Chapter

  1 1 |    pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou,
  2 1 |     poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a výsledok
  3 1 |         nech si pohovie. V dedine ho aj tak strcajú z kúta do
  4 1 |           sa len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ
  5 1 |           v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava
  6 1 |       začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné,
  7 1 |         srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, než keby
  8 1 |        bolo bývalo takým, akým si ho predstavovala. ~ Tým väčšmi
  9 1 |       zamrelo v ňom srdce, trápil ho žeravý bôľ. Často sedel
 10 1 |    zúfalstvom. Žena nepovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre vedela,
 11 1 |           mu je: dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu
 12 1 |         sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú
 13 1 |     láskavému slovu. ~ „Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď
 14 1 |         privykneš k nemu, najtiaž ho vziať do ruky. Jano, probuj,
 15 1 |          mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by var
 16 1 |          Bolo by var lepšie, keby ho ani nebolo.“ ~ Zuza strnula,
 17 1 |          mocným hlasom napomínala ho: „Nerúhaj sa Bohu, Jano.
 18 1 |         ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto
 19 1 |          skočila k nemu a hľadela ho učičíkať. ~ „No - čože nespíš?
 20 1 |           Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve
 21 1 |           dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa
 22 1 |     skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až
 23 1 |           svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať
 24 1 |           A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala.
 25 2 |  Vrstovníci od malička stránia sa ho - medzi deťmi má ešte najviac
 26 2 |         rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva
 27 2 | rozprávočky pekné - deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to
 28 2 |       zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je, že on má
 29 2 |           strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a
 30 2 |        sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva
 31 2 |      žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná,
 32 2 |           ním deje, rezko ponúkla ho: „No, vstaň chytro a jedz!“ ~ „
 33 2 |       Zuzka. Ona neprišla, ako by ho vôkol hrdla objala a do
 34 2 |        skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s
 35 2 |          na to, aké jedlo, ale či ho je dosť. ~ „A predsa sa
 36 2 |         jej srdce puká - zamrzelo ho to. ~ „A ty si želieš za
 37 2 |          sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i
 38 3 |           nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou
 39 3 |        čosi!“ ~ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej
 40 3 |      drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No veď už len
 41 3 |     chcela!“ ~ „Už sa rozišli. Že ho nechce.“ ~ „Kto ti to len
 42 3 |    hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“ ~ „
 43 3 |          vystavím dom.“ ~ „Iba ak ho ulepíš z blata, alebo hliny...“ ~ „
 44 3 |        budem sa ženiť.“ ~ „Mlč mi ho - bezbožné dieťa! Nerob
 45 3 |         zo seba posmech - dosť že ho druhí robia. Modli sa Bohu,
 46 4 |      srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu podotkla: „
 47 4 |     predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou a pokračujú vo
 48 4 |              A veru bude. Pozrite ho len - ako ju poriadne spravil.
 49 5 |        deň. I robotou skracuje si ho, i všetko - a predsa každá
 50 5 |       rokom. A akoby nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko
 51 5 |           dlhej noci. Ale aj môže ho čakať. Veď nechybia mu len
 52 5 |      netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu
 53 5 |          háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku
 54 5 |          Len z obyčaje opýtala sa ho: „No, už bys’ len mohol
 55 5 |         gambou. Starej uľútilo sa ho. veď on nie vina, že takýto
 56 5 |         prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije - i ona má proti
 57 5 |            ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený.
 58 5 |         premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto, čo nikdy.“ ~ Stará
 59 5 |              No, čo za že? Var že ho rada?“ ~ Zuzka pokrútila
 60 5 |       otca zmrzla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a
 61 5 |         Všechsvätými. A teraz keď ho my budeme duriť - myslíš
 62 6 |         nadhodí uzol - usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú
 63 6 |            Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často
 64 6 |          tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli
 65 6 |          mu doniesli jesť, žiadna ho neprekvapila tou novinkou.
 66 6 |            Čosi ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať
 67 6 |           odpovie, keď opýtajú sa ho: „Čos’ nám doniesol?” ~ “
 68 6 |         jeho. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes.
 69 6 |          v povetrí rukami. Kto by ho videl, myslel by, že zblaznel.
 70 6 |   schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa
 71 6 |       chrbte - no stariga uštipla ho v ruku svojím ostrím zobákom. „
 72 6 |       kabáte mal motúz - rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi
 73 6 |       nesmelo. ~ „Ach, joj - iďže ho v čerty!“ zasmiala sa jedovato
 74 6 |      všetkého poriadku. ~ „Ale sa ho poberáš?“ kričala naň totka.
