Chapter

 1 1 |         by mohol zas zavracať. ~ Nuž dobre sa má, keď sa vyvaľuje,
 2 1 |    svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom. ~ Rodičia
 3 2 |      priniesla obed. ~ Keď jesť, nuž - jesť. Tvár prestala mu
 4 2 |         ona pôsobila prv naň. ~ „Nuž dobre, keď sa nehneváš -
 5 2 |       duchu a podišiel k nej. ~ „Nuž mrzí ťa to, mrzí? Var väčšmi
 6 2 |         ju ďalej - len ďalej. ~ „Nuž a čo teraz?“ ~ Ondráša otázka
 7 2 |        teraz na mňa zvaľujú.“ ~ „Nuž jesť by už len bolo čo,
 8 3 |    nemusel by si mi povedať.“ ~ „Nuž poviem vám čosi!“ ~ „No!“
 9 3 |         orať - i teraz tam kosí. Nuž tá by var Dúbravovie nechala
10 3 |     povedá, že tvoja dievka.“ ~ „Nuž?“ ~ „Nuž, že sa mu sľúbila,
11 3 |       tvoja dievka.“ ~ „Nuž?“ ~ „Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu
12 3 |        ono to vyjde z hlavy.“ ~ „Nuž a akože? Pravdaže vyjde!“ ~ 
13 4 |           Videl som, že nemáte - nuž...“ ~ „Tisíc tisícov! Veru
14 4 |          trápila; opýtala sa: ~ „Nuž?“ ~ „Nuž ráno mi on sám
15 4 |          opýtala sa: ~ „Nuž?“ ~ „Nuž ráno mi on sám husi vyhnal -
16 4 |       Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála Pánu Bohu!...“ ~
17 5 |     neprijmem ani grajciara.“ ~ „Nuž a prečo?“ ~ „Preto!“ A významne
18 5 |           len mohol povedať!“ ~ „Nuž mal som vám pri robotách
19 5 |          som - nemal som kedy... nuž...“ ~ „Pomáhať? Hm - hm...“ ~ „
20 5 |    stačila vypovedať: „A čo?“ ~ „Nuž s tým husárom?“ ~ „Ejha!
21 5 |        som mu dačo len povedať...nuž požalovala som sa mu na
22 5 |    požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!" ~ „No už sa stalo.
23 5 | najhoršie bude ešte z otcom.“ ~ „Nuž?“ ~ „Hm...tak sme zostali
24 6 |        chcú mať pred sebou jasno nuž známa je ich pilnosť v hľadaní
25 7 |  zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka
26 7 |      mrzuto, no konečne riešil: „Nuž keď je tak - nechže bude
27 7 |       Môj chlapec nevie klamať - nuž nazdáva sa, že aj druhí
28 7 |         niet sa mu čo diviť.“ ~ „Nuž dobre: môj chlapec je ešte
29 7 |    durným hlasom pýtala sa jej: „Nuž, čo urobíme, aby vám na
30 8 |      Starý vyvalil na ženu oči. „Nuž a prečo? Var rozum potratila?“ ~ „
31 8 |          a krátkym rozumom! Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh?
32 8 |        to ešte za tri dni...“ ~ „Nuž tak? Jej je to zhon! Ona
33 8 |         svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež
34 9 |         kto to; vedel všetko. ~ „Nuž ty potvora jedna...takýto
35 9 |         jedna...takýto posmech - nuž tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená
36 9 |          ju - kto si ju vzal? ~ „Nuž Jano - Dúbravovie.“ ~ „Ten?
37 9 |     preňho ani noci ani dňa.“ ~ „Nuž nech sa stane vôľa božia.
38 11|      teraz. Ach, totka... totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?“