Štvrtý obraz

Hostinec v Kocúrkove.

Spitzer (sám za šenkom) – Už je všetko v poriadku. Učiteľ pôjde do chládku a pani Sokolová príde kontrakt podpísať. To sú dnes kšefty! Ešte som také v Kocúrkove nemal.
Úradník – (vojde so Starosvetským) – Pán Spitzer, tento bedár nemôže veksľu vyplatiť a prosí vás. aby ste niekoľko dní...
Spitzer – Nicht draus,84 páni moji. Dosť som čakal, mein Geld will ich haben.85
Starosvetský – Len tri dni. pán Spitzer – majte trpezlivosť. Statočne vám vyplatím.
Spitzer – O trpezlivosti ani reči. Chcem peniaze. alebo použijem právo.
Úradník – Tak vidíte. všetko darmo...
Starosvetský – Pán Spitzer. veď mám pätoro detí, manželka chorá... Keď raz do áreštu prídem. viac učiteľom v Kocúrkove byť nemôžem. Zmilujte sa!
Spitzer – Milosť u boha. Chcem svoje peniaze, a punktum. (Odíde.)
Úradník – Odpusťte, Pán Starosvetský, musím vykonať nemilú povinnosť. Nasledujte ma!
Jelenský (zase vo svojich mestských šatách. už chvíľu stojí vo dverách) – Pán úradník, čo máte s týmto človekom?
Úradník – Teba do toho nič. Ty zaňho tú zmenku nevyplatíš.
Jelenský – Cože. zmenku? Pán úradník. ja stojím za neho.
Úradník – Stojíš, nestojiš, reč je o tom. či zaplatiš.
Jelenský – Tisíc hromov. veď vôľu mám, len...
Úradník – Tu ho máš. jazykom by vedel každý zaplatiť. – Tak, poďme. do žalára!
Jelenský – Kam? To teda nie! Ja zaňho ručím!
Úradník – Ördög bujdogatta,86 pakuj z cesty, vagabund darebný. Iste si privyknutý v chládku sedávať. Kto si?
Jelenský – Držte si jazyk za zubami, ak nechcete pocítiť moju päsť! Koľko je dlžen tento človek?
Úradník – (cúvne) – Vidíš ho, ešte by ma domlátil!
Starosvetský – Ach, šľachetný mladik! Pred dvoma mesiacmi som chcel svojho chorého kolegu87 z núdze vytrhnúť, vypožičal som si u tunajšieho kupca 40 zlatých. Môj priateľ zomrel a dlžoba ostala na mne. Chcem ju statočne vyplatiť, len čo budem môcť.
Jelenský – Aha, teraz už chápem! Tú zmenku istý pán s cvikrom od toho kupca odkúpil a tomu krčmárovi doručil. Včera sa tu v mojej prítomnosti na vašu záhubu sprisahali...
Úradník – Pán učiteľ, nasledujte ma dobrovoľne, lebo zavolám drábov.
Jelenský – Stoj, ani sa nepohni! (Vytiahne z tanistry mešec.) Tu máte! Štyridsať by tam ešte malo byť!
Starosvetský – Ale nieže, pán úradník, vráťte mešec pocestnému.
Úradník – (spočíta) –Ba ešte čo! Buďte radi, že ste na takého blázna natrafili –takého somára v celom Kocúrkove nenájdete. Bravo, ešte aj grajciar navyše. (Hodí mu grajciar nazad.) Pán učiteľ, ste slobodný! Krčmároš!
Spitzer (vojde).
Úradník – (hodí mu mešec) – Tu máš, veksľa je vyplatená.
Spitzer – Čo? Kto ju vyplatil?
Úradník – Tento statočný somár. Celý svoj mešec dal.
Spitzer – Hm, (Spočíta peniaze.) Ganz richtig,88 štyridsať zlatých. Ale, mladý pán, ešte za nocľah nezaplatili.
Jelenský – Do čerta... a koľko som dlžen?
Spitzer (píše kriedou na tabuľku) –Za večeru... za nocľah... za frištik89 – a víno pre koscov... Spolu štyri zlaté. Tu je čierne na bielom.
Jelenský – Ba biele na čiernom.
(Úradník sa smeje.)
Spitzer – Ja nežartujem, mladý pánko, nech sa nevysmievajú!
Jelenský – Viem, že keby som ťa neviem ako prosil, nepočkal by si dva-tri dni, lebo si úžernik. Tu máš zlatý prsteň, stiahni si štyri zlatky, ostatné mi vydaj. Je hoden dvadsať zlatých.
Spitzer (vezme) – štyri zlatky im dám, viac ani babky.
Starosvetský – Boh zavaruj, to je už priveľa. Nie, nerobte to. Vaša vel'kodušnosť ma hlboko dojíma, ale to už nemôžem dopustiť. Nechajte ma môjmu osudu. (Spitzerovi.) Vráťte mešec i prsteň tomu pánovi, ja som ochotný ísť do temnice. (Jelenskému.) Boh vám tisícnásobne zaplať, vy dobrá slovenská duša. Zbohom! (Chce odísť.)
Jelenský – Nechoďte. (Chytí ho za ruku.) Nielen prsteň, ale aj hodinky dám, ale vy si deti a ženu neopustíte!
Starosvetský – Nie, nie, nechajte ma, nechcem vás obrať o všetko.
Jelenský – Vy ste otec, kto dá deťom chleba? Službu stratíte!
Úradník – Lapátoš teremtette, čo ma tol'ko zdržujete?  Keď nechce tento somár prijať, anciáša, veď ani do neba nikoho za vlasy neťahajú. Koniec komédie, ideme! Drábi! (Ide ku dverám, tu práve vchádza Sokolová s Evičkou i Borkou.)
Sokolová – Čo je to tu za krik?
Spitzer (naľakaný) – A, pekne vítam, pani veľkomožná! (Chce odpútať jej pozornosť od toho, čo sa deje v hostinci.) Nech sa ľúbi do izby, tu je menšia galiba!
Jelenský – Tisíc hromov, už ma teraz poznajú! (Utiahne sa nabok a odvráti sa.)
Evička – Poďme preč!
Sokolová – Koho tu vidim -pán učiteľ? Čo tu robíte?
Starosvetský – Ach, moje milé panie, azda vás samo nebo poslalo! (Utiera si slzy.)
Spitzer -Nech sa páči, pani veľkomožná, do izby!
Sokolová – Nie! Čo je, pán učiteľ, len smelo povedzte!
Spitzer (pre seba) –Verf1uchte Sache! Arenda je fuč! (Ide do šenku.)
Starosvetský – Milá pani, tento šfachetný cudzinec chcel byť mojím samaritánom a chcel ma vyslobodiť z pazúrov úžernika, ktorý ma pre zmenku da1 zatknúť.
Sokolová – Pán úradník, čo je vo veci?
Úradník (úctivo) – Pani vel'komožná, pán učiteľ je Spitzerovi dlžen štyridsať zlatých a nemôže ich vyplatiť. Tento cuzinec dal za neho štyridsať zlatých a zlatý prsteň.
Sokolová – Čo to počúvam, pán árendátor? Či ste nemohli niekoľko dni počkať? Veď vás pán Potomský jako statočného človeka predo mnou chválil.
Spitzer (vychádza zo šenku, ešte drží mešec i prsteň v ruke) – Prosím ponížene, veď jeho milosť radný pán je všetkému na vine. On tú veksľu od obchodníka odkúpil a mne ju doručil, aby som...
Sokolová – A vy, pán učitef, prečo ste neprišli ku mne?
Starosvetský – Bol som, milá pani, ale slúžka ma nepustila, že vraj nie ste doma!
Sokolová (Borke) – A či som nebola? Prečo si cigánila? Pakuj sa mi z očú!
Borka (na odchode) – Keď mi pán veľkomožný Potomský rozkázali, aby som ho dnu nepustila. A pán učiteľ ma stále len slúžkou nazýval, a ja nie som slúžka, ale frajcimerka. (Preč.)
Sokolová – No, pekné veci sa dozvedám! Len teraz sa mi oči otvárajú! Teda tento cudzinec sa vás ujal, pán učiteľ?
Starosvetský – Áno, ale nemôžem od neho almužnu prijať, keď je sám chudobný.
Evička – Mamuška, zaplaťme my zaňho, veď máme z čoho!
Sokolová – Vitajte u nás, šľachetný mládenec! Všetkých ste nás zahanbili svojim krásnym a šľachetným skutkom. A vedzte, že i môj dom ste zachránili od veľkého nešťastia. Na dôkaz vďačnosti prijmite malý dar. (Dáva mu mešec, Jelenský neprijme.) Ak neprijmete, budem to pokladať za urážku!
Jelenský (ktorý doteraz stál chrbtom k prítomným, ukloní sa a chce odísť).
Evička – Počkajte, keď už nie náš, teda svoj vlastný mešec i prsteň si vezmite. (Vytrhne veci Spitzerovi a dáva ich Jelenskému.) Nech sa páči! Hm, čo vidim veď je to ten včerajší... (Mešec i prsteň jej vypadnú z ruky.)
