Chapter

 1 1 |        Nik sa ti nesmeje - nie! Veď var nie pohania, aby sa
 2 1 |       ja ho i takto rada vidím: veď predsa len je tvor boží.
 3 1 |    vziať do ruky. Jano, probuj, veď si mu otec.“ ~ „Nie, Zuza,
 4 1 | neverila, že by to bolo možné - veď to nie on, jej Jano. S utajeným
 5 2 |         hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne usmieva
 6 2 |     jednej slzy. Ako chceš!“ ~ „Veď ja viem - veď ja viem...“
 7 2 |        chceš!“ ~ „Veď ja viem - veď ja viem...“ a Zuzka falošne
 8 2 |             Nie - pozajtra nie. Veď ti ja poviem, keď budeš
 9 3 |      posmelila ho ešte raz: „No veď už len povedz, ak je dačo
10 3 |       dopasiem, bude sobáš.“ ~ „Veď ťa on starý zosobáši! Ale
11 3 |      nich stará totka. ~ „Joj - veď ste už dávno u nás neboli.
12 3 |      radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.“ ~ „
13 4 |         starosť už neskoro.“ ~ „Veď, - veď,“ horlivo jej prisviedčal. „
14 4 |  starosť už neskoro.“ ~ „Veď, - veď,“ horlivo jej prisviedčal. „
15 5 |     noci. Ale aj môže ho čakať. Veď nechybia mu len tie dve
16 5 |   gambou. Starej uľútilo sa ho. veď on nie vina, že takýto prišiel
17 5 |        by sa voslep nezblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru
18 5 |        riešiť takéto poryvy. ~ „Veď som mu ja len povedala,
19 5 |       žalovať! Načo - načo.“ ~ „Veď načo! I ja želiem. Radšej
20 5 |      gazdinej až po varešku. ~ „Veď on to nepočuje. Kto by mu
21 5 |         Matka mu porozumela. ~ „Veď čo - veď čo! Ktože ti tu
22 5 |         porozumela. ~ „Veď čo - veď čo! Ktože ti tu dá rady?
23 5 |       všetko len v sviatočných. Veď sú i to pekné a mám ich
24 5 |      ležať a či u farbiara.“ ~ „Veď už hej - ale ani čepcov
25 5 |         už ani pod pečaťou.“ ~ „Veď mu my nepovieme, ale - Jano.“ ~ „
26 6 |      poctivú obec tak ako táto. Veď ako by aj nie! Už i vrabce
27 6 |      neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by
28 6 |     nohu. ~ „No tak - neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú
29 6 |        by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie po
30 6 |   Bežanovie - pre jednu hus! No veď sa nebudeš dlho hnevať.“
31 7 |       Nemám čo hotoviť.“ ~ „No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví...
32 7 |       nemohla sa už hnevať naň: veď on ničomu nie vina, ale
33 7 |       chlapcovi.“ ~ „Neurobili! Veď ja viem, že vám je to nič,
34 7 |        zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič.
35 7 |    majteže trpezlivosti akomak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala,
36 7 |        I celkom sa len hneváte? Veď by bol iné, keby sa bolo
37 7 |        dlaň, kedy má byť sobáš? Veď nebol by on vedel o ničom
38 7 |         sa stalo. Darmo je!“ ~ „Veď stalo - veď stalo!“ A Bežanka
39 7 |       Darmo je!“ ~ „Veď stalo - veď stalo!“ A Bežanka s ťažkým
40 8 |       čo vyhadzovať na oči.“ ~ „Veď i ona chce - bez muziky.“ ~ 
41 9 |       on nepracuje len rukami - veď on nie nájomník! On telom,
42 9 |         sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí - sú
43 9 |   prstom pohrozí a zasmeje sa: „Veď ste za obludy! Veď im len
44 9 |         sa: „Veď ste za obludy! Veď im len taký čert zíde na
45 9 |      pod pecou zatína päste. ~ „Veď ja ti dám, starý pes! Zajtra
46 9 |        že sú mu nohy ako centy. Veď aj akoby nie od toľkého
47 9 |           Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu - nech
48 9 |      len čo som im utiekol.“ ~ „Veď je už po...“ riekla Bežanka. ~ „
49 9 |         A teraz...už je koniec! Veď by ja bol utiekol - ale
50 10|       na sobáš. Poďme!“ ~ „Aha, veď ten - Bože, odpusť hriechy -
51 10|       izba. ~ „Kľúč - kľúč!“ ~ „Veď...veď!“ ~ „Kdeže je?“ kričali
52 10|          Kľúč - kľúč!“ ~ „Veď...veď!“ ~ „Kdeže je?“ kričali
53 11|   zvonku chlapi. „Pusť ich von, veď ony pôjdu! Šura-šura!“ ~