1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
503 6 | kuchyne. „Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice!
504 1 | Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý
505 1 | Každý ich rád videl, ako hodných, znášanlivých ľudí. Nikto
506 8 | tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. nemusíme
507 7 | tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla
508 5 | nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a - ja by sa potom radšej
509 6 | starigy. Bežanka pobrala sa hore dedinou. ~ „Šura-šura! Šurička
510 6 | izby. ~ Jej krotká tvár horela hnevom. ~ Ondráš sa jej
511 10| k maštaliam, nad ktorými horelo. Hľa, tam pod cieňou sedí
512 11| odvážili sa dnu a oblievali horiace trámy a hlavne z dosák povalových.
513 10| sa z lát a spadúvajú do horiaceho sena. Hudba v izbe neutíchla;
514 11| Od striekačky pribehla k horiacim stavom Bežanka. Z prvého
515 11| dohora, osvietili naďaleko horizont. ~ Nad maštaľou už niet
516 4 | mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a
517 9 | na hostine. ~ Prišla aj horúca kaša - doniesla ju v obviazanej
518 6 | od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto do vody.
519 7 | chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak
520 1 | boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako
521 9 | I bolo všetkým ako - na hostine. ~ Prišla aj horúca kaša -
522 9 | Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl prázdne sklenice
523 7 | preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí
524 5 | No!“ ~ Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov.
525 7 | do kostola... Ozaj - vy hotujete dačo?“ ~ „A čo mám hotoviť?
526 9 | ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila
527 2 | ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.
528 8 | mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka
529 2 | viac počuť. ~ „Predo mnou hovoríš - ale potom! On tiež tak
530 9 | vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Snáď
531 3 | všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne
532 10| rozohriaty vyvolal: „Hudci, hrajte!“ ~ No z obloka zahrmel
533 10| tanečníkov zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala na pružnej
534 6 | pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol zakrúžil
535 2 | špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva jej
536 11| prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený.
537 2 | zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť. ~ Ondráša to pohlo. „
538 7 | naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!“ ~ „Keď
539 5 | ju skúma a zbadajúc tieň hriechu - ako tresce. Hej, keď on
540 7 | jej dôkladne rozložiť, jak hriešne si zahráva s ľahkoverným,
541 9 | ako ju vykrúca - na moj hriešnu...hm, ani mládenec. No,
542 11| dielo. ~ Hus, zastrašená hrmotom, oslepená žiarou, dala sa
543 10| boli už všetky rozchytané. Hrnce v ktorých bola pre chvíľou
544 10| duši i vôkol neho ako v hrobe. ~ Snáď svadba odchodí od
545 4 | neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra z nich
546 8 | i teraz ešte počuť, ako hromuje v izbe na ženu, ktorá len
547 7 | pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred mužom obdá,
548 10| vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo: ~ „Horí - horí!“ ~
549 1 | poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom
550 10| neutíchla; ešte nedošiel ta hrozný chýr. Akási žena vstrčila
551 4 | úst raz-dva, nabral plné hrste švábky a odišiel zajímať -
552 11| povaly - prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného
553 4 | čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal
554 8 | vydýchla - akoby jej kameň z hrude spadol! Ach sobáš, tá prísaha,
555 2 | túžby po blahu zo svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev,
556 4 | maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v
557 5 | Dúbravovie som ja utrel hubu! Bude ten pamätať!“ Ale
558 9 | nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži - to pri dverách
559 10| Jeden rozohriaty vyvolal: „Hudci, hrajte!“ ~ No z obloka
560 10| sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov i tisíc mladúch - všetko
561 9 | nad touto mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú pružnou
562 10| čas nezaháľal. Maštale, humno i záčin stáli v plameni.
