Chapter

  1 1 |                alebo ranený - vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty.
  2 1 |                svojím občasným húpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré
  3 1 |          bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu
  4 1 |               zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý, čierny bod,
  5 1 |               nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden
  6 1 |              hneď začne znovu a stratí sa - Ondráš sníva. Kto by mu
  7 1 |               by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok,
  8 1 |                 no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy,
  9 1 |            krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom boku a husár
 10 1 |              zas zavracať. ~ Nuž dobre sa má, keď sa vyvaľuje, to
 11 1 |                   Nuž dobre sa má, keď sa vyvaľuje, to je aj tak len
 12 1 |              prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a
 13 1 |               ešte tá strata vynahradí sa jej. ~ Ondráš Machuľa veru
 14 1 |             veru biedny tvor boží. Kto sa len pozrie naň, musí ho
 15 1 |                nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo
 16 1 |                cepy - celý človek málo sa ponáša na človeka. Ľudia
 17 1 |               istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému, slabému
 18 1 |             dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám
 19 1 |           svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba drží za pekného,
 20 1 |              močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho.
 21 1 |             ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V
 22 1 |                Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga
 23 1 |        vytýkali šestonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu
 24 1 |            dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a
 25 1 |            zúfalstvom. Žena nepovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre
 26 1 |              čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej
 27 1 |               a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorý žena
 28 1 |              dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne - na očiach im vidno,
 29 1 |                na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia.
 30 1 |               z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú
 31 1 |               mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom - myslia,
 32 1 |         nevidím ďalej od nosa.“ ~ „Nik sa ti nesmeje - nie! Veď var
 33 1 |               Veď var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“ ~ 
 34 1 |                smiech. „Ha-ha-ha! Vraj sa nesmeje! Tebe dobre povedať,
 35 1 |            dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom -
 36 1 |                 veru videla by si, ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial
 37 1 |                ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné
 38 1 |                dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho
 39 1 |            strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným
 40 1 |                napomínala ho: „Nerúhaj sa Bohu, Jano. Dosiaľ sme len
 41 1 |              pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie - čo na
 42 1 |               sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo - sto
 43 1 |                    No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz
 44 1 |               nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť
 45 1 |              zdravie: povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného
 46 1 |             pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to
 47 1 |                ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho.
 48 1 |                tvrdá noc, keď dotackal sa domov. Žena vlastným očiam
 49 1 |              jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho.
 50 1 |             ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral
 51 1 | nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný
 52 1 |        nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď
 53 1 |          fantáziou. Akoby vysmievať by sa mu chcela, pobúrená rodinným
 54 1 |               vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol
 55 1 |               skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej
 56 1 |                ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár
 57 1 |              vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený
 58 1 |         staršej sestre. ~ Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho
 59 1 |                až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako
 60 1 |                ako prázdna - nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť
 61 1 |                Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera.
 62 1 |              mu otec nechal; i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej
 63 1 |           skloniť - pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane
 64 1 |               toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jari
 65 1 |              duši jeho. V jari stratil sa i z pálenice - nezostalo
 66 1 |            Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala. ~ 
 67 1 |       potupenej žene i matke. Vyhýbala sa ľuďom, ako len mohla; urážku
 68 1 |             školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo znať na
 69 2 |              prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali
 70 2 |            Vady nielen že neumenšovali sa, ale z roka na rok väčšmi
 71 2 |               ale z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. Jeho telo
 72 2 |             zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného
 73 2 |          Vrstovníci od malička stránia sa ho - medzi deťmi má ešte
 74 2 |              kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu
 75 2 |                 a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska rukami
 76 2 |              obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu
 77 2 |            večnú - večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má
 78 2 |               zo svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok,
 79 2 |             Mucha podletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo.
 80 2 |            líce - i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho
 81 2 |              Muchy nedolapil - spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva
 82 2 |             krôčiky - ani tráva neohla sa pod nimi, Ondráš obzrel
 83 2 |             pod nimi, Ondráš obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť
 84 2 |               kňažná tak pekne usmieva sa mu! Čo je desať mlynov -
 85 2 |            Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas
 86 2 |              je väčšie čosi. Hľa zhýba sa nad neho, i počuť mäkký,
 87 2 |           zámkom. ~ Zuzka nedbajúc, čo sa s ním deje, rezko ponúkla
 88 2 |               aha!“ Len teraz dovtípil sa, že to nie kňažná, ale Zuzka.