Jelenský (zdvihne prsteň) – Dovoľte, milostivá pani, aby som vašej spanilej dcére tento prsteň odovzdal inkognito na pamiatku a na záloh, aby bola vždy taká dobrá k utláčaným, ako ste vy. (Dá Evičke prsteň, mešec nechá na zemi a odíde.)
(Všetci sú vyjavení, takže vôbec nezbadajú, že Jelenský odišiel do svojej izby v hostinci. Spitzer zdvihne mešec s výrazom lačnosti po peniazoch.)
Sokolová – To je naozaj šľachetný mladý muž! Hlboko ma dojal.
Úradník – To sa ešte v Kocúrkove nestalo!
Sokolová – Tu máš svoje štyri zlatky, ty úžerník, ale z árendy nebude nič!
Úradník– Mňa tu už netreba. Tu je vaša zmenka, pán učiteľ. Prepáčte, že som bol...
Starosvetský – Vy ste konali len svoju povinnosť.
Úradník – Tak je, v mene zákona. Alázatos szolgája! (Odíde.)
Starosvetský – Pánboh zaplať, drahá pani. (Ukloní sa a odíde.)
Evička – Mamuška, veď ten mladý kosec – inkognito – a ten nápis na prsteni: Pozri. Je... Je... Jelen...
Sokolová – Čo za jeleň? Či sa ti rozum čistí? Prsteň, a nie jeleň!
Evička – Ale ten nápis. Tu pozri... Jelenfy!
Sokolová– Jelenfy...?
Evička – Mamuška, veru je to on. Posledné dve litery sú odraté, ale začiatok je Jelen...
Sokolová (vzala prsteň) – Na moj veru! Jelen...
Evička – A toto vari bude fy. Áno, áno, všetko súhlasí.
Sokolová – To mi je zázrak! Či naozaj?
Evička – Niet pochyby. Kroj, krásny spev, nápis na prsteni, inkognito – je to on, môj budúci, môj ženích Jelenfy!
Potomský (zadychčaný, vbehne, ide rovno k šenku, nezbadá Sokolovú a Evičku) – Lapátoš teremtette! Čo sa to tu porobilo? Že vraj akýsi tulák za učiteľa veksľu vyplatil. To bude dáky ruský emisár!90 Úradník mi práve povedal!
Evička – Čo sa im robí, radný pán? Vari by svojho – syna za tuláka a emisára mali?
Potomský (prekvapený sa obráti, sníme klobúk a ukloní sa) – Čo? Môjho syna?
Evička – Určite! Tu je prsteň, ktorý mi daroval na pamiatku a povedal, že on je inkognito.
Potomský – Inkognito? (Vezme prsteň a s okuliarmi na nose ho prezerá.) Nie, je toto bosoráctvo, alebo je to naozaj môj syn? (Číta.) Jelen a ostatná litera ako ypsilon.
Sokolová – Tak je, ich syn, ktorý im sub rosa píše.
Potomský – Či naozaj?
Evička – Áno, ich syn Jelenfy.
Potomský – Do čerta, krčmár, hovor, kto to bol, i kde sa tu vzal? Či som ti nerozkázal, aby si mi o všetkých pasažieroch hneď zprávu podal?
Spitzer – Pán veľkomožný, veď ho tu včera sami videli – na vlastné oči, keď sme sa o veksli rozprávali!
Potomský – Ten vagabund, to bol môj syn? Tisíc beťahov, ja somár, že som sa mu lepšie neprizrel...!
Spitzer – Len sa tak robil, že drichme, aby ho nepoznali. Len čo odišli, hneď bol dobrej vôle. S koscami sa zabával a vínom ich častoval.. Mne vynadal do židovských pľundrošov.
Potomský – Tak je to on. Išten bizoň, ten beťár. A ďalej?
Evička – Potom s koscami k nám prišiel, krásne spieval, priniesol mi kytku, kúru mi robil91 a ruku mi stískal a...
Sokolová – No, a čo...?
Evička (ticho) – A objal ma!
Potomský (smeje sa) Éljen, bravissimo,92 je to on, podľa toho ho poznávam. A nocoval u nich?
Evička – Ale čoby! Myslela som, že je to obyčajný  kosec, a vylepila som mu zaucho!
Potomský – Zaucho?! Môjmu synovi? Tramtáriát! (Hnevá sa.)
Evička – A potom som mu povedala, aby k nám za kočiša pristal!
Potomský (ešte viac sa hnevá a kričí) – Za kočiša! Ördög és pokol!93 To je neslýchané!
Evička – Ktože sa nazdal, že je to mladý pán Jélenfy?
Potomský – Či som im nepovedal, že príde inkognito? Vravel som im, aby mu nijaké hlúposti nevyviedli...
Evička – Ach, radný pán, nech sa už len nehnevajú, ale nech pošlú čím skôr ľudí na všetky strany, aby ho vyhľadali. Veď nemá ani grajciara na cestu. Nebolo by pekne, keby sme ho takto pustili.
Sokolová – Už vidím, že si doň pobláznená! Herr von  Potomský, keď je ten mladík naozaj ich syn, potom sa veľmi čudujem, ako mohla príroda tak poblúdiť, že taký kujon,94 ako sú oni, takého zdarného syna splodiť mohol!
Potomský – Rozumiem! (Berie to žartom.)
Sokolová – Ich kujonstvá prišiel ich syn zavčasu naprávať. A keď nás chcú udobriť, nech ho hneď dajú vyhľadať a do môjho domu priviesť. Môj koč pred hostincom je im k službám. Adié!
Evička – Ale zaraz nech to urobia, pán radný! Všetko bude v poriadku! Adié!
(Potomský a Spitzer sa uklonia a adprevádzajú ich.)
Potomský – Všetci čerti, už som myslel, že je všetko stratené. Ale hop, Spitzer, kocky sa nám obrátili!
Spitzer – Hop! Ani árenda nie je stratená!
(Obidvaja si šúchajú ruky.)
Potomský – Hop! Vyhrali sme. Ona sa udobrí, môj syn sa ožení a celé bohatstvo máme v rukách. Len teraz nájsť toho beťára, aby nám nezutekal. (Otvorí okno.) Hej, kočiš!
Hlas kočiša – Hej, už viem, pani veľkomožná mi kázali!
Potomský – A či vieš kam?
Hlas kočiša – Videl som poštára, pravdepodobne sa s ním zviezol.
Potomský – A dohoníš ho?
Hlas kočiša – Bol by v tom čert, aby som ho nie! Veď poštárik má len mrcinu, a ja ohnivé sivky. Poletím ani strela.
(Počuť odchod koča, dupot, koní. Potomský zavrie okno.)
Potomský– Ördög bujjon belé !95 Takto pohrdnúť vlastným otcom, no počkaj, ty semmirevaló!96 Iste sa bál, že i by som ho doma zdržal, lebo je naučený lumpovať.
Notár (vstúpi) – Hej, Spitzer, az apád lelkit,97 slávny magistrát ma vyslal sem s dvoma drábmi, aby som áreštoval98 toho, čo tú zmenku vyplatil. Je to vraj ruský ! emisár. Kde je? Ako sa volá? Drábi ho tu včera videli, poznajú ho.
Potomský – Ale nebláznite, pán notáriuš, veď je to môj syn, Jelenfy
Notár – Ba kieho čerta! Váš syn Jelenfy?
Potomský – Áno, môj syn z Pešti! Vyškolený jurista, ktorý si nedávno dal meno pomaďarčit.
Notár – A prečo sa za kosca preobliekol a zlaté prstene panslávom rozdával, ha?
Potomský – No, no, všetko sa vysvetlí, ja hneď podám slávnemu magistrátu nášho mesta hodnovernú reláciu.99 (Dôverne.) Viete, on sa chce ženiť, ale chcel svoju budúcu, kišasonku Sokolovú, najprv inkognito poznať, došlo , však k nedorozumeniu, preto ,sa napaprčil a zutekal.
Notár– Ach tak, teraz už rozumiem.
Potomský – Ale dobre, pán notáriuš, keď ste už tu, cválajte za tým poštárikom. Chyťte ho a priveďte sem. Neverte mu, keby chcel ešte zostať inkognito. Povedzte mu, že sa nehnevám, že sa radujem jeho príchodu a že Evrlína ho nevýslovne miluje a posiela za ním ekvipáž. Cválajte! Už  teraz vás, pán notáriuš, na svadbu za družbu invitujem100 Aló marš!101
Notár – Paranč!102 (Ide a vráti sa.) Izé103 ako sa volá ten váš syn?
Potomský – Jelenfy, Jelenfy! A keby sa ,priečil, splnomocňujem vás, aby ste ho nasilu do koča vpratali. Kočiš už išiel. Éljen!
Notár – Éljen Jelenfik!
