1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
2004 1 | nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy
2005 5 | nezblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto,
2006 2 | jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá
2007 2 | Zuzka zbadala na ňom premenu, no nevedela si ju vysvetliť.
2008 1 | si ani mak.“ ~ Jano bol premožený, nevedel odpovedať ani slova.
2009 6 | to dnes robí? Ach, všetko preň - všetko! Hriešna stvora -
2010 8 | veselí. tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu
2011 6 | skúmavé pohľady, ktoré ju vše prenasledovali. Zapýrila sa sama pred sebou.
2012 5 | tvár vzrušená horúcim citom prenasleduje ju všade. Keď začal statok
2013 9 | na nás: verte mi, nemám preňho ani noci ani dňa.“ ~ „Nuž
2014 1 | pokoj...“ ~ Ostatné slová preniesol už z polosna. Jednou nohou
2015 4 | spády svojho povolania - prenikne všetky fortiele husacieho
2016 2 | robotách - musíš dačo i prepáčiť.“ ~ „No, veru - obed! Najedol
2017 11| maštaľou už niet povaly - prepadla sa i s hrubou vrstvou na
2018 4 | Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!“ ~ „Kdesi budú schované!“
2019 6 | Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko - všetko.“ ~ Indy
2020 5 | jarmok sme si pekne-rúče prepásli - môžeme si teraz dočkať
2021 4 | habarky nechcel už nikomu prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no
2022 9 | starejší pokývne vážne hlavou a prerečie: „Boží dar! Hej zjedol bys’
2023 3 | Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata hádzať a
2024 2 | Keď jesť, nuž - jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa,
2025 4 | hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu stariga gagoce zavolávajúc
2026 2 | zámku na stračej nôžke. Prestojí boj s drakom, a mačka jediná
2027 6 | plece a - hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac, že večer už
2028 10| vyšiel z nej sám gazda. Prestrašený síce, no rozsudok už stačil
2029 6 | ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda,
2030 4 | každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála Pánu Bohu!...“ ~
2031 2 | prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky - a
2032 4 | gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho
2033 1 | ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho
2034 5 | groš - lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov. ~ Najtiaž
2035 4 | vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku. ~ Tak
2036 6 | jej! Mladý zať sa len má preukázať - a ja...“ ~ „Nie, moje
2037 4 | Pracoval usilovne, aby previedol, čo si v noci na posteli
2038 6 | Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať - nik iný. Hovorí,
2039 2 | sadla na líce - i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho
2040 4 | nikde - len gazdiná chodí, prezerajúc všetky úkryty. ~ „Prekliaty
2041 4 | sa na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte
2042 4 | krátky čas; no akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť, vykradnú
2043 5 | dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa
2044 6 | Nedarmo majú najviac s priadzou práce - ony všetky záhady
2045 6 | záhady chcú rozmotať ako tú priadzu. Keď sa im nadhodí uzol -
2046 2 | má ešte najviac známych priateľov. Stými skoro najlepšie vyjde,
2047 11| doháralo. Od striekačky pribehla k horiacim stavom Bežanka.
2048 11| Ľudia!“ ~ Od striekačky pribehlo pár chlapov. ~ „Čože zas,
2049 7 | husárovazas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť.
2050 1 | poriadiť - ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť,
2051 9 | vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním. ja, že z rozumu
2052 10| tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúdú - dúdú - počuť
2053 4 | pod kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha
2054 8 | všade jednal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v onom.
2055 4 | vystrojiť. Dobre máš. Navečer si príď - dostaneš.“ ~ Večer, kým
2056 7 | len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas druhý raz. A
2057 11| prídem o ňu!“ ~ „A už veru prídete! Pozrite, povala už hneď
2058 5 | dieťa, čos’ to urobila! Prídeš do rečí, nič po nič. Budú
2059 1 | poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho.
