1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
1003 8 | desiatky, aby si kopáčku najali! Len pováž: nie je to sprostá
1004 11| tá obhorená mäkká masa, nájdená medzi hlavňami. ~ Zváča
1005 2 | prepáčiť.“ ~ „No, veru - obed! Najedol som sa potiaľto!“ A preložil
1006 5 | deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte z otcom.“ ~ „Nuž?“ ~ „
1007 4 | zo všetkých najväčšia i najkrajšia. Ondráš, čo len vedel, najkrajšie
1008 2 | ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz
1009 10| Zuzka tancuje s mládencami a najmä s ním - i ako usmieva sa
1010 10| Na jej líci nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti.
1011 9 | len rukami - veď on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri
1012 11| hlavňami. ~ Zváča nemohli nikde nájsť. Múdry starejší nepoznamenal
1013 11| čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nenapadne.
1014 2 | chlapeckosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s ním dosiaľ ako s nedospelcom.
1015 3 | vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda
1016 10| Všetku úzkosť zotrela veselá nálada a muzika. Zas je veselá -
1017 9 | pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu
1018 9 | darmo - darmo.“ ~ A sadol nalavičku, obťaženú miskami so studenom.
1019 2 | čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať,
1020 5 | mu hlas. Konečne s veľkou námahou vyslovil: „Zuzka“ ~ Stará
1021 6 | zanorila ju do horúcej kaše, namiesto do vody. Mlieko zas precedila
1022 6 | natrápiš - joj! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo - darmo. Otrhaný
1023 6 | seba. Bezohľadne kričala naňho: „A čo by sa mala moja hus
1024 9 | vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci pripadajú jej
1025 6 | ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.“ ~ „Kdeže je moja hus?“
1026 6 | predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.“ ~ „Kdeže
1027 8 | celá zúfalá, vykríkla: „Ňaňo - nehnevajte sa... ja som
1028 3 | potom...“ ~ „Choď do hory a naodlupuj z kôry drevených grošov.
1029 5 | Bude ten pamätať!“ Ale napadlo mu i čosi vážneho, akási
1030 1 | zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé,
1031 6 | domov. Viedla stariga, čo napadúvala na nohu. ~ Kŕdeľ dostal
1032 5 | pozrel na gazdinú. Tej sa v napätí dych krátil; bála sa pokračovať,
1033 4 | Pánu Bohu deň. Keď husi napásli sa na pažiti, zašiel do
1034 2 | pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj -
1035 1 | nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti
1036 4 | Ú-ú-ú-ú! Haf... haf... haf“ I napodobňuje hlasom všetky zvieratá.
1037 1 | rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy,
1038 1 | Náruživým, mocným hlasom napomínala ho: „Nerúhaj sa Bohu, Jano.
1039 7 | preinačiť, napraviť.“ ~ „Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš,
1040 2 | prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila
1041 7 | to mohlo dáko preinačiť, napraviť.“ ~ „Zle je naprávať, keď
1042 4 | bielej vlny. Gazdiné mi i naprihadzovali: tešilo ich, že už sa má
1043 6 | Nedovediem... just nedovediem... naprotiveň - ale donesiem... aby vedeli,
1044 9 | iďte - nemáte rozumu ani za náprstok!“ ~ „Var ste sa pošialili
1045 5 | domov. ~ Bežanku táto vec náramne trápi. je stiesnená, akoby
1046 3 | tých čias i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj!
1047 4 | a skúseným okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde -
1048 2 | s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej
1049 5 | zalamovať rukami i ona - narážali sa z matkou, ale len pošepky.
1050 6 | obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z
1051 5 | povedať. Čudo - takejto zámäty narobiť!“ ~ No hneď i rozsudok vrátil
1052 1 | veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš.
1053 1 | dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou.
1054 1 | srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala
1055 7 | by bol iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech,
1056 8 | utíchla v plači a mimovoľne naslúcha. ~ „Krk ti vykrútim... ty
1057 7 | poručenobohu! Keď ste si to vedeli nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len
1058 8 | keď vážny okamih minie, nastane rovnováha, i chladný rozum
1059 4 | a pokračujú vo vade. Tak nastáva hneď na pravom, hneď na
1060 4 | že to takouto pletkou dá nastrašiť - ináč by mu nik nedal rady.
