1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
1504 3 | nemôže strpieť žiadneho odporu, robí nové a nové pokusy. ~
1505 3 | ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné nešťastné
1506 2 | pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým
1507 5 | predošlým teplým hlasom odpovedal: „Ja som nie žobrák. Ešte
1508 6 | a to len na prázdno? Čo odpovie, keď opýtajú sa ho: „Čos’
1509 10| striekačku. Otvorili búdu, odpratali richtárovo konope a snopky
1510 8 | ťažké slová sľubu, akoby odpudiť chcela votrelca. No ten
1511 9 | doňho pozrel, zvestovalo odpustenie, milosť. ~ Slnce zapadalo,
1512 9 | čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného
1513 4 | vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec z neho. O chvíľu
1514 8 | Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, akoby
1515 2 | nie kňažnou, ani nič - i odsekol jej: „A veru nehľaď... neopustím
1516 7 | vedeli nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď
1517 8 | ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca?
1518 4 | hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska
1519 1 | Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky.
1520 11| Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz. ~ „Nedá sa -
1521 10| vidno, ako slamené snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do
1522 4 | nemodlíme.“ ~ Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým
1523 6 | jej, a čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie
1524 11| oblievali steny; niektorí odvážili sa dnu a oblievali horiace
1525 8 | váhavým, neistým hlasom odvetila: „Len - keď je to iba zhon...
1526 8 | var dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja
1527 9 | Teraz už nebožiatko...“ odvrával si husár a odišiel. Stará,
1528 6 | nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.“ ~ „
1529 6 | Ondráš husár nevedel o ohláške ničoho. Nemal kto s ním
1530 6 | som ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol.
1531 4 | práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok.
1532 4 | pred dom Bežanovie. Ondráš ohliadal sa, kto vyženie husi. Nevidno
1533 10| veci. ~ „Horí - horí!“ ~ Ohlúpené tváre razom obživli. I z
1534 6 | Pohliadol na ňu svojím krotkým, ohlupeným okom. „Ale vám neprišla?“ ~
1535 5 | Dievča pohliadlo do ohňa, pozabudlo v ňom oči - zamyslelo
1536 10| Čo zďalša, tí ostali pri ohni, susedia bežali domov vynášať.
1537 8 | schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu. Mladucha
1538 9 | na slamu. V ústach jeho ohorok cigary, hm, musí žiť po
1539 4 | zjem.“ ~ „Veru to! Abys’ ma ohováral, že ťa studeným chovám!
1540 2 | ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú - akoby
1541 10| život. Pri dverách stisk ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých
1542 7 | večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané
1543 8 | strašidlá. No keď vážny okamih minie, nastane rovnováha,
1544 7 | nedospelým husárom. ~ Čakaný okamžik prišiel. pred večerou dohrnula
1545 2 | nerozriešenou nechať. Začala okľukou: „Var sa hneváš? Akiste
1546 7 | gazdiná. ~ Totka bez všetkých okolkov začala: „Veru by sa nebola
1547 9 | smiechu. ~ Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl prázdne
1548 9 | rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nepoňali, čo mu hovorí.
1549 8 | veselie bolo tiež zhon? Tisíc okovaných: just zato bude muzika!
1550 2 | veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné.
1551 9 | neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár svedčiala proti nej,
1552 2 | rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby vyrástlo bolo
1553 8 | oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu.
1554 9 | porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy i pustiac mladuchu,
1555 8 | toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom.
1556 11| hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený,
1557 11| oddychovali, celembajúc rukami. Omarený husár postojačky driemal,
1558 7 | takú ženu mať! Ale tá v omyle vzala do roboty husárovu
1559 2 | takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo? ~ „A čo
1560 11| valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz. ~ „
1561 6 | v svetle vetchá postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho
1562 7 | A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra
1563 6 | sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto
1564 4 | nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou. ~ Kŕdeľ došiel pred dom
1565 4 | pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s
1566 5 | ja želiem. Radšej by bola onemela! Ale on, keď som mu doniesla
1567 8 | príčinu toho v tom, iní v onom. No väčšina myslela, že
1568 4 | sa mu z očú stratiť. No Onráš zná všetky spády svojho
1569 9 | Žilky ihrali v ňom ani za oných čias. Darmo sa mu bránila,
1570 6 | chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným materskej lásky výrazom,
1571 2 | no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti
1572 7 | viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná. ~ Totka bez všetkých
1573 5 | Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel
1574 1 | života. Chlapec zostal pod opaterou totky. ~ A nemal biedy.
