Piaty obraz

Izba u Sokolovej

Jelenský – Tu je konečne tá šťastná chvíľa a Janík môže túto krásnu rúčku bozkávať.
Evička – Drahý Janík, tvoj šľachetný skutok, ktorým si baranča z pazúrov dravého vlka vyslobodil, tak nás hlboko dojal že sme hneď koč za tebou poslali. Ten prstienok ťa vyzradil. Prečo si nám hneď vtedy nepovedal, že si ty syn radného pána Potomského?
Jelenský – Prečo? To sa dozviete neskoršie.
Evička – No, no, veď vieme, že si chcel zostať inkognito.Ale prečo ani nenavštiviš svojho apka? Vieš, že si ho tým veľmi urazil?
Jelenský – Vieš čo, duša moja? O všetkom mi hovor, o čom len chceš, len mi nespomínaj toho môjho takzvaného apka.
Evička – Ale, Janík, .vari sa len nehneváš na svojho apka? Či azda preto, že je taký neľudský a bezcharakterný?
Jelenský – Čo to počúvam?
Evička – Hneď sme to zbadali, že si svojím krásnym skutkom len vinu svojho apka chcel napraviť.
Jelenský – Vari ten nekresťan s tým cvikrom má byť mojím otcom?
Evička – Veď ste jedna krv a jedno telo. Nepustíme ťa odtiaľto, kým ťa s ním nepomeríme.
Jelenský – Nič nehovor o zmierení, jeho miera je už naplnená!
Evička (ešte stále považuje Jelenského za syna Potomského, ale páči sa jej práve preto, že je Slovák, že je vlastenec. To i v nej zapálilo lásku a cit vlastenectva.) – Až veľmi naplnená! Veď má na krku kopu dlžôb, ktorých sa chcel zbaviť tým, že chcel dať náš majetok do árendy kocúrkovskému krčmárovi. Spriahli sa proti pánu učiteľovi, lebo mamušku od toho odhováral. Nehnevaj sa, že ti to tak úprimne do očí hovorím – my sme dlho nevedeli o tých škaredých machináciách, 126 lebo tvoj apko sa vie veľmi dobre pretvavovať. Až dnes nám konečne pán učiteľ, ktorého si sa tak veľkodušne zastal, otvoril oči. Nechce sa nám ani veriť, že si jeho synom.
Jelenský – Keď je to tak, som šťastný! Veľmi sa teším.
Evička – A ľúbiš ma?
Jelenský Nadovšetko na svete!
Evička – Ej, ej, a či sa môžem na teba spoľahnúť, keď si mal príležitosť poznať poznať v Pešti toľko krásavíc?
Jelenský – Len teba ľúbim, koruna ženskej krásy! (Kľakne pred ňou a drží ju za ruku.)
Evička – Zase žartuješ, Janík! Nože vstaň!
Jelenský – (s úsmevom) – Ja nie!
Evička – Mňa ľúbiš? Veď ma ešte primálo poznáš. Ako kosec videl si ma prvý raz a dnes sme tu sotva štvrť hodiny spolu!
Jelenský – Ty si slnko mojich ideálov! (Chce ju objať.)
Evička – Nie, nie, už dosť, si veľmi prudký! (Odtiahne sa.)
Jelenský (lahodne, ale chlapsky ju oblapí.) –
Veď by sme tu skoro popadali
v omdlení od lásky na dlážku,
keby sme sa takto neobjali! (Pobozká ju.)
Evička – A či si už zabudol? (Pohrozí mu zauchom.) No, no, roztopašník, aby si zasa nedostal podobnú lekciu. 127
Jelenský – Teraz sa už nebojím, teraz už nie som inkognito. Ale počkaj, musím ísť rýchle k mamičke. Dohovoríme sa o tej hostine pre koscov. počkaj ma, hneďsa vrátim. (Odíde.)
Evička (ostáva sama, díva sa za ním) – Čím viac sa dívam na toho mladého Jelenfyho, tým viacej sa mi ľúbi. Čudné je mi len, že je taký horlivý slovenský vlastenec. Čakali sme, že je Maďar, veď i meno si dal pomaďarčiť. (Pauza.) Možno, že to urobil len kvôli otcovi. Fuj, sama sa hanbím za odrodilstvo, ktoré z človeka len opicu robí! (Vezme do rúk Slávy dcéru.) teraz už o Slovákoch ináč rozmýšľam. Vlasť svoju, ale i svoj národ milovať, to je šľachetné! (Preberá sa v knihe.)
Starosvetský (zaklope, potichu vojde; Evička nepočula klopanie. Staro svetský sa chvíľu díva, vidí, že Evičička drží v ruke knihu, čo jej sám bol dal). – Čo nevidím? Sláva vám, Fräulein Evrlín, že už predsa vidím tú Slávy dcéru vo vašich krásnych rúčkach!
Evička (prekvapená) – Milý pán učiteľ, vitajte volajte ma už takto. Volajte ma zasa po starom. Chcem byť znova Evičkou. Veď som akoby znovuzrodená. Chcem byť horlivou Slovenkou, pevnou vlastenkou!
Starosvetský – Teraz ste stokrát krajšia, sláva vám. Musím vám za to krásnu rúčku pobozkať.
Evička (nedá si bozkať ruku, ponúkne učitel'a, aby si sadol) –Ale som len bola hlúpa, že som sa hanbila byť Slovenkou. Ako nás len mohli v tom ercíhunku tak vychovávať a zaslepovať!
Starosvetský –A odnárodňovať!
Evička – Načo mi je tá nemčina a maďarčina, keď svoj národný jazyk poriadne neovládam?
Starosvetský – Veru je to hlúpe zanedbávať svoj jazyk. Keby sa už zjavil reformátor128 dievčenských výchovných ústavov!
Evička–Ale láska ma teraz naučila.
Starosvetský – Láska robí divy. Ona je zárodkom všetkých krásnych skutkov. A kto nemiluje, nemôže ani vedieť, čo je vlasť a národ.
Evička–Veď mi to aj pán Jelenfy čítal zo Slávy dcéry! (Hl'adá v knihe.) „Ona je všech krásnych skutkov zárod – a kto nemiluje, nemôže ani znať, čo je vlasť a národ.“
Jelenský (vojde) –Všetko je v poriadku, Evička. Vitajte, pán učiteľ!
Evička– Budú mať radosť, keď uvidia, že ich kosek je mojím mladoženíchom.
Starosvetský – A mojím veľkodušným osloboditeľom.
Jelenský– Zostaňte aj vy s nami, pán učiteľ. Urobíme si ozajstný národný sviatok.
Starosvetský – Ďakujem za pozvanie. Prídem. No nebudem vás vyrušovať. Dovidenia! (Odíde.)
Jelenský – Do videnia!
Evička – Do videnia! A príďte určite! – Počkaj, Janík, idem po tú kytku, ktorú si mi daroval ako kosec.Uvidíš, aká je chutná. (Odbehne.)
Jelenský– Milí ľudia. Do čerta, už sa konečne musím vyzradiť. Nemôžem ich do nekonečna takto zavádzať!
Sokolová (vojde  s Potomským) – No, pán radný, keď nechcú veriť, že ich syn Jelenfy je v tomto dome, tu ho majú!
Jelenský (obráti sa chrbtom, pre seba) – No zbohom, už som tam! Nech mi teraz pánboh pomáha! (Utiahne sa nabok.)
Potomský– Kieho beťaha, veď ma poslal popredku. Iste mal zajačie nohy, keď ma predbehol. Teda už si tu, édes fiam? (Udrie ho paličkou po chrbte.) No čože sa odvraciaš odo mňa, ty teľa! Poď do môjho otcovského náručia! (Chce ho objať.)
Jelenský– Hohó, nieže tak rýchle! Položte si najprv cviker na nos, potom si budeme účty skladať!
Potomský – Čo sú to za reči, menykö usse meg! (Založí si cviker.) Tramtaríát, kto si, že sa opovažuješ?
Evička (pribehne) – Tu je kytka, môj milý Janík. Pozri, aká je svieža! Ach, tvoj apko prišiel? A čo ste obidvaja takí naježeni? Čo máte medzi sebou?
Sokolová – Dievka moja, to sa dalo očakávať. Nechcú sa zmieriť.
Evička – Podajte si ruky a prestaňte sa hnevať. Veď ste otec a syn!
Potomský – Otec a syn? Čo to za sprostá reč?
Jelenfy (pritrieli s ceduľami v ruke) – Alázatos szolgája! Mám šťastie predstaviť sa. Som direktor maďarskej divadelnaj spoločnosti. Zajtra tu v Kocúrkove hráme vychýrený divadelný kus „Két pisztoly!“ Nech sa páči oznämenie! (Rozdáva cedule.)
Potomský – Két pisztoly do tvojej kotrby, ty beťár, gazember! Tu je tvoja nevesta, kišasonka Evrlína. Prečo jej nepobozkáš ruku?
Evička–Ba ešte čo? Ja nevesta toho komedianta? Vari šaliete, radný pán?
Sokolová–Ten človek rozum tratí.
Jelenfy (Potomskému) -či som ti nepoval, az eb adta, aby si ma neprezradil? Celý plán mi pokazíš...
