Chapter
1 1 | on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku
2 1 | vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a výsledok
3 1 | sa má, keď sa vyvaľuje, to je aj tak len jediná prednosť
4 1 | Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.“ ~ Ten
5 1 | Ach, čo,“ mávol rukou, „to nie dieťa. Všetci ľudia
6 1 | že mám všetkého dosť: keď to nemám komu nechať?“ ~ „No,
7 1 | teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole,
8 1 | len za tým, čoho nemajú. To, čo majú, nevážia si ani
9 1 | sa deje v ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol zniesť
10 1 | vlastným očiam neverila, že by to bolo možné - veď to nie
11 1 | že by to bolo možné - veď to nie on, jej Jano. S utajeným
12 1 | potešiť, kde bol včera. Tak to trvalo rok - dva. Jano privykol
13 1 | krčme než doma. Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec
14 1 | nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá.
15 2 | fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku
16 2 | rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí,
17 2 | vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapeckosti
18 2 | ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je, že
19 2 | neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ
20 2 | svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok,
21 2 | riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku
22 2 | Ondráš obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu.
23 2 | nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov.
24 2 | postavu, no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa zhýba
25 2 | Ani princeznin! ~ „A si to ty, Zuzka?“ ~ Strojná hlavička
26 2 | nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby vyrástlo
27 2 | Len teraz dovtípil sa, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona
28 2 | Vidno, že nekládol váhu na to, aké jedlo, ale či ho je
29 2 | držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa
30 2 | nôžkou hrebla prsť. ~ Ondráša to pohlo. „Princezná je - princezná!
31 2 | podišiel k nej. ~ „Nuž mrzí ťa to, mrzí? Var väčšmi by ťa
32 2 | vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený
33 2 | chváli. Polichotilo jej to - chcela ešte viac počuť. ~ „
34 2 | srdce puká - zamrzelo ho to. ~ „A ty si želieš za ním.
35 2 | sňala s tým Dúbravovie - to ma tak mrzelo! No ale je
36 2 | vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej
37 2 | Jesť? Dačo len vypasiem - to nám bude dosť.“ ~ „Ale moc
38 2 | Rúbalovie prišla domov - to viem zjavne. Videl som ju,
39 2 | šijú - lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina. ~ „
40 3 | dediny. Ona je už vdova, - a to pobožná vdova. Nezameškala
41 3 | by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej
42 3 | stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna,
43 3 | Inde na čo sa podoberie, to i vykoná - no doma nemožno.
44 3 | Čo sa mu naduplikuje - a to všetko darmo, ani čo by
45 3 | nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak - Zuzku Bežanovie.
46 3 | nieto Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši
47 3 | zosobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš,
48 3 | Že ho nechce.“ ~ „Kto ti to len natrúbil? Povedz ty
49 3 | i halenu - dobre.“ ~ „Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.“ ~ „
50 3 | ani jednej husi - zvaľujú to na mňa.“ ~ „No dobre. Ale
51 3 | bude - z dreva.“ ~ „Ale to sa na veľmi moc podoberáš.
52 3 | tak robiť ako jazykom... to by bolo!“ ~ „Len kúpte vlny
53 3 | vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj
54 3 | vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na
55 3 | Pravda... pravda. Viete, to je to mladé stvorenie. Tára
56 3 | pravda. Viete, to je to mladé stvorenie. Tára vám
57 3 | neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.“ ~ „Nuž a
58 4 | jazornú strelu! Aha - aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie
59 4 | I studené zjem.“ ~ „Veru to! Abys’ ma ohováral, že ťa
60 4 | dojedajúc. ~ Husi zajímať - to nie žart! Na to treba aspoň
61 4 | zajímať - to nie žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie
62 4 | vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom - hľadí sa
63 4 | ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá nastrašiť -
64 4 | kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou dedinou tak. Husací
65 4 | od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ?“ ~ „Len...“
66 4 | viazanicu. Ženy sa uspokojili. ~ To bola zo všetkých najväčšia
67 4 | Nič.“ ~ „Ej, ba! Akože by to bolo? Darmo sa ani Pánu
68 4 | dievča - ja neviem, čo je to... ale ten husár sa nám
69 4 | mi on sám husi vyhnal - to ešte nikomu neurobil; teraz
70 5 | trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol,
71 5 | Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň mu má
72 5 | Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie svetlo po dlhej noci.
