samučkej smrti na dereši pračku, stisla
576 1 | znivočený, ~už duch môj so smrťou skoro sa ožení. Nebudem
577 2 | prichádza ku mne sám vo sne otec boží, ~za jednu ruku
578 6 | kvet červený. ~Už sa nebude snívať Uhorskej krajine, ~keď zastanete
579 2 | Či sa večierok snížil, či na deň svitalo, ~dvoje
580 8 | ľakajúc sa, jed hádžu do soli, do vody. ~Načrite len,
581 8 | hroboch, po dedinách syčí kry spenená – ~zahvízdam na smrť, vraždu
582 6 | Ktos’ pri husliach, pri speve vylíha na ceste. Ľudia
583 5 | spievajúc po celej krajine. ~Spievaj pesničky tiché, nevinné,
584 5 | jaskyne ~a choď z dom v dom spievajúc po celej krajine. ~Spievaj
585 8 | povypaľujú, do zniku rúcajú, ~od Spiša do Zemplína pánov tnú na
586 7 | ak’ muchy v Nitre, Turci, Spiši. Dosť sa v chrámoch namodlia
587 1 | pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine. ~Listy povysychaly,
588 3 | myši. ~Stolice nastrašené spolu sa radily, ~ako by nás do
589 3 | nastrašené zase sa radily, ~akým spôsobm by nás, najmä mňa, chytily. ~–
590 8 | vskutku umreli. ~Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu, ~že prosia
591 7 | keď driemal v jaskyne, spravia veľkú drahotu po celej krajine, ~
592 4 | keď som do Demänovskej sa spúšťal jaskyne. ~. ~
593 6 | ceste. Ľudia okolo neho sťab’ nasypal hrachu – a ten
594 10| rok brada ak’ jabloň sa stane, v dvanásty hlavu zdvihne
595 1 | nikde ľad nezlomí, ~vtedy stará hruška vyschla na priedomí. ~
596 1 | hruška vyschla na priedomí. ~Starého otca otec bol ju tam zasadil. ~
597 1 | môj rok sa končí, nechce stáť pohončí, ~chladná chyce
598 6 | do strachu. Páni sa tiež stavajú a strnú zaťatí – ~a ten
599 4 | to bude odplata; ~hlavu ste si odtrhli, netreba viac
600 1 | smrti na dereši pračku, stisla moje srdce ukrutná nevoľa, ~
601 4 | stráži, druhí políhali. ~Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku
602 2 | si tedy, môže, čo chce, stojí. Tu sú rodičia bledí, tu
603 6 | spieva, vyhúda do žiaľu, do strachu. Páni sa tiež stavajú a
604 4 | dedine. ~Večer sa ešte každé strachuje a ľaká a ráno ma po meste
605 3 | hneď sme tu, hneď na druhej strane, ~hneď v doline, hneď v
606 10| rozstrieľali v pekelnej hodine, ~stratil som obe nohy v nešťastnej
607 3 | dostať nemôžeme ~a vždy strašnejšie chýry o nich počujeme.