 75 6 |         trasúcou sa rukou položil ho pred toku. ~ „Nate - to
 76 6 |          srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto pomyslela: „
 77 6 |    nezavadí do nikoho...ani čo by ho na svete nebolo. A nemá
 78 6 |        nemá nikoho - len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu,
 79 6 |            len ja. Hej, neopustím ho - neopustím.“ I utrela slzu
 80 6 |           Tak!“ A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných
 81 6 |         kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: „A načo by ti boli -
 82 7 |           a haleny - a teraz, aby ho jedoval, každý od boha deň
 83 7 |           nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.“ ~ „
 84 7 |        nič nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to
 85 7 |       rukách domov - a ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený,
 86 7 |      srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť - srdce by mu bolo
 87 7 |        príčina toho?... Prečo nám ho je tak ľúto - kto to vie?
 88 7 |      srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá
 89 7 |          Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohli ste
 90 7 |        dlhšie chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi,
 91 7 |         vidí. Bože môj - samej mi ho je tak ľúto! Keby nemusela,
 92 7 |       neviem, čo robiť.“ ~ „Dakde ho poslať,“ radila Bežanka. ~ „
 93 9 |         Boží dar! Hej zjedol bys’ ho ešte kedysi!“ No nik nedbá
 94 9 |       dostanú medzi seba, strcajú ho do tých čias, kým sa im
 95 9 |           je ani hnilačka, čo ste ho tak usocali.“ ~ I stará
 96 9 |            Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavili. ~ „Aha -
 97 9 |     hýbali sa vetrom. ~ „Nechajte ho! Dajte neborákovi pokoj...“
 98 9 |        druhá, „ledva chodí, a oni ho začnú ešte k tomu socať.
 99 9 |       ešte k tomu socať. Nechajte ho, ešte mu dáko ublížite.“ ~ 
100 9 |       dáko ublížite.“ ~ I nechali ho. Ondráš vstal konečne na
101 9 |           sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku a ťahal von.
102 9 |            Ženy v pitvore zastali ho: ~ „Ale, nechajte ho len!
103 9 |      zastali ho: ~ „Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu -
104 9 |          ma zas držíte?“ ~ „Čušíš ho! Ani nešuchni!“ A totka
105 9 |           to urobila; zaprela som ho!“ ~ „Hej, zaprela... zaprela“,
106 9 |           nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami. ~ „
107 9 |     klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami. ~ „Nebožiatko,“
108 9 |            Nebožiatko,“ pohladila ho Bežanka, podajúc mu mu hodný
109 9 |       povzdychla totka. „A kebys` ho ráno bola videla! Netrúfala
110 9 |           otvoriť! Uver mi tak mi ho bolo ľúto!“ Totka zas zaplakala.
111 9 |       jahniatko. ~ „Ale potom ste ho len pustili!“ ~ „Veru to!“
112 10|         túžby...nemožno, ona musí ho milovať. Ondrášovi to primoc.
113 10|         rozčúlením, bôľom. ~ „Ako ho rada vidí. Rada vidí...
114 10|           kuchyne!“ ~ „Kto? Lapiť ho! Lapte ho - chytro!“ ~ Chumáč
115 10|              Kto? Lapiť ho! Lapte ho - chytro!“ ~ Chumáč podnapitých
116 10|           zakrytú dlaňou. ~ „Ideš ho sem! Zhoríš tam - poď von!“ ~ 
117 10|           Čože tu hľadáš? Pakuješ ho!“ ~ On im prisvedčil: „Hej -
118 10|        myšlienka. ~ „Ľudia, držte ho! Ak by on bol... naozaj!“ ~ „
119 10|         je nie na mieste...“ ~ Už ho držali. No husár celou silou
120 10|         ozval sa z úzadia: „Držte ho! Poviazať ho, aby neušiel!
121 10|       úzadia: „Držte ho! Poviazať ho, aby neušiel! Ak nám obehne
122 10|     ľahneme popolom!“   „Poviazať ho - poviazať.“ ~ „Povraz -
123 10|          sa neobzrel oň - nechali ho pri plote. ~ Konečne vyprázdnila
124 10|     vyviedli do dvora. ~ „Do poľa ho vyhnať, do poľa!“ ~ Bežanka
125 10|      netrpezliví občania. ~ „Žena ho mala... kdesi ho položila -
126 10|             Žena ho mala... kdesi ho položila - neviem.“ ~ „Richtárku
127 10|           hodinár zavďačil. ~ „Ja ho nemám... bude dakde pod
128 11|           bolesť poza päste. Oheň ho nezaújíma, ani trma-vrma
129 11|         poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v
130 11|           zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia na otázku. ~ 
131 11|           poviazané ruky zaboleli ho. Vtom príde k nemu ktosi
132 11|           Čo tu robíš?“ pýtali sa ho ešte raz. ~ „Idem - idem.
133 11|        srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa.
134 11|       nepôjdeš?“ Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili