Chapter
1 1 | ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre
2 1 | ktorý hneď začne znovu a stratí sa - Ondráš sníva.
3 1 | pána - len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na
4 1 | stálo by ho to mnoho práce, a výsledok by nebol žiaden.
5 1 | by sa zas po celom boku a husár by mohol zas zavracať. ~
6 1 | sa natlčie po domoch sem a ta - keď je v poli, aspoň
7 1 | nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá
8 1 | s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú
9 1 | nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám
10 1 | zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej
11 1 | sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou privinula
12 1 | Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa
13 1 | videla by si, ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič,
14 1 | nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne.
15 1 | veci prijímali od neho - a pre jednu zlú mali by sme
16 1 | ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal
17 1 | že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje
18 1 | tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel. ~
19 1 | hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného
20 1 | Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď
21 1 | Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať. ~ „
22 1 | No - čože nespíš? Ľahni a spi! Nech ziape, ak chce
23 1 | pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala
24 1 | ktorých povedomie vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych
25 1 | spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi
26 1 | podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval
27 1 | nebezpečie, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On
28 1 | Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána.
29 1 | ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená
30 1 | mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde
31 1 | vidu. Bude akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak
32 1 | zostal pod opaterou totky. ~ A nemal biedy. Matersky ho
33 1 | riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo
34 1 | duša ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou
35 2 | pokuľhával za vekom - len pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú
36 2 | zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného
37 2 | úkor prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo,
38 2 | prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri
39 2 | pretiahnuté sú neširoké doštičky - a mlynček už melie. Ak sa
40 2 | dielo zdarí, tlieska rukami a výska spolu s nimi. Vie
41 2 | ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je,
42 2 | väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.
43 2 | mlynčeku pokoj. Je sám, a samotného zábavka neteší.
44 2 | neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ
45 2 | Prestojí boj s drakom, a mačka jediná obyvateľka
46 2 | Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú - večnú lásku.
47 2 | Myslí, že dostačí zvraštenie a vystretie čela. Mucha podletí,
48 2 | podletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš
49 2 | ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce.
50 2 | nedolapil - spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej
51 2 | zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej. ~ Či
52 2 | Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej. ~ Či dlho ležal a
53 2 | a ďalej. ~ Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli
54 2 | hlas! Ani princeznin! ~ „A si to ty, Zuzka?“ ~ Strojná
55 2 | toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná,
56 2 | nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby
57 2 | ponúkla ho: „No, vstaň chytro a jedz!“ ~ „Aha - aha!“ Len
58 2 | by ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla,
59 2 | od mladých husí po groši a od staríg po dva - pritom,
60 2 | neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako
61 2 | oná princezná? Prečo? ~ „A čo ti je tak náhlo?“ spýtal
62 2 | Vidíš čo je teraz!“ A pozdvihla v ruke pokovaný
63 2 | i ty ideš... mhm, mhm!“ A chytro ukladal lyžku za
64 2 | dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke. ~ „Na!
65 2 | Na! Už sú prázdne - a choď!“ ~ A utrel si rukávom
66 2 | sú prázdne - a choď!“ ~ A utrel si rukávom ústa. ~
67 2 | Najedol som sa potiaľto!“ A preložil palec krížom cez
68 2 | jedlo, ale či ho je dosť. ~ „A predsa sa čosi hneváš.“ ~ „
69 2 | ani nič - i odsekol jej: „A veru nehľaď... neopustím
70 2 | ja viem - veď ja viem...“ a Zuzka falošne povzdychla. „
71 2 | ženieš husi. Neviem...“ a, sklopiac zvodné oči, malou
72 2 | princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej. ~ „Nuž mrzí
73 2 | husára. Jej hlas zostril a pohnutím triasol sa. „Ten?
74 2 | Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“ ~
75 2 | tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla. Upadla
76 2 | puká - zamrzelo ho to. ~ „A ty si želieš za ním. Neželej
77 2 | bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma
78 2 | slnci. Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým úsmevom.
79 2 | trhanie. ~ „Šak pamätáš? A ty si tiež potom bočila -
80 2 | sa nikdy neboli videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie -
81 2 | ďalej - len ďalej. ~ „Nuž a čo teraz?“ ~ Ondráša otázka
82 2 | dovtípiť. ~ „Teraz? Dopasiem a - zoberieme sa. Pôjdeme
83 2 | ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“ ~
84 2 | sa ešte zahrať s ním. ~ „A jesť - čo budeme jesť?“ ~ „
85 2 | jedna. Uver, ani jedna.“ A položil si na prsia dlaň. ~ „
86 2 | položil si na prsia dlaň. ~ „A Fialovie hus - kde sa dela?
87 2 | nechodiť - mohla mať už rozum! A Rúbalovie prišla domov -
88 2 | dakde do sadu - otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“ ~ „
89 2 | vystavím... malý domček.“ ~ „A v čom pôjdeš na sobáš?“ ~ „
90 2 | V čom? Mám v čom.“ ~ A husár obzeral svoje šaty,
91 2 | nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie - ale čo, ten
92 2 | čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm,
93 2 | mi prizná... hm, hm...“ ~ A husár do večera nerozmýšľal
94 3 | dediny. Ona je už vdova, - a to pobožná vdova. Nezameškala
95 3 | Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť.
96 3 | čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej
97 3 | hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť.
98 3 | skúmavým okom každého žobráka a ak vidí, že je ešte schopný
99 3 | stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto
100 3 | Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z
101 3 | Čo sa mu naduplikuje - a to všetko darmo, ani čo
102 3 | prestal perly do blata hádzať a vodu do koša liať - no jej
103 3 | žiadneho odporu, robí nové a nové pokusy. ~ No márna
104 3 | práca mechúr do vody tisnúť a ešte márnejšia Ondráša chcieť
105 3 | Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočívala na podstene.
106 3 | Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej.
107 3 | prisvedčil s dôrazom Ondráš. ~ „A koho si berieš - či metlu?“ ~ „
108 3 | prečítal. Zuzku Bežanovie!“ A totka bola už tam. Z jej
109 3 | nebudem - odo dneška!“ ~ „A ty - vieš ty, kto si tú
110 3 | by var Dúbravovie nechala a teba chcela!“ ~ „Už sa rozišli.
111 3 | mi klobúk aj jančiarky, a potom...“ ~ „Choď do hory
112 3 | potom...“ ~ „Choď do hory a naodlupuj z kôry drevených
113 3 | grajciara. Všetko si prepásol. A je, hriešna stvora, staraj
114 3 | staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“ ~ „Ja budem
115 3 | že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“ ~ „
116 3 | ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie - ten ti
117 3 | nebudem. Mne povedala - a budem sa ženiť.“ ~ „Mlč
118 3 | ti dal dar Ducha Svätého a rozumu dobrého.“ ~ Ondráš
119 3 | už len nepovedajte.“ ~ „A, svorička,“ pokračovala
120 3 | preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku znakom
121 3 | rozosmiala sa chutno. ~ „A veru možno! Zas jej dáky
122 3 | mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku.
123 3 | Od malička bolo také milé a všetečné - čo nedaj Pane
124 3 | to vyjde z hlavy.“ ~ „Nuž a akože? Pravdaže vyjde!“ ~
125 3 | akože? Pravdaže vyjde!“ ~ A rozišli sa v najlepšej zhode.
126 3 | aká je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné, múdre
127 4 | zjesť? Šiel by som už.“ ~ „A čo ti je tak náhlo? I o
128 4 | dočkaj, kým zovrie.“ ~ „A od večera vám dačo nezostalo?
129 4 | Zajímať chcem - zajímať.“ ~ „A načo? Ešte ani teliec nehnali...
130 4 | nabral plné hrste švábky a odišiel zajímať - cestou
131 4 | paradlo vztýči svoj klobúk a tie bojazlivo zaberajú prd
132 4 | kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou dedinou tak.
133 4 | palicou na haluzovom plote - a husi uháňajú. ~ Ale takýto
134 4 | zastanú, necítiac ho za sebou a pokračujú vo vade. Tak nastáva
135 4 | zvláštne prúdenie, bez konca a kraja. ~ Tá miešanina husích
136 4 | kraja. ~ Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje
137 4 | ako osprostený zastane, a dlho, dlho cíti, že mu v
138 4 | toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov
139 4 | pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac,
140 4 | no akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť, vykradnú
141 4 | vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam do zakázaného.
142 4 | ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz
143 4 | Kdesi budú schované!“ A Ondráš pomáha jej hľadať.
144 4 | maštaľ - nič. Vošiel do nej a obrátil sa do kúta k malému
145 4 | kúta k malému cáročku - a hľa, v ňom sú utúlené. ~ „
146 4 | Hinda - hinda! Jáj - jáj!“ ~ A husi vyhrnuli sa z cárka
147 4 | husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali
148 4 | ceste roboty, kým zohnal sem a tam rozlezenú čriedu. ~
149 4 | gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom
150 4 | Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec z neho.
151 4 | sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou
152 4 | dať.“ ~ „No - túto!“ ~ „A veru bude. Pozrite ho len -
153 4 | ju poriadne spravil. No!“ A gazdiná chytila ju medzi
154 4 | gazdiná chytila ju medzi dlane a vtrela ňou, akoby zátrepku
155 4 | Je skoro najväčšia.“ ~ „A načo ti bude tá vlna?“ ~ „
156 4 | Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich
157 4 | tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu?“ ~ „Nič.“ ~ „
158 4 | nemodlíme.“ ~ Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny.
159 4 | obšmieta.“ ~ Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa
160 4 | doniesol... nič nechcel za ňu. A včera bola tu jeho totka
161 4 | celý zbláznený... len ženiť a ženiť. Že voľáko na teba
162 4 | myslí.“ ~ „Blázon sprostý!“ a dievka vyšla z kuchyne. ~
163 5 | skracuje si ho, i všetko - a predsa každá hodina vidí
164 5 | hodina vidí sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva ho toľko
165 5 | Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň mu
166 5 | rozsadz, potom nové šaty a konečne - sobáš. ~ Rozsadz
167 5 | neutratil ani jednej - a to je moc. ~ Šaty budú dnes-zajtra
168 5 | čochvíľa pôjde na krosná - a ostatok sa chytro spraví.
169 5 | zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny
170 5 | vynašiel - i habarku doniesol. A teraz,“ Ondráš sa uškľabol,
171 5 | kroz nového poslať. No - a opálka je hneď, mám sa aspoň
172 5 | bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč ako vtedy,
173 5 | sa dáko nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel celým
174 5 | ti dávam. Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš
175 5 | sem donesie každý deň dačo a vziať nechce nič. Na, vezmi
176 5 | nechce nič. Na, vezmi si a - choď.“ ~ Ondráš pozrel
177 5 | pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš
178 5 | vymôcť, i pokračovala: „A prečo nechceš?“ ~ On hľadel
179 5 | On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom zvolal: „
180 5 | To by ma nectilo!“ ~ „A mňa by var ctilo! Mňa by
181 5 | neprijmem ani grajciara.“ ~ „Nuž a prečo?“ ~ „Preto!“ A významne
182 5 | Nuž a prečo?“ ~ „Preto!“ A významne pozrel na gazdinú.
183 5 | na jeho tvrdé vlasy. ~ „A kto ti to povedal, môj syn,
184 5 | mu: „Choď syn môj domov. A aby si sa nepochválil nikomu,
185 5 | ale tá nikomu nepovie.“ ~ A rozradovaný husár odišiel
186 5 | Sotva stačila vypovedať: „A čo?“ ~ „Nuž s tým husárom?“ ~ „
187 5 | husárom?“ ~ „Ejha! No veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte
188 5 | Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila
189 5 | sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo: „Nič -
190 5 | Nič - nebolo nič.“ ~ „A to ja neverím. Ej, to už
191 5 | Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri
192 5 | Ale nám to bolo treba?“ ~ A stará začala zalamovať rukami.
193 5 | požalovala.“ ~ „Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať?
194 5 | To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala?“ ~ „
195 5 | Jana - že ma nechal.“ ~ „A to bolo pravda? Naozaj ťa
196 5 | ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu -
197 5 | Nadhodí sa ľahko holomok a - ja by sa potom radšej
198 5 | radšej neviem kde dela. A Jano - ten by zamlčal? S
199 5 | si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije -
200 5 | sviatočných. Veď sú i to pekné a mám ich toľko, že sa nik
201 5 | aby to boli len sviatočné. A obliečky na periny - no,
202 5 | vyjde: či im v truhle ležať a či u farbiara.“ ~ „Veď už
203 5 | Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie
204 5 | týždeň pred Všechsvätými. A teraz keď ho my budeme duriť -
205 5 | ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr. Len
206 6 | Všechsvätých, po robotách - a tu zrazu ohláška o pollete,
207 6 | bude len o Všechsvätých, a tu ohláška! Ozaj, kto to
208 6 | žatve zaobišli sa bez nej - a v kopačku by sa už nemohli!
209 6 | nemohli! No - kto mu uverí? ~ A ženy ako toto mrzelo! To
210 6 | Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často
211 6 | koncom začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No im
212 6 | Vo venci pôjde na sobáš a či ako?“ ~ Starému veľmi
213 6 | načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťali sa s ním do
214 6 | Ísť nič po nič nemohol, a zavďačiť nemal sa už čím.
215 6 | Ale má ísť do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie,
216 6 | prišiel za tú habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať,
217 6 | tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi; aby
218 6 | riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami.
219 6 | jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby
220 6 | schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik.
221 6 | starigy vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato
222 6 | hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V
223 6 | Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň.
224 6 | Kabát prehodil cez plece a - hybaj za kŕdľom. Prestrašené
225 6 | starigy niet. Vybehne na cestu a volá: „Šura, šura! Šur-šur -
226 6 | nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami zaháňať.
227 6 | tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu
228 6 | Bezohľadne kričala naňho: „A čo by sa mala moja hus za
229 6 | hus - moja. Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil.
230 6 | prihorí. Dobre sa majte!“ A už bolo počuť dvercia privrieť.
231 6 | aby vedeli, donesiem! A ako sa hnevá...tá Bežanovie -
232 6 | sa nebudeš dlho hnevať.“ A usmial sa falošne - hlas
233 6 | mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovali
234 6 | Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla - paradlo. Tak
235 6 | Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo - darmo. Otrhaný
236 6 | Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko - všetko.“ ~
237 6 | dnes sedela ešte pri obloku a hľadela do tmavej noci.
238 6 | blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol spod neho pol syrníka
239 6 | vytiahol spod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil
240 6 | Bežanovie poslali - výsluhu.“ ~ „A hus?“ ~ „Ejha, hus je tu!
241 6 | Ale naozaj? Doniesols’ ju? A akos’ ju našiel?” ~ „Na
242 6 | vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto
243 6 | čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho - len mňa; nik
244 6 | ku mne, na lavicu. Tak!“ A totka pohladila ho po nepoddajných,
245 6 | nohavice aj tú halenu?“ ~ „A akože!“ totka veľmi horlivo
246 6 | Pán Boh ju osláv!“ ~ „A nemohol by ich prv ušiť?
247 6 | hlasom hľadela sa ho spýtať: „A načo by ti boli - na nedeľu?
248 6 | Nedbal by ísť...“ ~ „A husi?“ ~ „Zapasiete vy.
249 6 | Celá vzrušená vyskočila: „A kto ti to povedal? Kto ti
250 6 | Ona. Pekne - pekne...“ a s výčitkou pozrel na ňu.
251 6 | vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol.
252 6 | zať sa len má preukázať - a ja...“ ~ „Nie, moje dieťa -
253 6 | Choď moje dieťa - ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš
254 7 | svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani
255 7 | ani tak by si nedal rady. A akoby aj nie? Svadbu tak
256 7 | Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný - koľko sa
257 7 | tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhosí sa i
258 7 | zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny - a teraz, aby ho
259 7 | súkenných nohavíc a haleny - a teraz, aby ho jedoval, každý
260 7 | deň na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť.
261 7 | súre priložila ruky k práci a zošívala jedno za druhým
262 7 | peniaze také ako i Dúbravovie. A takýto ešte skôr zaplatí
263 7 | remeselníka len za nič nemajú.“ ~ A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej,
264 7 | vy hotujete dačo?“ ~ „A čo mám hotoviť? Nemám čo
265 7 | nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.“ ~ „Povedala
266 7 | by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale
267 7 | všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas druhý raz. A ešte
268 7 | pridalo - a ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja
269 7 | urobili! Každému dám pokoj, a predsa každý ťa škubne,
270 7 | Len prečo - prečo?“ ~ „A čo si máte želieť: my sme
271 7 | tvojmu, alebo do Dúbravov a rozpoviem, ako zavádzate
272 7 | mi ju na rukách domov - a ja mala by ho zarmútiť!
273 7 | ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju
274 7 | druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo také
275 7 | aj druhý vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde
276 7 | Vás najskôr slúchne.“ ~ „A myslíš, že srdce moje je
277 7 | kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohli
278 7 | moje slovo je mu ako toto,“ a totka pľuvla naprostred
279 7 | môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte
280 7 | urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!“ ~ „Keď vy
281 7 | týchto čias je koniec.“ ~ „A viete, že by sa všetko rozišlo?
282 7 | ponáhľame sa so svadbou?“ A Bežanka čosi starej pošepla.
283 7 | Planý svet - planý svet.“ ~ „A viete, prečo sa náhlime?
284 7 | azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí. Bože
285 7 | poslať,“ radila Bežanka. ~ „A ti pôjde? Čožes’ mu vyložila
286 7 | Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa - hej, veru modlila,
287 7 | aby mu to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť:
288 7 | Veď stalo - veď stalo!“ A Bežanka s ťažkým srdcom
289 8 | sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji.
290 8 | obyčaji, podľa ktorej vždy a všade jednal. Jedni hľadali
291 8 | zriedka vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz
292 8 | oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod,
293 8 | odchod, jej oči so záľubou a výrazom kľudu sliedia po
294 8 | jej krok je tým istejší a tvár tým väčšmi žiari blahom. ~
295 8 | rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol,
296 8 | sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou
297 8 | pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.
298 8 | aspoň poznajú dačo.“ ~ „A čo by nezajednal muziky?
299 8 | vyvalil na ženu oči. „Nuž a prečo? Var rozum potratila?“ ~ „
300 8 | je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na
301 8 | vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom! Mne! Nuž
302 8 | Povedz mi ty - ty... A ľaľa, ani ti nepozrie do
303 8 | keď je to iba zhon... a to ešte za tri dni...“ ~ „
304 8 | si ty - teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude.
305 8 | chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať
306 8 | dome - aby ste vy vedeli... A teraz poď sem, pozri mi
307 8 | sem, pozri mi do očú.“ ~ A starý vzal do dlaní tvár
308 8 | vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do
309 8 | hlasom riekol: „Choď - choď. A ty stará čertina tu zostaň. ~
310 8 | Dievka vošla do komôrky a zaplakala. jej srdce doráňal
311 8 | slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha. ~ „Krk
312 8 | chvíľu vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať... ~
313 8 | ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou na milosť
314 8 | Mladucha, sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov, s uspokojením
315 8 | predstúpiť pred oltár. ~ A predsa - predsa! Kto sa
316 8 | Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho? Akoby pred oltárom
317 8 | Zdá sa jej, že on prisahá a nie Jano. ~ Koniec prísahe,
318 9 | Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú
319 9 | na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať,
320 9 | človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko
321 9 | lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro
322 9 | starejší pokývne vážne hlavou a prerečie: „Boží dar! Hej
323 9 | miesto vína, do pohárika octu a podal. ~ „No - na zdravie
324 9 | vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: „Pán Boh živ...
325 9 | živ... všetkých vospolok!“ A ocot už bol tam - nezostalo
326 9 | kde videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými.
327 9 | jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi
328 9 | Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho
329 9 | súmerným dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni. ~
330 9 | dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni. ~ Z pitvora
331 9 | mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati
332 9 | radšej zostane v pitvore a, stade naťahujúc hrdlo,
333 9 | čias, kým sa im len ráči. A ľudia, tí nehľadia viac
334 9 | zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: „Veď ste za
335 9 | len taký čert zíde na um!“ A vráti sa do svojej ríše,
336 9 | už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci, ale aj -
337 9 | akoby nie od toľkého tanca! A ako ju vykrúca - na moj
338 9 | pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie
339 9 | dosvedčila druhá, „ledva chodí, a oni ho začnú ešte k tomu
340 9 | prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No
341 9 | tancuje s Janom Dúbravovie - a ako hľadia jeden na druhého!
342 9 | šibne okom medzi divákov a zakaždým akoby ju niečo
343 9 | ktoré i teraz tak hlúpo a predsa nežno usmieva sa
344 9 | ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzeral sa,
345 9 | nikomu - nech sa len pozrie a zaveselí.“ ~ „Netreba tomu
346 9 | Čušíš ho! Ani nešuchni!“ A totka priložila mu päsť
347 9 | po...“ riekla Bežanka. ~ „A ako?“ Uprel tázavý pohľad
348 9 | môj syn radostný.“ ~ „A bezo mňa? Len bezo mňa?
349 9 | bezo mňa? Ako - kto?“ ~ „A už veru tak - bez teba.“ ~
350 9 | sobáši všetko dopodrobna. ~ „A kto ju - kto si ju vzal? ~ „
351 9 | ste ma zapreli do komory a držali tam až posiaľ? Keď
352 9 | robiť? Poslali po druhého, a teraz už darmo - darmo.“ ~
353 9 | teraz už darmo - darmo.“ ~ A sadol nalavičku, obťaženú
354 9 | Bežanka opýtala sa totky: „A ako ste to s ním urobili?“ ~ „
355 9 | zaprela“, skočil jej do reči, „a ani neviem, prečo. Mal som
356 9 | svedčí zapäl, i všetko...a nepustili ma. A teraz...
357 9 | všetko...a nepustili ma. A teraz...už je koniec! Veď
358 9 | pozhoveli - no už je darmo.“ A podhodil nový klobúk a,
359 9 | A podhodil nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho
360 9 | sa na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej. ~ „
361 9 | nebožiatko!“ povzdychla totka. „A kebys` ho ráno bola videla!
362 9 | som mu ich nechcela dať. A ten, pováž si len - zdvihol
363 9 | vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie
364 9 | šťastie vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním.
365 9 | nebožiatko...“ odvrával si husár a odišiel. Stará, súc rečou
366 9 | toľko trápenia, čo nikdy. A strachu čo som podstúpila.“ ~ „
367 10| vyšiel z komory do pitvora a vošiel do izby, Kolo tanečníkov
368 10| zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala na pružnej
369 10| lavici. Primista stenal a vykrivoval ústa, barbora
370 10| nevšímal. Uprel oči na nevestu a sledoval každý jej krok.
371 10| Zuzka tancuje s mládencami a najmä s ním - i ako usmieva
372 10| úzkosť zotrela veselá nálada a muzika. Zas je veselá -
373 10| mladý zať pošepol jej čosi a ona mu prisviedča - aký
374 10| Dôverný, plný lásky, nehy a túžby...nemožno, ona musí
375 10| Rada vidí... rada vidí.“ A v očiach mu stemnelo. Nie -
376 10| všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič, ani duše;
377 10| sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu.
378 10| pod cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso
379 10| dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu.
380 10| mu tu plakať. Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich
381 10| tichšie... Nečuť nič. Nemota a tichosť v duši i vôkol neho
382 10| svadba odchodí od Bežanov a či husára unáša niečo? Áno,
383 10| Pitvor aj izba plná divákov, a pod každým oblokom kopa.
384 10| tanca. Hej, videl, videl - a koľko ráz! Ale vždy sa to
385 10| snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho sena.