608 4 | obstali. ~Noc. – Dvaja sú na stráži, druhí políhali. ~Pán sto
609 6 | bolo vyletieť vo svet ako strela! ~O Janošiaka sem-tam už
610 3 | Ale má zver viac umu, keď strelcu zastane, ako kozy hneď
611 6 | Páni sa tiež stavajú a strnú zaťatí – ~a ten spieva,
612 8 | neslúcha. ~Či si ako ten oplan stúpil za hajdúcha? ~– Nestal som
613 4 | ktokoľvek druhý. Večer som v surovine ľahnul si v pokoji a ráno
614 2 | modlitba prosí. ~V pondelok svätodušný Hanička von vyjde. ~Po poludní
615 1 | gordani prekliati bez boha, svedomia, ~ukrutne na dereši režú
616 1 | ostal ~a bol by hneď do sveta šíreho zutekal. ~Ale mať
617 1 | nebudem ja dlho už chodiť po svete. ~Vidíš ma, aký som celkom
618 3 | a všetko tak zanechám a svetom utečiem. ~Ani dieťa nevinné
619 8 | ponížene, či vskutku umreli. ~Svetu žiadnym spôsobom to veriť
620 1 | už prichádzaly veľkonočné sviatky. Ešte sa na Váhu nikde
621 9 | Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine! Tí gordani polovic
622 9 | Počul to král uhorský o svojej krajine: ~Či sa nemusím
623 1 | tá vyschla, ak’ podťaťá svrčina ~a my sme za rodičmi plakali
624 8 | Po hroboch, po dedinách syčí kry spenená – ~zahvízdam
625 1 | Vitaj drahý synak, jará šuhajina, ~dobre tu
626 1 | utešený. ~Dobre sa maj, môj synček, drahý, potešený. S nábožnosťou
627 9 | smižanské ženy, ~že sa im synovia, mužia obesení. ~Plače Šariš,
628 1 | skoro sa ožení. Nebudem sa tackať vše tak s boka na bok, ~
629 1 | zahluším – dneska štyroch ťali, čo pod šibenicou hore
630 1 | Tatry, na ,hájik zelený: ~Ťarchová, Klenovec – svet sa trasie,
631 3 | dakde horeká, ~ako kozy na Tatrách, keď vidía človeka. Nedaj
632 1 | musím robiť poruč. ~Poklady tatranské sú široko známe, ~lakomec
633 1 | so šibeni, ~keď pozrel na Tatry, na ,hájik zelený: ~Ťarchová,
634 1 | vykukávaly zlaté dni kukučky. ~Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine,
635 2 | nezahojí, ~iba sám. – Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí.
636 9 | do Zemplína, ~plače a s tej zemi gordanov vyklína. ~. ~
637 10| Obdrieš pásy a nohy, všetko telo svoje, ~ja šuhaja ti vyšlem,
638 1 | príde, chudinka, ešte do temnice. ~Tí gordani prekliati bez
639 5 | krajine. ~Spievaj pesničky tiché, nevinné, pobožné, ~vstúpia
640 6 | žiaľu, do strachu. Páni sa tiež stavajú a strnú zaťatí – ~
641 6 | dávali po nose, ~ponesú tisícami smrť pánom na kose. ~– Ja
642 5 | prichodí. ~Ty si vraždil tisícich, ale čo to škodí. ~Vedz,
643 4 | vedú ako vtáka. ~Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých: Dostaneš
644 10| ako v oleji... Janošiak je tmavý a za jeden celý rok ani
645 8 | Spiša do Zemplína pánov tnú na kusy ~a sberba krvožerná
646 8 | že sa nevyredikáš už z toho Liptova! ~My kričíme zďaleka,
647 9 | sedliakom. Poslal ich ešte toľko do kraja horného, ~aby tam
648 6 | vyspevuje, o almužnu prosí. ~V tom prešpurskom, trnavskom,
649 3 | zdesený sa zbudím, porozumiem tomu, vezmem hlaveň a letím
650 10| mäkké ústa svoje. ~Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje.
651 4 | pokoji a ráno ma poviažu tovarišia moji. ~Večer si rozprávame.
