Chapter

 1 1|         osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej si nič. To bola
 2 1|      tvojho nešťastia smiali.“ ~ Jano vypukol v zúfalý smiech. „
 3 1|        najtiaž ho vziať do ruky. Jano, probuj, veď si mu otec.“ ~ „
 4 1| napomínala ho: „Nerúhaj sa Bohu, Jano. Dosiaľ sme len dobré veci
 5 1|           nevážia si ani mak.“ ~ Jano bol premožený, nevedel odpovedať
 6 1|       možné - veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala
 7 1|       rána...“ ~ „Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.“ ~ „Ja? Oj,
 8 1|     práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal
 9 1|    úžasom vykríkla: ~ „Preboha - Jano! Choď - choď! Nevzťahuj
10 1|       ruky na pacholiatko!...“ ~ Jano podvihol dieťa z plachty
11 1|     dieťaťom k staršej sestre. ~ Jano vyvalil sa na lavicu a spal
12 1|         Tak to trvalo rok - dva. Jano privykol tomuto životu;
13 2|        väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o
14 5|        radšej neviem kde dela. A Jano - ten by zamlčal? S otcom
15 5|       Veď mu my nepovieme, ale - Jano.“ ~ „Ba pravda je, dievča!
16 8|              8~ Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie
17 8|         jej, že on prisahá a nie Jano. ~ Koniec prísahe, sobášu.
18 9|           kto si ju vzal? ~ „Nuž Jano - Dúbravovie.“ ~ „Ten? No,