1575 4 | zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam
1576 1 | sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala... ~ Machuľa zúfal,
1577 10| blaznie.“ ~ „Alebo je opitý...“ ~ „A má sviatočné šaty!
1578 2 | bielymi nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby
1579 11| poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko, ktoré pred oltárom jagalo
1580 8 | na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka
1581 11| 11~ Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase
1582 9 | ruku na plece - Janovi - i oprela sa oň. Sťa tá princezná
1583 2 | nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu! ~ Kroky zaznievali
1584 4 | pred sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou
1585 6 | prázdno? Čo odpovie, keď opýtajú sa ho: „Čos’ nám doniesol?” ~ “
1586 3 | V jar pomáhal u Bežanov orať - i teraz tam kosí. Nuž
1587 2 | hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že
1588 6 | zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša
1589 10| ronila slzu... Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu - jak dobre
1590 2 | ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca,
1591 4 | cítiac sa medzi neznámymi osirotenou. tu zas jedna stariga ďubne
1592 6 | matkou chodieval - Pán Boh ju osláv!“ ~ „A nemohol by ich prv
1593 11| Hus, zastrašená hrmotom, oslepená žiarou, dala sa do letku
1594 2 | oči - žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár
1595 11| omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu. ~ „
1596 1 | vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej
1597 3 | druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné,
1598 1 | od mrzkého - no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je
1599 3 | obe boli veru hodné, múdre osoby. ~
1600 11| do klietky a vyhnal ich. Osprostené, rozospaté nevedeli kam.
1601 4 | ňom taký kŕdeľ prejde, ako osprostený zastane, a dlho, dlho cíti,
1602 10| zlodejov drží. Ach, človek osprostie, keď príde do takého nešťastia. ~
1603 10| sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali pri ohni, susedia bežali
1604 2 | Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka,
1605 10| vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel z nej sám gazda.
1606 9 | dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho podriadení robia:
1607 1 | tele sídli duša ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou
1608 5 | čochvíľa pôjde na krosná - a ostatok sa chytro spraví. Keď si
1609 3 | doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa
1610 4 | niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár uškľabila sa; vidno,
1611 7 | prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila
1612 6 | uštipla ho v ruku svojím ostrím zobákom. „No, no - len sa
1613 4 | uškľabila sa; vidno, že mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal
1614 1 | nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou
1615 5 | prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije - i ona má proti nemu
1616 1 | nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám
1617 10| smutne niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným domom. ~ Pred
1618 11| iskry, vyletevšie dohora, osvietili naďaleko horizont. ~ Nad
1619 1 | Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom
1620 1 | predstavovala. ~ Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. Ten nemohol naň
1621 8 | takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie! Čo jej je z
1622 8 | uvidím!“ ~ Zuzka hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla: „
1623 3 | srdce pohlo sa nad ním - oteplelo, zahorelo k nemu láskou,
1624 5 | pôsobilo. jej samouverenie bolo otrasné - predtucha akéhosi neistého
1625 1 | Ach...“ Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila
1626 2 | dosť. Zašla dakde do sadu - otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“ ~ „
1627 8 | druhým ani pošepnúť - nieto otvorene zdeliť. Ten starý Bežan
1628 6 | nezažmúril oka: snil i s otvorenými očima. Stará krútila sa
1629 9 | plakal, keď nemohol dverí otvoriť! Uver mi tak mi ho bolo
1630 8 | zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného
1631 3 | desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj
1632 11| zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková
1633 10| už ničoho! Obkradli ma... ozbíjali... podpálili... poodnášali
1634 6 | Čože si to zas vyviedol - ozembuch!“ ohlásila sa i totka, vyjdúc
1635 9 | spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko. ~ No
1636 6 | konečne buchli dvercia i ozvali sa kroky pod oblokom. Z
1637 10| kričala: „Horí - horí!“ ~ Ozvalo sa z veže bitie zvona na
1638 10| tom všeobecnom vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo: ~ „
1639 8 | dome vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky strany. ~ O
1640 7 | Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček - aj tak
1641 3 | pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel
1642 1 | choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...“ ~ Jano podvihol dieťa
1643 2 | Ondráš dlho pozeral za ňou - páčila sa mu. „Hm... bude z nej
1644 2 | zoderie.“ ~ Zuzke dobre padlo počuť o sebe chválu, čo
1645 5 | všetko v jeden deň mu má padnúť do lona. Najprv rozsadz,
1646 3 | Iba ak jej rozum za sáru padol!“ ~ „Ona povedala. Len čo
1647 9 | nešuchni!“ A totka priložila mu päsť k čelu. On obrátil sa k
1648 5 | veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila
1649 10| nerozumel im. ~ „Čože tu hľadáš? Pakuješ ho!“ ~ On im prisvedčil: „
1650 4 | a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár uškľabila
1651 1 | dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala. ~ Zuza
1652 10| šťastne prietrž urobená; palič nestačil obehnúť dedinu
1653 4 | Mácha za nimi klobúkom na palici i kričí: „Hinda... jáj...!