563 9 | Nevidel tam nikoho, len k humnu bral sa zváč, ktorý už úplne
564 1 | krosná - svojím občasným húpaním sa. Nedbá ani na muchy,
565 3 | rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie,
566 4 | to ide celou dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa od jedného
567 1 | väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára
568 4 | prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči
569 6 | stojí, a musí sa ešte za husami zaháňať. Len či ju dakde
570 3 | 3~ Husárova totka bývala v poriadnom
571 7 | roboty.No našťastie totka husárovazas každý deň na poludnie prichádza
572 2 | mňa opustil - má druhú.“ ~ Husárove líca zahoreli. Už bol v
573 9 | Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku,
574 6 | nebolo možno. Kabát je už pod husárovou pazuchou. ~ „Ale som ťa
575 7 | v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu
576 2 | sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce
577 9 | tak, keď doniesla obed k husiam. Hľa, položila mu ruku na
578 4 | a kraja. ~ Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje
579 6 | hodiac im naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudli
580 6 | sa kroky pod oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle
581 6 | dvanástoro... nikdy takej husy nebude! Joj, Bože - i tie
582 4 | pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania.
583 11| podišla k dverám, ku gazdinej, hútoriac svojim mladým, čo za ňou
584 6 | dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: „Tata-ta...“ Bez matere
585 4 | nej dáke sucháre. bola tam húština i mnoho uschlých, zakrpatených
586 2 | iba že tie šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú
587 9 | medzi divákov; jeho vlasy hýbali sa vetrom. ~ „Nechajte ho!
588 4 | všetky úkryty. ~ „Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!“ ~ „
589 9 | hašteria sa so ženáčmi. ~ „Ach, iďte - nemáte rozumu ani za náprstok!“ ~ „
590 3 | nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom
591 6 | ale nesmelo. ~ „Ach, joj - iďže ho v čerty!“ zasmiala sa
592 8 | ani takého miesta, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia
593 9 | Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavili. ~ „Aha - aký
594 9 | pobral sa k nej. Žilky ihrali v ňom ani za oných čias.
595 4 | takouto pletkou dá nastrašiť - ináč by mu nik nedal rady. Lebo
596 2 | Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí,
597 6 | ktorých každá obrátila sa k inému dvoru. ~ Do Bežanov hodil
598 10| kopa. Každý s tak živým interesom díva sa, akoby ešte nikdy
599 7 | prečo sa náhlime? Nič pre inšie, len pre vášho chlapca,
600 11| gazdinej - tu zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora, osvietili
601 8 | ešte neúplná, neskončená - iste po sobáši má sa doplniť.
602 8 | koho hľadá; jej krok je tým istejší a tvár tým väčšmi žiari
603 10| ukázať mu cestu. Boli všetci istí, že na Bežanovom dome sa
604 5 | vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom
605 1 | útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k
606 10| čo možno, i vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera
607 11| Oheň už neprešiel na izebný krov; striekačka mu zahatila
608 11| dvanástoro z roka na rok. J a sa tu pominiem, ak prídem
609 10| očiach mu stemnelo. Nie - jagá sa mu v nich. Vidí tisíc
610 11| opliecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už
611 9 | nebránila mu. Bol tichý ako jahniatko. ~ „Ale potom ste ho len
612 2 | Dôverne, úprimne pohliadol jaj v tvár. ~ „Neželej si, že
613 5 | na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče
614 7 | odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.“ ~ „Už? To už na
615 8 | nohu k nohe v priliehavých jančiarkach. Jeho oblek pekný, ba nádherný.
616 3 | Všechsvätých kúpite mi klobúk aj jančiarky, a potom...“ ~ „Choď do
617 8 | boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby predvídal, že toto
618 3 | sľuboch s Janom Dúbravovie. V jar pomáhal u Bežanov orať -
619 2 | on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené
620 1 | sa len uráči duši jeho. V jari stratil sa i z pálenice -
621 5 | periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli -
622 1 | šestonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala... ~
623 7 | uzavrela ich do truhly. ~ Husár jasal nad svojimi šatami. ~ „No
624 8 | Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať,
625 4 | som sa postaral.“ ~ „Ba kú jazornú strelu! Aha - aký ti to!
