Chapter

  1 1 |       tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene -
  2 1 |        ešte tá strata vynahradí sa jej. ~ Ondráš Machuľa veru biedny
  3 1 |           nebolo.“ ~ Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom.
  4 1 |        bolo možné - veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom
  5 1 |           sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla: ~ „
  6 1 |            zárobky. Ale celý život jej už bol zhoršený; jej, potupenej
  7 1 |         život jej už bol zhoršený; jej, potupenej žene i matke.
  8 1 |           urážku i tam videla, kde jej nebolo. Konečne smrť sprostila
  9 2 |           mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie
 10 2 |           oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako
 11 2 |        červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých
 12 2 |        hrdle s tými strapci dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi
 13 2 |          bielymi nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno,
 14 2 |           že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu,
 15 2 |       kňažnou, ani nič - i odsekol jej: „A veru nehľaď... neopustím
 16 2 |            neozrel sa o teba.“ ~ Z jej očú šľahol plameň nenávisti
 17 2 |        plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril a pohnutím
 18 2 |           Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal.
 19 2 |           nech chváli. Polichotilo jej to - chcela ešte viac počuť. ~ „
 20 2 |     bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká - zamrzelo ho
 21 2 |            líca zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol: „
 22 2 |              dobrá vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval tým,
 23 2 |          to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho reči. No ona
 24 2 |             Keď zašla do hory Bolo jej ta nechodiť - mohla mať
 25 2 |           im z dvora ujsť - nebolo jej nikdy dosť. Zašla dakde
 26 2 |           Dúbravovie - ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi
 27 3 |           mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti,
 28 3 |          ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je
 29 3 |            Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej
 30 3 |          jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju
 31 3 |            doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš.
 32 3 |         špatné slovo - nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly
 33 3 |           a vodu do koša liať - no jej energičná povaha nemôže
 34 3 | posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil
 35 3 |        detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním -
 36 3 |            túlieva sa k nej, zišla jej vše na um nebohá sestra,
 37 3 |       smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné nešťastné dieťa...
 38 3 |      jediné nešťastné dieťa... Oči jej zvlhli - pohladila parobka
 39 3 |             A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla.
 40 3 |         mňa - povedala.“ ~ „Iba ak jej rozum za sáru padol!“ ~ „
 41 3 |       chutno. ~ „A veru možno! Zas jej dáky parom posvietil - možno!“ ~ „
 42 3 |        posvietil - možno!“ ~ „Nože jej povedz, nech mu dá pokoj.
 43 3 |           vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie
 44 3 |            Hej, prosím ťa - povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí
 45 4 |               Veď, - veď,“ horlivo jej prisviedčal. „Už som sa
 46 4 |            by dačo užiť!“ ~ Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich
 47 4 |         stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila.
 48 4 |         schované!“ A Ondráš pomáha jej hľadať. Odchýlil maštaľ -
 49 5 |          ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku...
 50 5 |                 Mhm...“ prisvedčil jej Ondráš. ~ „Ty, opálka sa
 51 5 |       úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine
 52 5 |        prečo nechceš?“ ~ On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom
 53 5 |        nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú. Celá tvár
 54 5 |          hneď i rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila
 55 5 |         trápi. je stiesnená, akoby jej bolo niečo na prsia zaľahlo.
 56 5 |             že hovorí pravdu. Slza jej tiekla dolu lícom. Zuzku
 57 5 |           Zuzku to veľmi pôsobilo. jej samouverenie bolo otrasné -
 58 5 |          rady nevidno nikde. Husár jej už bol nielen bedárom, ale
 59 5 |       všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel
 60 5 |           kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa
 61 6 |         šura-šura!“ ~ Nehlásila sa jej. ~ „Ach, Bože, - nemalo
 62 6 |        Zavolala oblokom do izby. ~ Jej krotká tvár horela hnevom. ~ 
 63 6 |         horela hnevom. ~ Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať
 64 6 |          vám neprišla?“ ~ Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „
 65 6 |        chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala sa dakde
 66 6 |         moja hus - moja. Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil.
