1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
1 1 | 1~ Na zemi leží Ondráš Machuľa,
2 10| 10~ Husár vyšiel z komory do
3 11| 11~ Poviazaný husár oprel sa
4 2 | 2~ Ondráš má už dvadsať rokov,
5 3 | 3~ Husárova totka bývala v
6 4 | 4~ Ondráš Machuľa robil vážne
7 5 | 5~ Čas míňa sa ako z husi
8 6 | 6~ V nedeľu po službách božích
9 7 | 7~ Od toho večera hrubý krajčír
10 8 | 8~ Už je po sobáši. Jano Dúbravovie
11 9 | 9~ U Bežanov družina je v
12 5 | mňa. Neprihovoril sa mi, aboby sme ani neboli z jednej
13 9 | i nohavice, i klobúk - ahá, aké stužky sú na ňom! Len
14 3 | nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A
15 5 | bolo otrasné - predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla
16 11| prvého ľaku prebrala sa už ako-tak: začala rozmýšľať, čo by
17 7 | Ale majteže trpezlivosti akomak. Veď moja dievka sa tiež
18 4 | štebotavú za ten krátky čas; no akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla
19 6 | naozaj? Doniesols’ ju? A akos’ ju našiel?” ~ „Na vrbine
20 4 | ich len nabral toľkú silu? Akurát i mne treba - mohol bys’
21 3 | to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými
22 3 | pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu. ~ „Totka -
23 2 | husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je
24 10| a či husára unáša niečo? Áno, unáša, ďalej - ďalej, ta,
25 10| prípisov. Tam bol aj obecný archív. Jeden našiel i britvu s
26 10| kľúč? Od sypárne - či od armarky?“ ~ „Od búdy... striekačku...
27 9 | podajúc mu mu hodný kus bielej baby. On zvrtol sa na mieste,
28 9 | pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne
29 6 | Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala
30 5 | sa v napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila
31 5 | matkou, ale len pošepky. Báli sa starého - ten vie veľmi
32 10| stenal a vykrivoval ústa, barbora prehlasovala husle i dupot
33 10| zmätku zviazala periny do batoha a vzala ich na chrbát. Takto
34 7 | vyplatila od nich, zviazala do batôžka, uzavrela ich do truhly. ~
35 9 | na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej. ~ „
36 2 | ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká
37 5 | Husár jej už bol nielen bedárom, ale strašidlom zo všetkých
38 11| nezaújíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nepochopuje, čo
39 11| ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako zamastená
40 3 | dôrazom Ondráš. ~ „A koho si berieš - či metlu?“ ~ „Zuzku Bežanovie.“ ~ „
41 10| Idú ma obkrasť - všetko mi berú!“ A každého, čo dačo niesol,
42 11| skočila z vysokého prahu, berúc sa ku gazdinej - tu zahrmelo
43 3 | sa ženiť.“ ~ „Mlč mi ho - bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba
44 1 | ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa
45 6 | zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala naňho: „A čo by
46 10| nepôjde ďalej oheň - ale pre bezpečnosť. To už taká obyčaj. ~ Niektorí
47 10| vôkol nich už všade oheň; z bezstarostnosti upadli v druhý extrém, každý
48 10| ukázala do sadu. ~ Chlap bežal do sadu, nasypal do kanvy
49 11| Moje husi radostné?“ ~ Bežala k striekačke, či nikto nevypustil
50 8 | má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho
51 9 | neochotne, ale predsa vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku.
52 5 | rozradovaný husár odišiel domov. ~ Bežanku táto vec náramne trápi.
53 9 | Slnce zapadalo, keď do Bežanovho dvora vošiel Ondráš, husár.
54 10| Boli všetci istí, že na Bežanovom dome sa obmedzí nešťastie.
55 8 | vážne. A to je zásluhou Bežanovou. Jeho žena radila, aby
56 9 | pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému.
57 1 | nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba
58 1 | jej. ~ Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto sa len pozrie
59 9 | dopredu, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta, skade ponad
60 3 | že príroda určila jeho biedu, strádanie - tento úsmev
61 1 | opaterou totky. ~ A nemal biedy. Matersky ho riadila, i
62 11| ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i
63 2 | dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávy jej oplecka.