626 3 | i rukami tak robiť ako jazykom... to by bolo!“ ~ „Len kúpte
627 3 | takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na
628 7 | nestalo. už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke
629 1 | vyrážala skôr surovosť, jed - bôľ. Matka, tušiac nebezpečie,
630 3 | posteli odporúčala jej svoje jediné nešťastné dieťa... Oči jej
631 4 | mnoho uschlých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík,
632 8 | podľa ktorej vždy a všade jednal. Jedni hľadali príčinu toho
633 4 | Husací gagot rozlieha sa od jedného konca k druhému. Tu ide
634 10| kľúčov. Prebrala ich po jednom, ako ruženec, na peknej
635 1 | preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti,
636 5 | sobáši došije. Len nech budú jedny - tie druhé sa došijú. To
637 11| nižšie a nižšie - k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi
638 9 | čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov
639 7 | haleny - a teraz, aby ho jedoval, každý od boha deň ráno
640 3 | Mne sa tiež dač nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul -
641 2 | ho: „No, vstaň chytro a jedz!“ ~ „Aha - aha!“ Len teraz
642 4 | neďalekej hory. Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre. bola
643 1 | vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá
644 6 | pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky
645 4 | zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne
646 6 | obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz - rozsúkal ho:
647 6 | tri starigy vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato
648 10| chlapi, naviťahujú kopu kadejakých kartičiek, škatuliek - úradných
649 8 | Mladucha vydýchla - akoby jej kameň z hrude spadol! Ach sobáš,
650 7 | myslíš, že srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne
651 10| Kým prišiel do dvora, už v kanve bolo cesto. ~ „Preč... preč!
652 10| bežal do sadu, nasypal do kanvy múky, nalial do nej vody -
653 10| naviťahujú kopu kadejakých kartičiek, škatuliek - úradných prípisov.
654 10| sprava. Čím viac lejú do kasne, tým viac vyteká z nej.
655 2 | fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj - ja zodpoviem
656 6 | i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto do vody. Mlieko
657 6 | tárať? Var ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!“ ~ „Čože
658 4 | na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne!
659 8 | izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo.
660 2 | Teraz tak chladno hľadí, kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť
661 9 | nebožiatko!“ povzdychla totka. „A kebys` ho ráno bola videla! Netrúfala
662 9 | Hej zjedol bys’ ho ešte kedysi!“ No nik nedbá teraz jeho
663 8 | vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých
664 6 | už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi; aby
665 7 | bude hanba, keď si k nej kľakne pre oltár. Jemu veru nie!“ ~ „
666 5 | ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná -
667 9 | súmerným dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni. ~ Z pitvora
668 11| hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie a nižšie - k
669 10| stisk ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých desno vynímali
670 9 | ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby - rovno
671 11| Husár skrčený vošiel do klietky a vyhnal ich. Osprostené,
672 4 | Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu - jemu zdalo sa,
673 7 | môžem ísť i do kostola - len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem
674 10| mydlom a všeličo ešte - no kľúča nič. Pán richtár šuchal
675 10| pás a vytiahla viazanicu kľúčov. Prebrala ich po jednom,
676 6 | zavládol v jej duši. No kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: „
677 8 | oči so záľubou a výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá
678 2 | takto vraví. Ani je nie kňažnou, ani nič - i odsekol jej: „
679 2 | obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla
680 9 | už bol tam - nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená
681 6 | Hneď by mu krk odkrútila. Kokoš! Čo len zháňa na tej paši!
682 7 | chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím
683 1 | jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa mu bolo
684 9 | odhrýzala - už bola tam v kole. Jej oko zažiarilo blahom.
685 2 | nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“ ~ Zuzke dobre
686 3 | jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci
687 3 | povedať, aby si si tuto koleno poplátal - mládenče! Fuj,
688 10| pod cieňou sedí ktosi - na kolesách. Tvár má zakrytú dlaňou. ~ „
689 10| kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu.