652 4 | po meste vedú ako vtáka. ~Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých:
653 1 | Ťarchová, Klenovec – svet sa trasie, ľaká – aj, nezabúdajte
654 7 | dedinách. po mestách jedom ľudí trávia. Hynú ľudia ak’ muchy v
655 8 | ale keď som stál v hore, tresli ma obuchom. ~Nebolo dosť
656 8 | Gordani to prekliati, trest za chrbtom chodí, ~ľakajúc
657 2 | už príde. ~Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa – ~
658 1 | ešte ako chlapec vari tri – paťletý. ~ale si mi nevyšiel
659 4 | rúk už dostali: ~Nech hneď tridsať hajdúchov na kone vyskočí, ~
660 6 | prosí. ~V tom prešpurskom, trnavskom, v tam rožňavskom meste ~
661 4 | zaškrtím, dom zapálim a vo trne uskočím. ~Už sa ráno svitalo
662 9 | Kto bude cesty robiť, kto trpieť odvážky? ~Už ma i.hlava
663 1 | moja skaličenosť, moje trpké slová. ~Janošiak ich schodil,
664 3 | vše väčšie napriek vraždy trúsi. Stolice nastrašené zase
665 1 | ako vták do hory. ~Padla tuhá zima – mrzli ľudia, statky ~
666 7 | ľudia ak’ muchy v Nitre, Turci, Spiši. Dosť sa v chrámoch
667 1 | tam i zhynúť – ale čože tuší? Kosí pokojne, zpoza žita
668 1 | Tu sa chýrne kľúče, moja tvár hrobová, moja skaličenosť,
669 1 | už môj rok sa končí a tvoj nastáva rok, ~už môj rok
670 10| ako had na vrahy semena. ~Tvoja veľká potecha, človek do
671 9 | bránu... ~Keby mal valašku tvoju neslýchanú! ~Plačú bijacovské
672 1 | viacej pohlo. Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku a do
673 4 | pripadá. Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada. ~Pánovia
674 1 | čím srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo. Keď som
675 4 | Týždeň .po Veľkej noci písmo od
676 6 | Ani sa nenazdáte ľudia ubiedení, ~keď vykvitne na horách
677 2 | či na deň svitalo, ~dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo. ~
678 9 | vojakom, ~aby išli pomáhať úbohým sedliakom. Poslal ich ešte
679 1 | Tá ma ak kopova po pysku uderí: ~Veru ťa zahluším – dneska
680 1 | hajdúch zjačal po hlave udretý, bol som dakoľko dní vo
681 4 | odtrhli, netreba viac kata. ~Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá.
682 9 | Počul to král uhorský o svojej krajine: ~Či sa
683 10| ja iba pri Varíne, ~ale ukáže sa celej Uhorskej krajine. ~
684 1 | pračku, stisla moje srdce ukrutná nevoľa, ~vyšiel som za humno,
685 1 | prekliati bez boha, svedomia, ~ukrutne na dereši režú ju a lomia. ~
686 1 | dni kukučky. ~Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine, ej, nezabúdajte
687 1 | šíreho zutekal. ~Ale mať umierajúc požehnala: Syn môj, ~zomieram,
688 2 | na západe slnca v záhrade umrela. ~Mňa žiaľ veľký na posteľ
689 8 | prosia ponížene, či vskutku umreli. ~Svetu žiadnym spôsobom
690 4 | odpočinku nemal, ~a ja som sa urobil, ako by len driemal. ~Stráž
691 2 | čakám, kedyže už príde. ~Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa – ~
692 4 | zaškrtím, dom zapálim a vo trne uskočím. ~Už sa ráno svitalo na
693 4 | veľké putá. ~Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta. ~Zaspí. –
694 10| veliké slová. ~Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova!