1061 10| Chlap bežal do sadu, nasypal do kanvy múky, nalial do
1062 5 | Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov - ako by ja
1063 9 | zostane v pitvore a, stade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy
1064 2 | Čo robí, to má i teraz náter chlapeckosti na sebe. Totka
1065 1 | prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta - keď
1066 5 | hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov -
1067 6 | Hriešna stvora - čo sa natrápiš - joj! Čo som sa zaň namodlila,
1068 3 | nechce.“ ~ „Kto ti to len natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú
1069 10| richtárovo konope a snopky tam naukladané a konečne dodrgáňali sa
1070 5 | črty obliate boli rumencom. Nával citu, lásky, radosti poškubával
1071 8 | tvojou dievkou ste si čosi navarili - v kuchyni. Nemysli si,
1072 1 | Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť - ako smutno
1073 3 | rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.“ ~ „
1074 4 | sa vystrojiť. Dobre máš. Navečer si príď - dostaneš.“ ~ Večer,
1075 10| richtár, hľadajú chlapi, naviťahujú kopu kadejakých kartičiek,
1076 6 | neopustím.“ I utrela slzu z navlhlého oka. ~ „Sadni si sem - ku
1077 4 | vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred
1078 1 | nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel čo -
1079 6 | Ako len pôjdem; ešte sa nazdajú, že som prišiel za tú habarku
1080 7 | začala: „Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto zhubu robiť
1081 7 | Keby sme sa my boli o tom nazdali! Ale my sme mysleli, že
1082 7 | chlapec nevie klamať - nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu
1083 3 | dobre. Ale kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú
1084 4 | ktorá sa mu len poúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa.
1085 9 | aj on; aspoň dačo užije z nášho veselia.“ ~ Totka neochotne,
1086 5 | povedal, môj syn, že budeš naším zaťom?“ ~ „Kto?!“ Ústa mrzavcove
1087 11| Ondráš!“ Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev
1088 10| Bežanov a mali dosť práce, kým našli richtárku. ~ „Kľúč...kľúč!“
1089 7 | mu zľavilo tej roboty.No našťastie totka husárovazas každý
1090 6 | ohláška o pollete, akoby z neba spadla! By sa paroma nehovorilo -
1091 1 | jed - bôľ. Matka, tušiac nebezpečie, skočila k nemu a vychytila
1092 8 | teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže
1093 3 | nej, zišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej
1094 6 | pôjdeme spolu, ako si s nebohou matkou chodieval - Pán Boh
1095 11| husi v maštali! Zhoria mi, nebožiatka - ratujte!“ ~ „A ja že čo!“
1096 9 | nezbadala nič; Bežanka nebránila mu. Bol tichý ako jahniatko. ~ „
1097 6 | nehovorilo - keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali
1098 7 | vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu
1099 3 | aký si! Ani žobrák takto nechodí.“ ~ „Ale už nebudem - odo
1100 5 | čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte
1101 2 | zašla do hory Bolo jej ta nechodiť - mohla mať už rozum! A
1102 6 | na nedeľu? Do kostola nechodíš - ani nič.“ ~ „Nedbal by
1103 2 | keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“ ~ Ondráš
1104 5 | Ale aj môže ho čakať. Veď nechybia mu len tie dve husi. Čo
1105 11| celý zostal. Ani izba sa nechytila; nebolo na šťastie vetra
1106 7 | riešil: „Nuž keď je tak - nechže bude tak! Zbodni mu aj tie
1107 1 | a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná
1108 2 | opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič - sníva ďalej. ~ Mucha
1109 4 | no predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou a pokračujú
1110 5 | hlasom zvolal: „To by ma nectilo!“ ~ „A mňa by var ctilo!