2060 6 | koncom začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No im to nerobí
2061 10| Ohňu bola teda šťastne prietrž urobená; palič nestačil
2062 9 | konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo
2063 8 | úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti
2064 6 | musím už ísť... radostník mi prihorí. Dobre sa majte!“ A už bolo
2065 6 | Bože - i tie syrníky mi prihoria - radostník tiež treba medom
2066 8 | dcéru i so starou na milosť prijal. Mladucha, sprevádzaná láskou
2067 1 | blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami
2068 1 | Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho - a pre jednu zlú
2069 2 | Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil -
2070 8 | Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých jančiarkach. Jeho oblek
2071 4 | druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou
2072 8 | sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho
2073 9 | Dajte neborákovi pokoj...“ primlúva sa zaň jedna nevesta z pitvora. ~ „
2074 10| ho milovať. Ondrášovi to primoc. Jeho ústa uťahovali sa
2075 1 | zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako
2076 2 | nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel - ale v
2077 2 | hlas - oj, ten hlas! Ani princeznin! ~ „A si to ty, Zuzka?“ ~
2078 2 | chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla obed. ~ Keď jesť, nuž -
2079 9 | muzika nanič. Tancujúci pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch:
2080 10| kartičiek, škatuliek - úradných prípisov. Tam bol aj obecný archív.
2081 7 | viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je
2082 8 | vystrojiť len te, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to
2083 10| tí mladí dumajú, kedy pripútajú oni takto všeobecnú pozornosť
2084 6 | precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla
2085 3 | nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila jeho biedu, strádanie -
2086 2 | že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady
2087 4 | Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky
2088 2 | rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši
2089 8 | hrude spadol! Ach sobáš, tá prísaha, tí diváci, to všetko rozčuľuje
2090 8 | prisahá a nie Jano. ~ Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali
2091 8 | do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej.
2092 5 | zmrzla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc
2093 8 | Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho. ~ „
2094 5 | bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť. ~ „Ale čo sa mu to robí?
2095 3 | bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“ ~ „
2096 6 | že totka je zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie
2097 1 | ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu. ~ „
2098 2 | nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila. ~ „Rozišli sme sa - nadobre.“
2099 10| pošepol jej čosi a ona mu prisviedča - aký to pohľad hodila naň.
2100 3 | oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo
2101 6 | Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň. Kabát
2102 10| vane, naplnené vodou. To priviedlo ľudí k rozumu. ~ „Hasiť,
2103 1 | božej a tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi
2104 6 | gagotu, akoby chybujúcu starú privolať chceli. No tá nezjavila
2105 6 | A už bolo počuť dvercia privrieť. Bežanka odišla. Husár sa
2106 1 | predsa len je tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať
2107 1 | to trvalo rok - dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval
2108 1 | brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho.
2109 2 | je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“ ~ A husár
2110 7 | chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa
2111 6 | medzi rukami. ~ Tak i tu prišli k výsledku - no mlčali.
2112 7 | zať - nech Pán Boh chráni! prišlo by nám potom z tejto dediny
2113 2 | Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči - žiara toľkej krásy
2114 1 | ho vziať do ruky. Jano, probuj, veď si mu otec.“ ~ „Nie,
2115 1 | hľadiac za ňou: ona, ako bola, prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom
2116 2 | pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami. ~ „
2117 6 | idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať
2118 9 | rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: „Veď
2119 9 | Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: „Pán Boh živ...
2120 10| chlapov ťahalo sochor; hrubý prúd vody lial sa na šindľový
2121 4 | hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja. ~ Tá
2122 2 | by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej - bol veru
2123 8 | Ten starý Bežan je tak prudký - nehodno zavadiť doň. Všetko
2124 10| rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš stál už v polotme.
2125 2 | zoschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté
2126 10| hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista stenal
2127 9 | hudú - dľa taktu dvíhajú pružnou doskou. ~ Čím väčšmi blíži
2128 8 | raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. po svadbe
2129 11| horiacim stavom Bežanka. Z prvého ľaku prebrala sa už ako-tak:
2130 6 | že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol. Ani stužky
2131 9 | dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci,
2132 7 | zárobček - aj tak je to len ako psovi mucha - len aby sa mu zľavilo
2133 2 | Ondráš videl, že jej srdce puká - zamrzelo ho to. ~ „A ty
2134 7 | zarmútiť - srdce by mu bolo puklo. Povedzte len, či sme príčina
2135 9 | vyhrážajúcemu oku svojej ženy i pustiac mladuchu, pobral sa k nej.
