Chapter

 1 1 |          len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby
 2 1 |       sa jej. ~ Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto sa
 3 1 |     ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa nesmeje!
 4 2 |          o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude
 5 2 |       dačo i prepáčiť.“ ~ „No, veru - obed! Najedol som sa potiaľto!“
 6 2 |        hneváš.“ ~ „Ja? Ach, ja veru - nehnevám.“ ~ Bolo poznať,
 7 2 |        nič - i odsekol jej: „A veru nehľaď... neopustím preto
 8 2 |   Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy
 9 2 |   prúdila ako teraz. Hej - bol veru na väčšom úpeku, než kým
10 2 |      čo, ale kde bývať?“ ~ „No veru! U totky, tam je hodná komora.
11 3 |         choďteže - choďte!“ ~ „Veru tak! Mne sa tiež dač nestalo
12 3 |     rozosmiala sa chutno. ~ „A veru možno! Zas jej dáky parom
13 3 | všetkého poriadku. Moja dievka veru rada si zažartuje. Od malička
14 3 |        múdra osoba. A obe boli veru hodné, múdre osoby. ~
15 4 | nezostalo? I studené zjem.“ ~ „Veru to! Abys’ ma ohováral, že
16 4 |    treba - mohol bys’ mi jednu veru dať.“ ~ „No - túto!“ ~ „
17 4 |      dať.“ ~ „No - túto!“ ~ „A veru bude. Pozrite ho len - ako
18 4 |      nuž...“ ~ „Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš
19 5 |      tým husárom?“ ~ „Ejha! No veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte
20 5 |      si, že to žart? Ej ba, ja veru neviem, ako sa ho strasieš.
21 5 |      Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto, čo nikdy.“ ~ 
22 5 |  dve-tri slová. Blázon - mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.“ ~ „
23 5 |     Kto by mu povedal?“ ~ „Ej, veru, dievka moja, čert nespí.
24 5 |      toho príčina? Ten si nedá veru tak ľahko povedať.“ ~ „Dá -
25 6 |     fašiangov čakať - mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť.
26 6 |        habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať, že súkno
27 6 |    vyjdúc z kuchyne. „Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice!
28 7 |      všetkých okolkov začala: „Veru by sa nebola nazdala, že
29 7 |     nej kľakne pre oltár. Jemu veru nie!“ ~ „Vy mu povedzte
30 7 |        jedno slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič -
31 7 |       tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila
32 7 |     tajila a modlila sa - hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal.
33 9 |      mu usmieva - tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla
34 9 |     tázavý pohľad na ňu. ~ „Ja veru už - môj syn radostný.“ ~ „
35 9 |       mňa? Ako - kto?“ ~ „A už veru tak - bez teba.“ ~ Totka
36 9 |        sa s klobúkom ďalej. ~ „Veru nebožiatko!“ povzdychla
37 9 |      ale ja som utiekla... hej veru - na staré dni. On so sekerou
38 9 |        ste ho len pustili!“ ~ „Veru to!“ On vytiahol sekerou
39 10|       by on bol... naozaj!“ ~ „Veru dosť chytro... rozum mu
40 11|       ak prídem o ňu!“ ~ „A už veru prídete! Pozrite, povala