73 5 | neutratil ani jednej - a to je moc. ~ Šaty budú dnes-zajtra
74 5 | tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda, síce
75 5 | sľúbila... hm, ale pero - to bude. Najtiaž mať háby.
76 5 | mu cestu. ~ „Nie - nie! To by sa hanbila prijať. Koľko
77 5 | toľko koreňov - ako by ja to vzala darmo?“ I podávala
78 5 | pristúpiť. ~ „Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie každý
79 5 | horúcim hlasom zvolal: „To by ma nectilo!“ ~ „A mňa
80 5 | tvrdé vlasy. ~ „A kto ti to povedal, môj syn, že budeš
81 5 | Stará prikývla hlavou, akoby to odobrovala. Chcela mu povedať
82 5 | na ňu: ~ „Myslíš si, že to žart? Ej ba, ja veru neviem,
83 5 | zbláznený. Len povedz, čo to bolo medzi vami - už muselo
84 5 | Nič - nebolo nič.“ ~ „A to ja neverím. Ej, to už nie!
85 5 | A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep
86 5 | tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz poňala
87 5 | Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla
88 5 | mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.“ ~ „Nešťastné
89 5 | Nešťastné dieťa, čos’ to urobila! Prídeš do rečí,
90 5 | na dáku bludárku. Ale nám to bolo treba?“ ~ A stará začala
91 5 | zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi pôsobilo. jej samouverenie
92 5 | Že pôjdeš zaň?“ ~ „Ani to - len som sa mu požalovala.“ ~ „
93 5 | si sa mu ty mala žalovať? To ti je otec, či brat? A na
94 5 | Jana - že ma nechal.“ ~ „A to bolo pravda? Naozaj ťa nechal?“ ~ „
95 5 | neboli z jednej dediny. To ma mrzelo - chcela som mu
96 5 | až po varešku. ~ „Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal?“ ~ „
97 5 | dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije - poriadi: Bože
98 5 | v sviatočných. Veď sú i to pekné a mám ich toľko, že
99 5 | že sa nik nenazdá, aby to boli len sviatočné. A obliečky
100 5 | obliečky na periny - no, to sa i po sobáši došije. Len
101 5 | jedny - tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v
102 5 | Čo ten raz povie - to je už ani pod pečaťou.“ ~ „
103 6 | a tu ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý
104 6 | A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto
105 6 | prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú
106 6 | neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to
107 6 | to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala:
108 6 | Ale má ísť do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie,
109 6 | dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu dakto poradil,
110 6 | zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte väčšmi tešilo. Jeho
111 6 | Ach, Bože, - nemalo sa to už kedy indy stať. Človek
112 6 | každý večer!“ ~ „Čože si to zas vyviedol - ozembuch!“
113 6 | Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko preň -
114 6 | ho pred toku. ~ „Nate - to Bežanovie poslali - výsluhu.“ ~ „
115 6 | Ja? Ja som už zjedol... to je vám.“ ~ Pohliadla na
116 6 | vzrušená vyskočila: „A kto ti to povedal? Kto ti rozprával
117 6 | Čo by bol svet riekol na to? Pomyslite!“ ~ Starej div
118 6 | samým veselím! Robila by to, keby mala Boha pri sebe?
119 6 | mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!“ ~ „Choď moje dieťa -
120 7 | hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému
121 7 | Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný - koľko sa len
122 7 | ten zárobček - aj tak je to len ako psovi mucha - len
123 7 | hotoviť.“ ~ „No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví...