1654 5 | Ktože by vzal od žobráka palicu?“ ~ Ondráš predošlým teplým
1655 2 | pokuľhával za vekom - len pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú
1656 5 | ja utrel hubu! Bude ten pamätať!“ Ale napadlo mu i čosi
1657 2 | pocítil trhanie. ~ „Šak pamätáš? A ty si tiež potom bočila -
1658 10| kľúč!“ kričali jej desiati. Pani richtárka nepochopila. ~ „
1659 9 | cigary, hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí. ~ Husár
1660 4 | kuchyne. ~ Mať podkladala pod panvu i povrávala si: ~ „Hodné
1661 3 | ťa on starý zosobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu
1662 8 | Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú tvoju
1663 8 | s muzikou. nemusíme dlhé parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime,
1664 6 | Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče.
1665 3 | Oči jej zvlhli - pohladila parobka po jeho drsných vlasoch.
1666 3 | veru možno! Zas jej dáky parom posvietil - možno!“ ~ „Nože
1667 10| horíte!“ ~ Hudba zamĺkla - páry sa ešte nepúšťali. Tancom
1668 10| Richtárka siahla za pás a vytiahla viazanicu kľúčov.
1669 2 | slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok
1670 1 | nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala
1671 3 | na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť
1672 4 | vojska. Ukrýva sa to pred pastierom - hľadí sa mu z očú stratiť.
1673 6 | pochopili, čo sa robí, vidiac pastierovu ruku siahnuť na kabát. No
1674 1 | dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok
1675 2 | staríg po dva - pritom, kým paša trvá, chovu z dom do domu.
1676 6 | je tu! Doniesol som ju z paše.“ ~ Totka zasmiala sa srdečne. „
1677 1 | ranený - vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty. Telo
1678 3 | keď mi doniesla jesť na pašu.“ ~ „No? Ale radšej ti mohla
1679 5 | povie - to je už ani pod pečaťou.“ ~ „Veď mu my nepovieme,
1680 9 | starejší! Jeho žena pod pecou zatína päste. ~ „Veď ja
1681 7 | Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.“ ~ „
1682 9 | dakedy - nieto človek. I v pekle býva raz do roka svadba.“ ~
1683 5 | Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli - môžeme si teraz
1684 10| jednom, ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke, ktorou
1685 5 | Mňa by ctilo! Keď nechceš peňazí - ako chceš; ale ani ja
1686 4 | nevreli, len začínali sa peniť. ~ „Nemáte dačo zjesť? Šiel
1687 4 | máš dosť času. Už vidno peny - dočkaj, kým zovrie.“ ~ „
1688 2 | odokrýval dva rady bielych perál. Ondrášovi zas zišla na
1689 3 | jej mieste bol by prestal perly do blata hádzať a vodu do
1690 9 | Veď ja ti dám, starý pes! Zajtra bude stenať, že
1691 8 | ruku nevestinu. Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala
1692 1 | ani vidu. Bude akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa,
1693 9 | žily. A nad touto mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú
1694 6 | sebou jasno nuž známa je ich pilnosť v hľadaní svetla v záhadách.
1695 10| začína sa to pravé veselie. Pitvor aj izba plná divákov, a
1696 9 | ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby -
1697 4 | dlho cíti, že mu v ušiach piští. ~ Len Ondráša netkne sa
1698 1 | neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená nad povalou, upravili
1699 1 | spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať.
1700 1 | Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No
1701 8 | prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha. ~ „
1702 9 | z rozumu podstúpi - tak plakal, keď nemohol dverí otvoriť!
1703 3 | ženiť.“ ~ Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru: „Ach,
1704 5 | zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila na ňu: ~ „
1705 8 | celom dome vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky strany. ~
1706 3 | mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku. Moja
1707 4 | veľké šťastie, že to takouto pletkou dá nastrašiť - ináč by mu
1708 11| Hľa - čo vidí? Všade oheň, plno ľudí, čo bránia. Iba on
1709 10| pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby...nemožno,
1710 9 | a krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako - na
1711 7 | je mu ako toto,“ a totka pľuvla naprostred izby. ~ „Ale
1712 8 | Lenovčania. Hostina i muzika plynuli tak, ako sotva na ktorom
1713 2 | sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou,
1714 4 | trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne k nim - no predošlé mu zastanú,
1715 6 | všetkého poriadku. ~ „Ale sa ho poberáš?“ kričala naň totka. Abys’
1716 3 | Ona je už vdova, - a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej
1717 9 | ženy i pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihrali v
1718 1 | vysmievať by sa mu chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým
1719 9 | No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom
1720 1 | ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom
1721 6 | chrbte, vykukla hlávka - oči pochopili, čo sa robí, vidiac pastierovu
1722 3 | nespomenul - len dnes sa ňou pochválil.“ ~ „Iba ak by sa mu zas
1723 3 | najlepšej zhode. Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra
1724 11| ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň
1725 4 | a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že ten rákoš sa už blíži:
1726 7 | nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s
1727 6 | ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako
1728 3 | ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na mieste zabije.
1729 6 | myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakli
1730 9 | On už dosť takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši
1731 7 | dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto,
1732 2 | rozprávočky pekné - deti počúvajú ho so zatajeným dychom.
1733 2 | žalujú sa na teba.“ ~ Husár počúval bez slova - potom sa dobrácky
1734 9 | pohladila ho Bežanka, podajúc mu mu hodný kus bielej baby.
1735 1 | striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vytýkali
1736 5 | teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem.
1737 5 | by ja to vzala darmo?“ I podávala mu čosi bieleho - šestáky.
1738 4 | opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú
1739 9 | vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to že lieta -
1740 9 | pozhoveli - no už je darmo.“ A podhodil nový klobúk a, dolapiac
1741 4 | susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, Keď tak včas
1742 11| vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko, ktoré pred oltárom
1743 4 | Hodné dievča - všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý
1744 4 | dievka vyšla z kuchyne. ~ Mať podkladala pod panvu i povrávala si: ~ „
1745 8 | postupoval proti svojej obyčaji, podľa ktorej vždy a všade jednal.
1746 2 | a vystretie čela. Mucha podletí, no o chvíľu sa vráti a
1747 2 | dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať
1748 10| Lapte ho - chytro!“ ~ Chumáč podnapitých svatov podišiel k maštaliam,
1749 3 | Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť,
1750 3 | nič vykonať. Inde na čo sa podoberie, to i vykoná - no doma nemožno.
1751 4 | väčšmi ho potešilo, keď mu podotkla: „Ondráš - ozaj - treba
1752 11| trest boží - trest boží! Podpaľači mu neujdú!“ ~ Totka nepočula,
1753 11| padla!“ ~ „Trest boží, že podpálil...“ poznamenal múdry starejší. ~
1754 10| Obkradli ma... ozbíjali... podpálili... poodnášali všetko!“ ~ „
1755 9 | padá. Ostatne toto i jeho podriadení robia: takže doska, na ktorej
1756 10| zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista
1757 3 | žatvy a ustatá odpočívala na podstene. Tu, kde sa vezme, tu sa
1758 9 | pred ním. ja, že z rozumu podstúpi - tak plakal, keď nemohol
1759 9 | nikdy. A strachu čo som podstúpila.“ ~ „Len už nehnevajte sa
1760 5 | Len ty povedz Janovi, nech podurí otca - azda ešte všetko
1761 10| vyvedieme statok! Chytro - podusí sa!“ ~ Chlapi vbehli za
1762 9 | zvreštia - polovica jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat
1763 1 | pacholiatko!...“ ~ Jano podvihol dieťa z plachty a držal
1764 1 | nesmeje - nie! Veď var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia
1765 9 | zdravie mladým.“ Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: „
1766 9 | Nalial mu, miesto vína, do pohárika octu a podal. ~ „No - na
1767 5 | Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila na
1768 6 | neboj sa - nezabijem ťa.“ Pohladil ju po chrbte - no stariga
1769 5 | muselo čosi byť.“ ~ Dievča pohliadlo do ohňa, pozabudlo v ňom
1770 11| nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste.
1771 6 | ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabát je
1772 2 | husára. Jej hlas zostril a pohnutím triasol sa. „Ten? Pre mňa
1773 5 | koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i dáky groš -
1774 1 | Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome,
1775 1 | poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho aj tak strcajú
1776 11| Hneď v ten deň odbýval sa pohreb. v jednej truhle husár aj
1777 11| druhý deň, keď Bežan čistil pohrebisko, medzi hlavňami našiel čosi
1778 9 | rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: „Veď ste za
1779 8 | dome zhon robil. ~ Starý pohrozil palicou žene: Stará, stará,
1780 1 | všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal
1781 6 | Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby,
1782 4 | nemodlíme.“ ~ Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny.
1783 11| Pusť ich von, veď ony pôjdu! Šura-šura!“ ~ No husi nehýbali
1784 10| nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť
1785 9 | až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať,
1786 2 | podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi
1787 6 | zabýva. ~ No Machuľa nemal pokoja. Čosi ustavične trápilo
1788 7 | Chlapec nebožiatko bol pri pokoji, nikdy mu nič nezišlo na
1789 5 | čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom povedala mu: „Choď
1790 2 | teraz!“ A pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci
1791 11| vôkol neho robí. Snáď to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá
1792 5 | napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky
1793 4 | necítiac ho za sebou a pokračujú vo vade. Tak nastáva hneď
1794 4 | miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek,
1795 9 | riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať.
1796 5 | Var že ho rada?“ ~ Zuzka pokrútila hlavou, popierajúc. ~ „Že
1797 2 | neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom - len pamäť a zvlášte
1798 3 | odporu, robí nové a nové pokusy. ~ No márna práca mechúr
1799 4 | šumotom bežali maštaľou. Za pokutu každá, skočiac z vysokého
1800 9 | Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a prerečie: „
1801 1 | to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť,
1802 11| oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst. ~ „
1803 11| ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko,
1804 2 | kto chce, len nech chváli. Polichotilo jej to - chcela ešte viac
1805 10| richtár šuchal rukou po polici a vykríkol: ~ „Tu je - chytro
1806 10| ktorých bola pre chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce -
1807 3 | obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani
1808 5 | Večer, keď už čeliadka políhala, stará chytila Zuzku na
1809 6 | robotách - a tu zrazu ohláška o pollete, akoby z neba spadla! By
1810 1 | Ostatné slová preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte
1811 10| pruhom. Ondráš stál už v polotme. No videl všetko; ako jeho
1812 9 | vysokým tónom zvreštia - polovica jeho tváre podvihne sa.
1813 4 | domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo -
1814 7 | husárovazas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje mu
1815 1 | len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť
1816 4 | budú schované!“ A Ondráš pomáha jej hľadať. Odchýlil maštaľ -
1817 3 | Janom Dúbravovie. V jar pomáhal u Bežanov orať - i teraz
1818 8 | vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať... ~ Hoci pred
1819 5 | hm...“ ~ „Hej, mladí zati pomáhavajú... mne by sa tiež patrilo,
1820 7 | druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem, čo sme ti kedy
1821 1 | šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom
1822 5 | boli pohnevali - ale potom pomerili sme sa.“ ~ „Óvi, óvi! Len
1823 11| z roka na rok. J a sa tu pominiem, ak prídem o ňu!“ ~ „A už
1824 8 | náhlime.“ ~ „Dúbravovcom treba pomoc...“ Nadhodila stará. No
1825 6 | Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj. ~
1826 7 | chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda
1827 6 | jej poslali, pomrvila do pomýj. ~
1828 6 | otvára ho dokorán. Toto pomyslela: „Má srdce... oj, srdce
1829 3 | vás sem donieslo?“ ~ „Ale pomysli si len; ten chlapec, čo
1830 5 | sa chytro spraví. Keď si pomyslí, jak ľahko ide prísť k novým
1831 1 | Boh i svet - nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce
1832 6 | by bol svet riekol na to? Pomyslite!“ ~ Starej div srdce nepuklo
1833 7 | zmysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?“ A Bežanka
1834 5 | Zuzku to zarazilo, až teraz poňala dosah svojho skutku. ~ „
1835 1 | cepy - celý človek málo sa ponáša na človeka. Ľudia s útrpnosťou
1836 1 | ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo
1837 2 | čo sa s ním deje, rezko ponúkla ho: „No, vstaň chytro a
1838 6 | pohliadla na syna. Ondráš ponúkol ju ešte raz: „Nate...doniesol
1839 10| ozbíjali... podpálili... poodnášali všetko!“ ~ „Kde sú múčnice?“ ~ „
1840 2 | že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl
1841 2 | ste sa pohnevali?“ Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka
1842 5 | Zuzka pokrútila hlavou, popierajúc. ~ „Že pôjdeš zaň?“ ~ „Ani
1843 10| sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto zvuky smutne niesli
1844 11| hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie a nižšie -
1845 10| podpaľač dedinu, všetci ľahneme popolom!“ „Poviazať ho - poviazať.“ ~ „
1846 2 | žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac ľahký oblak prejde.
1847 4 | všetci Bežanovci domov. Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná
1848 8 | stará. No on tým väčšmi sa popudil. ~ „Choď mi s takou výhovorkou -
1849 6 | dal za to, keby mu dakto poradil, na čo sa zriecť. No rady
1850 7 | len neviem, ako si s ním poradím, keď príde na sobáš. Ale
1851 5 | kým sa to ešte pošije - poriadi: Bože môj...“ ~ „Ako chce -
1852 1 | Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť - ako smutno mu doma! Prichlopil
1853 8 | primälo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej
1854 3 | Husárova totka bývala v poriadnom domčeku vprostred dediny.
1855 9 | No, počkaj!“ ~ Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej
1856 9 | Ondráša, ako sa jej zdráha - porozumeli. Ženy v pitvore zastali
1857 9 | stane vôľa božia. ja všetko porúčam Bohu. On najlepšie vie,
1858 7 | keď príde na sobáš. Ale poručenobohu! Keď ste si to vedeli nasnovať,
1859 5 | veľmi chytro riešiť takéto poryvy. ~ „Veď som mu ja len povedala,
1860 9 | do komory a držali tam až posiaľ? Keď som im neprišiel -
1861 7 | ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú,
1862 10| utvorených doskami na ne poskladenými. Hľadá pán richtár, hľadajú
1863 8 | pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala
1864 8 | Akoby predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí
1865 3 | jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No veď už
1866 3 | poviem vám čosi!“ ~ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej
1867 5 | Gazdiná usmiala sa naň posmešne. ~ „Milý môj zať! Len kto
1868 4 | uháňajú. ~ Ale takýto strach pôsobí na malú dištanciu - ktoré
1869 2 | sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prv naň. ~ „Nuž dobre, keď
1870 5 | rukami. Na Zuzku to veľmi pôsobilo. jej samouverenie bolo otrasné -
1871 9 | aby tým účinnejšie mohol pôsobiť. lebo on nepracuje len rukami -
1872 3 | preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku znakom zarazenia. ~ „
1873 11| prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno ľahnúť: čo
1874 4 | prisviedčal. „Už som sa postaral.“ ~ „Ba kú jazornú strelu!