1111 6 | chodila po dedine - totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly
1112 4 | očiam svojej gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú
1113 10| zas tichšie, tichšie... Nečuť nič. Nemota a tichosť v
1114 3 | také milé a všetečné - čo nedaj Pane Bože - div vám na oheň
1115 6 | Ale moja hus - moja. Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom
1116 4 | sa na pažiti, zašiel do neďalekej hory. Obzeral ju, či jesú
1117 7 | vytešenej tváre, srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť -
1118 8 | muziky? Var mi nedochodí! Nedám si var dievku len tak potme
1119 6 | hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou
1120 2 | stračím zámkom. ~ Zuzka nedbajúc, čo sa s ním deje, rezko
1121 1 | a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár
1122 7 | mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí
1123 8 | nezajednal muziky? Var mi nedochodí! Nedám si var dievku len
1124 7 | háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako
1125 11| sena. Oheň sa opäť vzňal - nedohorené seno dávalo mu množstvo
1126 2 | dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil - spasila sa zavčasu. A
1127 5 | ak by otec...“ ~ Stará nedopovedala. Ani nebolo treba: dcéra
1128 10| nepočujúc hudby, zastali v nedorozumení naprostred izby. Obruč divákov
1129 2 | nakladajú s ním dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka,
1130 7 | si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom. ~ Čakaný okamžik
1131 1 | obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými
1132 1 | uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody
1133 3 | pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné
1134 10| Hudba v izbe neutíchla; ešte nedošiel ta hrozný chýr. Akási žena
1135 7 | chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal. Čím skôr sa odbaví svadba,
1136 1 | slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je
1137 3 | mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť. Ako lipa! Pozri
1138 2 | i odsekol jej: „A veru nehľaď... neopustím preto ani jednej
1139 9 | zvraštil tvár. ~ No ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa.
1140 9 | im len ráči. A ľudia, tí nehľadia viac na tancujúcich, ale
1141 6 | Šurička moja - šura-šura!“ ~ Nehlásila sa jej. ~ „Ach, Bože, -
1142 4 | A načo? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred teliarom?“
1143 2 | Ja? Ach, ja veru - nehnevám.“ ~ Bolo poznať, že váhal
1144 2 | naň. ~ „Nuž dobre, keď sa nehneváš - už ťa rada. Nafúkaných
1145 8 | zvádzala...takúto hanbu - ak je nehodna toho venca nosiť...“ Zuzka
1146 8 | starý Bežan je tak prudký - nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo,
1147 10| naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby...nemožno, ona musí
1148 11| pôjdu! Šura-šura!“ ~ No husi nehýbali sa. Husár skrčený vošiel
1149 10| Zhoríš tam - poď von!“ ~ No nehýbalo sa nič. Chlapi vytiahli
1150 5 | otrasné - predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu.
1151 8 | prečo?“ ~ Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila: „Len -
1152 9 | na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty - zatiahli
1153 8 | čosi - čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás
1154 2 | nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje,
1155 3 | Nože ma, prosím ťa nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len
1156 5 | No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No
1157 2 | krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké jedlo, ale
1158 5 | ľúto, čo nikdy.“ ~ Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí
1159 2 | trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z
1160 4 | Na paši nepolihoval, nekradol Pánu Bohu deň. Keď husi
1161 1 | na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša ako i u
1162 2 | Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu
1163 6 | nebol. Ani stužky som jej nekúpil.“ ~ „Komu?“ ~ „Jej - jej!
1164 6 | Nie, moje dieťa - nekupuj ty jej nič. Daj jej pokoj...
1165 2 | mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“ ~ Ondráš sa uspokojil. ~ „
1166 7 | už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie klamať -
1167 3 | Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu - neborákovi.“ ~ „
1168 4 | kolene nohavice, aby zajtra nemala mu totka čo vyhodiť na oči.
1169 10| vodu, do sadu. No ľudia nemali jej za zlé, že ich za zlodejov
1170 6 | sa jej. ~ „Ach, Bože, - nemalo sa to už kedy indy stať.
1171 8 | srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne. Teraz, pred samou svadbou,
1172 4 | Darmo sa ani Pánu Bohu nemodlíme.“ ~ Vybehla na pôjd a odvalila
1173 10| tichšie, tichšie... Nečuť nič. Nemota a tichosť v duši i vôkol
1174 5 | všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť
1175 7 | mi ho je tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet
1176 5 | Ako chce - sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko
1177 8 | hofier má veselie s muzikou. nemusíme dlhé parády strojiť; čo
1178 7 | nebudem otrhaný chodiť - nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz
1179 8 | čosi navarili - v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon.
1180 7 | musela rozložiť: koho by to nenahnevalo?“ ~ „Keby sme sa my boli
1181 6 | za hrtanom tárať? Var ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!“ ~ „
1182 11| v najväčšej súre, nikomu nenapadne. Aj tak nenie pri zdravom
1183 6 | nikoho - len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja.
1184 4 | vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa
1185 2 | Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril
1186 5 | mám ich toľko, že sa nik nenazdá, aby to boli len sviatočné.
1187 4 | posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním stála gazdiná
1188 7 | Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že to takto vypadne. Chcela
1189 5 | voda. Tečie chytro - ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde
1190 11| šťastie vetra a ani podpaľač neobehol dedinu. ~ Na druhý deň,
1191 2 | ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem...“
1192 9 | nášho veselia.“ ~ Totka neochotne, ale predsa vošla za Bežankou,
1193 2 | cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie
1194 5 | bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere,
1195 9 | zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane
1196 2 | ľahké krôčiky - ani tráva neohla sa pod nimi, Ondráš obzrel
1197 7 | stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len
1198 8 | očima zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým
1199 3 | robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe
1200 5 | budeme duriť - myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina?
1201 2 | mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“ ~ Z jej očú
1202 2 | povzdychla. „Pyšný si veľmi - ani neozrieš sa o mňa. Neviem prečo -
1203 1 | hlava bola mu ako prázdna - nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť
1204 5 | kto ťa vypriadol!“ ~ On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel
1205 10| desiati. Pani richtárka nepochopila. ~ „Čo za kľúč? Od sypárne -
1206 10| sa von. ~ Tanečníci ešte nepochopili, čo sa deje. Jeden rozohriaty
1207 11| vôkol behajúcich ľudí. Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí.
1208 6 | k výsledku - no mlčali. Nepochválili sa tým nikomu - verejne.
1209 2 | ubili preto.“ ~ Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro
1210 1 | hnevu, ktorý žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom
1211 5 | po varešku. ~ „Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal?“ ~ „
1212 10| zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc hudby, zastali v nedorozumení
1213 1 | dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa,
1214 1 | ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu
1215 6 | A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných vlasoch. Pocítil,
1216 5 | Nie, tejto radosti mu nepokazím - nebožiatko, zblaznie.
1217 6 | nedele.“ ~ Totkou zas trhlo - nepokoj zavládol v jej duši. No
1218 1 | pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti.
1219 4 | rozlezenú čriedu. ~ Na paši nepolihoval, nekradol Pánu Bohu deň.
1220 5 | ruky do vrecka, aby sa dáko nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel
1221 1 | keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez
1222 9 | totka do ucha. Okolostojaci nepoňali, čo mu hovorí. Len vidiac
1223 10| nepovedal ani slova, akoby neponímal, čo je vo veci. ~ „Horí -
1224 3 | ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je
1225 3 | ti väzy vykrúti.“ ~ „Ja nepopečkujem - ani nebudem. Mne povedala -
1226 1 | potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala. ~ Zuza bývala u sestry.
1227 2 | ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka
1228 1 | myšlienkami, zúfalstvom. Žena nepovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre
1229 3 | o zásteru: „Ach, už len nepovedajte.“ ~ „A, svorička,“ pokračovala
1230 7 | zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja,
1231 1 | svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou.
1232 5 | pravda vie; ale tá nikomu nepovie.“ ~ A rozradovaný husár
1233 5 | pod pečaťou.“ ~ „Veď mu my nepovieme, ale - Jano.“ ~ „Ba pravda
1234 3 | Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne dačo dopočuť -
1235 9 | usmieva - tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla obed k
1236 11| nikde nájsť. Múdry starejší nepoznamenal teraz: „Hja, trest boží -
1237 2 | oddal dielu - na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje
1238 6 | nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú stranu!“ ~ „Ale pred
1239 8 | ty - ty... A ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Var mi deväťdesiatdeväť
1240 9 | účinnejšie mohol pôsobiť. lebo on nepracuje len rukami - veď on nie
1241 6 | doniesli jesť, žiadna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to
1242 1 | mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len nohy, postavené v krosná -
1243 11| vina - nik iný!“ ~ Oheň už neprešiel na izebný krov; striekačka
1244 6 | šura, na!“ Ale odnikiaľ neprichodil dobre povedomý gagot starigy.