695 10| ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje. ~Ja ti toto porúčam,
696 3 | všetko tak zanechám a svetom utečiem. ~Ani dieťa nevinné pomstu
697 1 | nej ako parkan, kde kvet utešený. ~Dobre sa maj, môj synček,
698 3 | hajdúchov zlapali. ~A čo ešte úzkostne pri živote stene, ~prídu
699 2 | si nešťastný, musí každý uznať. Tvoje rany veliké nik
700 3 | dulujú hajdúsi ~a družina vše väčšie napriek vraždy trúsi. Stolice
701 1 | veľkonočné sviatky. Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí, ~vtedy
702 8 | vyskočím a zahvízdam, ak’ valach v doline. Po hroboch, po
703 9 | levočskú bránu... ~Keby mal valašku tvoju neslýchanú! ~Plačú
704 1 | prežehnal, ~ešte ako chlapec vari tri – paťletý. ~ale si mi
705 6 | vy majte hotové na zber vaše ruky. ~Ani sa nenazdáte
706 1 | ľaká – aj, nezabúdajte vášho Janošiaka! ~Ej. nezabúdajte,
707 7 | dobre ta šípia, o čom tu vec ide. Naľakaní shrnú sa
708 2 | Či sa večierok snížil, či na deň svitalo, ~
709 2 | jednu ruku otca, za druhú vedie mať: ~Môj syn, ty si nešťastný,
710 5 | tisícich, ale čo to škodí. ~Vedz, že gordani tak sa ako dračia
711 10| Nohy celkom zdrúzgané, hoc’ veliká skára, ~vhryznul som sa
712 10| na vrahy semena. ~Tvoja veľká potecha, človek do porazu,
713 4 | dobre opatrená – pozor – veľké putá. ~Viac nemôže uskočiť
714 4 | Týždeň .po Veľkej noci písmo od stolice: ~
715 1 | statky ~a už prichádzaly veľkonočné sviatky. Ešte sa na Váhu
716 7 | driemal v jaskyne, spravia veľkú drahotu po celej krajine, ~
717 2 | záhrade umrela. ~Mňa žiaľ veľký na posteľ ako smrť položí. ~
718 8 | Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu, ~že prosia ponížene
719 3 | zbudím, porozumiem tomu, vezmem hlaveň a letím sám prosto
720 5 | skaly sedá, ~keď mi jedna veštica tie slová povedá: ~Chlapiatko!
721 10| zdrúzgané, hoc’ veliká skára, ~vhryznul som sa ak’ pavúk. kde len
722 1 | srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo. Keď som videl tvrdú
723 1 | sa viacej pohlo. Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku
724 3 | ako kozy na Tatrách, keď vidía človeka. Nedaj nás dáko
725 10| muk nevraví. ~Divím sa a vidím, po lakte bradatý, ~ani
726 1 | dlho už chodiť po svete. ~Vidíš ma, aký som celkom znivočený, ~
727 5 | si bol lapený, ~ponesú na vidlách smrť pánom, rozvzteklení. ~. ~
728 10| božom si celkom zlomený, ~viem, že ťa to dosť mrzí, žes’
729 1 | Vitaj drahý synak, jará šuhajina, ~
730 8 | je chorý. Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky, ~
731 4 | pokuta. ~Zaspí. – Ja ak’ vlkolak na hajdúchov skočím, ~zaškrtím,
732 9 | ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci budú? ~Kto bude cesty robiť,
733 9 | Páni kráľa previedli – vojak tne, vyžína. ~Ej, škoda
734 9 | naskutku bubnovať, rozkázať vojakom, ~aby išli pomáhať úbohým
735 8 | kusy ~a sberba krvožerná vopred skáčuc brúsi. ~Hromada krvožerná
736 10| šteňa a vyskočí ako had na vrahy semena. ~Tvoja veľká potecha,
737 5 | už robiť prichodí. ~Ty si vraždil tisícich, ale čo to škodí. ~
738 3 | družina vše väčšie napriek vraždy trúsi. Stolice nastrašené
739 7 | doklčú mačku, keď je ešte vo vreci. Janošiaka doklčú, keď
740 8 | Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky, ~nejeden v hrobe zdravý
741 9 | sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý – ~a teraz nás vedú do Košíc,
742 1 | moste stál, ~keď si naše vŕšky naveky prežehnal, ~ešte
743 8 | že prosia ponížene, či vskutku umreli. ~Svetu žiadnym spôsobom
744 10| dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane: ~Syn môj, v boji božom
745 5 | miesto nej druhých tisíc vstáva. ~Obleč žobrácke šaty, vyjď
746 5 | tiché, nevinné, pobožné, ~vstúpia do seba duše slabé a bezbožné.