Potomský – Nech čert berie tvoje bláznivé plánom, ty beťár! Teraz ide o to, či si ty môj syn Jefenty a či tento tulák?
Jelenský (smeje sa) – Už sme dvaja synovia!
Jelenfy (otcovi) – Ja vaším synom, pane? (Žmurká.) Kérem, lepšie sa mi prizrite, či sa nemýlite v osobe.
Jelenský – Výborne! Ani ten nechce byť jeho synom (Smeje sa.)
Evička – Mamuška, nepojedol radný pán azda bláznivé huby? Mali by sme poslať po lakára!
Sokolová – Určite šalie! Radný :pán, čo sa preboha, porobilo? Či už vari ani vlastného syna nepoznajú?
Jelenský (smeje sa).
Potomský – Hlúpo a  bláznivo tárate, vy opice, a celý váš dom sa tuším na blázinec premenil. Ó, ja nešťastný otec! Som prekliaty! Tak ,čo stojíš, ty trubiroh? Či sa mi už raz priznáš, že si mojim synom? Ty akasztófáravaló!129 (Ukáže.) Tu je tvoja budúca pani svokra, hneď jej ruku bozkaj! (Tisne ho.)
Sokolová – Ba ešte kieho čerta – ja svokra toho komadianta? Ten človek skutočne z rozumu schádza!
Evička – Amen! Zbláznil sa!
Jelenský – Veď puknem od smiechu!
Jelenfy – Nech ma hus kopne, ak tomu všetkému rozumiem!
Notár (vbehne s drábom) – Tu je svedok, pán radný, keď mi nechceli veriť, že som ich syna v koči priviezol. A tento žltý papagáj sa opovážil urážať ma. Kto je cigáň, ha?
Jelenfy – Mňa že ste sem priviezli? Mňa?
Notár – Vás? (Smeje sa.) Komediantov nech psia mater vozí! My sme toho mladého pána. Je tak mladý pán?
Jelenský – Svätosvätá pravda. Ďakujem vám.
Potomský – Nuž lapátoš teremtette, či som ja vám toho kázal? Veď tento je môj syn, vy somár!
Notár (smeje sa) – Tento komediant? Ten žltý cikicakoš? Či ste rozum potratili, pán radný?
Potomský – Nie ja, ale vy všetci ste blázni, aj tieto opice, aj ten, beťár a tuším celé Kocúrkovo sa zbláznilo. (Jelenfymu.) No, hovor už raz, ty beťár. Ty si vyplatil tú veksľu za učiteľa?
Jelenfy – Akú veksľu?
Potomský – A zlatý prsteň ty si daroval?
Jelenfy – Prsteň? Nijaký som nemal!
Potomský – Tisíc okovaných hromov, priznáš sa, či nie? Teda kto, do čerta, vyplatil tú veksľu?
Všetci – Tento mladík!
Potomský (s úžasom) – Tento...? A kto si ty?
Jelenský – Kto som? Ja som – inkognito!
Potomský – Čo?!
Jelenfy – Nie je pravda! Ja som inkognito!
Potomský – Čo?!
Notár – Výborne, máme už dvoch inkognitov, ja budem; tretí!
Sokolová – Sypú sa ako z vreca!
Potomský – Mňa tu porazí od jedu!
Jelenfy – Édes apám, čo to všetko znamená? Ja celej tej veci norozumiem, édes apám.
Potomský – No konečne, fiam, ty trubiroh! Poď, nech ťa oblapím, syn môj! Vidiš, tento tulák ťa chcel zo sedla vyhodiť.
Sokolová – Tak tento komediant je vaším synom?
Evička – Nie je možné! Prečo to tajil?
Jelenfy – Drága kisasszony!130 Vidím, že sa mi tu druhý vták do revíru vkradol, som prinútený zhodiť komediantskú masku a nie už ako inkognito, ale ako opravdivý Jelenfy a váš ženích pred vami vystúpiť. Môžem teraz vašu krásnu rúčku pobozkať?
Evička – Nie! Vy si hrajte komédiu v divadle, ale nie so mnou. My všetci tohto mladíka za Jelenfyho máme. No povedz, Janík, je pravda, že si Jelenfy, môj ženích?
Jelenský – Ženích hej, Jelenfy nie!
Potomský – Aha, aha, aha, tak sa nám predsa kocky obracajú. (Smeje sa.) Predsa nie Jelenfy, ale tulák! (Smeje sa.) Smejte sa, ľudia!
Sokolová – Vy nie ste Jelenfy, naozaj?
Jelenský – Prepáčte, to meno mi násilim pririekol tento pán. Prisahal sa a klial, že som Jelenfy a že som ženích slečny Evrlíny, ktorá vraj po mňa koč posiela!
Notár – Tisíc hromov, preto tak ustavične tvrdil, nieje ten, ktorého hľadám!
Jelenský – On ma nasilu vtiahol do koča a eskortoval. 131
Potomský – Ördög bujdogatta, vy somár!
Notár – Ba vy ste somár, radný pán, prečo ste mi tak nariadili?
Jelenský – Teda tu som ako Jelenfy, i keď som ním nikdy nebol!
Sokolová – Teda kto ste vy, preboha?
Jelenský – Ja? Som slovenský básnik. Inkognito som prišiel do Kocúrkova.
Potomský (smeje sa) – Slovenský básnik, proletár, tulák, emisár!
Notár – Dráb, kerdajch132 – marš! Nedobre sme poslúžili! Ešte by nás vymlátili! Marš! (Preč i s drábom)
Evička – Ale ten nápis na prsteni? Veď ten nás všetkých pomýlil.
Jelenský – Ja za to nemôžem. Podobnosť mena! Nedobre ste čítali písmená na prsteni. Uhádnite teraz!
Evička. číta) – Je-len... a toto je fy.
Jelenský – Trošku inak. Skúste ešte raz!
Sokolová (i Evička) – Aha, Jelenský!
Jelenský– Uhádli ste!
Evička – Syn olejkára z Turca?
Jelenský – Áno, stojí pred vami!
Sokolová – To nie je možné!
Potomský (smeje sa).
Evička – A prečo ste nás nechali v takom nedorozumení?
Jelenský – Lebo ste mi košík dali. Poznáte tento list? Chcel som odísť, ale nasilu ma sem zavliekli!
Potomský – Tak už hybaj v čerty, zatratený olejkár! Tvoje lieky nepotrebujeme. Či nie je pravda, frajle Evrlín? Tu mám šťastie predstaviť svojho statočného syna Jelenfyho, vášho ženícha! (Jelenfymu.) No, ty sprosté teľa, tisíc striel, bozkaj ruky! A tu máte moje otcovské požehnanie!
Evička – No, no, nieže tak náhlivo, pán radný! Veď tu má čo hovoriť i moje srdce, nie?
Jelenfy (kľakne si pred ňou) – Drága kisasszony, môj pôvodný plán bol inkognito o vašu ruku. ..izé ...
Jelenský– Už vidím, že som tu zbytočný. Prepáčte, zabudnite, zbohom!
Evička – Počkaj, Janík, kam ideš?
Potomský – Len nech ide do čerta, nikto ho nevolá! (Sokolovej.) Ale, meine Gnädige, prečo mu už raz neukážu dvere? (Jelenskému.) Aló marš!
Sokolová – Pán Potomský, v mojom dome nie ste radným pánom, tu nemáte čo rozkazovať! Že tento statočný mladík nie je vaším synom, sama sa teším! Jeho šľachetný skutok zachránil nás i pána učiteľa z úžernickych rúk. On je človek a vy ste... Rozumiete?
Potomský (akoby ho ovalil) – Rozumiem!
Sokolová – A teraz, aby som (s dôrazom) vám... (Ukáže na dvere.)
Potomský– No, no, meine Gnädige, radšej si ich otvorím sám! (Jelenfymu.) Ty beťár, láncos teremtette,133 to tvoje inkognito i pomaďarčenie mena nám zle poslúžilo! Spitzer ma teraz ukrižuje. Myslim, že sa obesim!
Jelenfy (pre seba) – Teraz mi inšie neostáva, len si két pisztoly do kotrby vstreliť! Ale nie, natoľko som sa ešte nespochabil. Vari pre jednu ženu? (Prítomným.) Moje milé panie! Môžem dúfať, že svojou vzácnou návštevou poctíte naše predstavenie? Bude nám potešenim. Alászolgája! (Odchádza)
(Za scénou tíško počul spev koscov a hrabáčok, ktorý trvá až do konca hry.)
Sokolová (Jelenskému) A vás už nepustíme! Cnosť sa sama ukáže a tá vás i proti našej vôli priviedla do nášho domu. A teraz povedzte: chcete byť mojim synom?
Jelenský (bozká jej ruku) – Aké šťastie byť synom takej matky!
Evička – Moja drahá mamička!
Sokolová – Tak čo? (Smeje sa.) Alebo chceš radšej tamtoho inkognita?
Evička– Nie, mamička, ten nech si ide ďalej inkognitovať!
Jelenský – Teda mňa ľúbiš, drahá Evička?
Evička – Z celej duše! Už ako kosca som ťa ľúbila. S radosťou ti dávam svoju ruku!
Jelenský – A ja ti dávam svoje srdce!

Opona