64 10| horí!“ ~ Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto
65 5 | mrzavcove uťahovali sa. Blaho, radosť zatláčali mu hlas.
66 2 | on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrudi? Usmieva
67 7 | neveril, že z neho urobila blázna; ale keď som mu pozrela
68 9 | skáče, výska, krúti sa - ako blázni; hm, mladosť-pochabosť. ~
69 10| Bože, odpusť hriechy - blaznie.“ ~ „Alebo je opitý...“ ~ „
70 10| mladúch - všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič, ani duše;
71 7 | ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka
72 7 | blížila sa svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec. ~
73 10| stáť!“ ~ Hlavou starejšieho blesla myšlienka. ~ „Ľudia, držte
74 6 | ako ísť... ako?“ Ako sa blížil večer, tak rástla i nespokojnosť
75 7 | pomoci - nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla
76 5 | hľadieť na teba ako na dáku bludárku. Ale nám to bolo treba?“ ~
77 1 | urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo
78 2 | pamätáš? A ty si tiež potom bočila - ani čo by sme sa nikdy
79 1 | utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb,
80 1 | Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu
81 9 | zakaždým akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto
82 8 | takého miesta, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého
83 1 | u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke -
84 8 | požehnanie! Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď
85 4 | sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu
86 2 | pažiti. Myseľ jeho lieta bohviekade. Vidí seba v rytierskych
87 2 | stračej nôžke. Prestojí boj s drakom, a mačka jediná
88 9 | ale darmo je - dobojoval. Boja neschopný ide si akiste
89 4 | vztýči svoj klobúk a tie bojazlivo zaberajú prd ním. Len veľké
90 5 | neprišla - ja sa len toho bojím. Pováž si len, ak by otec...“ ~
91 8 | vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela - tys’ čosi
92 9 | ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je - dobojoval.
93 6 | uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok. ~ Totka chodila
94 11| čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaújíma,
95 11| Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia... tak mi stŕpli!“ ~ Zuzka
96 5 | mať. Má už tri opálky, z borôvkových koreňov upletené. Za také
97 1 | ako bola, prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom k staršej
98 1 | oddala sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou privinula
99 6 | 6~ V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci
100 5 | čaká túžobne ako chorý to božie svetlo po dlhej noci. Ale
101 9 | tam nikoho, len k humnu bral sa zváč, ktorý už úplne
102 11| Všade oheň, plno ľudí, čo bránia. Iba on stojí ako ten kolík
103 5 | mu šetáky. No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť. ~ „
104 9 | oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala - už bola tam
105 1 | nevedel čo - ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto
106 5 | žalovať? To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala?“ ~ „
107 1 | pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá
108 6 | povedať všetko - všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu,
109 9 | zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty - zatiahli sa, ako zrkadlo
110 10| obecný archív. Jeden našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte -
111 6 | do tmavej noci. konečne buchli dvercia i ozvali sa kroky
112 8 | Zuzka viac nepočula. Buchot srdca prehlušil aj hlas
113 10| po striekačku. Otvorili búdu, odpratali richtárovo konope
114 4 | usmiala sa mu gazdiná - budúca svokra. ~ „Habarku. Videl
115 8 | sa to stavia medzi ňu a budúceho? Akoby pred oltárom schvátiť
116 6 | ako oblaky v čas letnej búrky. ~ Pred západom slnka dospel
117 1 | prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný,
118 1 | privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel
119 1 | milovala takto, než keby bolo bývalo takým, akým si ho predstavovala. ~
120 5 | konečne - sobáš. ~ Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie
121 2 | Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala
122 4 | teliarom?“ Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu -
123 5 | koľko by patrilo. Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia.