 67 6 |             Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla
 68 6 |             Pohliadla na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným materskej
 69 6 |           zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije
 70 6 |         trhlo - nepokoj zavládol v jej duši. No kľudným hlasom
 71 6 |            Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, akoby popri nej
 72 6 |          ani nebol. Ani stužky som jej nekúpil.“ ~ „Komu?“ ~ „Jej -
 73 6 |         jej nekúpil.“ ~ „Komu?“ ~ „Jej - jej! Mladý zať sa len
 74 6 |       nekúpil.“ ~ „Komu?“ ~ „Jej - jej! Mladý zať sa len má preukázať -
 75 6 |            moje dieťa - nekupuj ty jej nič. Daj jej pokoj... ani
 76 6 |            nekupuj ty jej nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú
 77 6 |            mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!“ ~ „Choď moje
 78 6 |          nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj. ~
 79 7 |            pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní
 80 7 |            si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak hriešne
 81 7 |           to len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas druhý
 82 7 |          ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem,
 83 7 |           bola ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol.
 84 7 |           Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred
 85 7 |            oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred
 86 7 |         tvár predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: „Planý svet -
 87 7 |            durným hlasom pýtala sa jej: „Nuž, čo urobíme, aby vám
 88 7 |      Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec neurobil posmech
 89 8 |            to bol úzkostlivý výraz jej tváre. Vidno, chcela sa
 90 8 |           keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom
 91 8 |       nevidí tam toho, koho hľadá; jej krok je tým istejší a tvár
 92 8 |            blahom. ~ Akoby nie! Po jej boku pyšno si vykračuje
 93 8 |       doveď sem tú tvoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej
 94 8 |            jej prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!“ ~ Starý bol
 95 8 |       Starý bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli.
 96 8 |            tri dni...“ ~ „Nuž tak? Jej je to zhon! Ona sa nechce
 97 8 |           ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý
 98 8 |    rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom riekol: „
 99 8 |            do komôrky a zaplakala. jej srdce doráňal hnev otcov
100 8 |            otcovské požehnanie! Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej,
101 8 |              vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá a nie Jano. ~ 
102 8 |          Mladucha vydýchla - akoby jej kameň z hrude spadol! Ach
103 8 |             nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny
104 9 |    obviazanej ruke kuchárka. Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá,
105 9 |           Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár
106 9 |    odhrýzala - už bola tam v kole. Jej oko zažiarilo blahom. Keď
107 9 |          oko zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo
108 9 |         akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe, nezdravo;
109 9 |         nanič. Tancujúci pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch:
110 9 |          je tak hlúpe - sprosté! ~ Jej zrak spočinul na husárovej
111 9 |            predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký,
112 9 |        väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko. ~ 
113 9 |         Len vidiac Ondráša, ako sa jej zdráha - porozumeli. Ženy
114 9 |         vyšla z kuchyne Bežanka. Z jej tvári hneď zmizla všetka
115 9 |        zaprela... zaprela“, skočil jej do reči, „a ani neviem,
116 10|           nevestu a sledoval každý jej krok. Pod povalou svietila
117 10|       povalou svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo
118 10|            i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani najmenšieho
119 10|             Hľa, mladý zať pošepol jej čosi a ona mu prisviedča -
120 10|              Kľúč...kľúč!“ kričali jej desiati. Pani richtárka
121 10|      mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil. ~ „
122 10|           do sadu. No ľudia nemali jej za zlé, že ich za zlodejov
123 11|         ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko, ktoré
124 11|          vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári - zabúšilo
125 11|          aby ju preklial - snáď by jej srdcu trochu odľahlo. ~ „
126 11|      husára a pri ňom dcéru. Zišli jej na um husi. „Kde sú husi?
127 11|    striekačke, či nikto nevypustil jej husi. No nepochválil sa
128 11|            husi. No nepochválil sa jej tým nikto. Každý krčil ramenami.
129 11|              Z maštale ohlásila sa jej stará známym gagotom. ~ „
130 11|        bola stará totka. Všetci sa jej ustúpili a sústrasťou zdieľajú