690 11| bránia. Iba on stojí ako ten kolík v plote. A tu Zuzka i testiná,
691 9 | sa do dverí - k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň - no
692 2 | veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“ ~ „Ja -
693 1 | Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol,
694 4 | sa toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do
695 6 | Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať a prídu
696 8 | zhony!“ ~ Starý bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať
697 10| búdu, odpratali richtárovo konope a snopky tam naukladané
698 2 | pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu, no nie detskú.
699 10| divákov, a pod každým oblokom kopa. Každý s tak živým interesom
700 6 | zať - nik iný. Hovorí, že kopáčka im treba. Len nech mu verí,
701 5 | opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte
702 8 | nemajú desiatky, aby si kopáčku najali! Len pováž: nie je
703 10| hľadajú chlapi, naviťahujú kopu kadejakých kartičiek, škatuliek -
704 4 | celú hromadu pred sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý
705 6 | vrbiny a priviazal ju o jeden koreň. Kabát prehodil cez plece
706 6 | vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si pomôcť.“ ~ „
707 2 | pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci
708 3 | Bežanov orať - i teraz tam kosí. Nuž tá by var Dúbravovie
709 1 | oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený
710 1 | do poľa ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako
711 3 | do blata hádzať a vodu do koša liať - no jej energičná
712 11| vyzeralo už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad
713 6 | oj, srdce má. Dal by i košeľu zo seba. Nebožiatko, ono
714 7 | dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané
715 2 | Povedala, že mi kúpi aj kožuštek.“ ~ „Ale peniaze musíš mať
716 1 | ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej
717 2 | seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke.
718 4 | zvláštne prúdenie, bez konca a kraja. ~ Tá miešanina husích a
719 7 | Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila
720 6 | vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi; aby sa i ona mala k dačomu.
721 7 | posvietil ten z rožkami - ženu, krajčírovu ženu. Tá vo veľkej súre
722 2 | princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že tie šaty mala s
723 8 | Iba ak ten veniec! Je tak krásny, zelený - posiaty ružami.
724 1 | viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa,
725 2 | prižmúril oči - žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div.
726 5 | gazdinú. Tej sa v napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby
727 8 | ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom! Mne! Nuž ale mne?
728 10| Niektorí doniesli sebou kravy a vane, naplnené vodou.
729 9 | videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými. I
730 11| sa jej tým nikto. Každý krčil ramenami. I zoberie sa pred
731 6 | radosťou; ústa uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok. ~ Totka chodila
732 6 | Bežanov tak ako dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu dakto
733 2 | rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s
734 4 | stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila. A to ide
735 1 | husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce
736 6 | prehodil cez plece a - hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac,
737 5 | Bežanov. Obzrel sa po dome - krem starej nevidel tam nikoho. ~ „
738 11| rozospaté nevedeli kam. Ondráš kričal za nimi: „Hinda - hinda!“
739 4 | nimi klobúkom na palici i kričí: „Hinda... jáj...! Ú-ú-ú-ú!
740 10| zbláznená behala po dvore, kričiac: „Ratujte nás - ratujte!“ ~
741 9 | ocíti len to že lieta - bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú
742 6 | sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato sipeli naň. No
743 11| maštale s obškvŕknutými krídlami - k svojim mladým a husárovi.
744 2 | nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva neohla sa pod
745 2 | nezodpovedali lenovskému kroju: boli celé také, ako čo
746 6 | Zavolala oblokom do izby. ~ Jej krotká tvár horela hnevom. ~ Ondráš
747 6 | Pohliadol na ňu svojím krotkým, ohlupeným okom. „Ale vám
748 5 | nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No - a opálka
749 2 | sa jej; ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prv
750 9 | motaninu. všetko skáče, výska, krúti sa - ako blázni; hm, mladosť-pochabosť. ~
751 9 | on sa neobzeral oň veľmi. Krútil klobúk v ruke. Bežanka opýtala
752 6 | otvorenými očima. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po
753 10| nepúšťali. Tancom zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc
754 2 | nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz.
755 1 | nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou
756 4 | švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. teraz
757 10| Najviac zostalo v izbe. ~ Ktorí už boli von, rozmnožovali
758 10| peknej mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil. ~ „
759 8 | Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu,
760 10| podišiel k maštaliam, nad ktorými horelo. Hľa, tam pod cieňou
761 10| nebolo hliny. ~ Konečne skočí ktorýsi k Bežanke. ~ „Dajte mi múky...
762 7 | ju vyhodí z hlavy; lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte
763 4 | som sa postaral.“ ~ „Ba kú jazornú strelu! Aha - aký
764 9 | doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka. Nikto jej neveril: aj tá
765 8 | ste si čosi navarili - v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš
766 10| pošli k obloku. Iní zas kuchyňou. Najviac zostalo v izbe. ~
767 5 | Ale tu zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty.
768 2 | dopasiem. Povedala, že mi kúpi aj kožuštek.“ ~ „Ale peniaze
769 3 | nosil ako ľudia.“ ~ Hej - kúpim si nohavice i halenu. Na
770 3 | halenu. Na Všechsvätých kúpite mi klobúk aj jančiarky,
771 3 | jazykom... to by bolo!“ ~ „Len kúpte vlny na háby. Upradieme
772 11| malého cárku, čo je tam v kúte. Dymu plná maštaľ - no on
773 9 | tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa
774 5 | na posmech!“ ~ Začala v kútiku postele šukať. Po chvíli
775 6 | nikomu - verejne. Len po kútoch medzi štyrmi, i šiestimi
776 5 | ale strašidlom zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený
777 10| richtár prehadzoval všetky kúty. Veľkonočným prachom zaplnila
778 3 | Machuľom - kým len jedna vrana kvákať bude. ~ Totka práve prišla
779 4 | pot, v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do
780 9 | nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár svedčí,
781 4 | trme-vrme; tu zas mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi
782 9 | aké má nohavice; len tak kvitnú na ňom!“ ~ Konečne dobyl
783 8 | takou výhovorkou - stará kvočka! U Dúbravov var nemajú desiatky,
784 6 | zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si pomôcť.“ ~ „
785 4 | nestačiac zaveslovať v povetrí labou. ~ Ondráš mal na ceste roboty,
786 2 | sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva neohla
787 5 | ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyselný krok - vidiac matku zúfať,
788 7 | jak hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom. ~ Čakaný
789 2 | sa, ako keď popred mesiac ľahký oblak prejde. Chytil dvojačky,
790 8 | má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. po svadbe už musí
791 6 | Indy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte pri obloku
792 10| podpaľač dedinu, všetci ľahneme popolom!“ „Poviazať ho -
793 11| by si pospal, ale nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti
794 4 | vidno, že mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa
795 9 | vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu
796 11| ju, vystretú, ako nejakú lahôdku oblizoval. ~ „Vodu sem...
797 6 | vstať.“ ~ Ondráš odišiel, ľahol si - no nezažmúril oka:
798 1 | ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými
799 10| mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu. Von - von.
800 11| stavom Bežanka. Z prvého ľaku prebrala sa už ako-tak:
801 10| Pod povalou svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo
802 10| nevyšlo z kuchyne!“ ~ „Kto? Lapiť ho! Lapte ho - chytro!“ ~
803 10| kuchyne!“ ~ „Kto? Lapiť ho! Lapte ho - chytro!“ ~ Chumáč podnapitých
804 1 | dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu. ~ „Vidíš, ja ho i
805 2 | a prisahá večnú - večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či
806 10| slamené snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho
807 8 | sa toľko divákov, že ani lavice nestačili. Akoby aj nie!
