Prvý
obraz
V dome pani
Sokolovej.
Vkusne zariadená obývacia izba pripomínajúca malomeštiacke,
ale pritom slovenské prostredie. V izbe stôl, stoličky, diván s
operadlom, veľké zrkadlo, pri ňom malá skrinka na toaletné potreby
Evičky. Naľavo dve okná, v pozadí dvere do predsiene, napravo dvoje
dverí: do kuchyne a do Evičkinej izby. Na oknách ťažké záclony, v
oknách kvety a na stenách obrazy rodinných predkov. Na zadnej stene pri diváne
malá knižnička a v nej niekoľko kníh. Medzi oknami fotel.
Borka – Ach, Evička naša dobrá, taká som rada, že ste opäť doma!
Evička(pred zrkadlom) – Nehovor mi Evička! Vrátila som sa z
ercíhunku1 už nie ako Evička, ale ako Fräulein Evrlín2, rozumieš?
Borka (ukloní sa) – Áno, frajla Evrlín! Veď mi to už i pani
veľkomožná, vaša mamuška, povedali. Ej veru, predtým ste ako Evička
vždy boli ku mne dobrá. Ale odkedy vám to vaše krásne meno prekrstili, zdá sa,
že i vaše dobré srdce ku mne sa premenilo. Už vám teraz nič neviem
spraviť po vôli, na všetko som vraj sprostá. (Plače.)
Evička (povýšenecky) – No neplač, Borka moja, neplač!
Borka – Či ste už zabudli na tie časy, keď sme spolu trávu
zbierali, kvety trhali a venčeky vili?
Evička – No, no, poď sem, nech ťa objímem! Veď srdce
moje k tebe sa nepremenilo. Ty si bola družkou mojich detských zábav. A preto,
že si nám toľké roky verne slúžila, chcem ťa teraz odmeniť a
povýšiť ťa z tvojho nízkeho stavu. Nebudeš viac slúžkou, ale mojou
frajcimerkou.3 (Ide si sadnúť do fotela.)
Borka – Ach, predsa ma teda máte radi, moja dobrá frajla Evrlín.
Ale čo je to za hodnosť tá „frajcimerka“?
Evička– To znamená , že nebudeš už trávu kosiť, kravy dojiť,
ošípané kŕmiť, ale budeš sa len o mňa starať. Ráno mi izbu
vymetieš, posteľ upravíš, šaty vyhladíš, vlasy učešeš a zapletieš,
krinolíny 4 pripravíš, drieky posťahuješ, pozapínaš... (Upravuje si
krinolíny)
Borka – Ojojoj, veď s vami bude viacej roboty ako kravami...
Evička (prudko vstane) – Nebuď sprostá! Všetko ti pôjde ako po masle
a dám ti také šaty ušiť, že ťa v Kocúrkove budú za kišasonku5 pokladať.
Či sa ti to nepáči?
Borka – Ďakujem, ďakujem, moja milá Evrlín!
Evička – A nehovor mi tak po sedliacky... ďakujem! (Vo dverách sa
zjaví Sokolová.) Ale povedz: ich küsse die Hände6 – a ruku bozkaj! (Natrčí
jej ruku.)
Borka – Ich kiss ti hante! (Bozká ruku.)
Evička – Tak, uč sa maniere. (Zbadá matku.) A teraz hybaj kravy na
pole vyhnať, lebo nás mamička vyhrešia.
Borka (preč).
Sokolová (ide k oknám, otvára ich) – No, pekné spôsoby! Hanbi sa! Dávať si
ruky bozkávať!
Evička (ide k matke a chce jej ruku bozkať) – Ale, liebe Mutter7
nehnevaj sa...
Sokolová – Ticho buď! Či sa to zrovnáva s detinskou úctivosťou
tykať svojej matke? Už som ti raz povedala a od toho neodstúpim. Neopováž
sa mi viacej tykať, rozumieš?
Evička – Ale keď nás v tom ercíhunku takto učili. Vykať
svojim rodičom je vraj proti bontónu8. (Ide na druhú stranu javiska.)
Sokolová – Prevrátený ercíhunk! Veru pekný bontón, matke tykať sťa
dákej slúžke. Varešku do ruky
a hospodárstvu sa poprizerať, to, dievka moja, to
je pre teba bontón! Azda si myslíš, že z teba bude dáka
grófka?