1875 9 | ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy
1876 1 | neprezradzujú len nohy, postavené v krosná - svojím občasným
1877 2 | neurčitých kontúrach videl postavu, no nie detskú. To je väčšie
1878 5 | posmech!“ ~ Začala v kútiku postele šukať. Po chvíli vytiahla
1879 11| celembajúc rukami. Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol
1880 8 | pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej obyčaji, podľa
1881 4 | čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých kvapkách,
1882 9 | akým hľadí sa na osobu potajme vo väčšej spoločnosti, chcejúc
1883 1 | ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke - i odplatou. ~
1884 4 | žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu podotkla: „Ondráš -
1885 1 | Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera. Tak to trvalo
1886 11| uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka
1887 2 | veru - obed! Najedol som sa potiaľto!“ A preložil palec krížom
1888 8 | Nedám si var dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel!
1889 4 | strelu! Aha - aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma zavoláš!
1890 1 | vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac
1891 6 | do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil
1892 7 | Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda len zabudne
1893 8 | Nuž a prečo? Var rozum potratila?“ ~ „Len tak - nechce, aby
1894 11| seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst gazdinej a chlapov
1895 11| Preto nás Pán Boh takto potrestal!“ ~ No husár nepochopoval,
1896 5 | na drobnú. Všetky sa nám potrhali na posmech!“ ~ Začala v
1897 6 | radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu
1898 2 | nechcem sa po cudzích domoch potulovať, Ja sa chcem len svojho
1899 1 | akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala. ~
1900 1 | jej už bol zhoršený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala sa
1901 9 | vedel všetko. ~ „Nuž ty potvora jedna...takýto posmech -
1902 5 | pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril -
1903 1 | Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila
1904 4 | zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil
1905 2 | tými strapci dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými
1906 3 | liať - no jej energičná povaha nemôže strpieť žiadneho
1907 11| horiace trámy a hlavne z dosák povalových. vyťahovali hlavne hákmi,
1908 11| Nad maštaľou už niet povaly - prepadla sa i s hrubou
1909 3 | jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.“ ~ „Nuž?“ ~ „
1910 5 | sa strhlo a rovno matke povedalo: „Nič - nebolo nič.“ ~ „
1911 1 | sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac tratilo
1912 6 | odnikiaľ neprichodil dobre povedomý gagot starigy. Bežanka pobrala
1913 11| i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky zaboleli ho. Vtom príde
1914 4 | zná všetky spády svojho povolania - prenikne všetky fortiele
1915 4 | Mať podkladala pod panvu i povrávala si: ~ „Hodné dievča - všetko
1916 10| priviazaný. Ruky mu utiahli povrazom, že mu žily na nich nabehli.
1917 5 | bije - i ona má proti nemu povstať? Pohliadla naň mäkko, i
1918 9 | z truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na
1919 11| raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaújíma,
1920 5 | Dievča pohliadlo do ohňa, pozabudlo v ňom oči - zamyslelo sa.
1921 5 | raduje: aspoň v tej práci pozabudne na neresť. ~ Večer, keď
1922 2 | prídem si po pero.“ ~ „Nie - pozajtra nie. Veď ti ja poviem, keď
1923 2 | preč. ~ „Ty - neutekaj! Pozajtre je sobota: prídem si po
1924 7 | Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš.
1925 2 | Vidíš čo je teraz!“ A pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc
1926 7 | neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť,
1927 1 | bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čoho nemajú.
1928 2 | krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou - páčila sa mu. „
1929 6 | trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou, čo len chvíľku.
1930 9 | teraz. Keby ste len boli pozhoveli - no už je darmo.“ A podhodil
1931 8 | gazdovstva - z toho aspoň poznajú dačo.“ ~ „A čo by nezajednal
1932 7 | toto.“ ~ Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným
1933 10| pripútajú oni takto všeobecnú pozornosť na seba. ~ V tom všeobecnom
1934 9 | už i stranní ľudia, aby pozreli, ako budú nevestu vykrúcať.
1935 2 | chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. ~ „Vidíš čo je teraz!“
1936 5 | narážali sa z matkou, ale len pošepky. Báli sa starého - ten vie
1937 7 | A Bežanka čosi starej pošepla. Totkina tvár predĺžila
1938 8 | domnienku svoju druhým ani pošepnúť - nieto otvorene zdeliť.
1939 9 | náprstok!“ ~ „Var ste sa pošialili všetci.“ ~ Daktorý i zastane
1940 5 | do Gála. A kým sa to ešte pošije - poriadi: Bože môj...“ ~ „
1941 7 | mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: „
1942 5 | Nával citu, lásky, radosti poškubával jeho vyšnou masívnou gambou.
1943 9 | svojej ríše, do komory, že im pošle dáku výsluhu. ~ Mladucha
1944 10| vôbec sa mohli dostať von: pošli k obloku. Iní zas kuchyňou.
1945 9 | hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou
1946 6 | štyrmi, i šiestimi očima, pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi -
1947 1 | Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila
1948 5 | Ten mu rozpovie všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez
1949 8 | vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie! Čo jej je z bohatstva i
1950 8 | Mladucha, sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov, s uspokojením mohla
1951 3 | nové pokusy. ~ No márna práca mechúr do vody tisnúť a
1952 10| všetky kúty. Veľkonočným prachom zaplnila sa celá izba. ~ „
1953 4 | riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne, aby previedol,
1954 10| Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor aj izba
1955 4 | vade. Tak nastáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne
1956 3 | lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku znakom
1957 8 | chladný rozum príde k svojmu právu. ~
1958 9 | si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto;
1959 9 | Konečne dobyl sa do dverí - k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň -
1960 6 | do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie, keď opýtajú
1961 2 | Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu
1962 11| zahatila cestu. Zadné stavy prašťali: zbožie, čo bolo v záčine
1963 4 | a tie bojazlivo zaberajú prd ním. Len veľké šťastie,
1964 1 | Ona s úžasom vykríkla: ~ „Preboha - Jano! Choď - choď! Nevzťahuj
1965 6 | namiesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala
1966 4 | bolo o dačo obzrieť... roky prechodia... kým si mladý, zaopatri
1967 2 | hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví
1968 8 | sem tú tvoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!“ ~
1969 3 | radšej z Nového zákona dačo prečítal. Zuzku Bežanovie!“ A totka
1970 5 | sa mu ako slimák. Ledva prečká vše ten boží deň. I robotou
1971 5 | Ešte ich mám päť - tie predám. Od vás neprijmem ani grajciara.“ ~ „
1972 4 | jemu zdalo sa, že o rok - predložili mu švábky s mliekom. Jedlo,
1973 7 | starej pošepla. Totkina tvár predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: „
1974 3 | vykoná - no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva
1975 1 | to je aj tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie
1976 4 | zastanú. Tu pobehne k nim - no predošlé mu zastanú, necítiac ho
1977 2 | mimovoľne vzdychla. Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl,
1978 5 | žobráka palicu?“ ~ Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal: „
1979 1 | mrzkého - no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom. ~
1980 5 | pri nadhodení otca zmrzla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma
1981 1 | bývalo takým, akým si ho predstavovala. ~ Tým väčšmi odpadlo otcovi
1982 8 | rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár. ~ A predsa -
1983 5 | samouverenie bolo otrasné - predtucha akéhosi neistého nešťastia
1984 8 | si vykračuje Janko. Akoby predvídal, že toto už posledný raz,
1985 10| striekačka. ~ No pán richtár prehadzoval všetky kúty. Veľkonočným
1986 6 | na rozsadz. V hlave jeho preháňali sa myšlienky ako oblaky
1987 10| maštaľami už spadla, začína prehárať povala. Oheň začína oblizovať
1988 10| vykrivoval ústa, barbora prehlasovala husle i dupot tancujúcich
1989 8 | viac nepočula. Buchot srdca prehlušil aj hlas otcov. Po celom
1990 6 | ju o jeden koreň. Kabát prehodil cez plece a - hybaj za kŕdľom.
1991 8 | ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači
1992 11| Pozrite, povala už hneď prehorí. Ktože bude vážiť životom -
1993 7 | pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec neurobil
1994 5 | aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes
1995 11| ako je. Chcela, aby ju preklial - snáď by jej srdcu trochu
1996 4 | prezerajúc všetky úkryty. ~ „Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!“ ~ „
1997 2 | mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on
1998 6 | Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto.
1999 7 | dávno vrelo v nej - dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov
2000 10| viac vyteká z nej. Voda preliala sa dnom, akoby riečicou. ~ „
2001 3 | Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila
2002 2 | Najedol som sa potiaľto!“ A preložil palec krížom cez hrdlo.
2003 7 | nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za
|