124 7 | ľahkoverným, nedospelým husárom. ~ Čakaný okamžik prišiel. pred večerou
125 4 | A husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali
126 11| raz vypúšťal husi z malého cárku, čo je tam v kúte. Dymu
127 4 | obrátil sa do kúta k malému cáročku - a hľa, v ňom sú utúlené. ~ „
128 6 | všetko.“ ~ Indy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte
129 4 | I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny - dočkaj,
130 10| rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu - tí mladí
131 4 | Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná zavolala dcéru
132 2 | nezodpovedali lenovskému kroju: boli celé také, ako čo chlapcom v
133 3 | jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou. ~ Len v svojom
134 1 | Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy - celý človek málo
135 11| sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami. Omarený husár postojačky
136 5 | neresť. ~ Večer, keď už čeliadka políhala, stará chytila
137 9 | totka priložila mu päsť k čelu. On obrátil sa k Bežanke,
138 4 | z neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra
139 5 | prijať, a vzdorovito zavrtel celým telom, že nechce. ~ „No,
140 9 | stenať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj akoby nie od toľkého
141 5 | Veď už hej - ale ani čepcov nemáš, koľko by patrilo.
142 1 | mu vopred celembajú ako cepy - celý človek málo sa ponáša
143 11| zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého vzduchu. Odhačkoval. ~ „
144 8 | rokov vyhodila na oči: Ty čerte diable, ani len svadbu si
145 8 | Choď - choď. A ty stará čertina tu zostaň. ~ Dievka vošla
146 9 | jedol, keď má čo. Všetko len čertov zháňa. Tu družba hodí guľku
147 6 | Ach, joj - iďže ho v čerty!“ zasmiala sa jedovato Bežanka. „
148 2 | zádumčivo hľadeli na Ondráša. Červený ret odokrýval dva rady bielych
149 10| do dvora, už v kanve bolo cesto. ~ „Preč... preč! Zamazať...
150 6 | zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty. V ruke nosila varechu od
151 9 | potajme vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie
152 10| si s ním dať rady. ~ „Čo, chcete? Pusťte ma... idem po ňu!“ ~
153 2 | ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, kdežto pred chvíľkou
154 8 | minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k svojmu právu. ~
155 2 | je tak náhlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc
156 7 | neurobili nič ani vám, ani vášmu chlapcovi.“ ~ „Neurobili! Veď ja viem,
157 2 | robí, to má i teraz náter chlapeckosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú
158 11| plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok
159 9 | zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu
160 4 | domoch chováš...“ ~ „Dáte mi chlp vlny - ale hodný. Je skoro
161 7 | Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec neurobil posmech i sebe
162 6 | ako si s nebohou matkou chodieval - Pán Boh ju osláv!“ ~ „
163 3 | zarazenia. ~ „Ach, choďteže - choďte!“ ~ „Veru tak! Mne sa tiež
164 3 | znakom zarazenia. ~ „Ach, choďteže - choďte!“ ~ „Veru tak!
165 2 | nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier - nám dvom
166 5 | Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie svetlo po dlhej
167 2 | chovu z dom do domu. Dnes chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla
168 1 | naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému,
169 4 | i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov.
170 4 | ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti
171 6 | je vám.“ ~ Pohliadla na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným
172 4 | netreba, keď sa po domoch chováš...“ ~ „Dáte mi chlp vlny -
173 4 | zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže
174 2 | pritom, kým paša trvá, chovu z dom do domu. Dnes chová
175 7 | mladý zať - nech Pán Boh chráni! prišlo by nám potom z tejto
176 3 | uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú
177 10| do batoha a vzala ich na chrbát. Takto obťažená behala a
178 1 | nepukne. Radujú sa mi za chrbtom - myslia, že ja nevidím
179 7 | i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto
180 1 | pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle
181 10| ho! Lapte ho - chytro!“ ~ Chumáč podnapitých svatov podišiel
182 3 | Bežanka rozosmiala sa chutno. ~ „A veru možno! Zas jej
183 2 | dobre padlo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových.