2136 2 | so zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je, že on
2137 8 | nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť
2138 1 | pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne
2139 7 | no i teraz durným hlasom pýtala sa jej: „Nuž, čo urobíme,
2140 4 | Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu?“ ~ „Nič.“ ~ „Ej,
2141 8 | Akoby nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby
2142 9 | tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia, tí nehľadia viac
2143 5 | ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia - ale akoby aj nie!
2144 8 | bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli. Pokorne
2145 11| Kde sú husi? Moje husi radostné?“ ~ Bežala k striekačke,
2146 7 | Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu.
2147 5 | statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci pozabudne
2148 1 | o nič. Tak mu je ako v raji. ~ Je husárom; no nevidno
2149 4 | Lebo husi, pocítiac, že ten rákoš sa už blíži: utiahnu sa
2150 11| jej tým nikto. Každý krčil ramenami. I zoberie sa pred maštaľ
2151 2 | jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby vyrástlo bolo z bielych
2152 4 | Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník.
2153 2 | Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala. ~ „Ako by neželela:
2154 1 | Nie že by bol zabitý alebo ranený - vyvaľuje sa po pašienku,
2155 1 | malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje
2156 6 | Ako sa blížil večer, tak rástla i nespokojnosť jeho. Nikdy
2157 7 | druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti - takú ženu mať!
2158 11| rozmýšľať, čo by bolo ešte ratovať. Tu tam obďleč vidí husára
2159 4 | tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrste švábky
2160 10| horí!“ ~ Ohlúpené tváre razom obživli. I z desať strán
2161 9 | husár a odišiel. Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala nič;
2162 7 | zaplatí než tí magnáši, čo remeselníka len za nič nemajú.“ ~ A
2163 1 | väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho
2164 2 | hľadeli na Ondráša. Červený ret odokrýval dva rady bielych
2165 10| ruženec, na peknej mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár
2166 4 | na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým zišla z pôjda -
2167 2 | nedbajúc, čo sa s ním deje, rezko ponúkla ho: „No, vstaň chytro
2168 1 | nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A
2169 8 | utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud zmizol. Mladucha
2170 9 | pokladené misy a lyžice, z riadu poznať, že hostina pokročila
2171 2 | čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne
2172 10| pod povalou!“ ~Ale pána richtárova povala nebola malá. Pod
2173 10| Otvorili búdu, odpratali richtárovo konope a snopky tam naukladané
2174 10| preliala sa dnom, akoby riečicou. ~ „Zamazať ju... hlinou!“
2175 4 | lícami do strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval
2176 2 | cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To
2177 9 | utiekol.“ ~ „Veď je už po...“ riekla Bežanka. ~ „A ako?“ Uprel
2178 6 | západom slnka dospel konečne k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal
2179 2 | prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské.
2180 7 | Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: „Nuž keď je tak - nechže
2181 5 | starého - ten vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy. ~ „Veď som
2182 2 | k nim; rád je, že on má ríšu, v ktorej vládne, s tým
2183 3 | Iba ak by sa mu zas dačo robilo. Ono tá jeho hlava je nie
2184 10| päť. No tým ťažšie im šla robota. Čo jeden odopäl - tí druhí
2185 2 | bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier -
2186 5 | prečká vše ten boží deň. I robotou skracuje si ho, i všetko -
2187 1 | nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi,
2188 1 | súdi. Nuž, je človekom. ~ Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí
2189 8 | sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť
2190 1 | rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože,
2191 1 | by sa mu chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom,
2192 5 | každá hodina vidí sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva ho
2193 4 | sa bolo o dačo obzrieť... roky prechodia... kým si mladý,
2194 10| do nej ťažkú hlavu. Slza ronila slzu... Zabudnutý, osamote
2195 8 | vážny okamih minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k
2196 10| U Bežanov boli už všetky rozchytané. Hrnce v ktorých bola pre
2197 4 | dediny došiel, habarky mal už rozchytené. Pod pazuchou niesol miesto
2198 1 | tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel. ~
2199 6 | potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých
2200 9 | chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu
2201 3 | Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla
2202 1 | Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel. ~ V krčme hľadal
2203 7 | A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý,
2204 9 | vo svojom živle, veselá, rozjarená ako obyčajne na tancoch
2205 7 | dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve
2206 8 | bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome - aby ste vy
2207 9 | dostúpi vrcholu - tu zastene rozkošou. Len noha, pravá noha, tá
2208 1 | toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi, vo väčších-menších
2209 4 | roboty, kým zohnal sem a tam rozlezenú čriedu. ~ Na paši nepolihoval,
2210 4 | dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa od jedného konca k druhému.
2211 10| lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš
2212 1 | Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom boku
2213 8 | ležala záhada, ktorú nevedel rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým,
2214 10| izbe. ~ Ktorí už boli von, rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť,
2215 6 | často protivným koncom začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No
2216 7 | smutná, nevidiac pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec
2217 11| prebrala sa už ako-tak: začala rozmýšľať, čo by bolo ešte ratovať.
2218 6 | triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovali
2219 2 | Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa
2220 1 | jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne
2221 9 | odišiel. Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala nič; Bežanka
2222 10| nepochopili, čo sa deje. Jeden rozohriaty vyvolal: „Hudci, hrajte!“ ~
2223 6 | rozčúlením, radosťou, blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol
2224 11| kabátiku visí zibák.“ ~ Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na
2225 11| Odtrhol som haspru i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí
2226 8 | výplody svojej fantázie rozosial po nohaviciach a halene
2227 3 | byť i veselie.“ ~ Bežanka rozosmiala sa chutno. ~ „A veru možno!
2228 11| vyhnal ich. Osprostené, rozospaté nevedeli kam. Ondráš kričal
2229 1 | hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého - no o
2230 2 | Zuzka zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho,
2231 1 | lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké.
2232 10| vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju
2233 5 | pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko; požaluje sa mu,
2234 7 | tvojmu, alebo do Dúbravov a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca.
2235 2 | s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k
2236 6 | kto ti to povedal? Kto ti rozprával o ohláškach?“ ~ „Kto iný?...
2237 2 | výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné - deti počúvajú ho
2238 5 | tá nikomu nepovie.“ ~ A rozradovaný husár odišiel domov. ~ Bežanku
2239 8 | ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej
2240 7 | Ale čo sa máš náhliť. Do rozsadu, Bože môj.“ ~ „Ja - mne
2241 6 | dokladala. „Pravdaže musí! Po rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe.
2242 9 | nuž tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci
2243 2 | to na úkor prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo,
2244 6 | rukou. V kabáte mal motúz - rozsúkal ho: jeden koniec uviazal
2245 9 | alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú
2246 2 | kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu
2247 11| Aj tak nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia
2248 2 | vyjde, lebo tie mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli
2249 2 | človeka, bez srdca, ktoré rozumelo by mu. Vrstovníci od malička
2250 9 | chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko. ~ No v tom husár
2251 8 | dlhými vlasmi a krátkym rozumom! Mne! Nuž ale mne? Ale som
2252 3 | dieťa.“ ~ „Pravdaže - bez rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať.
2253 3 | sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka?
2254 2 | pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného
2255 1 | ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No
2256 11| s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal -
2257 11| vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie
2258 7 | No tu posvietil ten z rožkami - ženu, krajčírovu ženu.
2259 2 | dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“ ~ Husár
2260 2 | mohla mať už rozum! A Rúbalovie prišla domov - to viem zjavne.