 89 2 |                dom do domu. Dnes chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla
 90 2 |           prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac ľahký
 91 2 |               ti je tak náhlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia
 92 2 |            ukladal lyžku za lyžkou, že sa z dvojačiek úvalom ubývalo.
 93 2 |         dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu - na Zuzku ani
 94 2 |              kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho
 95 2 |           nechať. Začala okľukou: „Var sa hneváš? Akiste obed nebol
 96 2 |               veru - obed! Najedol som sa potiaľto!“ A preložil palec
 97 2 |                ho je dosť. ~ „A predsa sa čosi hneváš.“ ~ „Ja? Ach,
 98 2 |              to, že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu,
 99 2 |              nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila
100 2 |             prv naň. ~ „Nuž dobre, keď sa nehneváš - už ťa rada. Nafúkaných
101 2 |                si veľmi - ani neozrieš sa o mňa. Neviem prečo - ale
102 2 |               prečo - ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš
103 2 |                Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“ ~ Z jej očú šľahol
104 2 |             zostril a pohnutím triasol sa. „Ten? Pre mňa môže - budem
105 2 |              hladkú hlavu.“ ~ „Var ste sa pohnevali?“ Husár pootvoril
106 2 |                odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať,
107 2 |            prisvedčila. ~ „Rozišli sme sa - nadobre.“ Utajený vzdych
108 2 |                  Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal.
109 2 |               že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom.
110 2 |              nadšením vykríkol: „Neboj sa - ja ťa neopustím! Vieš,
111 2 |               na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým úsmevom.
112 2 |           potom bočila - ani čo by sme sa nikdy neboli videli. A keď
113 2 |                neboli videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie -
114 2 |              podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve.
115 2 |            zarazila. Nepochopoval, ako sa nemôže dovtípiť. ~ „Teraz?
116 2 |                 Dopasiem a - zoberieme sa. Pôjdeme pekne do fary,
117 2 |         Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa
118 2 |               sa napíšu. O katechizmus sa neboj - ja zodpoviem i za
119 2 |            veselá - dobrá vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval
120 2 |          Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho reči.
121 2 |               jeho reči. No ona chcela sa ešte zahrať s ním. ~ „A
122 2 |                   A Fialovie hus - kde sa dela? Tebe dávajú vinu,
123 2 |              vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“ ~ Husár počúval
124 2 |              počúval bez slova - potom sa dobrácky usmial. ~ „Fialovu
125 2 |                    Ja - ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať,
126 2 |           cudzích domoch potulovať, Ja sa chcem len svojho držať.“ ~ „
127 2 |               ha - ha!“ Zuzka zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho
128 2 |               tak do úzkeho, i pobrala sa preč. ~ „Ty - neutekaj!
129 2 |              nekvitne. Vieš?“ ~ Ondráš sa uspokojil. ~ „Dobre - dobre!“ ~ 
130 2 |                pozeral za ňou - páčila sa mu. „Hm... bude z nej žena!
131 2 |                jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“ ~ 
132 2 |               na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba
133 3 |        uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú
134 3 |                nič vykonať. Inde na čo sa podoberie, to i vykoná -
135 3 |         ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje - a to všetko
136 3 |               jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo -
137 3 |        odpočívala na podstene. Tu, kde sa vezme, tu sa vezme - milý
138 3 |         podstene. Tu, kde sa vezme, tu sa vezme - milý Ondráš vojde
139 3 |              hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa
140 3 |              sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním - oteplelo, zahorelo
141 3 |              láskou. Keď takto túlieva sa k nej, zišla jej vše na
142 3 |                  Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“ ~ „Čo ti zas máta
143 3 |                chce...“ ~ „Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž:
144 3 |          nechala a teba chcela!“ ~ „Už sa rozišli. Že ho nechce.“ ~ „
145 3 |          poplátal - mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť.
146 3 |               na seba, aký si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.“ ~ 
147 3 |                 hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť
148 3 |             kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú
149 3 |             bude - z dreva.“ ~ „Ale to sa na veľmi moc podoberáš.
150 3 |             háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys’
151 3 |              narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj
152 3 |                 Mne povedala - a budem sa ženiť.“ ~ „Mlč mi ho - bezbožné
153 3 |               že ho druhí robia. Modli sa Bohu, aby ti dal dar Ducha
154 3 |             dobrého.“ ~ Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou,
155 3 |               vzal zas do hlavy - chce sa ženiť.“ ~ Bežanka od divu
156 3 |              choďte!“ ~ „Veru tak! Mne sa tiež dač nestalo od jedu.