184 9 | je na veselí. ~ Husár s chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc
185 8 | nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť
186 2 | chladno hľadí, kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou
187 10| Hrnce v ktorých bola pre chvíľou polievka a mäso, kaša a
188 9 | stužky sú na ňom! Len pero chýbalo...mohol som ísť. I háčiky
189 2 | moc si prepásol. Koľko ti chybí husí?“ ~ „Ani jedna. Uver,
190 6 | hlasitého gagotu, akoby chybujúcu starú privolať chceli. No
191 10| ešte nedošiel ta hrozný chýr. Akási žena vstrčila do
192 10| vynášať. Čo je podpaľač aj chytený, čo aj nepôjde ďalej oheň -
193 11| rozume a zajtra ho aj tak iní chytia na otázku. ~ Ako prišla
194 9 | obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa tanca, starí spokojne
195 9 | pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú
196 3 | ak je dačo dobrého.“ ~ „Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“ ~ „
197 10| ktorými horelo. Hľa, tam pod cieňou sedí ktosi - na kolesách.
198 11| hákom vyvlieklo sa čosi čierneho... ~ „Môj syn - môj syn
199 5 | týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež
200 1 | očima utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva
201 7 | cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba
202 7 | zaťovi nový oblek, a to cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí!
203 8 | len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miesta,
204 3 | Bežanovie. Za teba, synku, ani cigánka nepôjde - nieto Zuzka Bežanovie.
205 9 | slamu. V ústach jeho ohorok cigary, hm, musí žiť po pansky,
206 4 | čo len vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel
207 2 | chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len
208 7 | nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca vám povedám, že nechcela
209 3 | Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela
210 11| Na druhý deň, keď Bežan čistil pohrebisko, medzi hlavňami
211 1 | prázdna - nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť ženina
212 6 | čosi. Bežanovci čosi - čosi cítili. Nemohli zvlášte Zuzke ujsť
213 2 | Mucha sadla na líce - i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom
214 5 | jeho tvár vzrušená horúcim citom prenasleduje ju všade. Keď
215 5 | obliate boli rumencom. Nával citu, lásky, radosti poškubával
216 1 | predpojato súdi. Nuž, je človekom. ~ Rodičia jeho boli veľmi
217 5 | priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná - a ostatok
218 1 | pozerajú vždy len za tým, čoho nemajú. To, čo majú, nevážia
219 5 | rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným
220 7 | Bežanka. ~ „A ti pôjde? Čožes’ mu vyložila na dlaň, kedy
221 4 | zohnal sem a tam rozlezenú čriedu. ~ Na paši nepolihoval,
222 6 | niečo hľadali. Hľa, vprostrd čriedy malý kŕdlik. Zamieril k
223 5 | ako vymenená. Spotvorené črty obliate boli rumencom. Nával
224 6 | klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pohliadol na ňu
225 4 | Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. teraz netešil sa mu tak
226 5 | som mu doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril
227 5 | Ale tej musím povedať. Čudo - takejto zámäty narobiť!“ ~
228 2 | Ja - ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať, Ja sa
229 8 | Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali sa v
230 9 | izby! Čo ma zas držíte?“ ~ „Čušíš ho! Ani nešuchni!“ A totka
231 6 | ako by aj nie! Už i vrabce čvirikali na streche, že veselie bude
232 3 | Veru tak! Mne sa tiež dač nestalo od jedu. Ženby ešte
233 10| Oheň začína oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú z
234 6 | krajčírovi; aby sa i ona mala k dačomu. Ale ako ísť... ako?“ Ako
235 8 | čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva -
236 9 | zastane toho strcaného. ~ „Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilačka,
237 9 | ide si akiste vydýchnuť, dakam do sena - na slamu. V ústach
238 4 | Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre. bola tam húština
239 6 | kŕdľa by dal za to, keby mu dakto poradil, na čo sa zriecť.
240 9 | sa pošialili všetci.“ ~ Daktorý i zastane toho strcaného. ~ „
241 2 | husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom - len
242 9 | stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu. ~ Bežan obchodil
243 2 | veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu,
244 4 | po domoch chováš...“ ~ „Dáte mi chlp vlny - ale hodný.
245 2 | väčšmi ľnú k nemu. No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám,
246 2 | hus - kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú
247 9 | akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha
248 11| vzňal - nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst
249 5 | nechce. ~ „No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma! A tisla mu
250 8 | mať do komôrky a pomáhala dcére plakať... ~ Hoci pred svadbou
251 8 | gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej
252 8 | Var mi deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme
253 10| richtárovi po kľúč od búdy dedinskej, kde bola striekačka. ~
254 3 | dačo bude, do tých čias i desiata vlna narastie na ovciach.
255 10| Kľúč...kľúč!“ kričali jej desiati. Pani richtárka nepochopila. ~ „
256 8 | kvočka! U Dúbravov var nemajú desiatky, aby si kopáčku najali!
257 2 | také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú - lenže zafarbené.
258 10| krik, kliatba stisnutých desno vynímali sa z tlačenice.
259 2 | rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz
260 3 | Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce
261 2 | malička stránia sa ho - medzi deťmi má ešte najviac známych
262 2 | kontúrach videl postavu, no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa
263 8 | nepozrie do očú! Var mi deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa
264 8 | vyhodila na oči: Ty čerte diable, ani len svadbu si mi nevystrojil,
265 2 | ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal
266 2 | úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu - na Zuzku ani nepozrel.
267 4 | mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko
268 6 | zboka na bok. Spod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka -
269 1 | prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom k staršej sestre. ~ Jano
270 1 | nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za
271 2 | rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb
272 9 | muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom,
273 8 | im už zhubu robiť medzi dievčatami. ~ Po sobáši ešte väčšmi
274 9 | obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé,
275 8 | starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel
276 8 | Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarili - v
277 8 | Ach sobáš, tá prísaha, tí diváci, to všetko rozčuľuje fantáziu
278 9 | tom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku
279 10| vytiahli husára, ktorý hlúpo díval sa na nich; nerozumel im. ~ „
280 7 | z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.“ ~ „
281 7 | neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.“ ~ „Nuž dobre: môj chlapec
282 10| ostatní nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím viac lejú
283 6 | zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli
284 10| výskotu i dupotu tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu.
285 9 | hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten hľadá tu? Aha, ako
286 3 | sa ženiť.“ ~ Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru: „
287 11| gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom
288 4 | takýto strach pôsobí na malú dištanciu - ktoré sú pred husárom,
289 9 | údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No
290 4 | gazdiná chytila ju medzi dlane a vtrela ňou, akoby zátrepku
291 8 | očú.“ ~ A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne,
292 5 | chorý to božie svetlo po dlhej noci. Ale aj môže ho čakať.
293 8 | sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho
294 9 | Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v
295 8 | obesiť na nos - vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom!
296 9 | nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú
297 5 | a to je moc. ~ Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je
298 3 | Ale už nebudem - odo dneška!“ ~ „A ty - vieš ty, kto
299 10| z nej. Voda preliala sa dnom, akoby riečicou. ~ „Zamazať
300 9 | Bojoval udatne, ale darmo je - dobojoval. Boja neschopný ide si akiste
301 2 | počúval bez slova - potom sa dobrácky usmial. ~ „Fialovu hus!
302 9 | sebe.“ ~ „Nieže, nie! I ten dobrák zahudie si dakedy - nieto
303 9 | sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo
304 6 | krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, akoby sa
305 9 | kvitnú na ňom!“ ~ Konečne dobyl sa do dverí - k prázdnemu
306 10| no rozsudok už stačil sa dobyť na povrch. ~ „Statok - statok!
307 5 | všade. Keď začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v
308 5 | akoby ju boli na niečom dochytili. Sotva stačila vypovedať: „
309 4 | dosť času. Už vidno peny - dočkaj, kým zovrie.“ ~ „A od večera
310 5 | prepásli - môžeme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte
311 10| tam naukladané a konečne dodrgáňali sa s ňou k ohňu. ~ Oheň
312 11| bolo v záčine zavesené, doháralo. Od striekačky pribehla
313 11| nepočula, čo vraví: ~ Maštaľ dohasili, zrub skoro celý zostal.
314 11| zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora, osvietili naďaleko horizont. ~
315 7 | dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila,
316 7 | prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz
317 7 | okamžik prišiel. pred večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným košom
318 4 | odišiel zajímať - cestou dojedajúc. ~ Husi zajímať - to nie
319 8 | jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá:
320 6 | akože!“ totka veľmi horlivo dokladala. „Pravdaže musí! Po rozsadzi
321 7 | jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak hriešne si
322 8 | doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri
323 6 | srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto pomyslela: „Má srdce...