2261 8 | ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo
2262 1 | zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie - čo na nás dopustil,
2263 1 | nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu,
2264 7 | mi hus, donesie mi ju na rukách domov - a ja mala by ho
2265 2 | vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš s vytreštenými očima
2266 2 | a choď!“ ~ A utrel si rukávom ústa. ~ Zuzka zbadala na
2267 5 | Spotvorené črty obliate boli rumencom. Nával citu, lásky, radosti
2268 2 | Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech
2269 9 | v pitvore. Nahnevá sa na rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí
2270 2 | tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje.
2271 8 | krásny, zelený - posiaty ružami. Akiste ten obdivujú... ~
2272 10| Prebrala ich po jednom, ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke,
2273 6 | zahučalo, akoby popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila: „
2274 2 | bohviekade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na
2275 2 | sud, keď im dačo na nos sadne.“ ~ Ondráša nahnevalo, že
2276 6 | slzu z navlhlého oka. ~ „Sadni si sem - ku mne, na lavicu.
2277 9 | povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre
2278 3 | obchodiť?“ ~ „Starý nám dá sádok - v ňom vystavím dom.“ ~ „
2279 4 | a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi,
2280 7 | veľmi rád vidí. Bože môj - samej mi ho je tak ľúto! Keby
2281 2 | mlynčeku pokoj. Je sám, a samotného zábavka neteší. Dobre mu
2282 5 | Zuzku to veľmi pôsobilo. jej samouverenie bolo otrasné - predtucha
2283 6 | ním...ešte teraz - pred samým veselím! Robila by to, keby
2284 3 | Iba ak jej rozum za sáru padol!“ ~ „Ona povedala.
2285 5 | zalomila rukami. Myslieť nebola schopná - rady nevidno nikde. Husár
2286 3 | žobráka a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len
2287 4 | prepadli!“ ~ „Kdesi budú schované!“ A Ondráš pomáha jej hľadať.
2288 6 | ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho
2289 8 | budúceho? Akoby pred oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú
2290 9 | si len - zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma var zabil, ale
2291 11| opäť vzňal - nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy.
2292 3 | zišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli
2293 1 | utiekla s dieťaťom k staršej sestre. ~ Jano vyvalil sa na lavicu
2294 1 | nepostlala. ~ Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila
2295 10| striekačku... kľúč!“ ~ Richtárka siahla za pás a vytiahla viazanicu
2296 6 | vidiac pastierovu ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo
2297 1 | predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša ako i u ostatných.
2298 6 | prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo: ~ „
2299 10| ho držali. No husár celou silou hľadel sa im vymôcť. Svati
2300 4 | si ich len nabral toľkú silu? Akurát i mne treba - mohol
2301 6 | vystrúc krídla jedovato sipeli naň. No hneď utiekli aj
2302 9 | kúta na tú motaninu. všetko skáče, výska, krúti sa - ako blázni;
2303 9 | biedou dostal sa až ta, skade ponad hlavy mohol vidieť
2304 11| sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju. ~ „Nečakala som ťa -
2305 9 | hosťov, kde videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich
2306 1 | V dedine nemal kde hlavy skloniť - pred zimou utiahol sa
2307 2 | ženieš husi. Neviem...“ a, sklopiac zvodné oči, malou nôžkou
2308 4 | maštaľou. Za pokutu každá, skočiac z vysokého maštaľného prahu,
2309 5 | ku svadbe je len vrabčí skok. ~ „Hm...prišiel som k žene -
2310 5 | ten boží deň. I robotou skracuje si ho, i všetko - a predsa
2311 11| husi nehýbali sa. Husár skrčený vošiel do klietky a vyhnal
2312 5 | Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu -
2313 6 | Nemohli zvlášte Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju vše prenasledovali.
2314 8 | tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala
2315 2 | dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo
2316 3 | Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka a ak
2317 11| prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili
2318 4 | ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz celý
2319 1 | ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po
2320 5 | teraz poňala dosah svojho skutku. ~ „Ale verte mi, mamo,
2321 11| všetko vysvetliť, aby videl skutočnosť tak, ako je. Chcela, aby
2322 2 | povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia
2323 1 | sa k nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží
2324 1 | nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie
2325 10| stál v plameni. vidno, ako slamené snopky odväzujú sa z lát
2326 9 | vydýchnuť, dakam do sena - na slamu. V ústach jeho ohorok cigary,
2327 4 | pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým zišla z pôjda - Ondráša
2328 2 | pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára
2329 10| Uprel oči na nevestu a sledoval každý jej krok. Pod povalou
2330 1 | Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil
2331 4 | nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá. Tu i Ondráš
2332 8 | záľubou a výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho.
2333 6 | tešilo. Jeho oči bystro sliedili, akoby niečo hľadali. Hľa,
2334 5 | tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká vše ten boží
2335 2 | úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a
2336 6 | letnej búrky. ~ Pred západom slnka dospel konečne k riešeniu.
2337 5 | som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda,
2338 1 | prístupnú múdremu, láskavému slovu. ~ „Vidíš, ja ho i takto
2339 7 | pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo také dievča! Povedzte,
2340 4 | mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich zas donesie
2341 3 | kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. V jar
2342 8 | ktorým odriekala ťažké slová sľubu, akoby odpudiť chcela votrelca.
2343 7 | je vo veci. Vás najskôr slúchne.“ ~ „A myslíš, že srdce
2344 6 | 6~ V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci
2345 4 | zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala
2346 1 | pálenice - nezostalo po ňom slychu, ani vidu. Bude akiste v
2347 10| duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil
2348 2 | neopustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!“ ~ „Veď ja viem -
2349 9 | skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne
2350 1 | nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne - na očiach im
2351 11| dopomohla. Zahodil halenu a smelo vbehol do maštale. Cestu
2352 2 | úsmevu! ~ Kroky zaznievali smerom k nemu. Ondráš zažmúril
2353 1 | aby sa z tvojho nešťastia smiali.“ ~ Jano vypukol v zúfalý
2354 1 | Jano vypukol v zúfalý smiech. „Ha-ha-ha! Vraj sa nesmeje!
2355 9 | vážnym starejším dali sa do smiechu. ~ Bežan obchodil okolo
2356 1 | kde jej nebolo. Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap
2357 3 | um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje
2358 1 | trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde
2359 7 | odišla. ~ Totka tiež zostala smutná, nevidiac pomoci. Rozmýšľala,
2360 10| na poplach. Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou, osvetlenou
2361 6 | nešlo do hlavy: zvlášte tie smutné, zarazené tváre žien. I
2362 1 | navariť ani poriadiť - ako smutno mu doma! Prichlopil dvere
2363 9 | do izby. No nenie to tak snadná vec. Zavadil do žien, ktoré
2364 2 | neboli videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie - to ma
2365 6 | si - no nezažmúril oka: snil i s otvorenými očima. Stará
2366 2 | ďalej. ~ Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké
2367 1 | viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa,
2368 8 | Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo
2369 6 | Ale pred oddávaním - pred sobášom? Čo by bol svet riekol na
2370 8 | Jano. ~ Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali
2371 2 | neutekaj! Pozajtre je sobota: prídem si po pero.“ ~ „
2372 9 | oni ho začnú ešte k tomu socať. Nechajte ho, ešte mu dáko
2373 8 | akoby jej kameň z hrude spadol! Ach sobáš, tá prísaha,
2374 10| snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho sena. Hudba
2375 4 | stratiť. No Onráš zná všetky spády svojho povolania - prenikne
2376 1 | Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď
2377 1 | ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal
2378 2 | líce. Muchy nedolapil - spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva
2379 10| druhý extrém, každý hľadel spasiť svoj život. Pri dverách
2380 4 | míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých
2381 1 | No - čože nespíš? Ľahni a spi! Nech ziape, ak chce i do
2382 2 | zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené
2383 9 | hlúpe - sprosté! ~ Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom
2384 2 | čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo
2385 9 | chytilo sa tanca, starí spokojne usmievali sa od stola z
2386 1 | sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal
2387 9 | osobu potajme vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že
2388 11| plná maštaľ - no on vie spôsob. Zohol sa, nad zemou bola
2389 5 | jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate boli rumencom.
2390 10| nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím viac lejú do kasne,
2391 5 | krosná - a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, jak ľahko
2392 3 | natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú pravdu.“ ~ „Ona mi povedala,
2393 8 | milosť prijal. Mladucha, sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov,
2394 8 | najali! Len pováž: nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť
2395 9 | ach, všetko je tak hlúpe - sprosté! ~ Jej zrak spočinul na
2396 10| zamazať“ kričali za nimi čo sprostejší. No nikto sa nemal k ničomu -
2397 1 | jej nebolo. Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap života.
2398 4 | na teba myslí.“ ~ „Blázon sprostý!“ a dievka vyšla z kuchyne. ~
2399 2 | A čo ti je tak náhlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez
2400 6 | kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: „A načo by ti boli - na
2401 6 | paše.“ ~ Totka zasmiala sa srdečne. „Ale naozaj? Doniesols’
2402 1 | ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne
2403 9 | Janovi - i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo stračieho
2404 1 | strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý
2405 10| Prestrašený síce, no rozsudok už stačil sa dobyť na povrch. ~ „Statok -
2406 5 | niečom dochytili. Sotva stačila vypovedať: „A čo?“ ~ „Nuž
2407 9 | radšej zostane v pitvore a, stade naťahujúc hrdlo, díva sa
2408 10| Maštale, humno i záčin stáli v plameni. Strecha na maštaľami
2409 1 | bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a
2410 9 | ani dňa.“ ~ „Nuž nech sa stane vôľa božia. ja všetko porúčam
2411 3 | prepásol. A je, hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť
2412 9 | im ani nesvedčí - sú už starci, no vynašli si predsa zábavu.
2413 9 | utiekla... hej veru - na staré dni. On so sekerou vošiel
2414 5 | ale len pošepky. Báli sa starého - ten vie veľmi chytro riešiť
2415 9 | vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa
2416 9 | neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu. ~ Bežan
2417 6 | pôjde na sobáš a či ako?“ ~ Starému veľmi mnoho nešlo do hlavy:
2418 2 | mladých husí po groši a od staríg po dva - pritom, kým paša
2419 5 | nemáš, koľko by patrilo. Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi
2420 1 | toto bolo bohatou potechou starostlivej totke - i odplatou. ~
2421 8 | sa udobril a dcéru i so starou na milosť prijal. Mladucha,
2422 6 | gagotu, akoby chybujúcu starú privolať chceli. No tá nezjavila
2423 1 | bosá utiekla s dieťaťom k staršej sestre. ~ Jano vyvalil sa
2424 10| na sobáš! Čo budeme darmo stáť!“ ~ Hlavou starejšieho blesla
2425 8 | utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud zmizol. Mladucha
2426 8 | predsa - predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho? Akoby
2427 11| striekačky pribehla k horiacim stavom Bežanka. Z prvého ľaku prebrala
2428 1 | len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch
2429 10| rada vidí.“ A v očiach mu stemnelo. Nie - jagá sa mu v nich.
2430 10| pružnej lavici. Primista stenal a vykrivoval ústa, barbora
2431 9 | starý pes! Zajtra bude stenať, že sú mu nohy ako centy.
2432 3 | darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej
2433 11| pri maštali a oblievali steny; niektorí odvážili sa dnu
2434 5 | radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo - „teraz im dám
2435 5 | táto vec náramne trápi. je stiesnená, akoby jej bolo niečo na
2436 3 | dedine nikomu nepovieš, lebo stihne dačo dopočuť - tylom ti
2437 10| ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých desno vynímali sa z tlačenice.
2438 9 | vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou
2439 9 | nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Snáď preto, aby tým účinnejšie
2440 5 | ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde žiada sa ti, alebo
2441 9 | spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. všetko
2442 4 | nebolo. Habarka ležala na stole. ~ Gazdiná zastokla ju do
2443 1 | rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou:
2444 9 | stalo - ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali
2445 1 | žiadal! Ach...“ Bolestný ston jeho otriasol celou dušou
2446 10| Pri dverách stisk ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých
2447 1 | Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len
2448 7 | mužom obdá, zachvela sa strachom. ~ „Prosím vás, nehnevajte
2449 2 | zjav: myslel, že je pred stračím zámkom. ~ Zuzka nedbajúc,
2450 3 | príroda určila jeho biedu, strádanie - tento úsmev mu tak nesvedčí!
2451 10| razom obživli. I z desať strán zaznela otázka: „Kde?“ ~ „
2452 2 | mu. Vrstovníci od malička stránia sa ho - medzi deťmi má ešte
2453 6 | pokoj... ani nepozri v tú stranu!“ ~ „Ale pred oddávaním -
2454 2 | červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva jej pôvabnosti spolu
2455 5 | ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený. Len
2456 1 | jesene - Bože môj - ešte tá strata vynahradí sa jej. ~ Ondráš
2457 5 | Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri slová.
2458 4 | pastierom - hľadí sa mu z očú stratiť. No Onráš zná všetky spády
2459 4 | gagoce zavolávajúc mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme;
2460 8 | nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny okamih minie,
2461 3 | žobráka, najkrajšie dievča - strašidlo! Pozri len, aký si! Ani
2462 5 | bol nielen bedárom, ale strašidlom zo všetkých kútov škľabiacim
2463 9 | Daktorý i zastane toho strcaného. ~ „Dajteže mu už pokoj;
2464 10| i záčin stáli v plameni. Strecha na maštaľami už spadla,
2465 6 | Už i vrabce čvirikali na streche, že veselie bude len o Všechsvätých,
2466 10| rozumu. ~ „Hasiť, hasiť! Strechu dolu! Vodu nosiť - vodu!“ ~
2467 8 | sa ma toľme bojíš? Jasná strela - tys’ čosi vyparatila.
2468 4 | postaral.“ ~ „Ba kú jazornú strelu! Aha - aký ti to! Potmehúdol!
2469 6 | všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne
2470 9 | ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola,
2471 5 | zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo: „
2472 11| husi radostné?“ ~ Bežala k striekačke, či nikto nevypustil jej
2473 1 | sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené
2474 2 | Dobre - dobre!“ ~ Zuzka strmým krokom odišla. Ondráš dlho
2475 4 | i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej brady. No on
2476 2 | ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo.
2477 1 | keby ho ani nebolo.“ ~ Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom.
2478 8 | muzikou. nemusíme dlhé parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime,
2479 2 | A si to ty, Zuzka?“ ~ Strojná hlavička prikývla mu - hlava
2480 8 | musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých
2481 3 | energičná povaha nemôže strpieť žiadneho odporu, robí nové
2482 11| Ruky ma už bolia... tak mi stŕpli!“ ~ Zuzka s vencom na hlave
2483 4 | od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ?“ ~ „Len...“ Nevyjavil svojho
2484 4 | večera vám dačo nezostalo? I studené zjem.“ ~ „Veru to! Abys’
2485 9 | nalavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi.
2486 4 | Abys’ ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo
2487 3 | ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to
2488 5 | málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!“ ~
2489 9 | súmernej práci. je akoby stvorená na to, aby dávala takt.
2490 3 | pravda. Viete, to je to mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého
2491 1 | musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv,
2492 2 | najviac známych priateľov. Stými skoro najlepšie vyjde, lebo
2493 9 | husár a odišiel. Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala
2494 4 | Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec z neho.
2495 4 | Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre. bola tam húština i mnoho
2496 2 | vidím; lebo hneď chodia ako sud, keď im dačo na nos sadne.“ ~
2497 8 | voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho. ~ „Povedz mi
2498 1 | svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom. ~ Rodičia
2499 7 | rokov vedel sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny - a teraz,
2500 6 | veru ísť, Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z
2501 9 | noha, pravá noha, tá je v súmernej práci. je akoby stvorená
2502 9 | doska, na ktorej stoja, pod súmerným dupotom dvíha sa a klesá
2503 8 | aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im
|