747 1 | vylíha ~a hľadí z komory ako vták do hory. ~Padla tuhá zima –
748 4 | ráno ma po meste vedú ako vtáka. ~Tovarišov tľapkajú pánovia
749 6 | už vyvracal buky. ~Len vy majte hotové na zber vaše
750 10| močiare, ani mak neposeď, vyberaj len samý, čo nemôžeš vyliať
751 1 | pokojne, zpoza žita pán vybúši. ~Bije, mlátí a lomí, pravda,
752 2 | bledí, tu sestra splašená – vydvihni oheň, vraždu na pomstu plemena. ~. ~
753 7 | drahotu po celej krajine, ~vyhlásia. že z Poľskej mor sa ku
754 5 | vstáva. ~Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne ~a choď
755 1 | pochovali. ~Matka, z umu vyjdená, beží do stolice ~a tam
756 9 | mršine! Tí gordani polovic vykazili ľudu, ~ktože ma bude platiť,
757 9 | plače a s tej zemi gordanov vyklína. ~. ~
758 4 | schyce, ~čo by priam od môjho vykonalo sluhy, ~dostane tisíc zlatých
759 1 | jeden pošepne, to druhí vykričia ~a potom len biedni vytrpia
760 1 | keď pomedzi bučky ~nám vykukávaly zlaté dni kukučky. ~Ťažko
761 6 | nenazdáte ľudia ubiedení, ~keď vykvitne na horách ako kvet červený. ~
762 6 | riasitú odela – ~či by bolo vyletieť vo svet ako strela! ~O Janošiaka
763 6 | pánom na kose. ~– Ja slová vypočúvam, shodím kroj v jaskyne ~
764 6 | najatý. ~V Poľskej vzbura vypukne – ľud dudrať začína: ~Ej,
765 8 | obchodil v Sariši, Zemplíne, ~vyskočím a zahvízdam, ak’ valach
766 2 | polievala. ~Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom, ~chránily
767 6 | po Šariši ktosi ~pesničky vyspevuje, o almužnu prosí. ~V tom
768 6 | kroj v jaskyne ~a chodím vyspevujúc po celej krajine. ~Po Zvolene.
769 1 | plachte doniesli, posteľ mu vystlali – ~a po Jáne do zeme v štvrtok
770 8 | dávno zhnití z hrobov von vystúpia: Potomci naši biedni, smrť
771 1 | ľuďom pokoj! ~Neraz ma vyťali pre hračku na zboj – a
772 1 | vykričia ~a potom len biedni vytrpia rodičia. ~Daj im, bože,
773 6 | Ešte chlapec maličký, už vyvracal buky. ~Len vy majte hotové
774 10| mať, sestra splašená – vyzdvihni vraždu večnú na pomstu plemena. ~
775 1 | moje srdce ukrutná nevoľa, ~vyšiel som za humno, hľadel som
776 4 | sa ráno svitalo na hornej výšine, ~keď som do Demänovskej
777 10| telo svoje, ~ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje. ~Sbieraj
778 1 | do poľa kosiť ďatelinu a vyženie si ta panskú zo škody koninu. ~
779 6 | aka by najatý. ~V Poľskej vzbura vypukne – ľud dudrať začína: ~
780 7 | Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci, ~že doklčú mačku, keď je
781 7 | jeden pán neskape. ~Mor na všetkých je ľudí len rovnako smädný,
782 2 | nosí ~rutu a za nebohých všia modlitba prosí. ~V pondelok
783 3 | lapáme, dostať nemôžeme ~a vždy strašnejšie chýry o nich
784 1 | Varíne. ~Ej, ktož’ by ťa zabol! veď som na moste stál, ~
785 6 | vzbura vypukne – ľud dudrať začína: ~Ej, škoda ťa, Janošiak,
786 2 | lipku za klobúkom, Hanka v zádri nosí ~rutu a za nebohých
787 1 | po pysku uderí: ~Veru ťa zahluším – dneska štyroch ťali,
788 2 | kaštieľa – ~a na západe slnca v záhrade umrela. ~Mňa žiaľ veľký