157 3 |            nikdy nespomenul - len dnes sa ňou pochválil.“ ~ „Iba ak
158 3 |               pochválil.“ ~ „Iba ak by sa mu zas dačo robilo. Ono
159 3 |           dievka.“ ~ „Nuž?“ ~ „Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu doniesla
160 3 |         veselie.“ ~ Bežanka rozosmiala sa chutno. ~ „A veru možno!
161 3 |           prosím ťa - povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním.
162 3 |           Pravdaže vyjde!“ ~ A rozišli sa v najlepšej zhode. Každá
163 4 |               zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov.
164 4 |               niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, Keď tak včas vpálil
165 4 |             akosi včas vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí.
166 4 |     nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť - Zuzky.“ ~ 
167 4 |                 Ondráš významne usmial sa na gazdinú, ktorá tak prezrela
168 4 |               Ondráš - ozaj - treba by sa bolo o dačo obzrieť... roky
169 4 |                 kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.“ ~ „
170 4 |               jej prisviedčal. „Už som sa postaral.“ ~ „Ba kú jazornú
171 4 |              keby zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne! Nazrel do
172 4 |            Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky,
173 4 |              ani nevreli, len začínali sa peniť. ~ „Nemáte dačo zjesť?
174 4 |              chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme
175 4 |                čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš.“ ~ „Zajímať
176 4 |        klincoch. O chvíľu - jemu zdalo sa, že o rok - predložili mu
177 4 |                ctiteľom. teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst
178 4 |              na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom - hľadí
179 4 |              to pred pastierom - hľadí sa mu z očú stratiť. No Onráš
180 4 |          zavolávajúc mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme;
181 4 |                zas mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi osirotenou.
182 4 |                stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila.
183 4 |             tak. Husací gagot rozlieha sa od jedného konca k druhému.
184 4 |                  husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá.
185 4 |            kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha
186 4 |            piští. ~ Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on koná
187 4 |                koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo
188 4 |                 pocítiac, že ten rákoš sa už blíži: utiahnu sa do
189 4 |             rákoš sa už blíži: utiahnu sa do závetria, aby ušli očiam
190 4 |             zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú
191 4 |          zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou. ~ 
192 4 |             Bežanovie. Ondráš ohliadal sa, kto vyženie husi. Nevidno
193 4 |               Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!“ ~ „Kdesi
194 4 |                Vošiel do nej a obrátil sa do kúta k malému cáročku -
195 4 |                jáj!“ ~ A husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom
196 4 |               maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať
197 4 |             Bohu deň. Keď husi napásli sa na pažiti, zašiel do neďalekej
198 4 |             jeho ostrí. Tvár uškľabila sa; vidno, že mu jeho ostroba
199 4 |          lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec
200 4 |           úhľadnú habarku. ~ Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil
201 4 |                mu čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých
202 4 |                na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním
203 4 |               ňu? Múky ti netreba, keď sa po domoch chováš...“ ~ „
204 4 |          nohavice.“ ~ „Hm. Mhm - chceš sa vystrojiť. Dobre máš. Navečer
205 4 |      naprihadzovali: tešilo ich, že už sa má k niečomu. Len jednej
206 4 |          donesie hodnú viazanicu. Ženy sa uspokojili. ~ To bola zo
207 4 |             nám doniesol, čo?“ usmiala sa mu gazdiná - budúca svokra. ~ „
208 4 |                    Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš
209 4 |                Akože by to bolo? Darmo sa ani Pánu Bohu nemodlíme.“ ~ 
210 4 |               i za lyžičník. Usmievala sa. ~ Po chvíli vrátili sa
211 4 |                sa. ~ Po chvíli vrátili sa všetci Bežanovci domov.
212 4 |              čo je to... ale ten husár sa nám akosi veľmi obšmieta.“ ~ 
213 4 |               a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju
214 4 |               ju tiež trápila; opýtala sa: ~ „Nuž?“ ~ „Nuž ráno mi
215 4 |               včera bola tu jeho totka sa žalovať, že je celý zbláznený...