324 5 | akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela
325 9 | podhodil nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami. ~ „
326 6 | dvora. Tu, cítiac, sa už po domácky, pustili sa do hlasitého
327 2 | Dobre - vystavím... malý domček.“ ~ „A v čom pôjdeš na sobáš?“ ~ „
328 3 | totka bývala v poriadnom domčeku vprostred dediny. Ona je
329 8 | hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko
330 8 | Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým ani pošepnúť -
331 9 | zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo odpustenie,
332 3 | dať vajce. Len čo vás sem donieslo?“ ~ „Ale pomysli si len;
333 6 | sa srdečne. „Ale naozaj? Doniesols’ ju? A akos’ ju našiel?” ~ „
334 6 | opálku. Mám ešte jednu opálku doniesť - ale tej nemám. Ako len
335 8 | neskončená - iste po sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného,
336 3 | nepovieš, lebo stihne dačo dopočuť - tylom ti jazyk vytiahne.“ ~ „
337 9 | zvedieť o sobáši všetko dopodrobna. ~ „A kto ju - kto si ju
338 11| tou, ktorá mu k mladuche dopomohla. Zahodil halenu a smelo
339 9 | usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu, kde sa tancovalo. S biedou
340 1 | už rúhať? Nie - čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“ ~ „
341 8 | komôrky a zaplakala. jej srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne.
342 3 | Hej, ženiť,“ prisvedčil s dôrazom Ondráš. ~ „A koho si berieš -
343 5 | zarazilo, až teraz poňala dosah svojho skutku. ~ „Ale verte
344 11| horiace trámy a hlavne z dosák povalových. vyťahovali hlavne
345 2 | už aspoň dobre.“ ~ Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený.
346 9 | podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným
347 10| dvanásť špár, utvorených doskami na ne poskladenými. Hľadá
348 9 | muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou povalou.
349 9 | dľa taktu dvíhajú pružnou doskou. ~ Čím väčšmi blíži sa večer,
350 6 | búrky. ~ Pred západom slnka dospel konečne k riešeniu. Zasmial
351 2 | neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie a vystretie čela.
352 1 | utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko
353 4 | Dobre máš. Navečer si príď - dostaneš.“ ~ Večer, kým do pol dediny
354 9 | krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba, strcajú ho do
355 9 | A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu - tu zastene rozkošou.
356 9 | z pitvora. ~ „Ale, hej,“ dosvedčila druhá, „ledva chodí, a oni
357 1 | Už bola tvrdá noc, keď dotackal sa domov. Žena vlastným
358 1 | muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak
359 9 | zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté horúcim dychom. Akási starosť,
360 8 | Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú tvoju maznu. Ja jej
361 5 | neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes sedela mu na
362 10| aký to pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby...
363 6 | kričala naň totka. Abys’ ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.“ ~
364 2 | Aha - aha!“ Len teraz dovtípil sa, že to nie kňažná, ale
365 2 | Nepochopoval, ako sa nemôže dovtípiť. ~ „Teraz? Dopasiem a -
366 5 | no, to sa i po sobáši došije. Len nech budú jedny - tie
367 5 | budú jedny - tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im
368 2 | pretiahnuté sú neširoké doštičky - a mlynček už melie. Ak
369 2 | stračej nôžke. Prestojí boj s drakom, a mačka jediná obyvateľka
370 3 | hory a naodlupuj z kôry drevených grošov. Ak ti za ne ušijú
371 11| Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna
372 10| polievka a mäso, kaša a drobce - boli už naplnené vodou.
373 5 | keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhali
374 9 | pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je tak hlúpe -
375 4 | rozlieha sa od jedného konca k druhému. Tu ide zbožný voz, i musí
376 4 | klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu stariga
377 9 | Všetko len čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice,
378 7 | koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to: tu nohavice,
379 9 | Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého
380 9 | družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka
381 9 | 9~ U Bežanov družina je v najlepšej vôli. Všetko,
382 9 | hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka,
383 1 | podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval
384 2 | nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to,
385 2 | Ja sa chcem len svojho držať.“ ~ „Dobre - vystavím...
