Chapter
1 1 | rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby
2 1 | ako v raji. ~ Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri
3 1 | zvrchovaného pána - len keď musí. No a on veru ani nepomyslí
4 1 | že by jej odnímal svetlo. No do jesene - Bože môj - ešte
5 1 | rozoznať pekné od mrzkého - no o svojej osobe predpojato
6 1 | pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne
7 1 | otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu:
8 1 | to nemám komu nechať?“ ~ „No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie.
9 1 | navlas, čo sa deje v ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol
10 1 | sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu,
11 1 | hľadela ho učičíkať. ~ „No - čože nespíš? Ľahni a spi!
12 1 | plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou.
13 1 | svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju
14 2 | deti tým väčšmi ľnú k nemu. No dnes dáva mlynčeku pokoj.
15 2 | svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok,
16 2 | vystretie čela. Mucha podletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje
17 2 | Ondráš obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu.
18 2 | kontúrach videl postavu, no nie detskú. To je väčšie
19 2 | deje, rezko ponúkla ho: „No, vstaň chytro a jedz!“ ~ „
20 2 | zbadala na ňom premenu, no nevedela si ju vysvetliť.
21 2 | musíš dačo i prepáčiť.“ ~ „No, veru - obed! Najedol som
22 2 | Dúbravovie - to ma tak mrzelo! No ale je už aspoň dobre.“ ~
23 2 | jej zapáčili jeho reči. No ona chcela sa ešte zahrať
24 2 | bolo čo, ale kde bývať?“ ~ „No veru! U totky, tam je hodná
25 3 | podoberie, to i vykoná - no doma nemožno. Predmetom
26 3 | hádzať a vodu do koša liať - no jej energičná povaha nemôže
27 3 | robí nové a nové pokusy. ~ No márna práca mechúr do vody
28 3 | Nuž poviem vám čosi!“ ~ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš
29 3 | posmelila ho ešte raz: „No veď už len povedz, ak je
30 3 | doniesla jesť na pašu.“ ~ „No? Ale radšej ti mohla povedať,
31 3 | zvaľujú to na mňa.“ ~ „No dobre. Ale kde budete bývať?
32 3 | ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie - ten
33 4 | dnes bolo ešte na panve. ~ „No synku - dnes si akosi včas
34 4 | hľadí sa mu z očú stratiť. No Onráš zná všetky spády svojho
35 4 | zastanú. Tu pobehne k nim - no predošlé mu zastanú, necítiac
36 4 | štebotavú za ten krátky čas; no akonáhle kŕdeľ prešiel a
37 4 | strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne,
38 4 | mi jednu veru dať.“ ~ „No - túto!“ ~ „A veru bude.
39 4 | ako ju poriadne spravil. No!“ A gazdiná chytila ju medzi
40 4 | prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že
41 4 | tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu?“ ~ „
42 5 | totku kroz nového poslať. No - a opálka je hneď, mám
43 5 | stužku kúpiť, alebo šatku... No!“ ~ Pred večerom s hotovou
44 5 | keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu. ~ „
45 5 | celým telom, že nechce. ~ „No, len na, keď ti dávam. Nejedujže
46 5 | Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš sa bránil, aby mu
47 5 | obyčaje opýtala sa ho: „No, už bys’ len mohol povedať!“ ~ „
48 5 | takejto zámäty narobiť!“ ~ No hneď i rozsudok vrátil sa
49 5 | chytila Zuzku na otázku: ~ „No, už si ty vykázala; ja len
50 5 | s tým husárom?“ ~ „Ejha! No veru!“ A Zuzka zvrtla sa
51 5 | povedala, že..., že...“ ~ „No, čo za že? Var že ho rada?“ ~
52 5 | mu na Jana. Nuž tak!" ~ „No už sa stalo. Čo sa stalo,
53 5 | A obliečky na periny - no, to sa i po sobáši došije.
54 6 | kopačku by sa už nemohli! No - kto mu uverí? ~ A ženy
55 6 | rozmotávať a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech
56 6 | i tu prišli k výsledku - no mlčali. Nepochválili sa
57 6 | pár týždňov už zaobísť. No on má v hlave len zaopatriť,
58 6 | chlapec pomaly zabýva. ~ No Machuľa nemal pokoja. Čosi
59 6 | poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil
60 6 | krídla jedovato sipeli naň. No hneď utiekli aj ony: kabát
61 6 | pastierovu ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo možno.
62 6 | pazuchou. ~ „Ale som ťa chytil! No neboj sa - nezabijem ťa.“
63 6 | Pohladil ju po chrbte - no stariga uštipla ho v ruku
64 6 | svojím ostrím zobákom. „No, no - len sa neboj... neublížim
65 6 | svojím ostrím zobákom. „No, no - len sa neboj... neublížim
66 6 | uviazal husi na nohu. ~ „No tak - neboj sa. Veď ťa tu
67 6 | kŕdlik, šesť ich bolo v ňom. No nešiel tak veselo ako ostatné,
68 6 | chybujúcu starú privolať chceli. No tá nezjavila sa im nikde.