789 3 | stene, ~prídu hostia, – zakape, ak’ mucha na stene. – ~. ~
790 3 | ruty odčesnem a všetko tak zanechám a svetom utečiem. ~Ani dieťa
791 2 | lapená, z kaštieľa – ~a na západe slnca v záhrade umrela. ~
792 7 | v Liptove, v Zemplíne, zaplakal ľud sedliacky po meste,
793 1 | čo pod šibenicou hore zaplakali. ~Čo jeden pošepne, to druhí
794 8 | tie hory skalnaté horce zaplakaly. ~Ja som vtedy obchodil
795 10| mám teraz biedny človek započati? Nohy sú rozstrieľané,
796 1 | som dakoľko dní vo chlieve zapretý. ~Ale to ani mak všetko
797 1 | Starého otca otec bol ju tam zasadil. ~V ten rok doma môj ňaňka
798 4 | uskočiť nijak tá pokuta. ~Zaspí. – Ja ak’ vlkolak na hajdúchov
799 10| dediny dolieznuť nesmejú. ~Zaspím ako v oleji... Janošiak
800 3 | zver viac umu, keď strelcu zastane, ako kozy hneď sme tu,
801 6 | snívať Uhorskej krajine, ~keď zastanete pyšne zase pri Varíne. ~. ~
802 6 | sa tiež stavajú a strnú zaťatí – ~a ten spieva, vyhúda
803 4 | Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých: Dostaneš tisíc čertov,
804 4 | Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada. ~Pánovia do stolice
805 4 | vlkolak na hajdúchov skočím, ~zaškrtím, dom zapálim a vo trne uskočím. ~
806 6 | Len vy majte hotové na zber vaše ruky. ~Ani sa nenazdáte
807 1 | ma vyťali pre hračku na zboj – a keď hajdúch zjačal
808 3 | Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu, vezmem
809 8 | toho Liptova! ~My kričíme zďaleka, a nik nás neslúcha. ~Či
810 3 | Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu,
811 10| besnota drakova! Nohy celkom zdrúzgané, hoc’ veliká skára, ~vhryznul
812 10| stane, v dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane: ~Syn môj,
813 6 | ženy. ~Už horička sa v zeleň riasitú odela – ~či by bolo
814 1 | pozrel na Tatry, na ,hájik zelený: ~Ťarchová, Klenovec – svet
815 1 | vystlali – ~a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali. ~Matka,
816 8 | pravda skúpa, ~otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia:
817 1 | koninu. ~Dal by jej tam i zhynúť – ale čože tuší? Kosí pokojne,
818 1 | vták do hory. ~Padla tuhá zima – mrzli ľudia, statky ~a
819 1 | vypočul matkine, pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine. ~
820 1 | na zboj – a keď hajdúch zjačal po hlave udretý, bol som
821 9 | ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci budú? ~Kto bude cesty
822 3 | sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali. ~A čo ešte úzkostne pri
823 3 | človeka. Nedaj nás dáko zlapať – dulujú hajdúsi ~a družina
824 1 | pomedzi bučky ~nám vykukávaly zlaté dni kukučky. ~Ťažko je v
825 1 | graca, ~len nepokoj kope zlatoiská práca. ~Tu sa chýrne kľúče,
826 1 | klina, ~dobre ty prichádzaš, zlatý, drahý kvete, ~nebudem ja
827 1 | kéby moja Hanička dáko zle sa mala. ~Stoj pri nej ako
828 10| v boji božom si celkom zlomený, ~viem, že ťa to dosť mrzí,
829 1 | Poklady tatranské sú široko známe, ~lakomec si na nich roky
830 8 | metajú, ~zámky povypaľujú, do zniku rúcajú, ~od Spiša do Zemplína
