1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
2504 1 | Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed - bôľ. Matka, tušiac
2505 6 | bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala:
2506 10| zďalša, tí ostali pri ohni, susedia bežali domov vynášať. Čo
2507 4 | zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili
2508 11| Všetci sa jej ustúpili a sústrasťou zdieľajú bôľ. Múdry starejší
2509 10| ešte nikdy nebol videl ani svadby, ani tanca. Hej, videl,
2510 7 | ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi
2511 9 | svadbu len na obveselenie svadobníkov. Nalial mu, miesto vína,
2512 3 | Bohu, aby ti dal dar Ducha Svätého a rozumu dobrého.“ ~ Ondráš
2513 1 | slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas,
2514 10| silou hľadel sa im vymôcť. Svati nemohli si s ním dať rady. ~ „
2515 10| chytro!“ ~ Chumáč podnapitých svatov podišiel k maštaliam, nad
2516 2 | granatier - nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie - ale čo,
2517 9 | usmievavá, okrúhla tvár svedčiala proti nej, ale grajciariky
2518 11| Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju. ~ „Nečakala
2519 6 | je ich pilnosť v hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo majú
2520 6 | hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá postava Ondrášova.
2521 5 | nech sa odbaví všetko len v sviatočných. Veď sú i to pekné a mám
2522 10| každý jej krok. Pod povalou svietila malá lampa, jej šimravé
2523 9 | som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo
2524 8 | Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho
2525 7 | truhly. ~ Husár jasal nad svojimi šatami. ~ „No už nebudem
2526 1 | krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú
2527 4 | usmiala sa mu gazdiná - budúca svokra. ~ „Habarku. Videl som,
2528 3 | len nepovedajte.“ ~ „A, svorička,“ pokračovala totka, „že
2529 3 | ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej
2530 10| nepochopila. ~ „Čo za kľúč? Od sypárne - či od armarky?“ ~ „Od
2531 6 | izbe, sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila
2532 6 | a vytiahol spod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil
2533 6 | nebude! Joj, Bože - i tie syrníky mi prihoria - radostník
2534 9 | ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzeral sa, kto to;
2535 11| Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali,
2536 10| bola plná. Dvanásť chlapov ťahalo sochor; hrubý prúd vody
2537 1 | nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol: „Ako by
2538 7 | nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa - hej, veru
2539 1 | skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou.
2540 6 | lásky výrazom, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo
2541 4 | Len...“ Nevyjavil svojho tajomstva. ~ „Ľaľa - koľko habariek!
2542 3 | dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad
2543 5 | tej musím povedať. Čudo - takejto zámäty narobiť!“ ~ No hneď
2544 5 | vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy. ~ „Veď som mu ja
2545 9 | by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si.
2546 4 | Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá nastrašiť - ináč
2547 9 | stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha sa
2548 9 | mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú pružnou doskou. ~
2549 7 | Krajčír rástol od radosti - takú ženu mať! Ale tá v omyle
2550 3 | neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak
2551 9 | i jeho podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja,
2552 9 | rozjarená ako obyčajne na tancoch bývala. Ide z ruky do ruky;
2553 10| páry sa ešte nepúšťali. Tancom zaujatí krútili sa chvíľu -
2554 9 | sa drať dopredu, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta,
2555 9 | mladí ženáči - zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani
2556 9 | akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci pripadajú jej ako figúrky
2557 10| nechali naprostred izby svoje tanečnice a začali sa tisnúť von,
2558 10| pitvora a vošiel do izby, Kolo tanečníkov zväčšovalo sa; muzika hrala
2559 3 | to je to mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého
2560 6 | mala moja hus za hrtanom tárať? Var ju nenakŕmim každé
2561 6 | mu kto cestou hútoriť: „Tata-ta...“ Bez matere s utrápeným
2562 9 | Bežanka. ~ „A ako?“ Uprel tázavý pohľad na ňu. ~ „Ja veru
2563 9 | zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom
2564 8 | hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, akoby odpudiť
2565 2 | obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu. Akiste
2566 10| koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu. Slza ronila slzu...
