Chapter
1 1 | 1~ Na zemi leží Ondráš Machuľa,
2 1 | občasným húpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo
3 1 | nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden
4 1 | a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku
5 1 | nikomu, iba ak tej tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal
6 1 | nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke,
7 1 | vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava
8 1 | celý človek málo sa ponáša na človeka. Ľudia s útrpnosťou
9 1 | pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo
10 1 | šestonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu
11 1 | že načo sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala... ~ Machuľa
12 1 | životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka,
13 1 | vôľa božia.“ ~ Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu
14 1 | dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne - na očiach im vidno,
15 1 | ľudia smejú sa na mne - na očiach im vidno, ako sa
16 1 | rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené!
17 1 | nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by var lepšie,
18 1 | sa mu už rúhať? Nie - čo na nás dopustil, budeme trpezlivo
19 1 | Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného
20 1 | pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný
21 1 | nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene.
22 1 | Choď - choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...“ ~ Jano
23 1 | sestre. ~ Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho
24 1 | ako prázdna - nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť
25 1 | Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život
26 1 | sa dobre učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom
27 2 | neumenšovali sa, ale z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch.
28 2 | roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. Jeho telo bolo veľmi
29 2 | fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku
30 2 | teraz náter chlapeckosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú
31 2 | Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi
32 2 | pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej
33 2 | Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho
34 2 | rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestojí
35 2 | obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol
36 2 | ešte väčšmi jeho tvár. ~ Na čelo mu sadla mucha; hoci
37 2 | sníva ďalej. ~ Mucha sadla na líce - i cítiť, ako prevŕha
38 2 | vložil - zádumčivo hľadeli na Ondráša. Červený ret odokrýval
39 2 | perál. Ondrášovi zas zišla na um princezná. Ani tá nebola
40 2 | špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva
41 2 | vytreštenými očima hľadel na milý zjav: myslel, že je
42 2 | Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad.
43 2 | hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. ~ „Vidíš čo je teraz!“
44 2 | ubývalo. Celý sa oddal dielu - na Zuzku ani nepozrel. Bolo
45 2 | ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky,
46 2 | šatky a podal ich Zuzke. ~ „Na! Už sú prázdne - a choď!“ ~
47 2 | rukávom ústa. ~ Zuzka zbadala na ňom premenu, no nevedela
48 2 | Vidno, že nekládol váhu na to, aké jedlo, ale či ho
49 2 | chodia ako sud, keď im dačo na nos sadne.“ ~ Ondráša nahnevalo,
50 2 | šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril
51 2 | ako teraz. Hej - bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal
52 2 | väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa
53 2 | ani jedna.“ A položil si na prsia dlaň. ~ „A Fialovie
54 2 | aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“ ~ Husár počúval bez
55 2 | sadu - otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“ ~ „Nuž jesť
56 2 | domček.“ ~ „A v čom pôjdeš na sobáš?“ ~ „V čom? Mám v
57 2 | lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina. ~ „
58 2 | Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha - ha - ha!“
59 2 | ha!“ Zuzka zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala
60 2 | ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa
61 3 | jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc
62 3 | nemôže nič vykonať. Inde na čo sa podoberie, to i vykoná -
63 3 | všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne
64 3 | špatné slovo - nič. Iný na jej mieste bol by prestal
65 3 | žatvy a ustatá odpočívala na podstene. Tu, kde sa vezme,
66 3 | sa k nej, zišla jej vše na um nebohá sestra, ako na
67 3 | na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala
68 3 | Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala
69 3 | povedala, keď mi doniesla jesť na pašu.“ ~ „No? Ale radšej
70 3 | chodiť. Ako lipa! Pozri na seba, aký si. Keby si sa
71 3 | kúpim si nohavice i halenu. Na Všechsvätých kúpite mi klobúk
72 3 | ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“ ~ „Ja budem mať háby -
73 3 | jednej husi - zvaľujú to na mňa.“ ~ „No dobre. Ale kde
74 3 | bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa
75 3 | z dreva.“ ~ „Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť,
76 3 | bolo!“ ~ „Len kúpte vlny na háby. Upradieme ešte do
77 3 | i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj!
78 3 | to starý počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý
79 3 | jeho hlava je nie celkom na mieste. Je ako dieťa.“ ~ „
80 3 | nedaj Pane Bože - div vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem,
81 4 | v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra
82 4 | nemala mu totka čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať
83 4 | zastydlo - dnes bolo ešte na panve. ~ „No synku - dnes
84 4 | Ondráš významne usmial sa na gazdinú, ktorá tak prezrela
85 4 | kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.“ ~ „
86 4 | aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma zavoláš! Chcela
87 4 | nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú,
88 4 | do kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky, ktoré
89 4 | Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu - jemu
90 4 | Husi zajímať - to nie žart! Na to treba aspoň toľko, ak
91 4 | nie viac zbehlosti - ako na vedenie vojska. Ukrýva sa
92 4 | fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj
93 4 | Mácha za nimi klobúkom na palici i kričí: „Hinda...
94 4 | nimi, zas zaráfa palicou na haluzovom plote - a husi
95 4 | Ale takýto strach pôsobí na malú dištanciu - ktoré sú
96 4 | vo vade. Tak nastáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku
97 4 | nastáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie,
98 4 | povetrí labou. ~ Ondráš mal na ceste roboty, kým zohnal
99 4 | tam rozlezenú čriedu. ~ Na paši nepolihoval, nekradol
100 4 | deň. Keď husi napásli sa na pažiti, zašiel do neďalekej
101 4 | Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku
102 4 | Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec
103 4 | Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot,
104 4 | previedol, čo si v noci na posteli umienil. Ani sa
105 4 | Hm - načože by bola? Na nohavice.“ ~ „Hm. Mhm -
106 4 | najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred Bežanov,
107 4 | Bohu nemodlíme.“ ~ Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň
108 4 | izbe nebolo. Habarka ležala na stole. ~ Gazdiná zastokla
109 4 | ženiť a ženiť. Že voľáko na teba myslí.“ ~ „Blázon sprostý!“
110 4 | podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len sa
111 5 | klbkách; čochvíľa pôjde na krosná - a ostatok sa chytro
112 5 | Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda,
113 5 | opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta
114 5 | veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby
115 5 | Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhali
116 5 | Všetky sa nám potrhali na posmech!“ ~ Začala v kútiku
117 5 | telom, že nechce. ~ „No, len na, keď ti dávam. Nejedujže
118 5 | dačo a vziať nechce nič. Na, vezmi si a - choď.“ ~ Ondráš
119 5 | Preto!“ A významne pozrel na gazdinú. Tej sa v napätí
120 5 | dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje opýtala
121 5 | vina, že takýto prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije -
122 5 | naň mäkko, i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy. ~ „A kto
123 5 | rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa.
124 5 | stiesnená, akoby jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák,
125 5 | aspoň v tej práci pozabudne na neresť. ~ Večer, keď už
126 5 | políhala, stará chytila Zuzku na otázku: ~ „No, už si ty
127 5 | pobledla, akoby ju boli na niečom dochytili. Sotva
128 5 | veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať
129 5 | pohla plecom. Mať nadskočila na ňu: ~ „Myslíš si, že to
130 5 | Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí pravdu. Slza
131 5 | nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na dáku bludárku.
132 5 | Budú hľadieť na teba ako na dáku bludárku. Ale nám to
133 5 | začala zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi pôsobilo.
134 5 | neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela ten
135 5 | To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala?“ ~ „
136 5 | koho si sa mu žalovala?“ ~ „Na Jana - že ma nechal.“ ~ „
137 5 | doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi,
138 5 | nuž požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!" ~ „No už
139 5 | utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku: „
140 5 | zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský
141 5 | kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme
142 5 | len sviatočné. A obliečky na periny - no, to sa i po
143 5 | tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v truhle
144 5 | Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia. Ale
145 5 | Hm...tak sme zostali na slovo, že sobáš bude týždeň
146 6 | nie! Už i vrabce čvirikali na streche, že veselie bude
147 6 | začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No im to nerobí
148 6 | ktorá dobrodušne pozrela na ňu, akoby sa chcela pýtať: ~ „
149 6 | pýtať: ~ „Vo venci pôjde na sobáš a či ako?“ ~ Starému
150 6 | sa vykýchajú z toho. On - na jeho dušu - bude mať preto
151 6 | ísť do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie, keď
152 6 | keby mu dakto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde.
153 6 | chodil sem i ta. Myslel heď na Zuzku, hneď na šaty, hneď
154 6 | Myslel heď na Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V
155 6 | Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V hlave jeho preháňali
156 6 | kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla,
157 6 | kabát začal sa hádzať zboka na bok. Spod neho, dierou na
158 6 | na bok. Spod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka -
159 6 | pastierovu ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo
160 6 | neublížim ti.“ ~ Sadol na zem, hus položil si na lono
161 6 | Sadol na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou.
162 6 | jeden koniec uviazal husi na nohu. ~ „No tak - neboj
163 6 | Viedla stariga, čo napadúvala na nohu. ~ Kŕdeľ dostal sa
164 6 | vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých
165 6 | hodiac sa naň, zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na
166 6 | na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla, že starigy
167 6 | že starigy niet. Vybehne na cestu a volá: „Šura, šura!
168 6 | Šura, šura! Šur-šur - šura, na!“ Ale odnikiaľ neprichodil
169 6 | ctil, miloval. Pohliadol na ňu svojím krotkým, ohlupeným
170 6 | odkrútila. Kokoš! Čo len zháňa na tej paši! Teraz už bude
171 6 | dolu žľabmi.“ ~ „Musela na paši zostať,“ nadhodil husár,
172 6 | jedovato Bežanka. „Tá by šla na paši zostať...tá má viac
173 6 | uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok. ~ Totka chodila ako
174 6 | pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla
175 6 | A akos’ ju našiel?” ~ „Na vrbine zachytila sa jej
176 6 | tu!“ ~ Nevdojak pohliadla na syna. Ondráš ponúkol ju
177 6 | to je vám.“ ~ Pohliadla na chovanca. Jej oko zažiarilo
178 6 | do nikoho...ani čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho -
179 6 | len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja. Hej,
180 6 | Sadni si sem - ku mne, na lavicu. Tak!“ A totka pohladila
181 6 | rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe. Pôjdeš v nich do kostola;
182 6 | spýtať: „A načo by ti boli - na nedeľu? Do kostola nechodíš -
183 6 | a s výčitkou pozrel na ňu. Vy mi nežičíte tejto
184 6 | vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol. Ani
185 6 | sobášom? Čo by bol svet riekol na to? Pomyslite!“ ~ Starej
186 7 | totka husárovazas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje
187 7 | keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto,
188 7 | jalovicu zabili.“ ~ „Už? To už na veselie!“ ~ „Bol som tam,
189 7 | tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla
190 7 | utiekla z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.“ ~ „
191 7 | radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne
192 7 | Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané
193 7 | pokoji, nikdy mu nič nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala.
194 7 | keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to nič
195 7 | ja, či ešte jest pravda na svete.“ ~ Totka bola ako
196 7 | vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov - a ja mala
197 7 | dačo nestalo. už som mala na jazyku, že mu poviem, aby
198 7 | tak on sa úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby
199 7 | úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili.
200 7 | s ním poradím, keď príde na sobáš. Ale poručenobohu!
201 7 | uveril - tvojej dievke by bol na jedno slovo uveril. Mne
202 7 | slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič - moje
203 7 | rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí dačo vykoná... To
204 7 | Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto, že ponáhľame sa
205 7 | vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal. Čím skôr sa
206 7 | pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí.
207 7 | Nuž, čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel? Ja neviem,
208 7 | pôjde? Čožes’ mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš?
209 7 | tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec. ~
210 8 | No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha
211 8 | divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu - neviem,
212 8 | neviem, čo mali obzerať na nej. Iba ak ten veniec!
213 8 | hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou
214 8 | bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa; nežičia mu
215 8 | muzika plynuli tak, ako sotva na ktorom veselí. tu už nebadať
216 8 | len te, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je
217 8 | nebude mať čo vyhadzovať na oči.“ ~ „Veď i ona chce -
218 8 | muziky.“ ~ Starý vyvalil na ženu oči. „Nuž a prečo?
219 8 | A mne to chcieť obesiť na nos - vy, ženy s dlhými
220 8 | ukážem zhony!“ ~ Starý bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať
221 8 | jedno desať rokov vyhodila na oči: Ty čerte diable, ani
222 8 | počuť, ako hromuje v izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži
223 8 | tresk plesk ozýval sa na všetky strany. ~ O chvíľu
224 8 | udobril a dcéru i so starou na milosť prijal. Mladucha,
225 9 | štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice,
226 9 | hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka,
227 9 | vážne reči Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal
228 9 | druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného
229 9 | veselého zváča, zavolaného na svadbu len na obveselenie
230 9 | zavolaného na svadbu len na obveselenie svadobníkov.
231 9 | pohárika octu a podal. ~ „No - na zdravie mladým.“ Zváč vzal
232 9 | plnými. I bolo všetkým ako - na hostine. ~ Prišla aj horúca
233 9 | usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. všetko skáče,
234 9 | pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou
235 9 | práci. je akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto
236 9 | podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným
237 9 | druhé je celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti
238 9 | ľudia, tí nehľadia viac na tancujúcich, ale na lietajúcu
239 9 | viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty
240 9 | zhon v pitvore. Nahnevá sa na rušiteľov zábavy, len im
241 9 | Veď im len taký čert zíde na um!“ A vráti sa do svojej
242 9 | rozjarená ako obyčajne na tancoch bývala. Ide z ruky
243 9 | tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola,
244 9 | tanca! A ako ju vykrúca - na moj hriešnu...hm, ani mládenec.
245 9 | vydýchnuť, dakam do sena - na slamu. V ústach jeho ohorok
246 9 | musí žiť po pansky, keď je na veselí. ~ Husár s chvatom
247 9 | nohavice; len tak kvitnú na ňom!“ ~ Konečne dobyl sa
248 9 | ho. Ondráš vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc
249 9 | Dúbravovie - a ako hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten
250 9 | husiam. Hľa, položila mu ruku na plece - Janovi - i oprela
251 9 | ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú
252 9 | pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je
253 9 | sprosté! ~ Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom
254 9 | spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i
255 9 | predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký, akým
256 9 | výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajme vo väčšej
257 9 | veselosti - dosť, čo má na sebe.“ ~ „Nieže, nie! I
258 9 | veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom vľúdne volala
259 9 | robia so mnou od rána. Ani na sobáš ma nepustili, len
260 9 | ako?“ Uprel tázavý pohľad na ňu. ~ „Ja veru už - môj
261 9 | klobúk - ahá, aké stužky sú na ňom! Len pero chýbalo...
262 9 | bielej baby. On zvrtol sa na mieste, že nechce, a bavil
263 9 | som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty
264 9 | pováž si len - zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma var
265 9 | som utiekla... hej veru - na staré dni. On so sekerou
266 9 | povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla do pitvora
267 9 | Len už nehnevajte sa na nás: verte mi, nemám preňho
268 10| muzika hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista
269 10| toho nevšímal. Uprel oči na nevestu a sledoval každý
270 10| ním - i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani najmenšieho
271 10| dvora i pod cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku
272 10| Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu -
273 10| rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu - tí mladí
274 10| takto všeobecnú pozornosť na seba. ~ V tom všeobecnom
275 10| pod cieňou sedí ktosi - na kolesách. Tvár má zakrytú
276 10| husára, ktorý hlúpo díval sa na nich; nerozumel im. ~ „Čože
277 10| je mladucha? Už je čas - na sobáš. Poďme!“ ~ „Aha, veď
278 10| robíš - há?“ ~ „Po mladuchu! Na sobáš - na sobáš! Čo budeme
279 10| Po mladuchu! Na sobáš - na sobáš! Čo budeme darmo stáť!“ ~
280 10| chytro... rozum mu je nie na mieste...“ ~ Už ho držali.
281 10| utiahli povrazom, že mu žily na nich nabehli. Nemohol sa
282 10| cestu. Boli všetci istí, že na Bežanovom dome sa obmedzí
283 10| Konečne vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel z nej sám
284 10| rozsudok už stačil sa dobyť na povrch. ~ „Statok - statok!
285 10| periny do batoha a vzala ich na chrbát. Takto obťažená behala
286 10| kričala po dvore. Vybehla i na cestu a kričala: „Horí -
287 10| Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto zvuky smutne
288 10| chlap. ~ Až teraz im zošla na um striekačka. Rozbehli
289 10| hľadať! Kde je richtárka?“ ~ „Na tom nešťastnom veselí kdesi.“ ~
290 10| po jednom, ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke,
291 10| malá. Pod ňou šesť trámov a na každom dvanásť špár, utvorených
292 10| špár, utvorených doskami na ne poskladenými. Hľadá pán
293 10| stáli v plameni. Strecha na maštaľami už spadla, začína
294 10| začína oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú z pôjda,
295 10| príde do takého nešťastia. ~ Na striekačku vysadol jeden
296 10| hrubý prúd vody lial sa na šindľový krov. O zadné stavy
297 11| zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal,
298 11| zajtra ho aj tak iní chytia na otázku. ~ Ako prišla striekačka,
299 11| Idem - idem. No, poďme - na sobáš. Pozri; ráno ma zapreli
300 11| stŕpli!“ ~ Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách,
301 11| závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák.“ ~
302 11| rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela
303 11| zibák. Husár cítil jej dych na tvári - zabúšilo mu srdce.
304 11| iný!“ ~ Oheň už neprešiel na izebný krov; striekačka
305 11| pri ňom dcéru. Zišli jej na um husi. „Kde sú husi? Moje
306 11| vyvedie po dvanástoro z roka na rok. J a sa tu pominiem,
307 11| prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena. Oheň
308 11| všetci v nemom úžase hľadeli na dielo. ~ Hus, zastrašená
309 11| Háky, vodu - chytro! - Na husára povala padla!“ ~ „
310 11| Prišiel si mi, prišiel na hodný sobáš! Už nebudeš
311 11| izba sa nechytila; nebolo na šťastie vetra a ani podpaľač
312 11| podpaľač neobehol dedinu. ~ Na druhý deň, keď Bežan čistil
|