Potomský (za ním) – A keď ho pozvete, zastavte sa v krčme, prídem mu naproti. Bravo, už sadajú na kone. kocúrkovskí rytieri. Éljenek!104 (Vonku počuť cválanie koní, Potomský ide k šenku.) Spitzer, nalej mi kalištek! (Spitzer naleje, Potomský vypije.) A keby sa vrátili, daj mi to ihneď vedieť. Adié! (Odíde.)
Spitzer – Áno, pán veľkomožmý! (Kývne plecom.) Piť, piť, a platiť nemá kto! (Ďalej si upravuje v šenku.)
(Vtom sa zjaví Jelenský so svojou koženou kapsou v ruke  pripravený na cestu. Spitzer ho nevidí.)
Jelenský – Hej, pán hostinský!
Spitzer (zľakne sa, obráti sa a díva sa vyjavený na Jelenského ).
Jelenský – Nalejte mi žajdlík na cestu!
Spitzer – Odkiaľže ste spadli, mladý pánko? Veď sa tu po vás zháňajú?
Jelenský – Po mne? No, ešte to mi chýba!
Spitzer (ochotne) – Nech sa páči. (Podáva mu.) Už je to vyrovnané, mladý pán!
Jelenský – Čože?
Spitzer – Že je to vyrovnané! A kdeže ste boli?
Jelenský – Tu v hostinci, vo svojej izbe. Poberám sa preč, už tú izbu nepotrebujem.
Spitzer – Neráčite si dačo rozkázať?
Jelenský – Rozkázať srdcu?
Spitzer – Ej, čo tam po srdci! Teraz je reč o vašom žalúdku. Či chcete s prázdnym žalúdkom odcestovať? (Pre seba.) Keby sa mi podarilo zadržať ho tu!
Jelenský – Áno, a nie!
Spitzer – Ponížene prosím, ako tomu mám rozumieť: Áno, a nie?
Jelenský – Odcestovať hej, jesť nie!
Spitzer A prečo?
Jelenský – Lebo nemám okrem grajciara ani babky. Iba ak by za tieto hodinky!
Spitzer – Ale nechže nežartujú, mladý pán veľkomožný! veď ja ich dobre poznám, i apka. Všetko viem; všetkému rozumiem. Len nech si ráčia rozkázať.
Jelenský (pre seba) – Ten je akosi naraz veľmi štedrý! (Nahlas.) Nemám čas, ujde mi poštár!
Spitzer – Ten už dávno odišiel!
Jelenský – Hej, ale len nakŕmiť. Len čo nakŕmi, vráti sa po mňa! (Počuť dupot koní, koč, krik.) Už je aj tu!
Notár (vonku) – Ten kočiš nás len prehnal. A hľa, poštárik pred krčmou!
Hlas poštára – Čakám tu na mladého pána, cestuje do Turca!
Notár – Nikto nikde cestovať nebude, môžeš ísť!
Jelenský – Čo je, čo sa robí?
Spitzer – Len pokoj, mladý pán veľkomožný. Vypite si ešte jeden!
Notár (vbehne s drábom) – Je to on?
Dráb – Je, bizoň išten, je to on, pán notáriuš!
Notár– Predsa sme ho chvatli! A teraz chytro bež pani Sokolovej s novinkou, že sme ho chytili!
Dráb – Dobre, pán notáriuš! (Odbehne.)
Notár – Hm, tento sa veru svojmu otcovi nepodobá. Aký veľký rozdiel! Otec orangután, a toto statný chlapik. Hej, mladý pán, ak dovolite niekoľko slov...
Jelenský – Hoci aj celú Slávy dcéru, pane.
Notár – Či je to pekné, takto nás všetkých za bláznov držať?
Jelenský – Ja?
Notár – V Kocúrkove byť, a svoju rodinu nenavštiviť? Po krčmách sa túlať a také dobrodružstvá vyvádzať?
Jelenský – Výborné! Trochu sice temné, ale zneje to ohromne! Človeče, chcete vari so mnou hrať komédiu? Kto ste vy vlastne, ak sa smiem opýtať?
Notár – Ja som kocúrkovský notáriuš, už som poslal jedného husára k vašej neveste s radostnou novinkou, že ste tu, mladý pán!
Jelenský – Naozaj? Môžem sa zasmiať? (Smeje sa.) A ktože je tá moja nevesta, ak sa smiem o!pýtať?
Notár – Mladý pánko, zložte už masku. Veď vieme, že j chcete byť inkognito. Tá vaša krasotinka je do vás celkom pobláznená, i koč za vami posiela, aby sme vás rovno do jej domu priviezli. A ten váš apko sa vari zblázni od radosti!
Jelenský – Môj apko? Teda ja mám aj apka?
Notár (smeje sa) – Akože by ste nemali? Lenže vy sa bojíte predstúpiť pred neho pre tie vaše kúsky! Tak: peniaze rozdávať, u celého magistrátu podozrenie ruského emisára na seba uvaliť...
Jelenský – Vy ste blázon, ktorému mozog pobalamutilo. Ja nie som ten, ktorého hľadáte. Mýlite sa v osobe! Zbohom! (Ide.)
Notár – Halt, ani na krok! Vy ste ten, ktorého hľadám. Však mi váš apko i vaše meno povedal, môj milý Je-le…
Jelenský (zľakne sa) – No, no, no!
Notár (rezko) – Jelenfy!
Jelenský (sebe) – Tisíc striel, skoro ho povedal! (Nahlas.) Jefendy? To musí byť dáka podobnosť mien i osôb,-ja sa nevolám Jelenfy, ale...
Notár – Ale? No, no, povedzte!
Jelenský – Ale, ale... (Ticho.) Tisíc striel, už ma chytil!
Notár – Ste akýsi zmätený. Veru tak, vy ste Jelenfy! a punktum!
Jelenský – Ale keď ja chcem zostať inkognito!
Notár –  Tu ho máš, máme ho! Veď vy ste práve ten inkognito, ktorého hľadáme. Vy nie ste Jelenfy? Môžete to odtajiť? A kto bol včera preoblečený za kosca, kto vyplatil štyridsať zlatých za zmenku, kto daroval inkognito zlatý prsteň s vaším menom?
Jelenský – Človeče, to mi je ôsmy zázrak sveta!
Notár – Teraz vám je to zázrak, keď som vám masku strhol. Slovom, mám rozkaz od vášho otca i násilím vás odviesť!
Jelenský – Nech som Kubo, ak tomu všetkému rozumiem.
Dráb (vojde) – Pán notáriuš, už som povedal a koč je už tu, už sa vrátil.
Notár –  Dobre, nech sa ľúbi, pán Jelenfy!
Jelenský –  Ale, tisíc striel, nechaj ma na pokoji!
Notár – Nijaké okolky, mladý pán, alo marš!
Jelenský –  Ale vari len nebudete na tom trvať?
Notár – Ba veru hej, vy musíte ísť s nami. Dráb.nože ho!
Jelenský – Hohó, počkajte! Keď musím, to je inšie.Mus je veľký pán.
Notár – Však vy potom budete chcieť i bez toho, že by ste museli, keď budete pri tej vašej Evrlíne, ktorá je do vás zaľúbená až po uši!
Jelenský (prekvapený) –Čo? Moja nevesta Evrlína Sokolová? Naozaj je do mňa zaľúbená?
Notár – Do zbláznenia. Len čo prečítala nápis na prsteni, hneď fantazírovala o vás a svoj koč i s drábmi po vás posiela. Odložte už všetky zbytočné vtipy a poďte!
Jelenský – A ten môj apko, pán notár. ten starý pán Jelenfy už bude u Sokolovcov, však?
Notár –  chcete povedať: váš apko Potomský? Ten vás už hľadal a čaká vás.
Jelenský –  Môj apko Potomský? Nuž do čerta, ako je to vlastne? Aha – to je môj otčim, lebo ja sa volám Jelenfy!
Notár –  Lebo ste si meno pomaďarčili!
Jelenský –  pomaďarčil? Aha, pravda, skoro by som bol zabudol. Ale viete čo, pán notáriuš, nechajme pána Potomského pánom Potomským a leťme rovno k pani Sokolovej, lebo ešte chcem zostať inkognito.
Notár – Dobre, môžeme ta ísť druhou stranou, aby vás apko nezbadal.
Jelenský (smeje sa) – Bravissimo! Ale ty, beda ti, ak ma oklameš – tisíc striel hromových, veď by som ti potom namastil tvoj notársky chrbát!
Notár –  Dobre, poďme úž, mladý pánko!
Jelenský –  Nedbám, poďme.
(Odídu, plesknutie bičom, dupot koní.)
Spitzer –  Ej, kujon všetkými masťami mazaný, Vidno, že je učený! (Trie si ruky.) No, už je ruka v rukavici! (Odíde.)
(Pauza.)
Jelenfy (dosť prudko vojde) –  Hála Istennek105, že som konečne v Kocúrkove. Nie je to zly plán, v Kocúrkove sťa komilkuš106 vystúpiť a potom ako chýrny maďarský herec tej bohatej kišasoň Sokolovej kúru strúhať! Len aby sa môj apko nenahneval. Ešte nevie, že som komikušom. Veď ja ho udobrím. „Két pisztoly“107 sa tu v Kocúrkove istotne stretne s veľkým úspechom. Bude sobáš, a vlastne to chce môj apko. Hej, pán hostinský! Kočmároš! (Medzi–  tým si pospevuje maďarsky halgató.)
Spitzer (pribehne) –  Guten Tag,108 szolgája, mladý pánko, čo ráčia rozkázať?
Jelenfy –  Dnes večer sem príde desať teatralištov109. Budeme tu hrať divadlo v Kocúrkove. Môžeme dostať kvartír? 110
Spitzer –  Ale prosím, verzeihen sie111 – ak chcú hrať slovenslé divadlo , s kvartírom nemôžu počítať. Kocúrkovskí páni  by mi okná vytĺkli.
Jelenfy – Nemáš sa čo báť, kočmároš, my sme peštianski juristi a hráme maďarský darab112  „Két pisztoly“!
Spitzer – Ertek, értek! 113 Prosím ponížene, nech sa páči. Hej, bude to radosti v Kocúrkove. Celé Kocúrkovo sa pohrnie do teátru.114 Tessék!115 ráčia si prehliadnuť kvartír. Nech si ráčia vybrať najkrajšie izby v mojom hostinci. Aj veľkú sálu mám, ktorá im poslúži ako divadlo. Tessék!
(Odídu obidvaja.)
Potomský (vojde, utiera si pot) – To je hrôza, akú  galibu mi ten ,beťár narobil. Div ma neporazí od jedu. Celé Kocúrkovo bolo plné rečí o ruskom emisárovi. Fuj, ale mi to dalo roboty, kým som magistrát presvedčil, že nie emisár, ale jeden inkognito, syn radného pána to bol. Však ja ho naučim móresu! (Ide do šenku a naleje si sám.) Toľko dlžôb v Pešti narobí a ešte aj tu spraví galibu. A keď sa raz opije, všetko tým svojím pusipajtášom116 porozdáva. Hej, Spitzer, az eb adta117, kdeže si?
Spitzer (za scénou) – Tu som, tu som. (Pribehne.) Dobre, pán velľkomožný, že ste tu. Už ich aj pán notáriuš hľadá. Ich syna už lapili.
Potomský – Lapili ho? (S radosťou.) Vieš to iste? A kde?
Spitzer – Tu, pred mojimi očami. Dráb ho poznal on tajil, ale pán notáriuš ho zvábil do koča.
Potomský – Éljen! Výborne, pán notáriuš dobre vykonal svoju vec. Hneď letím k pani Sokolovej. Ale nalej mi ešte pohár vína!
Notár (vbehne) – Ach, dobre, že sú tu, všade ich hľadám, radný pán. Už ho máme!
Potomský– Viem, pán notáriuš, ste dobrý chlap Poďte, sadnite si a napite sa! A kde je ten beťár?
(Sedia naproti sebe a jeden z druhého má radosť.)
Notár – Váš syn? Ej, ten si už špacíruje s kišasonkou Evrlínou.
Potomský – Už je u nej? Výborne. A ako ste ho chytili?
Notár– Dráb ho poznal na prvý pohľad. Nešiel s poštárikom, tu sa zamotal, v hostinci. A ja, nos dobrý, hneď som vedel, len čo som sa vydal na cestu. Ej, fiškus, tu bude zamotaný fígeľ. On čosi rozmýšľal, ja som na neho udrel a povedal som mu, že musí ísť s nami k pani Sokolovej. Vykrúcal kadejako, tajil, že nie je ten, ktorého hľadáme, i ale keď som mu meno uhádol, privolil. Istotne sa vás bál, to som poznal po reči. Tak sme ho, čížika, dostali a odovzdali kišasonke Sokolovej. Teraz je pri nej. Ej, bizony Isten, je to ,poriadny šuhaj, vie sa ten okolo nej obracať. Môžete byť naňho pyšný, pán radný!
Potomský – A páčila sa mu?
Notár – A ešte ako! Ja som ich nechal osamote, ale trochu som ich špehoval. On jej ruky bozkával a kadejáko sa jej šmajchloval, 118 čo hovorili, to som nepočul ani nerozumel, lebo tá slúžka-opica chcela nasilu ísť k nim. Musel som ju zdržiavať! (Smeje sa.)
Potomský (smeje sa) – Bravissimo, môj syn Jelenfy! Moja krv, moje telo! Podľa toho ho poznám! Už som dávno nebol taký veselý! Pán notáriuš, choďte s pánom hostinským, navarte celé more punču,119 budeme piť, celá krčma sa bude s nami krútiť! Choďte!
Notár – Éljen! Vyprázdnime všetky pivnice, celé Kocúrkovo bude vo víne plávať. Poďme!
(Spitzer a notár odchádzajú.)
Potomský – To je chapina, ten môj syn. (Ide do šenku a nalieva si.) Už si s ňou špacíruje, gazember!  Všetko mu odpúšťam. Bravo! I keď z tej árendy nič nebude, čert ber žida, veď celý majetok pripadne nám! (Pije, vtom sa vo dverách zjaví Jelenfy a spieva si.) A, kýho čerta nevidím!? Veď, veď, je to môj syn. Akože sa sem dostal? Aha po mňa prišiel.
Jelenfy (ide k oknu a díva sa von. Nezbadal Potomského v šenku.) Kdeže sa baví ten kočmároš! (Zbadá otca.) Ha, môj apko! (Nahlas.) Édes apám! Aká to radosť! Už som tu! Myslím, že sa nebudeš hnevať pre moje inkognito a preto, že som tým komikušom!
Potomský (radostne) – Čo by som sa hneval! Výborne si to navliekol. Svoju úlohu hráš výborne! Poď, nech ťa objímem, édes, drága fiam120.(Drží vystreté ruky.)
Jelenfy – Ó, s veľkou radosťou! (Objímajú sa a bozkávajú.) Ale, apko, potom ma neprezraď a rob sa, akoby si ma nepoznal. Chcem vytrvať inkognito.
Potomský (smeje sa) – Výborné inkognito, cha-cha-cha! (Sebe.) Ešte stále chce hrať komédiu! (Smeje sa.)
Jelenfy – Édes apám,121 ale ,potreboval by som ešte pár zlatých, musím hrať gavaliera. Už som všetky strovil.
Potomský – To nič, to nič, fiam. Ty si veľký furták. Vieš zahrať úlohu lásky a tam, kde treba, vieš i peniaze rozdávať. No, bohato sa ti to vyplatí. Tu máš, a štastlivo dokonči svoju expedíciu.122 Ale prečo si tak rýchle prišiel do hostinca? Azda si prišiel kočom po mňa?
Jelenfy (prekvapený) – Akým kočom, Édes apám?
Potomský – Nuž, ty tela sprosté, tým, v ktorom si sa priviezol k Sokolovcom!
Jelenfy – K Sokolovcom? Ja? veď ja som peši prišiel.
Potomský – Aby ťa beťah porazil! veď ta priviezol pán notáriuš.
Jelenfy – Notáriuš? .Čo za, notáriuš, az eb adta? (Ide na druhú stranu, Potomský za ním.)
Potomský – Fiam, nahneváš ma! Ved' viem, že si tajil svoje poctivé meno, ale teraz už môžeš masku zložiť. Vidíš, že ťa Evrĺína ľúbi, keď ste sa už objímali a bozkávali.
Jelenfy –  Bozkávali? (Zase prejde na opačnú stranu scény. Ničomu nerozumie.) A ktože nás videl? Kto to mohol povedať, veď ja som u nej ešte nebol.
Potomský – Lapátoš teremtette, teda ma alebo notáriuš klame, alebo .ty ma klameš, ty šemmirevaló!
Notár (nesie so Spitzerom veci. pod pazuchou drží klobúk cukru) – Voda i cukor sú tu, ale citrónov niet!
Potomský – Cukor a citróny do vašej kotrby, pán notáriuš! Koho ste to zaviezli na koči k pani Sokolovej, ha?
Notár – Vášho syna, ako že tu stojím!
Potomský – Či čuješ, ty beťár?
Jelenfy – Tento červenonosý pán cigáni!
Notár – Ja cigániť? Jasná strela! Ja, kocúrkovský notáriuš? No počkaj, ty komediantský hladoš, zaraz privediem drába, ktorý je svedkom. Budem žiadať satisfakciu.123 Veď ja ťa naučím!
Potomský – Teda ty si cigáň! (Chytí ho.) Ale viac mi už neufrkneš z pazúrov, kým ťa s Evrlínou neskonfrontírujem,124 ty akasztófáravaló! Zo mnňa si chceš blázna robiť? Poď so mnou! (Ťahá ho.)
Jelenfy – Ale, apko, veď ja chcem zostať inkognito! Celý plán si mi pokazil! (Utečie.)
Potomský – Menyko üsse meg!125 To mi je hlavatá beštia. Každý ho pozná, a ten blázon ešte stále inkognituje. No počkaj, som len zvedavý, aké inkognito z toho vypáli!

Opona