1245 6 | Abys’ ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.“ ~ Husár odišiel
1246 9 | aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.“ ~ „Hja, nevidíš, že má
1247 5 | tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, aboby sme ani neboli
1248 5 | päť - tie predám. Od vás neprijmem ani grajciara.“ ~ „Nuž a
1249 5 | Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového
1250 1 | nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta,
1251 7 | svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka
1252 5 | v tej práci pozabudne na neresť. ~ Večer, keď už čeliadka
1253 10| tislo sa k úzkym dverám. Nik neriekol nič, no tým väčšmi usiloval
1254 3 | mi ho - bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba posmech - dosť
1255 6 | prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú dačo
1256 7 | veru by mu ani za svet nerobila toto.“ ~ Totka trochu, o
1257 9 | mladosť-pochabosť. ~ No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tie
1258 2 | A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej,
1259 2 | jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať. Začala okľukou: „
1260 10| hlúpo díval sa na nich; nerozumel im. ~ „Čože tu hľadáš? Pakuješ
1261 1 | mocným hlasom napomínala ho: „Nerúhaj sa Bohu, Jano. Dosiaľ sme
1262 1 | povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného syna
1263 4 | ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek, keď popri ňom taký
1264 3 | jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde
1265 2 | práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával
1266 9 | darmo je - dobojoval. Boja neschopný ide si akiste vydýchnuť,
1267 9 | si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky.
1268 3 | zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu. ~ „Totka -
1269 5 | nikoho. ~ „Var nám zas dačo nesieš?“ ~ „Mhm...“ prisvedčil
1270 8 | Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená - iste po sobáši má sa doplniť.
1271 7 | s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.“ ~ „
1272 4 | do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou. ~
1273 4 | dačo užiť!“ ~ Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí,
1274 7 | aby si sa ta nevláčil - čo neslúchneš?“ ~ „Musím pomáhať - čo
1275 7 | takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten
1276 1 | ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné dieťa,
1277 5 | veru, dievka moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok
1278 1 | ho učičíkať. ~ „No - čože nespíš? Ľahni a spi! Nech ziape,
1279 2 | napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali
1280 1 | dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy
1281 6 | blížil večer, tak rástla i nespokojnosť jeho. Nikdy ešte neťahalo
1282 6 | sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil sem i ta. Myslel
1283 3 | od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul - len dnes sa ňou pochválil.“ ~ „
1284 9 | tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola, už ich kŕdeľ
1285 4 | prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou. ~
1286 10| šťastne prietrž urobená; palič nestačil obehnúť dedinu a ukázať
1287 8 | toľko divákov, že ani lavice nestačili. Akoby aj nie! Pred každým
1288 1 | sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok,
1289 6 | sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela,
1290 11| ja som ťa klamala. Mňa nestrojili za teba, ale za Jana Dúbravovie...
1291 6 | nespokojnosť jeho. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes.
1292 5 | mu hrdlo - „teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho
1293 9 | zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí -
1294 3 | šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani
1295 2 | sám, a samotného zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to
1296 4 | nadšeným ctiteľom. teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do
1297 4 | ušiach piští. ~ Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on
1298 1 | sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho.
1299 10| Kdeže je?“ kričali netrpezliví občania. ~ „Žena ho mala...
1300 9 | kebys` ho ráno bola videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď
1301 6 | Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho...
1302 6 | No, no - len sa neboj... neublížim ti.“ ~ Sadol na zem, hus
1303 11| neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať
1304 11| trest boží! Podpaľači mu neujdú!“ ~ Totka nepočula, čo vraví: ~
1305 1 | povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom - nesmeje!
1306 2 | nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali sa, ale z roka na rok väčšmi
1307 8 | Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená - iste po sobáši
1308 2 | viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu,
1309 2 | večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby
1310 2 | pobrala sa preč. ~ „Ty - neutekaj! Pozajtre je sobota: prídem
1311 10| horiaceho sena. Hudba v izbe neutíchla; ešte nedošiel ta hrozný
1312 7 | sa na to dívať - a ja som neutiekol.“ ~ „Povedala som ti, aby
1313 5 | husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej - a to je moc. ~
1314 7 | Povedzte, či by aj druhý vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde
1315 11| hus! Nikdy - nikdy ťa už neuvidím!“ ~ Husárovi až teraz otvorili
1316 10| Držte ho! Poviazať ho, aby neušiel! Ak nám obehne podpaľač
1317 3 | halenu - dobre.“ ~ „Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.“ ~ „Ty?
