Chapter

 1 1 |         no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel
 2 1 |           Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec
 3 2 |          premenu, no nevedela si ju vysvetliť. Teraz tak chladno
 4 2 |     zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár
 5 2 |     svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej - len ďalej. ~ „Nuž
 6 2 |        to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale
 7 2 |         dakde do sadu - otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“ ~ „
 8 3 |        jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou. ~ 
 9 4 |          neďalekej hory. Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre.
10 4 |       bude. Pozrite ho len - ako ju poriadne spravil. No!“ A
11 4 |           No!“ A gazdiná chytila ju medzi dlane a vtrela ňou,
12 4 |         nikomu prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie.
13 4 |   prišiel pred Bežanov, zaniesol ju dnu. ~ „Čože si nám doniesol,
14 4 |        stole. ~ Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil
15 4 |         sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa: ~ „
16 5 |       keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma - ale málo býva
17 5 |       horúcim citom prenasleduje ju všade. Keď začal statok
18 5 |            Zuzka pobledla, akoby ju boli na niečom dochytili.
19 5 |  Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu -
20 6 |      ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju vše prenasledovali. Zapýrila
21 6 |          nezabijem ťa.“ Pohladil ju po chrbte - no stariga uštipla
22 6 |       položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal
23 6 |   zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň. Kabát prehodil
24 6 |        za husami zaháňať. Len či ju dakde neodpásol! Rok po
25 6 |        hus za hrtanom tárať? Var ju nenakŕmim každé ráno, každý
26 6 |        Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý
27 6 |         kričala naň totka. Abys’ ju doviedol. Ani mi nepríď
28 6 |      varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto
29 6 |          hus je tu! Doniesol som ju z paše.“ ~ Totka zasmiala
30 6 |           Ale naozaj? Doniesols’ ju? A akos’ ju našiel?” ~ „
31 6 |           Doniesols’ ju? A akos’ ju našiel?” ~ „Na vrbine zachytila
32 6 |          na syna. Ondráš ponúkol ju ešte raz: „Nate...doniesol
33 6 |       matkou chodieval - Pán Boh ju osláv!“ ~ „A nemohol by
34 7 |    veselie!“ ~ „Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici.
35 7 |        keď jej začala hroziť, že ju pred mužom obdá, zachvela
36 7 |       vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov - a ja mala
37 7 |         A taký bol vytešený, keď ju doniesol - dobre sa mu od
38 7 |       odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy; lebo ktovie,
39 7 |          len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí. Bože môj -
40 8 |      ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho
41 9 |        aj horúca kaša - doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka.
42 9 |          od toľkého tanca! A ako ju vykrúca - na moj hriešnu...
43 9 |         divákov a zakaždým akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je
44 9 |       totku, potom vľúdne volala ju: „Poďte, totka, aspoň do
45 9 |      všetko dopodrobna. ~ „A kto ju - kto si ju vzal? ~ „Nuž
46 9 | dopodrobna. ~ „A kto ju - kto si ju vzal? ~ „Nuž Jano - Dúbravovie.“ ~ „
47 10|       akoby riečicou. ~ „Zamazať ju... hlinou!“ kričali čo múdrejší. ~ „
48 11|        mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspru
49 11|        Výčitky svedomia sklátili ju. ~ „Nečakala som ťa - nečakala.
50 11|         tak, ako je. Chcela, aby ju preklial - snáď by jej srdcu
51 11|        mladým a husárovi. Plameň ju, vystretú, ako nejakú lahôdku