386 10| vstrčila do obloka hlavu a zavolala: ~ „Horíte, ľudia -
387 10| zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc hudby, zastali
388 10| naprostred izby svoje tanečnice a začali sa tisnúť von, k
389 10| boli von, rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť,
390 10| Alebo je opitý...“ ~ „A má sviatočné šaty! Čo tu
391 10| nestačil obehnúť dedinu a ukázať mu cestu. Boli všetci
392 10| zviazala periny do batoha a vzala ich na chrbát. Takto
393 10| chrbát. Takto obťažená behala a kričala po dvore. Vybehla
394 10| dvore. Vybehla i na cestu a kričala: „Horí - horí!“ ~
395 10| nešťastným domom. ~ Pred domom a vo dvore Bežanovie hemžilo
396 10| Niektorí doniesli sebou kravy a vane, naplnené vodou. To
397 10| bola pre chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce - boli
398 10| chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce - boli už naplnené
399 10| Rozbehli sa do Bežanov a mali dosť práce, kým našli
400 10| Richtárka siahla za pás a vytiahla viazanicu kľúčov.
401 10| Chlapi bežali k richtárovi a jeden nad druhého kričali: „
402 10| malá. Pod ňou šesť trámov a na každom dvanásť špár,
403 10| našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte - no kľúča
404 10| richtár šuchal rukou po polici a vykríkol: ~ „Tu je - chytro
405 10| odpratali richtárovo konope a snopky tam naukladané a
406 10| a snopky tam naukladané a konečne dodrgáňali sa s
407 10| možno, i vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera
408 10| obkrasť - všetko mi berú!“ A každého, čo dačo niesol,
409 10| čo dačo niesol, zastavila a vynesenú vec zaniesla za
410 10| Kde sú múčnice?“ ~ „A ja viem? Tam kdesi...“ ukázala
411 10| zamazať!“ ~ Špáry zamazali a o chvíľu striekačka bola
412 11| Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok
413 11| im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil,
414 11| nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia
415 11| tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky zaboleli
416 11| Vtom príde k nemu ktosi a zavolá naň: „Ondráš - Ondráš!“
417 11| sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval
418 11| ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba - teraz
419 11| priviazali ma zas o plot.“ ~ „A prečo ťa priviazali?“ ~ „
420 11| Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale
421 11| ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané
422 11| Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz. ~ „
423 11| rukami vo vzduchu. ~ „No, a teraz poďme. I večer nás
424 11| ísť za Jana Dúbravovie, a teba som zaviedla. Preto
425 11| Tu tam obďleč vidí husára a pri ňom dcéru. Zišli jej
426 11| I zoberie sa pred maštaľ a zavolá: ~ „Šura-šura! Šurička
427 11| nebožiatka - ratujte!“ ~ „A ja že čo!“ ozval sa hrubý
428 11| dvanástoro z roka na rok. J a sa tu pominiem, ak prídem
429 11| pominiem, ak prídem o ňu!“ ~ „A už veru prídete! Pozrite,
430 11| stojí ako ten kolík v plote. A tu Zuzka i testiná, ako
431 11| dopomohla. Zahodil halenu a smelo vbehol do maštale.
432 11| skrčený vošiel do klietky a vyhnal ich. Osprostené,
433 11| za nimi: „Hinda - hinda!“ A Bežanka spred maštale: „
434 11| ku gazdinej - tu zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora,
435 11| potravy. Z úst gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik
436 11| chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom úžase hľadeli
437 11| žiarou, dala sa do letku a padla do maštale s obškvŕknutými
438 11| krídlami - k svojim mladým a husárovi. Plameň ju, vystretú,
439 11| poznamenal múdry starejší. ~ A už boli všetci pri maštali
440 11| boli všetci pri maštali a oblievali steny; niektorí
441 11| niektorí odvážili sa dnu a oblievali horiace trámy
442 11| oblievali horiace trámy a hlavne z dosák povalových.
443 11| popol klesal vždy nižšie a nižšie - k zemi. Za jedným
444 11| Všetci sa jej ustúpili a sústrasťou zdieľajú bôľ.
445 11| nebolo na šťastie vetra a ani podpaľač neobehol dedinu. ~
|