124 7 | jalovicu zabili.“ ~ „Už? To už na veselie!“ ~ „Bol som
125 7 | utiekla z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.“ ~ „
126 7 | ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej
127 7 | Veď ja viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás
128 7 | nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s chlapcom vyjdem
129 7 | vyjdem na posmech. Ale keď je to nič vám, pôjdem k tvojmu,
130 7 | Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja, či ešte
131 7 | nám ho je tak ľúto - kto to vie? Pol gazdovstva by dala,
132 7 | gazdovstva by dala, keby sa to mohlo dáko preinačiť, napraviť.“ ~ „
133 7 | je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie
134 7 | poručenobohu! Keď ste si to vedeli nasnovať, teraz si
135 7 | dievka sa tiež nenazdala, že to takto vypadne. Chcela si
136 7 | na veselí dačo vykoná... To bude potom vaše.“ ~ „I celkom
137 7 | hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si mu
138 7 | nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť: koho by
139 7 | musela rozložiť: koho by to nenahnevalo?“ ~ „Keby sme
140 8 | vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz jej
141 8 | nevesty - teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je
142 8 | pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.
143 8 | len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil
144 8 | čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť,
145 8 | najali! Len pováž: nie je to sprostá výhovorka? A mne
146 8 | sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos - vy,
147 8 | odvetila: „Len - keď je to iba zhon... a to ešte za
148 8 | keď je to iba zhon... a to ešte za tri dni...“ ~ „Nuž
149 8 | dni...“ ~ „Nuž tak? Jej je to zhon! Ona sa nechce ukázať
150 8 | predsa - predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho?
151 8 | tá prísaha, tí diváci, to všetko rozčuľuje fantáziu
152 9 | stolom. Bože môj - ale je to stôl! Odo dverí k štítu
153 9 | pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo
154 9 | práci. je akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa
155 9 | Kolo pred hudcami sa úži - to pri dverách čo je, sa šíri.
156 9 | kam sa podel; ocíti len to že lieta - bez krídel. Koho
157 9 | vyjde z kuchyne pozrieť, čo to za zhon v pitvore. Nahnevá
158 9 | rovno do izby. No nenie to tak snadná vec. Zavadil
159 9 | ťahal von. Neobzeral sa, kto to; vedel všetko. ~ „Nuž ty
160 9 | vidíš! Radila som ti, aby si to z hlavy vyhodil. Teraz máš!
161 9 | si im veril!“ ~ No husára to nezaujímalo. On už dosť
162 9 | opýtala sa totky: „A ako ste to s ním urobili?“ ~ „Akože
163 9 | ním urobili?“ ~ „Akože som to urobila; zaprela som ho!“ ~ „
164 9 | ho len pustili!“ ~ „Veru to!“ On vytiahol sekerou haspru;
165 10| ona mu prisviedča - aký to pohľad hodila naň. Dôverný,
166 10| musí ho milovať. Ondrášovi to primoc. Jeho ústa uťahovali
167 10| Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor aj
168 10| a koľko ráz! Ale vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú
169 10| oheň - ale pre bezpečnosť. To už taká obyčaj. ~ Niektorí
170 10| a vane, naplnené vodou. To priviedlo ľudí k rozumu. ~ „
171 10| nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím viac lejú do
172 11| Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí. Snáď to
173 11| to vôkol neho robí. Snáď to pokračovanie veselia. Z
174 11| poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej
175 11| som nechcela ísť za teba - to som ťa len klamala. Vieš?
176 11| husár nepochopoval, čo mu to vraví. „Oneskoril som sa,
177 11| môžete gazdovať.“ ~ „Ale to nie je hus ako hus! Tá vyvedie
178 11| nebudeš nikomu zavadzať!“ ~ To bola stará totka. Všetci
179 11| obhoreného. Uhádnuť čo by to bolo, nemohol nikto... ~
|