1318 1 | čoho nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.“ ~ Jano bol
1319 6 | Bohu! Keď je len tu!“ ~ Nevdojak pohliadla na syna. Ondráš
1320 11| ich. Osprostené, rozospaté nevedeli kam. Ondráš kričal za nimi: „
1321 6 | hodnú chvíľku po izbe, sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali,
1322 7 | bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!“ ~ „
1323 1 | domov. Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné - veď
1324 5 | nebolo nič.“ ~ „A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa
1325 9 | primlúva sa zaň jedna nevesta z pitvora. ~ „Ale, hej,“
1326 8 | odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená -
1327 2 | tvár. ~ „Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden.
1328 7 | Totka tiež zostala smutná, nevidiac pomoci. Rozmýšľala, ako
1329 1 | chrbtom - myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.“ ~ „Nik sa
1330 7 | Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil - čo neslúchneš?“ ~ „Musím
1331 10| si cestu. Von - von. Tu nevoľno - nemožno vydýchnuť. ~ Vyšiel
1332 4 | zemiaky, ktoré ešte ani nevreli, len začínali sa peniť. ~ „
1333 1 | odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby
1334 1 | No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila
1335 4 | stružlikuješ?“ ~ „Len...“ Nevyjavil svojho tajomstva. ~ „Ľaľa -
1336 3 | ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z
1337 8 | mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miesta, kde by
1338 11| Bežala k striekačke, či nikto nevypustil jej husi. No nepochválil
1339 8 | diable, ani len svadbu si mi nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!“ ~
1340 4 | voz, i musí zastať - husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod
1341 1 | ústa široké. Postava malá nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky
1342 10| šopu vyšlo! Podložil ktosi, nevyšlo z kuchyne!“ ~ „Kto? Lapiť
1343 1 | Preboha - Jano! Choď - choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...“ ~
1344 10| dúdú. ~ Ondráš si toho nevšímal. Uprel oči na nevestu a
1345 6 | ťa chytil! No neboj sa - nezabijem ťa.“ Pohladil ju po chrbte -
1346 10| dupot, výskot; pre husára nezabolela nikoho hlava. Ba iba teraz
1347 10| ohňu. ~ Oheň za ten čas nezaháľal. Maštale, humno i záčin
1348 8 | poznajú dačo.“ ~ „A čo by nezajednal muziky? Var mi nedochodí!
1349 3 | vdova, - a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by
1350 5 | jeden palec: ten by tiež nezamlčal.“ ~ Dcéra v nemom úžase
1351 6 | Len keď ma treba harušiť - nezamlčíte nič. Keby nie ona, nebol
1352 1 | spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede.
1353 6 | vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala sa dakde v dedine - za hrtanom?“ ~
1354 11| bolesť poza päste. Oheň ho nezaújíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich
1355 9 | im veril!“ ~ No husára to nezaujímalo. On už dosť takých rečí
1356 6 | dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho...ani čo by ho
1357 1 | Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti,
1358 6 | Ondráš odišiel, ľahol si - no nezažmúril oka: snil i s otvorenými
1359 9 | Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala nič; Bežanka nebránila mu.
1360 7 | nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti
1361 5 | už nie! Ten by sa voslep nezblaznel. Veď je celý premenený.
1362 9 | jej je tu, v tejto izbe, nezdravo; vzduch akýsi ťažký, i muzika
1363 7 | pri pokoji, nikdy mu nič nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala.
1364 6 | starú privolať chceli. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej
1365 6 | neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú chvíľu aj tak prídem
1366 2 | Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky -
1367 4 | mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi osirotenou. tu zas jedna
1368 2 | svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedali lenovskému kroju: boli celé
1369 3 | hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho
1370 1 | na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa
1371 7 | akoby aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť
1372 2 | ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky - a mlynček už
1373 6 | Starému veľmi mnoho nešlo do hlavy: zvlášte tie smutné,
1374 1 | chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala
1375 10| je richtárka?“ ~ „Na tom nešťastnom veselí kdesi.“ ~ Rozbehli
1376 10| niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným domom. ~ Pred domom a vo
1377 9 | držíte?“ ~ „Čušíš ho! Ani nešuchni!“ A totka priložila mu päsť
1378 1 | bôľom vykríkol: „Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale...