216 4 |                  Hodné dievča - všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov
217 4 |               na každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž
218 5 |                            5~ Čas míňa sa ako z husi voda. Tečie chytro -
219 5 |               voda. Tečie chytro - ani sa nenazdáš, len keď stojíš
220 5 |              keď stojíš tam, kde žiada sa ti, alebo pred čím sa trasieš.
221 5 |            žiada sa ti, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže
222 5 |               by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká
223 5 |               predsa každá hodina vidí sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva
224 5 |                mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil
225 5 |            pôjde na krosná - a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí,
226 5 |              prísť k novým hábom: musí sa zaradovať. Spravil pár habariek,
227 5 |             doniesol. A teraz,“ Ondráš sa uškľabol, radosť odňala
228 5 |                  čo ako, ale my by sme sa len mali dakedy zísť. Nebol
229 5 |                  a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď
230 5 |              zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome - krem starej nevidel
231 5 |              jej Ondráš. ~ „Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke.
232 5 |             uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhali na posmech!“ ~ 
233 5 |             ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč ako vtedy, keď habarku
234 5 |             cestu. ~ „Nie - nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si
235 5 |               hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal
236 5 |             vložil ruky do vrecka, aby sa dáko nepomýlil prijať, a
237 5 |             tisla mu šetáky. No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijak
238 5 |             nijak pristúpiť. ~ „Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie
239 5 |               hľadela spod jeho vplyvu sa vymôcť, i pokračovala: „
240 5 |        významne pozrel na gazdinú. Tej sa v napätí dych krátil; bála
241 5 |               napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila
242 5 |           tvári. Len z obyčaje opýtala sa ho: „No, už bys’ len mohol
243 5 |              zati pomáhavajú... mne by sa tiež patrilo, ale, ako povedám...“ ~ 
244 5 |          povedám...“ ~ Gazdiná usmiala sa naň posmešne. ~ „Milý môj
245 5 |        masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. veď on nie vina, že
246 5 |               Ústa mrzavcove uťahovali sa. Blaho, radosť zatláčali
247 5 |              No hneď i rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila
248 5 |                Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom povedala
249 5 |                syn môj domov. A aby si sa nepochválil nikomu, že ti
250 5 |           začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci
251 5 |               No veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom.
252 5 |                ba, ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený.
253 5 |        pozabudlo v ňom oči - zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno
254 5 |                zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo: „
255 5 |         neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep nezblaznel. Veď je
256 5 |                matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala zalamovať
257 5 |                rukami i ona - narážali sa z matkou, ale len pošepky.
258 5 |          matkou, ale len pošepky. Báli sa starého - ten vie veľmi
259 5 |              zaň?“ ~ „Ani to - len som sa mu požalovala.“ ~ „Požalovala?
260 5 |                    Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti
261 5 |            otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala?“ ~ „Na Jana -
262 5 |               ťa nechal?“ ~ „Večer sme sa boli pohnevali - ale potom
263 5 |                 ale potom pomerili sme sa.“ ~ „Óvi, óvi! Len načo
264 5 |                     Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať! Načo - načo.“ ~ „
265 5 |            hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, aboby sme ani neboli
266 5 |           povedať...nuž požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!" ~ „
267 5 |               Jana. Nuž tak!" ~ „No už sa stalo. Čo sa stalo, zle
268 5 |                     No už sa stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len
269 5 |                stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len aby si dáko do
270 5 |             dáko do reči neprišla - ja sa len toho bojím. Pováž si
271 5 |                povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom - od gazdinej
272 5 |              moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a - ja by
273 5 |                ľahko holomok a - ja by sa potom radšej neviem kde
274 5 |              všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad
275 5 |              Jej utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku: „
276 5 |            Najlepšie by var bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.“ ~ 
277 5 |             čím skôr.“ ~ Dcéra chytila sa tej myšlienky: ~ „Keby -
278 5 |            teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije - poriadi:
279 5 |       sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko len v sviatočných.