808 10| podskakovala na pružnej lavici. Primista stenal a vykrivoval
809 4 | hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie,
810 6 | položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz -
811 10| divná je to sprava. Čím viac lejú do kasne, tým viac vyteká
812 1 | úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie.
813 8 | boli zahanbení zlomyseľný Lenovčania. Hostina i muzika plynuli
814 2 | ani zanova nezodpovedali lenovskému kroju: boli celé také, ako
815 1 | Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád
816 1 | leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo
817 8 | Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nevedel
818 2 | chlapcom v desiatom roku šijú - lenže zafarbené. I to na kolene
819 1 | vzal na ruky? Bolo by var lepšie, keby ho ani nebolo.“ ~
820 9 | sedí. Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného čela a padne
821 11| oslepená žiarou, dala sa do letku a padla do maštale s obškvŕknutými
822 6 | myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky. ~ Pred západom slnka
823 10| sochor; hrubý prúd vody lial sa na šindľový krov. O zadné
824 3 | blata hádzať a vodu do koša liať - no jej energičná povaha
825 2 | má druhú.“ ~ Husárove líca zahoreli. Už bol v jej moci.
826 4 | kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej
827 10| ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani najmenšieho
828 1 | nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený
829 5 | pravdu. Slza jej tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz
830 9 | viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty z pitvora
831 9 | Veselo skočil doň - no už lietal. Klobúk mu odletel niekam
832 9 | ale grajciariky predsa len lietali do varechy. ~ Modlidba starejšieho
833 2 | ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú -
834 2 | rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu. No dnes dáva mlynčeku
835 1 | chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce,
836 5 | jeden deň mu má padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové
837 3 | Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú
838 6 | na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou.
839 10| dvore Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali pri
840 1 | Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými
841 4 | Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy.
842 1 | ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie:
843 10| najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť zotrela veselá
844 9 | na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať, že hostina
845 4 | rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa. ~ Po chvíli
846 2 | chytro ukladal lyžku za lyžkou, že sa z dvojačiek úvalom
847 2 | mhm!“ A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že sa z dvojačiek
848 4 | pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha za nimi klobúkom na palici
849 6 | riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami. Kto by
850 3 | preinačiť. Machuľa bude Machuľom - kým len jedna vrana kvákať
851 2 | Prestojí boj s drakom, a mačka jediná obyvateľka zámku,
852 5 | nemu povstať? Pohliadla naň mäkko, i položila dlaň na jeho
853 3 | tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte
854 1 | nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu,
855 2 | zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas: ~ „Ondráš -
856 10| bola pre chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce - boli už
857 9 | pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú
858 7 | ešte skôr zaplatí než tí magnáši, čo remeselníka len za nič
859 6 | radostník mi prihorí. Dobre sa majte!“ A už bolo počuť dvercia
860 7 | naprostred izby. ~ „Ale majteže trpezlivosti akomak. Veď
861 1 | čo majú, nevážia si ani mak.“ ~ Jano bol premožený,
862 11| už raz vypúšťal husi z malého cárku, čo je tam v kúte.
863 7 | nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov,
864 1 | krčme než doma. Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec nechal; i nemusel
865 9 | husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak
866 2 | a, sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť. ~ Ondráša
867 6 | by som ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som
868 5 | skutku. ~ „Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu
869 3 | nové a nové pokusy. ~ No márna práca mechúr do vody tisnúť
870 3 | mechúr do vody tisnúť a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť.
871 1 | zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny
872 11| husár aj tá obhorená mäkká masa, nájdená medzi hlavňami. ~
873 5 | radosti poškubával jeho vyšnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa
874 3 | sa ženiť.“ ~ „Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“ ~ „Hej,
875 6 | hútoriť: „Tata-ta...“ Bez matere s utrápeným gaudžaním vošli
876 6 | Jej oko zažiarilo zas oným materskej lásky výrazom, ktorý sa
877 3 | zahorelo k nemu láskou, materskou láskou. Keď takto túlieva
878 1 | totky. ~ A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala.
879 1 | zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno
880 1 | dieťa, ale... Ach, čo,“ mávol rukou, „to nie dieťa. Všetci
881 8 | Hneď mi doveď sem tú tvoju maznu. Ja jej prečistím rozum!
882 10| stáli v plameni. Strecha na maštaľami už spadla, začína prehárať
883 10| podnapitých svatov podišiel k maštaliam, nad ktorými horelo. Hľa,
884 4 | každá, skočiac z vysokého maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ,
885 11| otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol
886 2 | znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou
887 3 | pokusy. ~ No márna práca mechúr do vody tisnúť a ešte márnejšia
888 6 | prihoria - radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš
889 4 | i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že
890 2 | doštičky - a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska
891 9 | druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika
892 9 | Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci
893 2 | zatiahla sa, ako keď popred mesiac ľahký oblak prejde. Chytil
894 3 | A koho si berieš - či metlu?“ ~ „Zuzku Bežanovie.“ ~ „
895 2 | obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky
896 7 | ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak
897 8 | cifru; nevynechal ani takého miesta, kde by ihlou bodnúť. Mládenci
898 4 | bez konca a kraja. ~ Tá miešanina husích a ľudských pokrikov
899 10| dupotu tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúdú -
900 3 | zažartuje. Od malička bolo také milé a všetečné - čo nedaj Pane
901 6 | klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pohliadol na ňu svojím
902 1 | srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, než keby bolo bývalo
903 10| túžby...nemožno, ona musí ho milovať. Ondrášovi to primoc. Jeho
904 5 | 5~ Čas míňa sa ako z husi voda. Tečie
905 4 | v úhľadnú habarku. ~ Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil
906 8 | strašidlá. No keď vážny okamih minie, nastane rovnováha, i chladný
907 9 | sadol nalavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral
908 9 | širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať,
909 7 | poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná. ~
910 4 | v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi
911 7 | to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to
912 10| ako jeho Zuzka tancuje s mládencami a najmä s ním - i ako usmieva
913 3 | si tuto koleno poplátal - mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš
914 9 | na moj hriešnu...hm, ani mládenec. No, počkaj!“ ~ Starejší
915 8 | po svadbe už musí zložiť mládenecké obyčaje - i krok jeho musí
916 9 | si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad
917 9 | krúti sa - ako blázni; hm, mladosť-pochabosť. ~ No nik nerozmýšľa teraz
918 10| Vidí tisíc hudcov i tisíc mladúch - všetko usmievaví, blažení.
919 11| husou, za tou, ktorá mu k mladuche dopomohla. Zahodil halenu
920 7 | dobre: môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte
921 3 | a budem sa ženiť.“ ~ „Mlč mi ho - bezbožné dieťa!
922 6 | tu prišli k výsledku - no mlčali. Nepochválili sa tým nikomu -
923 8 | nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili.
924 6 | kaše, namiesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka,
925 4 | predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným
926 2 | ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec
927 2 | Čo je desať mlynov - nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu
928 2 | ľnú k nemu. No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám, a samotného
929 4 | prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil,
930 11| nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst gazdinej
931 2 | líca zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol: „Neboj
932 1 | lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do
933 1 | zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho: „Nerúhaj
934 3 | dosť že ho druhí robia. Modli sa Bohu, aby ti dal dar
935 9 | len lietali do varechy. ~ Modlidba starejšieho zakončila obed.
936 2 | jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú - akoby ta kus oblohy
937 9 | tanca! A ako ju vykrúca - na moj hriešnu...hm, ani mládenec.
938 8 | nebude nik rozkazovať v mojom dome - aby ste vy vedeli...
939 9 | je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé
940 10| ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke, ktorou sa jej
941 9 | sa od stola z kúta na tú motaninu. všetko skáče, výska, krúti
942 6 | musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u
943 6 | ľavou rukou. V kabáte mal motúz - rozsúkal ho: jeden koniec
944 7 | hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola - len klobúka
945 5 | si pekne-rúče prepásli - môžeme si teraz dočkať do Gála.
946 11| Čo len husi - preto ešte môžete gazdovať.“ ~ „Ale to nie
947 1 | neverila, že by to bolo možné - veď to nie on, jej Jano.
948 6 | paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci. ~ „Pane
949 1 | lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú
950 5 | niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár vzrušená horúcim
951 1 | Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou,
952 5 | naším zaťom?“ ~ „Kto?!“ Ústa mrzavcove uťahovali sa. Blaho, radosť
953 6 | tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od
954 1 | má, zná rozoznať pekné od mrzkého - no o svojej osobe predpojato
955 7 | šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: „Nuž
956 6 | ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho...ani
957 10| poodnášali všetko!“ ~ „Kde sú múčnice?“ ~ „A ja viem? Tam kdesi...“
958 3 | pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné,
959 3 | A obe boli veru hodné, múdre osoby. ~
960 10| ju... hlinou!“ kričali čo múdrejší. ~ „Zamazať... zamazať“
961 1 | dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu. ~ „Vidíš,
962 9 | Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko,
963 9 | tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá
964 9 | druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného
965 7 | začala hroziť, že ju pred mužom obdá, zachvela sa strachom. ~ „
966 10| Jeden našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte - no kľúča
967 2 | a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohviekade. Vidí
968 8 | iní v onom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste.
969 1 | Radujú sa mi za chrbtom - myslia, že ja nevidím ďalej od
970 5 | nemom úžase zalomila rukami. Myslieť nebola schopná - rady nevidno
971 10| Hlavou starejšieho blesla myšlienka. ~ „Ľudia, držte ho! Ak
972 1 | dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena nepovážila
973 10| povrazom, že mu žily na nich nabehli. Nemohol sa hnúť. ~ Ohňu
974 1 | čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na
975 9 | pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie než obyčajne.
976 4 | ti bude tá vlna?“ ~ „Hm - načože by bola? Na nohavice.“ ~ „
977 11| vyletevšie dohora, osvietili naďaleko horizont. ~ Nad maštaľou
978 2 | tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila. ~ „
979 7 | svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec. ~
980 2 | rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku
981 10| boli ostatní, vzdali sa nádeje, že by kedy vôbec sa mohli
982 8 | sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie
983 8 | jančiarkach. Jeho oblek pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel
984 5 | nebolo treba: dcéra už pri nadhodení otca zmrzla. Predstavila
985 8 | Dúbravovcom treba pomoc...“ Nadhodila stará. No on tým väčšmi
986 7 | tu haleny. A práve teraz nadhosí sa i husár. Dvaadvadsať
987 2 | prisvedčila. ~ „Rozišli sme sa - nadobre.“ Utajený vzdych vydral
988 10| rozbehla sa po vodu. Každý vzal nádobu, kde mohol. U Bežanov boli
989 5 | päte a pohla plecom. Mať nadskočila na ňu: ~ „Myslíš si, že
990 3 | jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje - a to všetko darmo, ani
991 2 | pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávy jej oplecka. A to
992 3 | Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka.
993 2 | sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. ~ „Vidíš čo
994 2 | zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol: „Neboj sa - ja
995 4 | mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. teraz netešil
996 2 | sa nehneváš - už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím; lebo
997 6 | ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada -
998 4 | dnes stalo, že sa toľme náhliš.“ ~ „Zajímať chcem - zajímať.“ ~ „
999 9 | čo to za zhon v pitvore. Nahnevá sa na rušiteľov zábavy,
1000 2 | na nos sadne.“ ~ Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani
1001 10| rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť, čo zmeškali pre ten stisk,
1002 8 | sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani
|