1379 2 | rana zakrvácala. ~ „Ako by neželela: mňa opustil - má druhú.“ ~
1380 8 | hľadia na mladého zaťa; nežičia mu ani takých šiat, ani
1381 6 | výčitkou pozrel na ňu. Vy mi nežičíte tejto radosti - zamlčíte
1382 9 | teraz tak hlúpo a predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho
1383 8 | predsa sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru
1384 5 | pobledla, akoby ju boli na niečom dochytili. Sotva stačila
1385 4 | tešilo ich, že už sa má k niečomu. Len jednej habarky nechcel
1386 4 | dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí.
1387 10| poplach. Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným
1388 1 | dopustil, budeme trpezlivo niesť.“ ~ „Ale všetky ti dobré
1389 9 | dosť, čo má na sebe.“ ~ „Nieže, nie! I ten dobrák zahudie
1390 5 | sa bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť. ~ „Ale čo sa
1391 11| sa, nad zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého vzduchu.
1392 1 | na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne
1393 4 | chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia,
1394 7 | sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny - a teraz, aby
1395 8 | svojej fantázie rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol,
1396 8 | ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých jančiarkach.
1397 1 | preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti,
1398 1 | že ja nevidím ďalej od nosa.“ ~ „Nik sa ti nesmeje -
1399 3 | si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.“ ~ Hej - kúpim
1400 6 | žiadna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak
1401 3 | cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu. ~ „Totka - keby ste vedeli!“ ~ „
1402 5 | pomyslí, jak ľahko ide prísť k novým hábom: musí sa zaradovať.
1403 4 | jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú
1404 2 | sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť. ~ Ondráša to
1405 3 | ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala
1406 9 | sa stalo - ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším
1407 5 | mu i čosi vážneho, akási obava. „Hm... čo ako, ale my by
1408 10| je?“ kričali netrpezliví občania. ~ „Žena ho mala... kdesi
1409 1 | postavené v krosná - svojím občasným húpaním sa. Nedbá ani na
1410 1 | pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši
1411 9 | dali sa do smiechu. ~ Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl
1412 3 | prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“ ~ „Starý nám dá sádok -
1413 3 | kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona
1414 7 | hroziť, že ju pred mužom obdá, zachvela sa strachom. ~ „
1415 1 | Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami.
1416 8 | posiaty ružami. Akiste ten obdivujú... ~ Mladucha je nie úzkostlivá.
1417 11| bolo ešte ratovať. Tu tam obďleč vidí husára a pri ňom dcéru.
1418 3 | je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné, múdre osoby. ~
1419 6 | ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by
1420 10| úradných prípisov. Tam bol aj obecný archív. Jeden našiel i britvu
1421 9 | aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista
1422 4 | keď za ním stála gazdiná s obedom. ~ „Ani ma nevidíš - od
1423 10| ho, aby neušiel! Ak nám obehne podpaľač dedinu, všetci
1424 10| urobená; palič nestačil obehnúť dedinu a ukázať mu cestu.
1425 8 | výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos - vy, ženy s dlhými
1426 11| jednej truhle husár aj tá obhorená mäkká masa, nájdená medzi
1427 11| medzi hlavňami našiel čosi obhoreného. Uhádnuť čo by to bolo,
1428 7 | krajčír dedinský nevedel sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty
1429 7 | povedám, že nechcela som vám obidu robiť. Ale čo som mala robiť?
1430 2 | neprišla, ako by ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla,
1431 6 | sa s ním do reči, najviac objednali uňho opálku, alebo čo iné.
1432 10| Nemám ja už ničoho! Obkradli ma... ozbíjali... podpálili...
1433 10| Nechajte mi moje veci! Idú ma obkrasť - všetko mi berú!“ A každého,
1434 2 | keď popred mesiac ľahký oblak prejde. Chytil dvojačky,
1435 6 | preháňali sa myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky. ~ Pred
1436 3 | posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil
1437 3 | práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou
1438 5 | vymenená. Spotvorené črty obliate boli rumencom. Nával citu,
1439 5 | to boli len sviatočné. A obliečky na periny - no, to sa i
1440 9 | vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla
1441 11| vystretú, ako nejakú lahôdku oblizoval. ~ „Vodu sem... vodu! Háky -
1442 10| prehárať povala. Oheň začína oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú
1443 2 | modrých očú - akoby ta kus oblohy vložil - zádumčivo hľadeli
1444 10| Horí - horí!“ ~ Najprv od oblokov ustúpili skupiny. Nik nepovedal
1445 9 | zasmeje sa: „Veď ste za obludy! Veď im len taký čert zíde
1446 10| že na Bežanovom dome sa obmedzí nešťastie. Keď už bol zviazaný,
1447 6 | hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte
1448 9 | druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne.