280 5 |              pekné a mám ich toľko, že sa nik nenazdá, aby to boli
281 5 |            obliečky na periny - no, to sa i po sobáši došije. Len
282 5 |            nech budú jedny - tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde:
283 5 |             duriť - myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina? Ten
284 5 |              rozpovie všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez
285 5 |              požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť bez
286 6 |             službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o
287 6 |                akoby z neba spadla! By sa paroma nehovorilo - keď
288 6 |               Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so
289 6 |             kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej - a v kopačku by
290 6 |               bez nej - a v kopačku by sa už nemohli! No - kto mu
291 6 |           rozmotať ako tú priadzu. Keď sa im nadhodí uzol - usilujú
292 6 |              im nadhodí uzol - usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá,
293 6 |             usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú
294 6 |                no mlčali. Nepochválili sa tým nikomu - verejne. Len
295 6 |            šiestimi očima, pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi - čosi
296 6 |               prenasledovali. Zapýrila sa sama pred sebou. Stará tiež
297 6 |        dobrodušne pozrela na ňu, akoby sa chcela pýtať: ~ „Vo venci
298 6 |                fašiangov čakať - mohli sa veru i tých pár týždňov
299 6 |                Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On - na
300 6 |            jazyk drať? A ani nepúšťali sa s ním do reči, najviac objednali
301 6 |              nemohol, a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol,
302 6 |             nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac
303 6 |          ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou,
304 6 |           Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou, čo len chvíľku. Ale
305 6 |                Čo odpovie, keď opýtajú sa ho: „Čos’ nám doniesol?” ~ “
306 6 |            nemám. Ako len pôjdem; ešte sa nazdajú, že som prišiel
307 6 |               pôjde ku krajčírovi; aby sa i ona mala k dačomu. Ale
308 6 |               Ale ako ísť... ako?“ Ako sa blížil večer, tak rástla
309 6 |                mu dakto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný
310 6 |                 V hlave jeho preháňali sa myšlienky ako oblaky v čas
311 6 |            konečne k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí
312 6 |                pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol
313 6 |              ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla, len tri starigy
314 6 |                len tri starigy vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla
315 6 |            utiekli aj ony: kabát začal sa hádzať zboka na bok. Spod
316 6 |             hlávka - oči pochopili, čo sa robí, vidiac pastierovu
317 6 |            siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabát je už
318 6 |                som ťa chytil! No neboj sa - nezabijem ťa.“ Pohladil
319 6 |          ostrím zobákom. „No, no - len sa neboj... neublížim ti.“ ~ 
320 6 |                nohu. ~ „No tak - neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O
321 6 |                na nohu. ~ Kŕdeľ dostal sa šťastlivo do dediny. Zastavil
322 6 |          šťastlivo do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo,
323 6 |               vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých
324 6 |               z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru. ~ Do Bežanov
325 6 |              dvoru. ~ Do Bežanov hodil sa tiež malý kŕdlik, šesť ich
326 6 |          ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou
327 6 |            mladé do dvora. Tu, cítiac, sa už po domácky, pustili sa
328 6 |              sa už po domácky, pustili sa do hlasitého gagotu, akoby
329 6 |                chceli. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej vyšla
330 6 |        naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudli hneď na svoj
331 6 |               starigy. Bežanka pobrala sa hore dedinou. ~ „Šura-šura!
332 6 |                šura-šura!“ ~ Nehlásila sa jej. ~ „Ach, Bože, - nemalo
333 6 |                    Ach, Bože, - nemalo sa to už kedy indy stať. Človek
334 6 |             kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami zaháňať.
335 6 |            toto musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim
336 6 |              motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.“ ~ „
337 6 |                horela hnevom. ~ Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať
338 6 |           všetko - všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú
339 6 |               chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala sa
340 6 |              sa jej hnevu. „Nezatárala sa dakde v dedine - za hrtanom?“ ~ 
341 6 |                kričala naňho: „A čo by sa mala moja hus za hrtanom
342 6 |         vyviedol - ozembuch!“ ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. „
343 6 |          dvanástoro: i toho roku - ale sa zomleli dolu žľabmi.“ ~ „
344 6 |             iďže ho v čerty!“ zasmiala sa jedovato Bežanka. „Tá by
345 6 |            radostník mi prihorí. Dobre sa majte!“ A už bolo počuť
346 6 |        privrieť. Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez
347 6 |              všetkého poriadku. ~ „Ale sa ho poberáš?“ kričala naň
348 6 |                vedeli, donesiem! A ako sa hnevá...tá Bežanovie - pre
349 6 |                  pre jednu hus! No veď sa nebudeš dlho hnevať.“ A
350 6 |         nebudeš dlho hnevať.“ A usmial sa falošne - hlas triasol sa
351 6 |              sa falošne - hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením
352 6 |               radosťou; ústa uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok. ~ 
353 6 |               noci. ~ „Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko
354 6 |            všetko! Hriešna stvora - čo sa natrápiš - joj! Čo som sa
355 6 |              sa natrápiš - joj! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo -
356 6 |                buchli dvercia i ozvali sa kroky pod oblokom. Z hustej
357 6 |         oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá postava
358 6 |            neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred toku. ~ „
359 6 |                paše.“ ~ Totka zasmiala sa srdečne. „Ale naozaj? Doniesols’
360 6 |                    Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla
361 6 |                Nie, nie. Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.“ ~ „
362 6 |         materskej lásky výrazom, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo
363 6 |              No kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: „A načo by ti
364 6 |                   Jej - jej! Mladý zať sa len má preukázať - a ja...“ ~ „
365 6 |        otvorenými očima. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po izbe,
366 7 |               krajčír dedinský nevedel sa obhrnúť pred svetom. Mal
367 7 |                 a to cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí! Družbom
368 7 |          haleny. A práve teraz nadhosí sa i husár. Dvaadvadsať rokov
369 7 |                Dvaadvadsať rokov vedel sa zaobísť bez súkenných nohavíc
370 7 |              ako psovi mucha - len aby sa mu zľavilo tej roboty.No
371 7 |              ako práve teraz. Nebol by sa od neho uhol ani o vlas. ~ 
372 7 |        prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: „
373 7 |              otrhaný chodiť - nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už
374 7 |              aj stužky naň.“ ~ „Ale čo sa máš náhliť. Do rozsadu,
375 7 |                čo hotoviť.“ ~ „No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví...
376 7 |                utiekla z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.“ ~ „
377 7 |                Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil - čo neslúchneš?“ ~ „
378 7 |                   Bez teba zaobišli by sa tam dobre.“ ~ No nemohla
379 7 |               tam dobre.“ ~ No nemohla sa už hnevať naň: veď on ničomu
380 7 |                im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu
381 7 |         prišiel. pred večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným košom
382 7 |               okolkov začala: „Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto
383 7 |               že to len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas
384 7 |         plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála
385 7 |             ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len
386 7 |              pred mužom obdá, zachvela sa strachom. ~ „Prosím vás,
387 7 |                 Prosím vás, nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca
388 7 |                keď ju doniesol - dobre sa mu od radosti dačo nestalo.
389 7 |               gazdovstva by dala, keby sa to mohlo dáko preinačiť,
390 7 |             nevie klamať - nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu
391 7 |              vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde on na sobáš.
392 7 |                akomak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že to takto
393 7 |                neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.“ ~ „Nuž dobre:
394 7 |                má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí dačo
395 7 |               potom vaše.“ ~ „I celkom sa len hneváte? Veď by bol
396 7 |          hneváte? Veď by bol iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale
397 7 |             koniec.“ ~ „A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel
398 7 |              na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?“ A Bežanka čosi
399 7 |                 Totkina tvár predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: „
400 7 |               svet.“ ~ „A viete, prečo sa náhlime? Nič pre inšie,
401 7 |             len pre vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal. Čím
402 7 |                na ňu nedržal. Čím skôr sa odbaví svadba, tým skôr
403 7 |              hlavy; lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby
404 7 |             teraz durným hlasom pýtala sa jej: „Nuž, čo urobíme, aby
405 7 |              vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila
406 7 |              mu s tým tajila a modlila sa - hej, veru modlila, aby
407 7 |              nenahnevalo?“ ~ „Keby sme sa my boli o tom nazdali! Ale
408 7 |               svadbe už vie.“ ~ „No už sa stalo. Darmo je!“ ~ „Veď
409 7 |              nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla
410 8 |           Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice
411 8 |              rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým, prečo odbavili
412 8 |         neskončená - iste po sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana,
413 8 |               jej tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očima zvedavých.
414 8 |       zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým ani
415 8 |             divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu - neviem,
416 8 |                prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči
417 8 |             môže vystrojiť len te, kto sa pripravoval na ňu dlho a
418 8 |               pri svadbe muziky. „Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz
419 8 |             aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa
420 8 |               sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou.
421 8 |                  Len tak - nechce, aby sa nám v dome zhon robil. ~ 
422 8 |            muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime.“ ~ „Dúbravovcom
423 8 |                stará. No on tým väčšmi sa popudil. ~ „Choď mi s takou
424 8 |              Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla
425 8 |  deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela -
426 8 |               tak? Jej je to zhon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom
427 8 |           vykríkla: „Ňaňo - nehnevajte sa... ja som len chcela...“ ~ „
428 8 |             len chcela...“ ~ „Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela!