2567 9 | nezdravo; vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci
2568 7 | veď stalo!“ A Bežanka s ťažkým srdcom odišla. ~ Totka tiež
2569 8 | jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe
2570 10| volovi bolo ich päť. No tým ťažšie im šla robota. Čo jeden
2571 8 | svadbu môže vystrojiť len te, kto sa pripravoval na ňu
2572 10| Nemohol sa hnúť. ~ Ohňu bola teda šťastne prietrž urobená;
2573 1 | predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša ako i u ostatných.
2574 4 | nehnali... Či chceš pred teliarom?“ Ondráš sadol, čakal ako
2575 4 | zajímať.“ ~ „A načo? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred
2576 9 | aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne
2577 5 | palicu?“ ~ Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal: „Ja som
2578 11| kolík v plote. A tu Zuzka i testiná, ako želejú za husou, za
2579 8 | takých šiat, ani nevesty - teší ich aspoň to, že nebezpečný
2580 6 | večer už tu, samy od seba tiahli domov. Viedla stariga, čo
2581 5 | hovorí pravdu. Slza jej tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo,
2582 5 | to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák.
2583 5 | ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu - ako tresce. Hej,
2584 10| nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku
2585 10| bitie zvona na poplach. Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou,
2586 4 | nemáte - nuž...“ ~ „Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A
2587 5 | ti dávam. Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš sa
2588 2 | z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. Jeho telo bolo
2589 10| začala sa uvoľňovať - všetko tislo sa k úzkym dverám. Nik neriekol
2590 9 | lieta - bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba,
2591 11| kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril
2592 10| stisnutých desno vynímali sa z tlačenice. Čo boli ostatní, vzdali
2593 2 | melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska rukami a výska spolu s nimi.
2594 9 | jedna...takýto posmech - nuž tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená
2595 10| dolu! Vodu nosiť - vodu!“ ~ Tlupa rozbehla sa po vodu. Každý
2596 11| ozval sa hrubý hlas z tlupy. „Čo len husi - preto ešte
2597 6 | pri obloku a hľadela do tmavej noci. konečne buchli dvercia
2598 6 | kroky pod oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá
2599 6 | Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde
2600 6 | sa rukou položil ho pred toku. ~ „Nate - to Bežanovie
2601 9 | centy. Veď aj akoby nie od toľkého tanca! A ako ju vykrúca -
2602 2 | Ondráš prižmúril oči - žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie
2603 4 | habariek! Kde si ich len nabral toľkú silu? Akurát i mne treba -
2604 7 | ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!“ ~ „Keď vy tak, i
2605 1 | dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k
2606 1 | rok - dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme
2607 9 | šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia - polovica jeho
2608 9 | teraz o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov,
2609 1 | bohatou potechou starostlivej totke - i odplatou. ~
2610 5 | vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril - veril!
2611 9 | im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú - dľa
2612 9 | do ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť
2613 10| nebola malá. Pod ňou šesť trámov a na každom dvanásť špár,
2614 11| dnu a oblievali horiace trámy a hlavne z dosák povalových.
2615 9 | dosiaľ mala som s ním toľko trápenia, čo nikdy. A strachu čo
2616 3 | Potom by iba ja mala s ním trápenie.“ ~ „Pravda... pravda. Viete,
2617 6 | bok. ~ Totka chodila ako v trapiech po dome. Z kuchyne do izby -
2618 1 | Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žeravý bôľ. Často sedel
2619 4 | zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa: ~ „Nuž?“ ~ „
2620 6 | nemal pokoja. Čosi ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať
2621 5 | keď on povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom - od
2622 5 | sa ti, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať.
