Chapter

501 9 |                si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla
502 9 |      podstúpila.“ ~ „Len už nehnevajte sa na nás: verte mi, nemám
503 9 |             noci ani dňa.“ ~ „Nuž nech sa stane vôľa božia. ja všetko
504 10|             Kolo tanečníkov zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala
505 10|              šimravé svetlo rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš
506 10|            najmä s ním - i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať
507 10|            primoc. Jeho ústa uťahovali sa rozčúlením, bôľom. ~ „Ako
508 10|                mu stemnelo. Nie - jagá sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov
509 10|             nič, ani duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a
510 10|          zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu.
511 10|               Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu - jak dobre mu tu plakať.
512 10|             hlava. Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor
513 10|               tak živým interesom díva sa, akoby ešte nikdy nebol
514 10|                  a koľko ráz! Ale vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú
515 10|             zíde. Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju
516 10|               všeobecnom vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo: ~ „
517 10|                slamené snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho
518 10|                   Hudba zamĺkla - páry sa ešte nepúšťali. Tancom zaujatí
519 10|                 Tancom zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc hudby,
520 10|             izby. Obruč divákov začala sa uvoľňovať - všetko tislo
521 10|               uvoľňovať - všetko tislo sa k úzkym dverám. Nik neriekol
522 10|                 no tým väčšmi usiloval sa dostať sa von. ~ Tanečníci
523 10|              väčšmi usiloval sa dostať sa von. ~ Tanečníci ešte nepochopili,
524 10|         Tanečníci ešte nepochopili, čo sa deje. Jeden rozohriaty vyvolal: „
525 10|               svoje tanečnice a začali sa tisnúť von, k dverám. Mysleli,
526 10|              stisnutých desno vynímali sa z tlačenice. Čo boli ostatní,
527 10|                Čo boli ostatní, vzdali sa nádeje, že by kedy vôbec
528 10|               nádeje, že by kedy vôbec sa mohli dostať von: pošli
529 10|                poď von!“ ~ No nehýbalo sa nič. Chlapi vytiahli husára,
530 10|              husára, ktorý hlúpo díval sa na nich; nerozumel im. ~ „
531 10|               husár celou silou hľadel sa im vymôcť. Svati nemohli
532 10|                Akýsi ženský hlas ozval sa z úzadia: „Držte ho! Poviazať
533 10|               na nich nabehli. Nemohol sa hnúť. ~ Ohňu bola teda šťastne
534 10|             istí, že na Bežanovom dome sa obmedzí nešťastie. Keď už
535 10|               Keď už bol zviazaný, nik sa neobzrel oň - nechali ho
536 10|           plote. ~ Konečne vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel
537 10|            síce, no rozsudok už stačil sa dobyť na povrch. ~ „Statok -
538 10|                statok! Chytro - podusí sa!“ ~ Chlapi vbehli za ním
539 10|                 Horí - horí!“ ~ Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach.
540 10|              Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným
541 10|                dvore Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali
542 10|                vodu!“ ~ Tlupa rozbehla sa po vodu. Každý vzal nádobu,
543 10|                um striekačka. Rozbehli sa k richtárovi po kľúč od
544 10|           Veľkonočným prachom zaplnila sa celá izba. ~ „Kľúč - kľúč!“ ~ „
545 10|              veselí kdesi.“ ~ Rozbehli sa do Bežanov a mali dosť práce,
546 10|             mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil. ~ „
547 10|        naukladané a konečne dodrgáňali sa s ňou k ohňu. ~ Oheň za
548 10|                komory. Bežanka vzpiera sa tomu: „Nechajte mi moje
549 10|            vyteká z nej. Voda preliala sa dnom, akoby riečicou. ~ „
550 10|                čo sprostejší. No nikto sa nemal k ničomu - nebolo
551 10|           sochor; hrubý prúd vody lial sa na šindľový krov. O zadné
552 10|                 O zadné stavy neobzrel sa už nik. Tým nebolo pomoci. ~
553 11|              11~ Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase
554 11|                 ale nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť
555 11|              ľudí. Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí. Snáď
556 11|           veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde,
557 11|              je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz,
558 11|              prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni
559 11|                driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky
560 11|             Ondráš - Ondráš!“   Strhol sa, otvoril naširoko oči a
561 11|                   Čo tu robíš?“ pýtali sa ho ešte raz. ~ „Idem - idem.
562 11|            Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko,
563 11|              ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako
564 11|               košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala
565 11|          odväzovala mu povraz. ~ „Nedá sa - mocne ťa zviazali.“ ~ „
566 11|                Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil
567 11|             zabudol som. Oneskoril som sa... šak ste ma dlho čakali?
568 11|               nepôjdeš?“ Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili
569 11|               to vraví. „Oneskoril som sa, hej... ale ja som nie vina.
570 11|                 Z prvého ľaku prebrala sa už ako-tak: začala rozmýšľať,
571 11|               jej husi. No nepochválil sa jej tým nikto. Každý krčil
572 11|              krčil ramenami. I zoberie sa pred maštaľ a zavolá: ~ „
573 11|         šura-šura!“ Z maštale ohlásila sa jej stará známym gagotom. ~ „
574 11|                     A ja že čo!“ ozval sa hrubý hlas z tlupy. „Čo
575 11|          dvanástoro z roka na rok. J a sa tu pominiem, ak prídem o
576 11|             Husárovi až teraz otvorili sa oči: akoby mu bol závoj
577 11|                no on vie spôsob. Zohol sa, nad zemou bola ešte nízka
578 11|         Šura-šura!“ ~ No husi nehýbali sa. Husár skrčený vošiel do
579 11|               svojim mladým, čo za ňou sa zakrádali: „Ta-ta-ta, ta-ta-ta...“ ~ 
580 11|                z vysokého prahu, berúc sa ku gazdinej - tu zahrmelo
581 11|              už niet povaly - prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej
582 11|                rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal - nedohorené
583 11|              gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom
584 11|         hrmotom, oslepená žiarou, dala sa do letku a padla do maštale
585 11|               kričali chlapi, zotaviac sa z úžasu. ~ „Háky, vodu -
586 11|               steny; niektorí odvážili sa dnu a oblievali horiace
587 11|              Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierneho... ~ „Môj
588 11|               bola stará totka. Všetci sa jej ustúpili a sústrasťou
589 11|            skoro celý zostal. Ani izba sa nechytila; nebolo na šťastie
590 11|                 Hneď v ten deň odbýval sa pohreb. v jednej truhle