429 8 |          úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného
430 8 |         svadbou, takto hovoriť - takto sa vadiť! Toto má byť otcovské
431 8 |               ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla
432 8 |             vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky strany. ~ O chvíľu
433 8 |             Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu,
434 8 |              nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou
435 8 |                 A predsa - predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho?
436 8 |               tam - vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá a nie
437 8 |                Čuvy utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud zmizol.
438 8 |           nevesty: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny
439 9 |                nemu sedí. Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného
440 9 |       starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne
441 9 |             tvár svedčí, že zbadal, čo sa stalo - ale neskoro. Oba
442 9 |                s vážnym starejším dali sa do smiechu. ~ Bežan obchodil
443 9 |             bolo mladé, všetko chytilo sa tanca, starí spokojne usmievali
444 9 |               starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu.
445 9 |             všetko skáče, výska, krúti sa - ako blázni; hm, mladosť-pochabosť. ~ 
446 9 |                 tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo
447 9 |            kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne.
448 9 |             zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú
449 9 |               dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle
450 9 |           polovica jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat
451 9 |             takt. Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho
452 9 |             pod súmerným dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni. ~ 
453 9 |               Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Uprostred
454 9 |             doskou. ~ Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v
455 9 |              väčší stisk v izbe. Zišli sa už i stranní ľudia, aby
456 9 |            vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži - to pri dverách čo
457 9 |                  to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú
458 9 |            šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé je
459 9 |                mladí ženáči - zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď
460 9 |                Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí - sú už
461 9 |                prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane v
462 9 |            stade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy do izby. Lebo
463 9 |             dnu vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to že lieta -
464 9 |           strcajú ho do tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia, tí
465 9 |             Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi. ~ „Ach, iďte -
466 9 |               za náprstok!“ ~ „Var ste sa pošialili všetci.“ ~ Daktorý
467 9 |                zhon v pitvore. Nahnevá sa na rušiteľov zábavy, len
468 9 |               prstom pohrozí a zasmeje sa: „Veď ste za obludy! Veď
469 9 |              čert zíde na um!“ A vráti sa do svojej ríše, do komory,
470 9 |               pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihrali v ňom
471 9 |               ani za oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala -
472 9 |               nikoho, len k humnu bral sa zváč, ktorý už úplne dobral.
473 9 |          nižšie než obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len
474 9 |                   Aha - aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.“ ~ „
475 9 |              klobúk nový. Ondráš - var sa ideš do paroma - ženiť?“ ~ „
476 9 |               na ňom!“ ~ Konečne dobyl sa do dverí - k prázdnemu kolu.
477 9 |             divákov; jeho vlasy hýbali sa vetrom. ~ „Nechajte ho!
478 9 |          neborákovi pokoj...“ primlúva sa zaň jedna nevesta z pitvora. ~ „
479 9 |               si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal
480 9 |              usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu, kde sa tancovalo.
481 9 |             začal sa drať dopredu, kde sa tancovalo. S biedou dostal
482 9 |             tancovalo. S biedou dostal sa až ta, skade ponad hlavy
483 9 |              čo ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva - tomu Janovi!
484 9 |              plece - Janovi - i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo
485 9 |               tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty -
486 9 |               ako brilianty - zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté horúcim
487 9 |           hlúpo a predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz
488 9 |           tvári výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajme vo väčšej
489 9 |                 No v tom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho
490 9 |            ruku a ťahal von. Neobzeral sa, kto to; vedel všetko. ~ „
491 9 |                Len vidiac Ondráša, ako sa jej zdráha - porozumeli.
492 9 |               nezavadzia nikomu - nech sa len pozrie a zaveselí.“ ~ „
493 9 |          držiac chlapca za ruku. Aspoň sa stratí svetu z očú. Vošli
494 9 |                päsť k čelu. On obrátil sa k Bežanke, akoby o záštitu: ~ „
495 9 |               teba.“ ~ Totka uškľabila sa mu jedovato: „Čakali ťa -
496 9 |             miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi. Krútil
497 9 |                v ruke. Bežanka opýtala sa totky: „A ako ste to s ním
498 9 |             kus bielej baby. On zvrtol sa na mieste, že nechce, a
499 9 |             mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej. ~ „Veru
500 9 |             bola videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní