Chapter

  1 1 |         sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku:
  2 1 |        sa - Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o
  3 1 |          gazdovstvo - o nič. Tak mu je ako v raji. ~ Je husárom;
  4 1 |         zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy -
  5 1 |       nepovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre vedela, čo ho
  6 1 |        ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej
  7 1 |       ruky. Jano, probuj, veď si mu otec.“ ~ „Nie, Zuza, nie!
  8 1 |         jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie - čo na nás
  9 1 |     zdravie: povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného
 10 1 |          z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem,
 11 1 | fantáziou. Akoby vysmievať by sa mu chcela, pobúrená rodinným
 12 1 |      užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých
 13 1 |       skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil
 14 1 |       Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna - nepamätal
 15 1 |    pravej koľaje. Ženy i dieťaťa mu bolo ľúto; zaplakal nad
 16 1 |        Sám nevedel čo - ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá
 17 1 |        bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť -
 18 1 |        ani poriadiť - ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a
 19 1 |     Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec nechal; i nemusel sa
 20 1 |        tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala. ~ 
 21 2 |         srdca, ktoré rozumelo by mu. Vrstovníci od malička stránia
 22 2 |        najlepšie vyjde, lebo tie mu cele rozumejú. Často prekvapia
 23 2 |  samotného zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej
 24 2 |          sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú -
 25 2 |      väčšmi jeho tvár. ~ Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti,
 26 2 |      sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej.
 27 2 |          by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu. Akiste dáky
 28 2 |      kňažná tak pekne usmieva sa mu! Čo je desať mlynov - nie
 29 2 |        Strojná hlavička prikývla mu - hlava Zuzky Bežanovie.
 30 2 |     zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých
 31 2 |        chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla obed. ~ Keď jesť,
 32 2 |        nuž - jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako
 33 2 |            Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie
 34 2 |         srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom.
 35 2 |         oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila
 36 2 |         slnci. Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým úsmevom.
 37 2 |       pozeral za ňou - páčila sa mu. „Hm... bude z nej žena!
 38 2 |    nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň. ~
 39 3 |         ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte
 40 3 |        jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje - a to všetko
 41 3 |          strádanie - tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo
 42 3 |       chce...“ ~ „Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž:
 43 3 |      pochválil.“ ~ „Iba ak by sa mu zas dačo robilo. Ono tá
 44 3 |              Nuž?“ ~ „Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu doniesla
 45 3 |       Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu doniesla jesť. Do jesene
 46 3 |            Nože jej povedz, nech mu dá pokoj. Potom by iba ja
 47 3 |    nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu - neborákovi.“ ~ „
 48 3 |          ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.“ ~ „
 49 4 |      nohavice, aby zajtra nemala mu totka čo vyhodiť na oči.
 50 4 |          väčšmi ho potešilo, keď mu podotkla: „Ondráš - ozaj -
 51 4 |          zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne! Nazrel do kuchyne,
 52 4 |        sa, že o rok - predložili mu švábky s mliekom. Jedlo,
 53 4 |       ctiteľom. teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst
 54 4 |        pred pastierom - hľadí sa mu z očú stratiť. No Onráš
 55 4 |   pletkou dá nastrašiť - ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri
 56 4 |      pobehne k nim - no predošlé mu zastanú, necítiac ho za
 57 4 |   zastane, a dlho, dlho cíti, že mu v ušiach piští. ~ Len Ondráša
 58 4 |          uškľabila sa; vidno, že mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko
 59 4 |          habarku. ~ Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa
 60 4 |          čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých
 61 4 |        doniesol, čo?“ usmiala sa mu gazdiná - budúca svokra. ~ „
 62 4 |         Hodné dievča - všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov
 63 5 |     nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu
 64 5 |         mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká
 65 5 |      predsa každá hodina vidí sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva
 66 5 |          a to všetko v jeden deň mu má padnúť do lona. Najprv
 67 5 |      môže ho čakať. Veď nechybia mu len tie dve husi. Čo sa
 68 5 |        upletené. Za také pohodia mu vďačne i dáky groš - lebo
 69 5 |          uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo - „
 70 5 |         odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo - „teraz im dám netakší
 71 5 |        ten pamätať!“ Ale napadlo mu i čosi vážneho, akási obava. „
 72 5 |     doniesol. No stará zastúpila mu cestu. ~ „Nie - nie! To
 73 5 |         vzala darmo?“ I podávala mu čosi bieleho - šestáky.
 74 5 |     dávam. Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš sa bránil,
 75 5 |         No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť. ~ „
 76 5 |          pristúpiť. ~ „Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie
 77 5 |        dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje
 78 5 |          Blaho, radosť zatláčali mu hlas. Konečne s veľkou námahou
 79 5 |      akoby to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to, ale nemohla. ~ „
 80 5 |   nemohla. ~ „Nie, tejto radosti mu nepokazím - nebožiatko,
 81 5 |         Pokojným hlasom povedala mu: „Choď syn môj domov. A
 82 5 |      mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla jesť a stratila
 83 5 |        takéto poryvy. ~ „Veď som mu ja len povedala, že...,
 84 5 |              Ani to - len som sa mu požalovala.“ ~ „Požalovala?