386 9 | predsa vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku. Aspoň sa
387 9 | ma - do izby! Čo ma zas držíte?“ ~ „Čušíš ho! Ani nešuchni!“
388 4 | osirotenou. tu zas jedna stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku
389 8 | že sa takto náhlime.“ ~ „Dúbravovcom treba pomoc...“ Nadhodila
390 3 | sa Bohu, aby ti dal dar Ducha Svätého a rozumu dobrého.“ ~
391 2 | Just princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej. ~ „Nuž
392 10| svoju svadbu - tí mladí dumajú, kedy pripútajú oni takto
393 10| cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac
394 2 | zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň. ~
395 9 | ktorej stoja, pod súmerným dupotom dvíha sa a klesá a s ňou
396 10| Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich v divnej miešanine
397 5 | A teraz keď ho my budeme duriť - myslíš si, neopýta sa
398 7 | poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala sa jej: „Nuž,
399 1 | dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za
400 1 | tom nekrásnom tele sídli duša ako i u ostatných. A toto
401 10| blažení. A zas nevidí nič, ani duše; oči zaliali sa mu slzami.
402 9 | dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár.
403 7 | teraz nadhosí sa i husár. Dvaadvadsať rokov vedel sa zaobísť bez
404 2 | 2~ Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina
405 5 | jesť a stratila som s ním dve-tri slová. Blázon - mohol veru
406 1 | prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný,
407 9 | mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú pružnou doskou. ~ Čím väčšmi
408 5 | lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov. ~ Najtiaž mať nové
409 2 | lyžku za lyžkou, že sa z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa
410 2 | slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú - akoby ta kus
411 2 | Chôdzu má ani granatier - nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie -
412 4 | okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde - len gazdiná
413 6 | každá obrátila sa k inému dvoru. ~ Do Bežanov hodil sa tiež
414 1 | nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očima
415 11| cárku, čo je tam v kúte. Dymu plná maštaľ - no on vie
416 5 | večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja
417 3 | vodu do koša liať - no jej energičná povaha nemôže strpieť žiadneho
418 10| bezstarostnosti upadli v druhý extrém, každý hľadel spasiť svoj
419 2 | vekom - len pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor
420 8 | ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozosial po nohaviciach
421 1 | tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať by sa mu
422 8 | diváci, to všetko rozčuľuje fantáziu nevesty: nie div, že ukazujú
423 5 | im v truhle ležať a či u farbiara.“ ~ „Veď už hej - ale ani
424 1 | bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky
425 2 | zoberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus
426 6 | Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať - mohli sa veru i
427 4 | Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou. ~ Kŕdeľ došiel
428 2 | položil si na prsia dlaň. ~ „A Fialovie hus - kde sa dela? Tebe
429 2 | potom sa dobrácky usmial. ~ „Fialovu hus! Keď zašla do hory Bolo
430 9 | Tancujúci pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko
431 4 | povolania - prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo
432 3 | koleno poplátal - mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš taký
433 9 | vytiahol sekerou haspru; futro celkom odtrhol odo dverí.
434 4 | bez prestania. Tu stariga gagoce zavolávajúc mladé, strativšie
435 11| ohlásila sa jej stará známym gagotom. ~ „Ľudia - ratujte! Ľudia!“ ~
436 6 | pustili sa do hlasitého gagotu, akoby chybujúcu starú privolať
437 5 | môžeme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije -
438 4 | kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný,
439 2 | unesený tým úsmevom. Vo vyšnej gambe pocítil trhanie. ~ „Šak
440 5 | poškubával jeho vyšnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. veď
441 6 | Bez matere s utrápeným gaudžaním vošli mladé do dvora. Tu,
442 4 | hodný uzol bielej vlny. Gazdiné mi i naprihadzovali: tešilo
443 5 | taká opálka pretrvá i dvoch gazdov. ~ Najtiaž mať nové šaty,
444 11| husi - preto ešte môžete gazdovať.“ ~ „Ale to nie je hus ako
445 4 | niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, Keď tak včas vpálil im
446 3 | ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča žobráka, najkrajšie
447 1 | deti, o statok, o dom, o gazdovstvo - o nič. Tak mu je ako v
448 8 | dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry
449 4 | nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol
450 9 | svedčiala proti nej, ale grajciariky predsa len lietali do varechy. ~
451 2 | robotnica. Chôdzu má ani granatier - nám dvom bude svedčať.