2623 6 | spod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred
2624 1 | povedomie vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol
2625 2 | vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva neohla sa pod nimi, Ondráš
2626 1 | nezavadzia nikomu, iba ak tej tráve, na ktorej leží, že by jej
2627 5 | zbadajúc tieň hriechu - ako tresce. Hej, keď on povie len slovo,
2628 8 | otcov. Po celom dome vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky
2629 2 | Vo vyšnej gambe pocítil trhanie. ~ „Šak pamätáš? A ty si
2630 2 | to na kolene bola veľká trhlina. ~ „Musíš mať háby ako iní
2631 6 | do nedele.“ ~ Totkou zas trhlo - nepokoj zavládol v jej
2632 6 | kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla - paradlo. Tak
2633 11| Oheň ho nezaújíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani
2634 4 | strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, cítiac
2635 7 | ja budem tak! Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias je koniec.“ ~ „
2636 1 | na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“ ~ „Ale všetky ti
2637 7 | naprostred izby. ~ „Ale majteže trpezlivosti akomak. Veď moja dievka
2638 8 | nevedel rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým, prečo odbavili
2639 1 | otec nechal; i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti
2640 2 | po dva - pritom, kým paša trvá, chovu z dom do domu. Dnes
2641 1 | potešiť, kde bol včera. Tak to trvalo rok - dva. Jano privykol
2642 11| husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením
2643 3 | materskou láskou. Keď takto túlieva sa k nej, zišla jej vše
2644 1 | božia.“ ~ Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal
2645 3 | mohla povedať, aby si si tuto koleno poplátal - mládenče!
2646 1 | surovosť, jed - bôľ. Matka, tušiac nebezpečie, skočila k nemu
2647 5 | sobáš. ~ Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie svetlo
2648 2 | nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas
2649 1 | var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“ ~ Jano
2650 7 | je to nič vám, pôjdem k tvojmu, alebo do Dúbravov a rozpoviem,
2651 8 | žene: Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarili -
2652 1 | po prvý raz. ~ Už bola tvrdá noc, keď dotackal sa domov.
2653 5 | i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy. ~ „A kto ti to povedal,
2654 6 | Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci. ~ „Pane Bože... čo
2655 1 | nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený,
2656 7 | Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias je koniec.“ ~ „A viete,
2657 3 | lebo stihne dačo dopočuť - tylom ti jazyk vytiahne.“ ~ „Ale
2658 2 | červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva jej pôvabnosti
2659 8 | toľme bojíš? Jasná strela - tys’ čosi vyparatila. Povedz:
2660 5 | na slovo, že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz
2661 4 | kričí: „Hinda... jáj...! Ú-ú-ú-ú! Haf... haf... haf“ I napodobňuje
2662 2 | rád som ťa videl. Raz ma ubili preto.“ ~ Už oddávna nepocítil,
2663 9 | Nechajte ho, ešte mu dáko ublížite.“ ~ I nechali ho. Ondráš
2664 2 | že sa z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu - na
2665 9 | šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nepoňali,
2666 1 | skočila k nemu a hľadela ho učičíkať. ~ „No - čože nespíš? Ľahni
2667 1 | vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo znať na ňom, že predsa
2668 9 | stojačky. Snáď preto, aby tým účinnejšie mohol pôsobiť. lebo on nepracuje
2669 8 | Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov
2670 3 | chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine
2671 11| sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala
2672 9 | už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je - dobojoval.
2673 8 | nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou na milosť
2674 4 | vysokého maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať
2675 9 | vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami
2676 7 | vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde on na sobáš. Na
2677 1 | že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom.
2678 11| našiel čosi obhoreného. Uhádnuť čo by to bolo, nemohol nikto... ~
2679 4 | haluzovom plote - a husi uháňajú. ~ Ale takýto strach pôsobí
2680 10| po striekačku!“ ~ Chlapi uháňali po striekačku. Otvorili
2681 4 | podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku. ~ Tak míňal sa
2682 7 | teraz. Nebol by sa od neho uhol ani o vlas. ~ No tu posvietil
2683 10| A ja viem? Tam kdesi...“ ukázala do sadu. ~ Chlap bežal do
2684 8 | fantáziu nevesty: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď
2685 8 | prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!“ ~ Starý bol už na
2686 2 | pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty
2687 2 | ideš... mhm, mhm!“ A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že sa z
2688 8 | prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud
2689 2 | fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku a
2690 8 | tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očima zvedavých. Prečo?
2691 4 | tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam do zakázaného.
2692 4 | chodí, prezerajúc všetky úkryty. ~ „Prekliaty hyd! Ani čo
2693 4 | ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom - hľadí
2694 1 | odišiel. ~ V krčme hľadal úľavu - po prvý raz. ~ Už bola
2695 3 | vystavím dom.“ ~ „Iba ak ho ulepíš z blata, alebo hliny...“ ~ „
2696 6 | črieda nechala mu veľmi ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený
2697 9 | tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu -
2698 4 | čo si v noci na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď
2699 4 | všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči
2700 2 | Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým úsmevom. Vo vyšnej gambe
2701 6 | reči, najviac objednali uňho opálku, alebo čo iné. Do
2702 1 | by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky,
2703 2 | a mimovoľne vzdychla. Upadla v predošlý bolestný tón.
2704 10| oheň; z bezstarostnosti upadli v druhý extrém, každý hľadel
2705 2 | poznať, že váhal tak určite upierať. ~ Zuzku čosi hnalo vopred,
2706 5 | opálky, z borôvkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne
2707 5 | podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som
2708 5 | švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám
2709 9 | humnu bral sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne,
2710 7 | boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v
2711 3 | Len kúpte vlny na háby. Upradieme ešte do jesene, kým dačo
2712 1 | plachta, zavesená nad povalou, upravili jeho myšlienky do pravej
2713 8 | toľko divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu -
2714 9 | otvára sa pekný výhľad. Uprostred izby kolo jedno, obstúpené
2715 1 | občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jari stratil
2716 10| kadejakých kartičiek, škatuliek - úradných prípisov. Tam bol aj obecný
2717 1 | k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo
2718 1 | sa ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo.
2719 3 | úsmevom. Vidno, že príroda určila jeho biedu, strádanie -
2720 2 | Bolo poznať, že váhal tak určite upierať. ~ Zuzku čosi hnalo
2721 10| bola teda šťastne prietrž urobená; palič nestačil obehnúť
2722 2 | jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej kôry, pod
2723 11| a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre,
2724 7 | iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a
2725 7 | pýtala sa jej: „Nuž, čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel?
2726 4 | bola tam húština i mnoho uschlých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol
2727 10| neriekol nič, no tým väčšmi usiloval sa dostať sa von. ~ Tanečníci
2728 4 | No on nedbal. Pracoval usilovne, aby previedol, čo si v
2729 6 | Keď sa im nadhodí uzol - usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá,
2730 2 | ale mlynov oproti tomu úsmevu! ~ Kroky zaznievali smerom
2731 5 | vypriadol!“ ~ On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú.
2732 2 | kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým
2733 9 | vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu,
2734 4 | ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa. ~ Po chvíli vrátili
2735 9 | sa tanca, starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú
2736 9 | Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár svedčiala
2737 10| i tisíc mladúch - všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič,
2738 9 | hnilačka, čo ste ho tak usocali.“ ~ I stará Bežanka vyjde
2739 8 | a požehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár. ~
2740 2 | nekvitne. Vieš?“ ~ Ondráš sa uspokojil. ~ „Dobre - dobre!“ ~ Zuzka
2741 4 | hodnú viazanicu. Ženy sa uspokojili. ~ To bola zo všetkých najväčšia
2742 9 | dakam do sena - na slamu. V ústach jeho ohorok cigary, hm,
2743 5 | vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom povedala
2744 3 | práve prišla zo žatvy a ustatá odpočívala na podstene.
2745 1 | ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu
2746 2 | Rozišli sme sa - nadobre.“ Utajený vzdych vydral sa jej z úst.
2747 1 | veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho
2748 4 | ktoré sú pred husárom, utekajú, ktoré sú len trochu vbok,
2749 10| plot priviazaný. Ruky mu utiahli povrazom, že mu žily na
2750 9 | Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští,
2751 4 | že ten rákoš sa už blíži: utiahnu sa do závetria, aby ušli
2752 8 | sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha. ~ „
2753 8 | Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali sa v riadny stav -
2754 7 | nám potom z tejto dediny utiecť. Prišla by mi dievka ešte
2755 6 | jedovato sipeli naň. No hneď utiekli aj ony: kabát začal sa hádzať
2756 2 | totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala,
2757 1 | smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod
2758 5 | kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa na matku,
2759 6 | Tata-ta...“ Bez matere s utrápeným gaudžaním vošli mladé do
2760 3 | a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím
2761 1 | ponáša na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou
2762 4 | cáročku - a hľa, v ňom sú utúlené. ~ „Hinda - hinda! Jáj -
2763 10| na každom dvanásť špár, utvorených doskami na ne poskladenými.
2764 1 | Pred zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý, čierny bod,
2765 2 | lyžkou, že sa z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu -
2766 6 | rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi na nohu. ~ „No tak -
2767 11| halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla
2768 4 | galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz
2769 11| v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundrovaná. Nosila i ona
2770 10| Obruč divákov začala sa uvoľňovať - všetko tislo sa k úzkym
2771 10| Akýsi ženský hlas ozval sa z úzadia: „Držte ho! Poviazať ho,
2772 7 | nich, zviazala do batôžka, uzavrela ich do truhly. ~ Husár jasal
2773 2 | rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč. ~ „Ty -
2774 9 | zakaždým akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe,
2775 8 | obdivujú... ~ Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno
2776 8 | vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz jej tváre. Vidno,
2777 8 | do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa
2778 5 | Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v
2779 1 | respublika nechce husára uznať za svojho zvrchovaného pána -
2780 3 | ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa
2781 6 | Nadhodil nesmelo: ~ „Totka - ušije tie nohavice aj tú halenu?“ ~ „
2782 6 | kuchyne. „Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice! Hneď
2783 7 | Na nešťastie i háby mu ušili. Ja len neviem, ako si s
2784 5 | Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách;
2785 5 | vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri
2786 2 | sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi
2787 5 | doniesol. A teraz,“ Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas,
2788 4 | utiahnu sa do závetria, aby ušli očiam svojej gazdinej. Ani
2789 6 | ju po chrbte - no stariga uštipla ho v ruku svojím ostrím
2790 11| kričali chlapi, zotaviac sa z úžasu. ~ „Háky, vodu - chytro! -
2791 9 | vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži - to pri dverách čo je,
2792 9 | nech ide aj on; aspoň dačo užije z nášho veselia.“ ~ Totka
2793 4 | zavoláš! Chcela by dačo užiť!“ ~ Ondráš jej nesľuboval
2794 1 | pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu
2795 1 | pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s
2796 4 | za sebou a pokračujú vo vade. Tak nastáva hneď na pravom,
2797 8 | takto hovoriť - takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie!
2798 2 | prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali sa,
2799 9 | hľadí sa na osobu potajme vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej
2800 9 | väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe. Zišli sa už
2801 7 | Prišla by mi dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo zmysleli
2802 1 | rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika
2803 2 | postavu, no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa zhýba sa nad neho,
2804 8 | toho v tom, iní v onom. No väčšina myslela, že je na tej pravej
2805 2 | teraz. Hej - bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na
2806 3 | mladý Dúbravovie - ten ti väzy vykrúti.“ ~ „Ja nepopečkujem -
2807 2 | nehnevám.“ ~ Bolo poznať, že váhal tak určite upierať. ~ Zuzku
2808 8 | muziky - prečo?“ ~ Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila: „
2809 2 | hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké jedlo, ale či
2810 3 | neboli. Mali by sme vám dať vajce. Len čo vás sem donieslo?“ ~ „
2811 11| už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom
2812 5 | povedz, čo to bolo medzi vami - už muselo čosi byť.“ ~
2813 10| Niektorí doniesli sebou kravy a vane, naplnené vodou. To priviedlo
2814 6 | svojej cesty. V ruke nosila varechu od vody, i zanorila ju do
2815 9 | grajciariky predsa len lietali do varechy. ~ Modlidba starejšieho
2816 5 | dom - od gazdinej až po varešku. ~ „Veď on to nepočuje.
2817 8 | kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim
2818 7 | vykoná... To bude potom vaše.“ ~ „I celkom sa len hneváte?
2819 7 | Nič pre inšie, len pre vášho chlapca, aby sa dlho na
2820 7 | neurobili nič ani vám, ani vášmu chlapcovi.“ ~ „Neurobili!
2821 11| hneď prehorí. Ktože bude vážiť životom - pre hus!“ ~ „Joj -
2822 5 | Ale napadlo mu i čosi vážneho, akási obava. „Hm... čo
2823 8 | obyčaje - i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu
2824 3 | jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako
2825 8 | sa jej strašidlá. No keď vážny okamih minie, nastane rovnováha,
2826 9 | ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu. ~
2827 10| Chytro - podusí sa!“ ~ Chlapi vbehli za ním do maštale. Pri každom
2828 11| Zahodil halenu a smelo vbehol do maštale. Cestu vedel
2829 4 | utekajú, ktoré sú len trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne
2830 9 | každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim
2831 3 | Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý
2832 5 | alebo šatku... No!“ ~ Pred večerom s hotovou opálkou zašiel
2833 7 | Čakaný okamžik prišiel. pred večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným
2834 4 | viac zbehlosti - ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred
2835 5 | slová. Blázon - mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.“ ~ „
2836 2 | Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom - len pamäť a zvlášte fantázia
2837 2 | nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší
2838 4 | bojazlivo zaberajú prd ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou
2839 10| prehadzoval všetky kúty. Veľkonočným prachom zaplnila sa celá
2840 5 | zatláčali mu hlas. Konečne s veľkou námahou vyslovil: „Zuzka“ ~
2841 5 | zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu
2842 4 | vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali maštaľou.
2843 6 | zaopatriť, čo treba dievke do vena - ostatné nech si obstarajú
2844 8 | hanbu - ak je nehodna toho venca nosiť...“ Zuzka viac nepočula.
2845 6 | akoby sa chcela pýtať: ~ „Vo venci pôjde na sobáš a či ako?“ ~
2846 11| tak mi stŕpli!“ ~ Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách,
2847 8 | obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je tak krásny, zelený -
2848 6 | Nepochválili sa tým nikomu - verejne. Len po kútoch medzi štyrmi,
2849 6 | kopáčka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli
2850 9 | práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden,
2851 9 | družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu
2852 6 | ešte teraz - pred samým veselím! Robila by to, keby mala
2853 9 | tvári hneď zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na
2854 9 | Netreba tomu žiadnej veselosti - dosť, čo má na sebe.“ ~ „
2855 6 | tmy vynorila sa v svetle vetchá postava Ondrášova. Totku
2856 11| nechytila; nebolo na šťastie vetra a ani podpaľač neobehol
2857 9 | divákov; jeho vlasy hýbali sa vetrom. ~ „Nechajte ho! Dajte neborákovi
2858 5 | a vziať nechce nič. Na, vezmi si a - choď.“ ~ Ondráš pozrel
2859 3 | Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“ ~ „
2860 10| Horí - horí!“ ~ Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach.
2861 6 | vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou, blahom.
2862 2 | čo by sme sa nikdy neboli videli. A keď si sa sňala s tým
2863 5 | všetkému. U Bežanov ma radi vidia - ale akoby aj nie! Husi
2864 9 | skade ponad hlavy mohol vidieť tancujúcich. Hľa, ona! Práve
2865 1 | nezostalo po ňom slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti, a
2866 2 | tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých
2867 6 | samy od seba tiahli domov. Viedla stariga, čo napadúvala na
2868 9 | svadobníkov. Nalial mu, miesto vína, do pohárika octu a podal. ~ „
2869 2 | kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa
2870 11| Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák.“ ~ Zuzka rozopäla
2871 2 | chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej - len
2872 6 | výrazom, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára
2873 1 | do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od
2874 2 | že on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im
2875 7 | by sa od neho uhol ani o vlas. ~ No tu posvietil ten z
2876 8 | i lásky ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil, vytvoril
2877 3 | dedine totkou. ~ Len v svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať.
2878 1 | dotackal sa domov. Žena vlastným očiam neverila, že by to
2879 9 | Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si
2880 5 | Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva
2881 10| dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu. Slza
2882 9 | pozrela na totku, potom vľúdne volala ju: „Poďte, totka,
2883 6 | falošne - hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou;
2884 6 | zahučalo, akoby popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila: „
2885 2 | na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala
2886 3 | tu sa vezme - milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená
2887 4 | zbehlosti - ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom -
2888 6 | niet. Vybehne na cestu a volá: „Šura, šura! Šur-šur -
2889 3 | chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou. ~
2890 4 | len ženiť a ženiť. Že voľáko na teba myslí.“ ~ „Blázon
2891 9 | pozrela na totku, potom vľúdne volala ju: „Poďte, totka, aspoň
2892 11| priviazali?“ ~ „Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby; i
2893 1 | chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou
2894 10| ním do maštale. Pri každom volovi bolo ich päť. No tým ťažšie
2895 1 | aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho
2896 11| ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu
2897 5 | Ej, to už nie! Ten by sa voslep nezblaznel. Veď je celý
2898 9 | Pán Boh živ... všetkých vospolok!“ A ocot už bol tam - nezostalo
2899 8 | sľubu, akoby odpudiť chcela votrelca. No ten tam - vždy ešte
2900 4 | k druhému. Tu ide zbožný voz, i musí zastať - husi nevystúpia,
2901 4 | sa gazdovia, Keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal
2902 5 | Gazdiná hľadela spod jeho vplyvu sa vymôcť, i pokračovala: „
2903 9 | obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom
2904 6 | akoby niečo hľadali. Hľa, vprostrd čriedy malý kŕdlik. Zamieril
2905 3 | bývala v poriadnom domčeku vprostred dediny. Ona je už vdova, -
2906 6 | Veď ako by aj nie! Už i vrabce čvirikali na streche, že
2907 5 | potom ku svadbe je len vrabčí skok. ~ „Hm...prišiel som
2908 1 | zúfalý smiech. „Ha-ha-ha! Vraj sa nesmeje! Tebe dobre povedať,
2909 3 | Machuľom - kým len jedna vrana kvákať bude. ~ Totka práve
2910 5 | narobiť!“ ~ No hneď i rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila
2911 2 | zas veselá - dobrá vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval
2912 7 | že aj druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo
2913 6 | akos’ ju našiel?” ~ „Na vrbine zachytila sa jej o korienok
2914 6 | teba.“ ~ Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň.
2915 2 | zoschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom
2916 9 | do komory - sňal z truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol
2917 9 | umelecký záchvat dostúpi vrcholu - tu zastene rozkošou. Len
2918 3 | len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že
2919 2 | srdca, ktoré rozumelo by mu. Vrstovníci od malička stránia sa ho -
2920 11| nad zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého vzduchu. Odhačkoval. ~ „
2921 11| prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena.
2922 2 | rezko ponúkla ho: „No, vstaň chytro a jedz!“ ~ „Aha -
2923 6 | odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.“ ~ Ondráš odišiel, ľahol
2924 10| hrozný chýr. Akási žena vstrčila do obloka hlavu a zavolala: ~ „
2925 9 | hlavy do izby. Lebo kto dnu vstúpi, ani nevie, kam sa podel;
2926 4 | chytila ju medzi dlane a vtrela ňou, akoby zátrepku robila. ~ „
2927 1 | druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať
2928 6 | videla, že starigy niet. Vybehne na cestu a volá: „Šura,
2929 5 | Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr.
2930 8 | posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý
2931 1 | nebezpečie, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil
2932 6 | Ona. Pekne - pekne...“ a s výčitkou pozrel na ňu. Vy mi nežičíte
2933 11| nepôjdeš?“ Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju. ~ „
2934 8 | muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň mi nebude
2935 8 | prelud zmizol. Mladucha vydýchla - akoby jej kameň z hrude
2936 8 | Aspoň mi nebude mať čo vyhadzovať na oči.“ ~ „Veď i ona chce -
2937 9 | do izby otvára sa pekný výhľad. Uprostred izby kolo jedno,
2938 7 | mala robiť? On ide do poľa, vyhľadá mi hus, donesie mi ju na
2939 10| do dvora. ~ „Do poľa ho vyhnať, do poľa!“ ~ Bežanka ako
2940 7 | odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy; lebo ktovie, čo
2941 9 | som ti, aby si to z hlavy vyhodil. Teraz máš! Čo si im veril!“ ~
2942 8 | Aby mi o jedno desať rokov vyhodila na oči: Ty čerte diable,
2943 4 | zajtra nemala mu totka čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať
2944 7 | naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec
2945 8 | pováž: nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť
2946 8 | popudil. ~ „Choď mi s takou výhovorkou - stará kvočka! U Dúbravov
2947 9 | počkaj!“ ~ Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy i pustiac
2948 7 | dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od
2949 10| múky, nalial do nej vody - vyhrnul rukávy. Kým prišiel do dvora,
2950 4 | hinda! Jáj - jáj!“ ~ A husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom
2951 1 | potupenej žene i matke. Vyhýbala sa ľuďom, ako len mohla;
2952 6 | Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala
2953 7 | to nič, keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to
2954 6 | ozembuch!“ ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. „Už si si veru
2955 2 | ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši
2956 5 | otázku: ~ „No, už si ty vykázala; ja len neviem, čo budeš
2957 3 | vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa podoberie,
2958 8 | nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby predvídal,
2959 4 | prešiel a zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú
2960 10| lavici. Primista stenal a vykrivoval ústa, barbora prehlasovala
2961 9 | toľkého tanca! A ako ju vykrúca - na moj hriešnu...hm, ani
2962 9 | pozreli, ako budú nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži -
2963 3 | Dúbravovie - ten ti väzy vykrúti.“ ~ „Ja nepopečkujem - ani
2964 8 | mimovoľne naslúcha. ~ „Krk ti vykrútim... ty si ich zvádzala...
2965 6 | neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka - oči pochopili,
2966 9 | o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia
2967 1 | nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých
2968 6 | si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On - na jeho dušu -
2969 11| gazdinej - tu zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora, osvietili naďaleko
2970 7 | A ti pôjde? Čožes’ mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš?
2971 9 | Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu
2972 5 | Celá tvár jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate
2973 1 | pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa.
2974 2 | bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona
2975 1 | Bože môj - ešte tá strata vynahradí sa jej. ~ Ondráš Machuľa
2976 10| ohni, susedia bežali domov vynášať. Čo je podpaľač aj chytený,
2977 5 | akoby aj nie! Husi som im vynašiel - i habarku doniesol. A
2978 9 | nesvedčí - sú už starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich
2979 10| dačo niesol, zastavila a vynesenú vec zaniesla za vodu, do
2980 10| kliatba stisnutých desno vynímali sa z tlačenice. Čo boli
2981 11| tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár
2982 6 | pod oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá postava
2983 7 | tiež nenazdala, že to takto vypadne. Chcela si s ním trochu
2984 8 | mi deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš?
2985 8 | Jasná strela - tys’ čosi vyparatila. Povedz: prečo nechceš muziky -
2986 6 | dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé
2987 7 | krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od nich, zviazala do batôžka,
2988 8 | už krajšieho ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozosial
2989 5 | dochytili. Sotva stačila vypovedať: „A čo?“ ~ „Nuž s tým husárom?“ ~ „
2990 8 | chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená -
2991 1 | Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil;
2992 2 | celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky
2993 10| ho pri plote. ~ Konečne vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel
2994 10| znášajú z pôjda, čo možno, i vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera
2995 5 | Milý môj zať! Len kto ťa vypriadol!“ ~ On nepochopil úsmešku,
2996 1 | nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč
2997 1 | nešťastia smiali.“ ~ Jano vypukol v zúfalý smiech. „Ha-ha-ha!
2998 11| Cestu vedel dobre; už raz vypúšťal husi z malého cárku, čo
2999 11| neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz,
3000 2 | to okrúhle rameno, akoby vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva.
3001 5 | pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku: „Čo robiť?“ ~ Matka
3002 1 | naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed - bôľ.
3003 6 | to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať?
|