 85 5 |           Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti je
 86 5 |         či brat? A na koho si sa mu žalovala?“ ~ „Na Jana -
 87 5 |            Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať! Načo - načo.“ ~ „
 88 5 |         onemela! Ale on, keď som mu doniesla jesť, tak čudno
 89 5 |        To ma mrzelo - chcela som mu dačo len povedať...nuž požalovala
 90 5 |            nuž požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!" ~ „No
 91 5 |       Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal?“ ~ „Ej, veru, dievka
 92 5 |      otázku: „Čo robiť?“ ~ Matka mu porozumela. ~ „Veď čo -
 93 5 |         ani pod pečaťou.“ ~ „Veď mu my nepovieme, ale - Jano.“ ~ „
 94 5 |        Ba pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko; požaluje
 95 5 |     rozpovie všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku
 96 6 |       kopáčka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve
 97 6 |          sa už nemohli! No - kto mu uverí? ~ A ženy ako toto
 98 6 |         s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesli jesť, žiadna ho
 99 6 |          by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola
100 6 | ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou,
101 6 |         kŕdľa by dal za to, keby mu dakto poradil, na čo sa
102 6 |      nemu rovno - črieda nechala mu veľmi ulicu. Majúc pod pazuchou
103 6 |      zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: „Tata-ta...“
104 6 |          stať. Človek nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte
105 6 |           všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú
106 6 |       halenu i nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokoš! Čo
107 6 |        falošne - hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a
108 6 |      radosťou; ústa uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok. ~ 
109 6 |        by ich prv ušiť? Povedzte mu do nedele.“ ~ Totkou zas
110 7 |         psovi mucha - len aby sa mu zľavilo tej roboty.No našťastie
111 7 |    poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž
112 7 |          nechže bude tak! Zbodni mu aj tie nohavice, nech si
113 7 | nebožiatko bol pri pokoji, nikdy mu nič nezišlo na um - kým
114 7 |       keď ju doniesol - dobre sa mu od radosti dačo nestalo.
115 7 |        už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke neveril,
116 7 |      urobila blázna; ale keď som mu pozrela do tej vytešenej
117 7 |       som ho zarmútiť - srdce by mu bolo puklo. Povedzte len,
118 7 |        pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo také dievča!
119 7 |       sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili. Ja len neviem, ako
120 7 |     oltár. Jemu veru nie!“ ~ „Vy mu povedzte sami, čo je vo
121 7 |         nemá byť ľúto! Mohli ste mu povedať: vám by uveril -
122 7 |         nedá nič - moje slovo je mu ako toto,“ a totka pľuvla
123 7 |       neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.“ ~ „Nuž dobre:
124 7 |          horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí dačo vykoná...
125 7 |     hlavy; lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby dlhšie
126 7 |           Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila toto.“ ~ 
127 7 |   Bežanka. ~ „A ti pôjde? Čožes’ mu vyložila na dlaň, kedy má
128 7 |     vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa -
129 7 |           hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si
130 7 |        to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť: koho
131 8 |         na mladého zaťa; nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty -
132 9 |  obveselenie svadobníkov. Nalial mu, miesto vína, do pohárika
133 9 |       toho strcaného. ~ „Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilačka,
134 9 |        Zajtra bude stenať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj akoby
135 9 |          za oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala - už
136 9 |       doň - no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi
137 9 |         socať. Nechajte ho, ešte mu dáko ublížite.“ ~ I nechali
138 9 |        ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva - tomu Janovi! Veru
139 9 |          k husiam. Hľa, položila mu ruku na plece - Janovi -
140 9 |   posmech - nuž tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená totka do ucha.
141 9 |        Okolostojaci nepoňali, čo mu hovorí. Len vidiac Ondráša,
142 9 |     nešuchni!“ A totka priložila mu päsť k čelu. On obrátil
143 9 |      teba.“ ~ Totka uškľabila sa mu jedovato: „Čakali ťa - vidíš!
144 9 |    pohladila ho Bežanka, podajúc mu mu hodný kus bielej baby.
145 9 | pohladila ho Bežanka, podajúc mu mu hodný kus bielej baby. On
146 9 |         videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní
147 9 |    vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu ich nechcela dať. A ten,
148 9 | nezbadala nič; Bežanka nebránila mu. Bol tichý ako jahniatko. ~ „
149 10|         s ním - i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani
150 10|       zať pošepol jej čosi a ona mu prisviedča - aký to pohľad
151 10|           rada vidí.“ A v očiach mu stemnelo. Nie - jagá sa
152 10|          stemnelo. Nie - jagá sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov
153 10|         ani duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami
154 10|        oddal sa bôľu - jak dobre mu tu plakať. Zvuky hudby a
155 10|        Veru dosť chytro... rozum mu je nie na mieste...“ ~ Už
156 10|          o plot priviazaný. Ruky mu utiahli povrazom, že mu
157 10|          mu utiahli povrazom, že mu žily na nich nabehli. Nemohol
158 10|          obehnúť dedinu a ukázať mu cestu. Boli všetci istí,
159 11|      rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach,
160 11|      úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst. ~ „Čo
161 11|        nad Ondrášom a odväzovala mu povraz. ~ „Nedá sa - mocne
162 11|         dych na tvári - zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala
163 11|        No husár nepochopoval, čo mu to vraví. „Oneskoril som
164 11|      komory ma zaprela.“ ~ Zuzka mu chcela všetko vysvetliť,
165 11|          izebný krov; striekačka mu zahatila cestu. Zadné stavy
166 11|     teraz otvorili sa oči: akoby mu bol závoj spred nich sňal.
167 11|          za husou, za tou, ktorá mu k mladuche dopomohla. Zahodil
168 11|           nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst
169 11|            trest boží! Podpaľači mu neujdú!“ ~ Totka nepočula,