69 6 | zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla,
70 6 | Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala
71 6 | Bežanovie - pre jednu hus! No veď sa nebudeš dlho hnevať.“
72 6 | nepokoj zavládol v jej duši. No kľudným hlasom hľadela sa
73 6 | Ondráš odišiel, ľahol si - no nezažmúril oka: snil i s
74 7 | sa mu zľavilo tej roboty.No našťastie totka husárovazas
75 7 | neho uhol ani o vlas. ~ No tu posvietil ten z rožkami -
76 7 | ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: „Nuž keď
77 7 | Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od nich,
78 7 | jasal nad svojimi šatami. ~ „No už nebudem otrhaný chodiť -
79 7 | hotoviť? Nemám čo hotoviť.“ ~ „No, veď sa to u Bežanov všetko
80 7 | zaobišli by sa tam dobre.“ ~ No nemohla sa už hnevať naň:
81 7 | trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala
82 7 | že o svadbe už vie.“ ~ „No už sa stalo. Darmo je!“ ~ „
83 7 | posmech i sebe i druhým. No rady, pomoci - nikde. Čím
84 8 | toho v tom, iní v onom. No väčšina myslela, že je na
85 8 | zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili.
86 8 | zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá;
87 8 | pomoc...“ Nadhodila stará. No on tým väčšmi sa popudil. ~ „
88 8 | odpudiť chcela votrelca. No ten tam - vždy ešte tam!
89 8 | ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny okamih minie,
90 9 | že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet
91 9 | zjedol bys’ ho ešte kedysi!“ No nik nedbá teraz jeho vážne
92 9 | pohárika octu a podal. ~ „No - na zdravie mladým.“ Zváč
93 9 | nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár svedčí, že
94 9 | hm, mladosť-pochabosť. ~ No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti;
95 9 | nesvedčí - sú už starci, no vynašli si predsa zábavu.
96 9 | hriešnu...hm, ani mládenec. No, počkaj!“ ~ Starejší porozumel
97 9 | do izby - rovno do izby. No nenie to tak snadná vec.
98 9 | kolu. Veselo skočil doň - no už lietal. Klobúk mu odletel
99 9 | dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu,
100 9 | zabolelo - zvraštil tvár. ~ No ani Zuzka nehľadí už tak
101 9 | oznámiť, že rozumie všetko. ~ No v tom husár stratil sa medzi
102 9 | máš! Čo si im veril!“ ~ No husára to nezaujímalo. On
103 9 | Jano - Dúbravovie.“ ~ „Ten? No, vidíte, totka; načo ste
104 9 | obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi.
105 9 | ste len boli pozhoveli - no už je darmo.“ A podhodil
106 10| Ondráš stál už v polotme. No videl všetko; ako jeho Zuzka
107 10| dúdú - počuť cele jasno. No zas tichšie, tichšie...
108 10| ďalej, ta, preč - preč... ~ No v izbe dupot, výskot; pre
109 10| dverám. Nik neriekol nič, no tým väčšmi usiloval sa dostať
110 10| vyvolal: „Hudci, hrajte!“ ~ No z obloka zahrmel zase hlas: „
111 10| Zhoríš tam - poď von!“ ~ No nehýbalo sa nič. Chlapi
112 10| mieste...“ ~ Už ho držali. No husár celou silou hľadel
113 10| gazda. Prestrašený síce, no rozsudok už stačil sa dobyť
114 10| každom volovi bolo ich päť. No tým ťažšie im šla robota.
115 10| kde bola striekačka. ~ No pán richtár prehadzoval
116 10| mydlom a všeličo ešte - no kľúča nič. Pán richtár šuchal
117 10| zaniesla za vodu, do sadu. No ľudia nemali jej za zlé,
118 10| gazda - ostatní nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím
119 10| kričali za nimi čo sprostejší. No nikto sa nemal k ničomu -
120 11| ešte raz. ~ „Idem - idem. No, poďme - na sobáš. Pozri;
121 11| zamával rukami vo vzduchu. ~ „No, a teraz poďme. I večer
122 11| Boh takto potrestal!“ ~ No husár nepochopoval, čo mu
123 11| šla si za Jana Dúbravovie. No, už je neskoro - neskoro!“ ~
124 11| nikto nevypustil jej husi. No nepochválil sa jej tým nikto.
125 11| kúte. Dymu plná maštaľ - no on vie spôsob. Zohol sa,
126 11| ony pôjdu! Šura-šura!“ ~ No husi nehýbali sa. Husár
|