1-hodin | hodne-nahrn | najal-odpoc | odpor-prelo | prelu-super | surov-vyroz | vysad-zradl
Chapter
3004 10| nešťastia. ~ Na striekačku vysadol jeden gazda - ostatní nosili
3005 6 | ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila: „A kto ti to povedal? Kto
3006 10| preč... ~ No v izbe dupot, výskot; pre husára nezabolela nikoho
3007 10| tu plakať. Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich v divnej
3008 2 | vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil
3009 6 | rukami. ~ Tak i tu prišli k výsledku - no mlčali. Nepochválili
3010 1 | by ho to mnoho práce, a výsledok by nebol žiaden. Zavrátené
3011 11| čakali? Mohla si ma ty prísť vyslobodiť ako teraz. Ach, totka...
3012 5 | Konečne s veľkou námahou vyslovil: „Zuzka“ ~ Stará prikývla
3013 1 | vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať by sa mu chcela, pobúrená
3014 9 | malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia - polovica
3015 3 | ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys’ i rukami tak
3016 9 | zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu
3017 6 | pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik.
3018 2 | že dostačí zvraštenie a vystretie čela. Mucha podletí, no
3019 11| mladým a husárovi. Plameň ju, vystretú, ako nejakú lahôdku oblizoval. ~ „
3020 2 | jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje
3021 6 | vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato sipeli naň.
3022 2 | vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili
3023 11| hlavne z dosák povalových. vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený
3024 10| lejú do kasne, tým viac vyteká z nej. Voda preliala sa
3025 7 | keď som mu pozrela do tej vytešenej tváre, srdce mi nedalo.
3026 7 | ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju doniesol - dobre
3027 10| nehýbalo sa nič. Chlapi vytiahli husára, ktorý hlúpo díval
3028 3 | dopočuť - tylom ti jazyk vytiahne.“ ~ „Ale keď Zuzka chce...“ ~ „
3029 2 | záhybov rukáva. Ondráš s vytreštenými očima hľadel na milý zjav:
3030 2 | Ondráš!“ ~ Otvoril oči - ba vytreštil ich. Ten hlas - oj, ten
3031 2 | ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva
3032 1 | tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré
3033 3 | Bežanovie gazdiná len vytrštila oči, čo hľadá u nich stará
3034 10| seba. ~ V tom všeobecnom vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo: ~ „
3035 8 | vlasný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca? Jeho hlas
3036 1 | podarené dieťa. Iní zas vytýkali šestonedieľke, že načo sa
3037 10| statok! Poďte mi pomôcť: vyvedieme statok! Chytro - podusí
3038 6 | dakde neodpásol! Rok po roku vyviedla po dvanástoro... nikdy takej
3039 10| Boli bez rozumu. ~ Statok vyviedli do dvora. ~ „Do poľa ho
3040 6 | večer!“ ~ „Čože si to zas vyviedol - ozembuch!“ ohlásila sa
3041 2 | jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu,
3042 11| k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierneho... ~ „Môj
3043 10| sa deje. Jeden rozohriaty vyvolal: „Hudci, hrajte!“ ~ No z
3044 2 | neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej
3045 11| oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako zamastená košeľa
3046 6 | neprišla?“ ~ Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala
3047 5 | jasno, úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine
3048 7 | by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo
3049 3 | hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie, čo je vo veci. ~ Bežanovie
3050 2 | má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď
3051 4 | ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec
3052 10| zmeškali pre ten stisk, kým vyšli z izby. ~ „Podložil ktosi -
3053 10| Podložil ktosi - zo šopu vyšlo! Podložil ktosi, nevyšlo
3054 2 | unesený tým úsmevom. Vo vyšnej gambe pocítil trhanie. ~ „
3055 5 | radosti poškubával jeho vyšnou masívnou gambou. Starej
3056 4 | Ondráš ohliadal sa, kto vyženie husi. Nevidno nikoho - ani
3057 1 | poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc
3058 10| tlačenice. Čo boli ostatní, vzdali sa nádeje, že by kedy vôbec
3059 5 | dáko nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel celým telom, že
3060 9 | v tejto izbe, nezdravo; vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič.
3061 2 | sme sa - nadobre.“ Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš
3062 2 | hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla. Upadla v predošlý bolestný
3063 1 | otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala
3064 11| rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal - nedohorené seno dávalo
3065 10| vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera sa tomu: „Nechajte mi moje
3066 8 | na koni. Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla
3067 4 | husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a tie bojazlivo
3068 5 | že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz keď ho my budeme
3069 10| našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte - no kľúča nič. Pán
3070 10| pozornosť na seba. ~ V tom všeobecnom vytržení ozve sa z dvora
3071 10| kedy pripútajú oni takto všeobecnú pozornosť na seba. ~ V tom
3072 3 | malička bolo také milé a všetečné - čo nedaj Pane Bože - div
3073 7 | nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas
3074 10| tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť zotrela veselá nálada
3075 2 | ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu
3076 9 | stoja šiesti mladí ženáči - zabávajú sa. Tancovať netancujú,
3077 10| Horí - horí!“ ~ Bolo po zábave. Tanečníci nechali naprostred
3078 2 | pokoj. Je sám, a samotného zábavka neteší. Dobre mu i ležať,
3079 9 | starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži
3080 9 | Nahnevá sa na rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí a
3081 4 | svoj klobúk a tie bojazlivo zaberajú prd ním. Len veľké šťastie,
3082 7 | Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka
3083 3 | počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie -
3084 9 | mňa sekeru. Bol by ma var zabil, ale ja som utiekla... hej
3085 7 | pečú! Dnes už i jalovicu zabili.“ ~ „Už? To už na veselie!“ ~ „
3086 1 | lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený - vyvaľuje
3087 11| zo sna a poviazané ruky zaboleli ho. Vtom príde k nemu ktosi
3088 9 | princezná! Ach... ~ Husára zabolelo - zvraštil tvár. ~ No ani
3089 6 | dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná
3090 7 | potrápi, ale pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád
3091 6 | izby - z izby do kuchyne, zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty.
3092 10| hlavu. Slza ronila slzu... Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu -
3093 11| ozaj! Už mi povedali - zabudol som. Oneskoril som sa...
3094 11| cítil jej dych na tvári - zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala
3095 6 | bola, že chlapec pomaly zabýva. ~ No Machuľa nemal pokoja.
3096 10| naprostred izby svoje tanečnice a začali sa tisnúť von, k dverám.
3097 9 | podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu - tu zastene
3098 7 | že ju pred mužom obdá, zachvela sa strachom. ~ „Prosím vás,
3099 6 | ju našiel?” ~ „Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba.
3100 10| nezaháľal. Maštale, humno i záčin stáli v plameni. Strecha
3101 4 | ktoré ešte ani nevreli, len začínali sa peniť. ~ „Nemáte dačo
3102 11| prašťali: zbožie, čo bolo v záčine zavesené, doháralo. Od striekačky
3103 1 | rozohnal prelud, ktorý hneď začne znovu a stratí sa - Ondráš
3104 1 | tom jarmoku na tú opicu zadívala... ~ Machuľa zúfal, jeho
3105 1 | On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako
3106 2 | akoby ta kus oblohy vložil - zádumčivo hľadeli na Ondráša. Červený
3107 1 | žeravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o
3108 8 | plakať... ~ Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu,
3109 2 | desiatom roku šijú - lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká
3110 6 | pilnosť v hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo majú najviac s
3111 2 | roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať.
3112 6 | priadzou práce - ony všetky záhady chcú rozmotať ako tú priadzu.
3113 6 | a musí sa ešte za husami zaháňať. Len či ju dakde neodpásol!
3114 7 | Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka
3115 8 | sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľný Lenovčania. Hostina
3116 11| izebný krov; striekačka mu zahatila cestu. Zadné stavy prašťali:
3117 11| mu k mladuche dopomohla. Zahodil halenu a smelo vbehol do
3118 2 | druhú.“ ~ Husárove líca zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením
3119 3 | pohlo sa nad ním - oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materskou
3120 2 | reči. No ona chcela sa ešte zahrať s ním. ~ „A jesť - čo budeme
3121 7 | rozložiť, jak hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým
3122 10| hrajte!“ ~ No z obloka zahrmel zase hlas: „Horí - horí!“ ~
3123 11| berúc sa ku gazdinej - tu zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora,
3124 6 | Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, akoby popri nej ryčal vodopád.
3125 9 | Nieže, nie! I ten dobrák zahudie si dakedy - nieto človek.