831 1 | Vidíš ma, aký som celkom znivočený, ~už duch môj so smrťou
832 1 | umierajúc požehnala: Syn môj, ~zomieram, za Haničku, kým sa nevydá,
833 1 | čože tuší? Kosí pokojne, zpoza žita pán vybúši. ~Bije,
834 4 | tu blúdim, tých zaškrtila zrada. ~Pánovia do stolice hneď
835 5 | ako dračia hlava: ~Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc
836 1 | by hneď do sveta šíreho zutekal. ~Ale mať umierajúc požehnala:
837 8 | Hoc’ je zdravý a čŕstvy, zvalia, že je chorý. Živých hákami
838 6 | vyspevujúc po celej krajine. ~Po Zvolene. po Nitre, po Šariši ktosi ~
839 9 | synovia, mužia obesení. ~Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína, ~
840 6 | Po Zvolene. po Nitre, po Šariši ktosi ~pesničky vyspevuje,
841 5 | vstáva. ~Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne ~a
842 1 | ich schodil, mrúc, dol so šibeni, ~keď pozrel na Tatry, na ,
843 1 | dneska štyroch ťali, čo pod šibenicou hore zaplakali. ~Čo jeden
844 7 | krajine ide, ~ľudia dobre ta šípia, o čom tu vec ide. Naľakaní
845 1 | a bol by hneď do sveta šíreho zutekal. ~Ale mať umierajúc
846 1 | poruč. ~Poklady tatranské sú široko známe, ~lakomec si na nich
847 10| sa ak’ pavúk. kde len aká škára. ~Pi ten jed a nasycuj mäkké
848 5 | vraždil tisícich, ale čo to škodí. ~Vedz, že gordani tak sa
849 1 | vyženie si ta panskú zo škody koninu. ~Dal by jej tam
850 10| do porazu, bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu. ~Nezastane
851 10| každý hnedky skape. koho ony šľahnú. ~Tu je boh, tu je otec,
852 4 | zver neuskočí. ~Naskutku šli hajdúsi – kuticu obstali. ~
853 10| on ho schlípe ako dáko šteňa a vyskočí ako had na vrahy
854 1 | vystlali – ~a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali. ~Matka, z umu
855 10| nešťastnej bučine. ~Hľadali ma štyri dni, odišli na piaty. ~Čo
856 1 | Veru ťa zahluším – dneska štyroch ťali, čo pod šibenicou
857 10| všetko telo svoje, ~ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje. ~
858 1 | Vitaj drahý synak, jará šuhajina, ~dobre tu prichádzaš do
859 10| viem, že ťa to dosť mrzí, žes’ obkaličený. ~Nohy sú polámané,
860 8 | či vskutku umreli. ~Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu, ~
861 2 | slnca v záhrade umrela. ~Mňa žiaľ veľký na posteľ ako smrť
862 1 | som na tie bez seba celkom žiale ostal ~a bol by hneď do
863 6 | a ten spieva, vyhúda do žiaľu, do strachu. Páni sa tiež
864 8 | vraždu na pomstu semena. Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú, ~
865 4 | nieto tisíc zlatých. Kúštik žínky za hrdlo, to bude odplata; ~
866 1 | tuší? Kosí pokojne, zpoza žita pán vybúši. ~Bije, mlátí
867 4 | písmo písali, ~že veru ma živého do rúk už dostali: ~Nech
868 4 | stolice: ~Že kto ma ale živkom dolapí a schyce, ~čo by
869 3 | A čo ešte úzkostne pri živote stene, ~prídu hostia, –
870 8 | čŕstvy, zvalia, že je chorý. Živých hákami vlečú v hrob na vriace
871 5 | druhých tisíc vstáva. ~Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne ~
872 10| Ale to nič nerobí. Ako žobrák nemý ~schádzaj celé krajiny,
|