452 5 | pohodia mu vďačne i dáky groš - lebo taká opálka pretrvá
453 2 | vyjednané od mladých husí po groši a od staríg po dva - pritom,
454 3 | naodlupuj z kôry drevených grošov. Ak ti za ne ušijú nohavice
455 9 | družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného
456 9 | čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti
457 10| sviatočné šaty! Čo tu robíš - há?“ ~ „Po mladuchu! Na sobáš -
458 1 | vypukol v zúfalý smiech. „Ha-ha-ha! Vraj sa nesmeje! Tebe dobre
459 4 | Ondráša už v izbe nebolo. Habarka ležala na stole. ~ Gazdiná
460 5 | ľahko ide prísť k novým hábom: musí sa zaradovať. Spravil
461 9 | chýbalo...mohol som ísť. I háčiky som si ako svedčí zapäl,
462 9 | lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom,
463 11| povalových. vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal
464 11| nižšie - k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierneho... ~ „
465 8 | rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil
466 11| Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná
467 4 | sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol
468 4 | nimi, zas zaráfa palicou na haluzovom plote - a husi uháňajú. ~
469 7 | odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď si k nej kľakne pre
470 4 | ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť - Zuzky.“ ~ Ondráš
471 5 | Nie - nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si sa natrápil,
472 7 | otrhaný chodiť - nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť
473 8 | si ich zvádzala...takúto hanbu - ak je nehodna toho venca
474 6 | dobré. Len keď ma treba harušiť - nezamlčíte nič. Keby nie
475 8 | domu, predsa sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril
476 9 | osobu. Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi. ~ „Ach, iďte -
477 6 | chodil sem i ta. Myslel heď na Zuzku, hneď na šaty,
478 10| domom a vo dvore Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí
479 9 | nevidíš, že má novú halenu. Hí - aj klobúk nový. Ondráš -
480 10| poskladenými. Hľadá pán richtár, hľadajú chlapi, naviťahujú kopu
481 1 | rozhnevaný, odišiel. ~ V krčme hľadal úľavu - po prvý raz. ~ Už
482 6 | nuž známa je ich pilnosť v hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo
483 10| nerozumel im. ~ „Čože tu hľadáš? Pakuješ ho!“ ~ On im prisvedčil: „
484 1 | potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako bola, prostovlasá,
485 5 | do rečí, nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na dáku bludárku.
486 1 | márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať
487 6 | po domácky, pustili sa do hlasitého gagotu, akoby chybujúcu
488 2 | to ty, Zuzka?“ ~ Strojná hlavička prikývla mu - hlava Zuzky
489 6 | dierou na chrbte, vykukla hlávka - oči pochopili, čo sa robí,
490 10| riečicou. ~ „Zamazať ju... hlinou!“ kričali čo múdrejší. ~ „
491 9 | drôtikoch: ach, všetko je tak hlúpe - sprosté! ~ Jej zrak spočinul
492 1 | roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú
493 6 | vedeli, donesiem! A ako sa hnevá...tá Bežanovie - pre jednu
494 7 | vaše.“ ~ „I celkom sa len hneváte? Veď by bol iné, keby sa
495 6 | Tu Bežanka zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala
496 9 | Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilačka, čo ste ho tak usocali.“ ~
497 10| nich nabehli. Nemohol sa hnúť. ~ Ohňu bola teda šťastne
498 9 | čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice,
499 10| prisviedča - aký to pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky,
500 5 | všetko - a predsa každá hodina vidí sa mu rokom. A akoby
501 10| retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil. ~ „Ja ho nemám...
502 4 | ti je tak náhlo? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno
|