1449 8 | prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou
1450 6 | skupiny, z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru. ~ Do Bežanov
1451 10| nedorozumení naprostred izby. Obruč divákov začala sa uvoľňovať -
1452 6 | do vena - ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia
1453 9 | Uprostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami.
1454 10| vzala ich na chrbát. Takto obťažená behala a kričala po dvore.
1455 9 | darmo.“ ~ A sadol nalavičku, obťaženú miskami so studenom. No
1456 9 | zavolaného na svadbu len na obveselenie svadobníkov. Nalial mu,
1457 9 | horúca kaša - doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka. Nikto jej
1458 9 | celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči -
1459 10| pre bezpečnosť. To už taká obyčaj. ~ Niektorí doniesli sebou
1460 8 | postupoval proti svojej obyčaji, podľa ktorej vždy a všade
1461 2 | s drakom, a mačka jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú.
1462 8 | Akoby aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada,
1463 8 | nevestinu - neviem, čo mali obzerať na nej. Iba ak ten veniec!
1464 4 | treba by sa bolo o dačo obzrieť... roky prechodia... kým
1465 11| letku a padla do maštale s obškvŕknutými krídlami - k svojim mladým
1466 4 | husár sa nám akosi veľmi obšmieta.“ ~ Dievka pobledla a zažmurkala.
1467 10| Ohlúpené tváre razom obživli. I z desať strán zaznela
1468 5 | sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko
1469 9 | ani nevie, kam sa podel; ocíti len to že lieta - bez krídel.
1470 9 | husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak hlúpo
1471 9 | všetkých vospolok!“ A ocot už bol tam - nezostalo v
1472 9 | miesto vína, do pohárika octu a podal. ~ „No - na zdravie
1473 5 | var bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.“ ~ Dcéra chytila
1474 8 | trudili sa nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina
1475 11| nikto... ~ Hneď v ten deň odbýval sa pohreb. v jednej truhle
1476 8 | hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom
1477 10| ako v hrobe. ~ Snáď svadba odchodí od Bežanov a či husára unáša
1478 4 | Ondráš pomáha jej hľadať. Odchýlil maštaľ - nič. Vošiel do
1479 1 | komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy
1480 1 | vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej
1481 6 | tú stranu!“ ~ „Ale pred oddávaním - pred sobášom? Čo by bol
1482 11| ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami. Omarený
1483 11| vrstva čerstvého vzduchu. Odhačkoval. ~ „Hybaj von! Hybaj...
1484 9 | čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala - už bola tam v kole. Jej
1485 6 | nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý
1486 6 | nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokoš! Čo len zháňa na
1487 11| snáď by jej srdcu trochu odľahlo. ~ „Vieš, Ondráš - ja som
1488 9 | no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi divákov;
1489 1 | žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok,
1490 5 | Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo - „
1491 6 | Šur-šur - šura, na!“ Ale odnikiaľ neprichodil dobre povedomý
1492 1 | na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene - Bože
1493 5 | prikývla hlavou, akoby to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to,
1494 2 | na Ondráša. Červený ret odokrýval dva rady bielych perál.
1495 10| im šla robota. Čo jeden odopäl - tí druhí zakosílili. Boli
1496 1 | predstavovala. ~ Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. Ten nemohol
1497 6 | už bude rozsadz: tri husi odpásť - nemilobohu. Už vidím nedostane
1498 6 | Boha pri sebe? Boh jej to odplať!“ ~ „Choď moje dieťa - ľahni
1499 1 | potechou starostlivej totke - i odplatou. ~
1500 6 | Choď moje dieťa - ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.“ ~
1501 1 | pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal
1502 9 | izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo
1503 3 | prišla zo žatvy a ustatá odpočívala na podstene. Tu, kde sa
|