3126 4 | hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi, zas zaráfa palicou
3127 2 | dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne
3128 2 | otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol
3129 2 | vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš s vytreštenými
3130 8 | zraku ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý
3131 2 | princezná! Just princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej. ~ „
3132 4 | vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam do zakázaného. Vidno,
3133 1 | oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom.
3134 9 | dychom. Akási starosť, úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi
3135 4 | úkrytu a zajdú niekam do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im
3136 7 | Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol
3137 7 | na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž
3138 3 | aby si si radšej z Nového zákona dačo prečítal. Zuzku Bežanovie!“
3139 9 | Modlidba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko
3140 10| jeden odopäl - tí druhí zakosílili. Boli bez rozumu. ~ Statok
3141 6 | ako ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto
3142 11| svojim mladým, čo za ňou sa zakrádali: „Ta-ta-ta, ta-ta-ta...“ ~
3143 10| Striekačku - striekačku!“ zakričal jeden chlap. ~ Až teraz
3144 4 | húština i mnoho uschlých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta
3145 6 | do hŕby, akoby bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte
3146 2 | Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala. ~ „Ako by neželela: mňa
3147 10| ktosi - na kolesách. Tvár má zakrytú dlaňou. ~ „Ideš ho sem!
3148 5 | jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár vzrušená
3149 10| nevidí nič, ani duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa
3150 5 | povedať. Čudo - takejto zámäty narobiť!“ ~ No hneď i rozsudok
3151 11| belotou, vyzeralo už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla
3152 11| chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu. ~ „No,
3153 10| Zamazať... zamazať!“ ~ Špáry zamazali a o chvíľu striekačka bola
3154 8 | skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú
3155 2 | Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im z dvora ujsť -
3156 9 | prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým
3157 6 | vprostrd čriedy malý kŕdlik. Zamieril k nemu rovno - črieda nechala
3158 1 | ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorý žena
3159 2 | myslel, že je pred stračím zámkom. ~ Zuzka nedbajúc, čo sa
3160 5 | kde dela. A Jano - ten by zamlčal? S otcom sú ako jeden palec:
3161 6 | nežičíte tejto radosti - zamlčíte predo mnou všetko, čo je
3162 10| ľudia - horíte!“ ~ Hudba zamĺkla - páry sa ešte nepúšťali.
3163 2 | našiel - ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti
3164 4 | poúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky,
3165 1 | naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žeravý
3166 2 | videl, že jej srdce puká - zamrzelo ho to. ~ „A ty si želieš
3167 5 | ohňa, pozabudlo v ňom oči - zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo
3168 6 | srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo: ~ „Totka -
3169 10| zastavila a vynesenú vec zaniesla za vodu, do sadu. No ľudia
3170 6 | nosila varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto
3171 2 | obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedali lenovskému
3172 3 | staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“ ~ „Ja budem mať
3173 3 | stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“ ~ „Ja
3174 4 | prechodia... kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.“ ~ „
3175 6 | zaobísť. No on má v hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena -
3176 2 | vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho reči. No ona chcela
3177 9 | odpustenie, milosť. ~ Slnce zapadalo, keď do Bežanovho dvora
3178 6 | čas letnej búrky. ~ Pred západom slnka dospel konečne k riešeniu.
3179 9 | háčiky som si ako svedčí zapäl, i všetko...a nepustili
3180 11| oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol.
3181 6 | by ísť...“ ~ „A husi?“ ~ „Zapasiete vy. Rád by počuť ohlášky -
3182 1 | i dieťaťa mu bolo ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval
3183 7 | Dúbravovie. A takýto ešte skôr zaplatí než tí magnáši, čo remeselníka
3184 1 | jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa.
3185 10| kúty. Veľkonočným prachom zaplnila sa celá izba. ~ „Kľúč -
3186 9 | vyjsť z kola, už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci,
3187 4 | gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú
3188 6 | ktoré ju vše prenasledovali. Zapýrila sa sama pred sebou. Stará
3189 5 | prísť k novým hábom: musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a
3190 4 | Zas zahvizdne za nimi, zas zaráfa palicou na haluzovom plote -
3191 6 | hlavy: zvlášte tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška
3192 3 | posotila ňou totku znakom zarazenia. ~ „Ach, choďteže - choďte!“ ~ „
3193 6 | postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre.
3194 2 | teraz?“ ~ Ondráša otázka zarazila. Nepochopoval, ako sa nemôže
3195 5 | tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz poňala dosah svojho
3196 7 | o ničom, oželel by i ten zárobček - aj tak je to len ako psovi
3197 1 | odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol
3198 10| No z obloka zahrmel zase hlas: „Horí - horí!“ ~ Bolo
3199 8 | ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou. Jeho žena radila,
3200 9 | len im prstom pohrozí a zasmeje sa: „Veď ste za obludy!
3201 6 | dospel konečne k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí
3202 2 | stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť
3203 4 | Tu ide zbožný voz, i musí zastať - husi nevystúpia, ženú
3204 6 | sa šťastlivo do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo,
3205 10| každého, čo dačo niesol, zastavila a vynesenú vec zaniesla
3206 9 | do žien, ktoré ho ihneď zastavili. ~ „Aha - aký pyšný! Ani
3207 9 | záchvat dostúpi vrcholu - tu zastene rozkošou. Len noha, pravá
3208 9 | zas zaplakala. Utrela si zásterou oči. ~ „Nebožiatko!“ ~ „
3209 3 | divu pľasla si dlaňou o zásteru: „Ach, už len nepovedajte.“ ~ „
3210 4 | ležala na stole. ~ Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil
3211 11| hľadeli na dielo. ~ Hus, zastrašená hrmotom, oslepená žiarou,
3212 8 | výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí
3213 5 | habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu. ~ „Nie - nie!
3214 4 | pol poludní, keď jedlo už zastydlo - dnes bolo ešte na panve. ~ „
3215 1 | vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami.
3216 2 | pekné - deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim;
3217 2 | Neželej ty nič!“ ~ Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala. ~ „
3218 5 | Hm - hm...“ ~ „Hej, mladí zati pomáhavajú... mne by sa
3219 2 | Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac
3220 9 | nejagajú ako brilianty - zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté
3221 9 | starejší! Jeho žena pod pecou zatína päste. ~ „Veď ja ti dám,
3222 5 | uťahovali sa. Blaho, radosť zatláčali mu hlas. Konečne s veľkou
3223 5 | môj syn, že budeš naším zaťom?“ ~ „Kto?!“ Ústa mrzavcove
3224 4 | sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len
3225 7 | byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný -
3226 4 | dlane a vtrela ňou, akoby zátrepku robila. ~ „Čo ti len dám
3227 1 | pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody
3228 10| sa ešte nepúšťali. Tancom zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc
3229 9 | nenie to tak snadná vec. Zavadil do žien, ktoré ho ihneď
3230 8 | je tak prudký - nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči
3231 11| sobáš! Už nebudeš nikomu zavadzať!“ ~ To bola stará totka.
3232 7 | Dúbravov a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia,
3233 1 | z kúta do kúta - všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu,
3234 2 | Muchy nedolapil - spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva
3235 10| ktorou sa jej bol hodinár zavďačil. ~ „Ja ho nemám... bude
3236 6 | Ísť nič po nič nemohol, a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou
3237 9 | nikomu - nech sa len pozrie a zaveselí.“ ~ „Netreba tomu žiadnej
3238 1 | ženina a prázdna plachta, zavesená nad povalou, upravili jeho
3239 11| zbožie, čo bolo v záčine zavesené, doháralo. Od striekačky
3240 4 | udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou. ~ Ondráš
3241 11| otvoril. Odtrhol som haspru i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku
3242 4 | už blíži: utiahnu sa do závetria, aby ušli očiam svojej gazdinej.
3243 2 | diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke. ~ „
3244 2 | teba. A bude nám celý svet závidieť.“ ~ Zuzka bola zas veselá -
3245 11| Jana Dúbravovie, a teba som zaviedla. Preto nás Pán Boh takto
3246 4 | akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne
3247 6 | Totkou zas trhlo - nepokoj zavládol v jej duši. No kľudným hlasom
3248 11| otvorili sa oči: akoby mu bol závoj spred nich sňal. Hľa - čo
3249 4 | ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne!
3250 9 | na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len na obveselenie
3251 1 | ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel
3252 4 | prestania. Tu stariga gagoce zavolávajúc mladé, strativšie sa od
3253 4 | Potmehúdol! Ale na veselie ma zavoláš! Chcela by dačo užiť!“ ~
3254 1 | boku a husár by mohol zas zavracať. ~ Nuž dobre sa má, keď
3255 1 | výsledok by nebol žiaden. Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli
3256 5 | nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel celým telom, že nechce. ~ „
3257 9 | pohár medzi dva prsty a zazdravkal: „Pán Boh živ... všetkých
3258 10| obživli. I z desať strán zaznela otázka: „Kde?“ ~ „Aha -
3259 2 | oproti tomu úsmevu! ~ Kroky zaznievali smerom k nemu. Ondráš zažmúril
3260 6 | novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera
3261 4 | kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani
3262 1 | žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla: ~ „
3263 7 | predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: „Planý svet - planý svet.“ ~ „
3264 9 | obrátil sa k Bežanke, akoby o záštitu: ~ „Vidíte, takto robia
3265 7 | Chcela si s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča - niet
3266 3 | Moja dievka veru rada si zažartuje. Od malička bolo také milé
3267 1 | lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý,
3268 2 | zaznievali smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí.
3269 4 | obšmieta.“ ~ Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale
3270 5 | prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu - ako tresce.
3271 2 | si rukávom ústa. ~ Zuzka zbadala na ňom premenu, no nevedela
3272 4 | aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti - ako na vedenie vojska.
3273 9 | roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú šošovicu. Keď
3274 6 | ho videl, myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné
3275 10| do poľa!“ ~ Bežanka ako zbláznená behala po dvore, kričiac: „
3276 5 | nepokazím - nebožiatko, zblaznie. Ale tej musím povedať.
3277 6 | už bude druhá.“ ~ Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo,
3278 4 | že sa jej kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou dedinou
3279 9 | videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať
3280 7 | je tak - nechže bude tak! Zbodni mu aj tie nohavice, nech
3281 6 | ony: kabát začal sa hádzať zboka na bok. Spod neho, dierou
3282 11| cestu. Zadné stavy prašťali: zbožie, čo bolo v záčine zavesené,
3283 4 | konca k druhému. Tu ide zbožný voz, i musí zastať - husi
3284 4 | klincoch. O chvíľu - jemu zdalo sa, že o rok - predložili
3285 10| Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali pri ohni, susedia
3286 2 | mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska rukami a výska
3287 8 | pošepnúť - nieto otvorene zdeliť. Ten starý Bežan je tak
3288 11| jej ustúpili a sústrasťou zdieľajú bôľ. Múdry starejší poznamenal: „
3289 9 | vidiac Ondráša, ako sa jej zdráha - porozumeli. Ženy v pitvore
3290 11| nenapadne. Aj tak nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak
3291 3 | majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku
3292 9 | obočie sa zmraští, alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v
3293 2 | sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu. Akiste dáky chlapec
3294 9 | dať. A ten, pováž si len - zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma
3295 2 | Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta
3296 8 | ten veniec! Je tak krásny, zelený - posiaty ružami. Akiste
3297 6 | neublížim ti.“ ~ Sadol na zem, hus položil si na lono
3298 4 | zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevreli,
3299 11| vie spôsob. Zohol sa, nad zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého
3300 3 | A rozišli sa v najlepšej zhode. Každá z nich pochvaľovala
3301 8 | prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!“ ~ Starý bol už na koni.
3302 11| moje husi v maštali! Zhoria mi, nebožiatka - ratujte!“ ~ „
3303 10| dlaňou. ~ „Ideš ho sem! Zhoríš tam - poď von!“ ~ No nehýbalo
3304 1 | Ale celý život jej už bol zhoršený; jej, potupenej žene i matke.
3305 1 | Postava malá nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred
3306 6 | jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol
3307 2 | To je väčšie čosi. Hľa zhýba sa nad neho, i počuť mäkký,
3308 11| zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala
3309 1 | nespíš? Ľahni a spi! Nech ziape, ak chce i do rána...“ ~ „
3310 1 | kde hlavy skloniť - pred zimou utiahol sa do pálenice.
3311 3 | ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“ ~ „Ja budem mať háby -
3312 5 | by sme sa len mali dakedy zísť. Nebol som od tých čias
3313 2 | vytreštenými očima hľadel na milý zjav: myslel, že je pred stračím
3314 2 | Rúbalovie prišla domov - to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou
3315 6 | Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.“ ~ „Ja? Ja som už zjedol...
3316 4 | dačo nezostalo? I studené zjem.“ ~ „Veru to! Abys’ ma ohováral,
3317 4 | sa peniť. ~ „Nemáte dačo zjesť? Šiel by som už.“ ~ „A čo
3318 6 | počujúc jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby
3319 6 | hnevom. ~ Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať všetko -
3320 6 | Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok
3321 7 | psovi mucha - len aby sa mu zľavilo tej roboty.No našťastie
3322 10| No ľudia nemali jej za zlé, že ich za zlodejov drží.
3323 1 | znášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I
3324 10| nemali jej za zlé, že ich za zlodejov drží. Ach, človek osprostie,
3325 8 | ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľný Lenovčania. Hostina i muzika
3326 8 | krokom. po svadbe už musí zložiť mládenecké obyčaje - i krok
3327 1 | prijímali od neho - a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať?
3328 1 | hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom.
3329 7 | Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom
3330 10| Ratujte nás - ratujte!“ ~ V zmätku zviazala periny do batoha
3331 10| von, rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť, čo zmeškali
3332 2 | výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju
3333 7 | cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to:
3334 10| zmätok: chceli nahradiť, čo zmeškali pre ten stisk, kým vyšli
3335 1 | Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným
3336 8 | sa v riadny stav - prelud zmizol. Mladucha vydýchla - akoby
3337 9 | utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne. Tu pery
3338 5 | dcéra už pri nadhodení otca zmrzla. Predstavila si ho prísneho,
3339 7 | väčších rečí. Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto, že ponáhľame
3340 3 | pravú a posotila ňou totku znakom zarazenia. ~ „Ach, choďteže -
3341 1 | vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu,
3342 6 | mať pred sebou jasno nuž známa je ich pilnosť v hľadaní
3343 2 | medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. Stými skoro najlepšie
3344 11| maštale ohlásila sa jej stará známym gagotom. ~ „Ľudia - ratujte!
3345 10| oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú z pôjda, čo možno, i vyprázdňujú
3346 1 | rád videl, ako hodných, znášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova
3347 1 | to dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od
3348 1 | prelud, ktorý hneď začne znovu a stratí sa - Ondráš sníva.
3349 6 | ho v ruku svojím ostrím zobákom. „No, no - len sa neboj...
3350 11| Každý krčil ramenami. I zoberie sa pred maštaľ a zavolá: ~ „
3351 2 | Teraz? Dopasiem a - zoberieme sa. Pôjdeme pekne do fary,
3352 9 | Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý
3353 1 | do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna -
3354 2 | nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“ ~ Zuzke dobre padlo počuť
3355 2 | katechizmus sa neboj - ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý
3356 4 | mal na ceste roboty, kým zohnal sem a tam rozlezenú čriedu. ~
3357 11| maštaľ - no on vie spôsob. Zohol sa, nad zemou bola ešte
3358 6 | dvanástoro: i toho roku - ale sa zomleli dolu žľabmi.“ ~ „Musela
3359 2 | narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik,
3360 11| zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na
3361 3 | sobáš.“ ~ „Veď ťa on starý zosobáši! Ale papekom! Že mi to v
3362 11| teraz poďme. I večer nás zosobášia.“ ~ „Ale ja som už - s Janom
3363 5 | Nuž?“ ~ „Hm...tak sme zostali na slovo, že sobáš bude
3364 10| Iní zas kuchyňou. Najviac zostalo v izbe. ~ Ktorí už boli
3365 8 | choď. A ty stará čertina tu zostaň. ~ Dievka vošla do komôrky
3366 9 | neodváži sa nikto; radšej zostane v pitvore a, stade naťahujúc
3367 2 | nenávisti na husára. Jej hlas zostril a pohnutím triasol sa. „
3368 11| striekačku!“ kričali chlapi, zotaviac sa z úžasu. ~ „Háky, vodu -
3369 10| alebo ľútosti. Všetku úzkosť zotrela veselá nálada a muzika.
3370 4 | vidno peny - dočkaj, kým zovrie.“ ~ „A od večera vám dačo
3371 7 | priložila ruky k práci a zošívala jedno za druhým chytro,
3372 2 | nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár. ~
3373 10| jeden chlap. ~ Až teraz im zošla na um striekačka. Rozbehli
3374 9 | tak hlúpe - sprosté! ~ Jej zrak spočinul na husárovej tvári,
3375 8 | zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa všetky záhyby
3376 6 | Všechsvätých, po robotách - a tu zrazu ohláška o pollete, akoby
3377 8 | Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a aj
3378 9 | brilianty - zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté horúcim dychom.
3379 11| vraví: ~ Maštaľ dohasili, zrub skoro celý zostal. Ani izba
3380 1 | nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste,
3381 1 | opicu zadívala... ~ Machuľa zúfal, jeho žena mala životom
3382 8 | Zuzka hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla: „Ňaňo - nehnevajte
3383 1 | zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena nepovážila sa ho pýtať,
3384 1 | smiali.“ ~ Jano vypukol v zúfalý smiech. „Ha-ha-ha! Vraj
3385 5 | ľahkomyselný krok - vidiac matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala
3386 2 | s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Tá červená
3387 8 | ti vykrútim... ty si ich zvádzala...takúto hanbu - ak je nehodna
3388 10| do izby, Kolo tanečníkov zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala
3389 3 | úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie
3390 4 | Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala
3391 8 | chcela sa ukryť pred očima zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa
3392 7 | sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý, alebo mladý zať -
3393 9 | takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši všetko dopodrobna. ~ „
3394 9 | blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo odpustenie, milosť. ~ Slnce
3395 11| povraz. ~ „Nedá sa - mocne ťa zviazali.“ ~ „Hej, mocne, i do komory
3396 10| obmedzí nešťastie. Keď už bol zviazaný, nik sa neobzrel oň - nechali
3397 1 | nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne
3398 4 | napodobňuje hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi,
3399 4 | pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja. ~
3400 3 | nešťastné dieťa... Oči jej zvlhli - pohladila parobka po jeho
3401 2 | Neviem...“ a, sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla
3402 10| Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto zvuky
3403 11| chytro!“ kričali naň zvonku chlapi. „Pusť ich von, veď
3404 9 | kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár svedčí, že zbadal,
3405 2 | neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie a vystretie čela. Mucha
3406 9 | Ach... ~ Husára zabolelo - zvraštil tvár. ~ No ani Zuzka nehľadí
3407 1 | nechce husára uznať za svojho zvrchovaného pána - len keď musí. No
3408 9 | Keď husle vysokým tónom zvreštia - polovica jeho tváre podvihne
3409 9 | nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami. ~ „Nebožiatko,“
3410 5 | Ejha! No veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom.
3411 9 | hodný kus bielej baby. On zvrtol sa na mieste, že nechce,
3412 8 | parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva -
3413 7 | Husár jasal nad svojimi šatami. ~ „No už nebudem otrhaný
3414 2 | sú špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle s tými strapci
3415 5 | jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!“ ~ Pred večerom s
3416 2 | Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke. ~ „Na!
3417 9 | takýto posmech - nuž tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená totka do ucha.
3418 5 | podávala mu čosi bieleho - šestáky. On vložil ruky do vrecka,
3419 1 | dieťa. Iní zas vytýkali šestonedieľke, že načo sa na tom jarmoku
3420 5 | Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš sa bránil, aby
3421 1 | útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k
3422 1 | nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale
3423 9 | úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi divákov a zakaždým
3424 9 | prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči - zabávajú
3425 6 | po kútoch medzi štyrmi, i šiestimi očima, pošuškávalo sa čosi.
3426 3 | stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti
3427 2 | chlapcom v desiatom roku šijú - lenže zafarbené. I to
3428 10| svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo sa len
3429 10| hrubý prúd vody lial sa na šindľový krov. O zadné stavy neobzrel
3430 8 | váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi - čosi, čo mi do hlavy
3431 9 | to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa
3432 1 | rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá nevyvinutá,
3433 9 | a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy
3434 11| úsmev poletoval mu vôkol širokých úst. ~ „Čo tu robíš?“ pýtali
3435 10| kopu kadejakých kartičiek, škatuliek - úradných prípisov. Tam
3436 5 | strašidlom zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad
3437 2 | koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe
3438 1 | Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa
3439 7 | pokoj, a predsa každý ťa škubne, kde len môže. Len prečo -
3440 2 | sa o teba.“ ~ Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára.
3441 6 | doniesla - paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej
3442 7 | vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto,
3443 1 | hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi
3444 10| pozrite!“ ~ Bežanovie šop stál v plameni. vidno, ako
3445 10| Podložil ktosi - zo šopu vyšlo! Podložil ktosi, nevyšlo
3446 9 | alebo zbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom
3447 10| trámov a na každom dvanásť špár, utvorených doskami na ne
3448 10| Zamazať... zamazať!“ ~ Špáry zamazali a o chvíľu striekačka
3449 3 | nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo - nič. Iný na jej
3450 2 | Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle
3451 5 | akoby nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň
3452 6 | nohu. ~ Kŕdeľ dostal sa šťastlivo do dediny. Zastavil sa v
3453 10| muzika. Zas je veselá - šťastná. Hľa, mladý zať pošepol
3454 10| sa hnúť. ~ Ohňu bola teda šťastne prietrž urobená; palič nestačil
3455 4 | nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky čas; no akonáhle
3456 6 | Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez všetkého poriadku. ~ „
3457 7 | plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady.
3458 6 | verejne. Len po kútoch medzi štyrmi, i šiestimi očima, pošuškávalo
3459 10| no kľúča nič. Pán richtár šuchal rukou po polici a vykríkol: ~ „
3460 5 | Začala v kútiku postele šukať. Po chvíli vytiahla z nej
3461 4 | vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali maštaľou. Za pokutu
3462 6 | cestu a volá: „Šura, šura! Šur-šur - šura, na!“ Ale odnikiaľ
3463 5 | pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol
3464 5 | brat? A na koho si sa mu žalovala?“ ~ „Na Jana - že ma nechal.“ ~ „
3465 4 | tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo,
3466 2 | dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“ ~ Husár počúval
3467 6 | nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej - a
3468 5 | zaobísť bez nevesty. Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez
3469 3 | Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočívala na podstene.
3470 3 | Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“ ~ „Hej, ženiť,“ prisvedčil
3471 11| tu Zuzka i testiná, ako želejú za husou, za tou, ktorá
3472 5 | doľahla na ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyselný krok -
3473 5 | načo.“ ~ „Veď načo! I ja želiem. Radšej by bola onemela!
3474 7 | prečo?“ ~ „A čo si máte želieť: my sme neurobili nič ani
3475 2 | zamrzelo ho to. ~ „A ty si želieš za ním. Neželej ty nič!“ ~
3476 9 | z pitvora hašteria sa so ženáčmi. ~ „Ach, iďte - nemáte rozumu
3477 3 | vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú
3478 3 | s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten
3479 3 | tiež dač nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul -
3480 2 | protiležiaci bok, posiaty žencami. ~ „Aha... i ty ideš...
3481 8 | jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil,
3482 6 | Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela
3483 2 | dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem...“ a, sklopiac
3484 8 | to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež
3485 1 | čisto, ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená
3486 10| idem po ňu!“ ~ Akýsi ženský hlas ozval sa z úzadia: „
3487 4 | zastať - husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá.
3488 1 | zamrelo v ňom srdce, trápil ho žeravý bôľ. Často sedel zadumeno
3489 5 | len keď stojíš tam, kde žiada sa ti, alebo pred čím sa
3490 6 | Čosi ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa
3491 1 | sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v
3492 1 | práce, a výsledok by nebol žiaden. Zavrátené husi o krátky
3493 6 | hovoriť. Keď mu doniesli jesť, žiadna ho neprekvapila tou novinkou.
3494 3 | energičná povaha nemôže strpieť žiadneho odporu, robí nové a nové
3495 9 | zaveselí.“ ~ „Netreba tomu žiadnej veselosti - dosť, čo má
3496 1 | Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal
3497 7 | nemajú.“ ~ A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby.
3498 6 | naň, zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad
3499 2 | odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila. ~ „Rozišli
3500 2 | Ondráš prižmúril oči - žiara toľkej krásy oslňovala ho.
3501 8 | istejší a tvár tým väčšmi žiari blahom. ~ Akoby nie! Po
3502 2 | jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred
3503 2 | dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka,
3504 6 | vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou,
3505 9 | mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihrali v ňom ani za oných
3506 9 | ohorok cigary, hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí. ~
3507 9 | prsty a zazdravkal: „Pán Boh živ... všetkých vospolok!“ A
3508 2 | ty nič!“ ~ Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala. ~ „Ako
3509 5 | povedala...“ ~ „Nie, ani živej duši. Totka už, pravda vie;
3510 9 | Mladucha je vo svojom živle, veselá, rozjarená ako obyčajne
3511 1 | dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než
3512 1 | tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať
3513 10| oblokom kopa. Každý s tak živým interesom díva sa, akoby
3514 6 | roku - ale sa zomleli dolu žľabmi.“ ~ „Musela na paši zostať,“
3515 2 | jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej kôry,
3516 6 | Miesto nej vyšla gazdiná so žrádlom, hodiac im naprostred dvora.
|