Evička (plače) – Ale, liebe Mutter, nuž načo ste ma na výchovu dali? Tam nás kuchárstvu a hospodárstvu
neučili to som ja už dávno zabudla. A moje ruky
sú už nie na to.
Sokolová – Však mi ju len pobláznili! (Popod okno prejde
Potomský. Sokolová ho zbadá.) A neplač,
nemazni sa, ide radný pán Potomský. Dva
roky býva v Kocúrkove. Dobrý priateľ nebožtíka
apka. (Klopanie.) Slobodno! (Nik
nejde.) Slobodno! (Nik nejde.) Herein!9
Potomský(s cvikrom na nose, stojí vo dverách, nesmelo, pokorne) –
Alászolgája,10 meine Gnädige, 11 opovažujem sa...
Sokolová – Vítam ich, radný pán! Mám šťastie
predstaviť im svoju dcéru. (Ide k nemu, podáva mu
ruku, Potomský ruku hlasno bozká.)
Evička (urobí úklon) – Ihre Dienerin!12 (Utiera
si oči.)
Potomský – Veľmi, veľmi sa teším, že sa nám
konečne z toho ercínhunku navrátili. (Obzerá si ju.)
Ale čo vidím... veď ich krásne očká sú akoby
vyplakané. Vari sa niečo stalo? (Pozoruje obidve.) Dačo
smutného?
Sokolová – Veru také dačo! Ale nechže sa páči sadnúť, pán radný!
(Evičke.) Podaj stoličku pánu veľkomožnému.
Evička (podá) – Tessék,13 gnädiger Herr!14
Potomský (sadá si) – Kistihant, mein lieber Engel!15 Ach, ja somár, aký som
nepozorný. (Spamätá sa.) Bolestná spomienka na privčasnú smrť pána
apuška. No, no...
Evička (znova sa rozplače) – Ach, môj dobrý apuško! Myslela som, že
mi srdce pukne od žiaľu. Sirota som už, nemám apuška!
Sokolová – A ja manžela! Už sme opustené siroty! (Fňuká.)
Potomský (sadol si, hovorí neúprimne) – Ale to ich tešiť môže, meine Gnädige,
že ich nebožký, nech ho boh oslávi, tak otcovsky sa staral o slávu mesta
Kocúrkova. Veď im to bol
za richtára! A aký pekný majetok zanechal. Tri domy
rínkové,16 veľký majer za mestom, záhrady, lúky a
role... a tie utešené hory... Len teraz sa budú okolo
ich dcéry obšmietať kocúrkovskí gavalieri. Budúže mať ánbéterov17 a
kúrmacherov18 na každý prst! Veď, išten
bizoň,19 ich majetok je hoden prinajmenej
stotisíc zlatých.
Sokolová – Ale nechže nás tak vysoko necenia, pán radný! Máme sa, pravda, buď bohu chvála, dobre, ale až veľmi
cítime stratu nášho dobrého otca rodiny! Vedia, bez chlapa je ťažko
v dome, nemá kto rozkazovať. A ja na všetko nestačím – ani
poslúchať ma nechcú. A Evrlína sa mi z toho ercíhunku vrátila celá
popanštená...
Evička – Ale, liebe Mutter!
Sokolová – S jej pomocou pri našom veľkom hospodárstve viac rátať
nemôžem.
Evička – Ale, mama!
Sokolová – Nože nám daj niečo spraviť, veď zriedka máme to
šťastie... A pošli Borku, nech prikryje stôl.
Evička (preč).
Potomský (chce odísť) – Ale, kistihant, meine Gnädige, nechcem byť
nepríležitý...
Sokolová – Nechže nebudú pyšný, pán radný, nože nech zostanú.
Potomský – Nuž, keď ráčia, a rozkázať.
Sokolová (ide ku dverám) – Borka!
Potomský(sebe) – Hm, tá baba je už do mňa buchnutá! (Zakašle, opraví si okuliare.)
Sokolová– Nikdy nezabudneme, akým dobrým priateľom boli môjho nebožkého.
Dúfam, že i jeho úbohej vdove poslúžia dobrou radou.
Potomský – Zo srdca rád. veď tešiť úbohé vdovy je skutok
kresťanskej lásky. (Pre seba.) Hm, to by bol skutok kresťanskej
lásky! Ja vdovec, ona bohatá vdovica...! (Zakašle.)
Sokolová– Zdajú sa akýsi nesvoj, án radný! Prečo nie sú úprimný?
Potomský – Nech odpustia, meine Gnädige, som trošku akoby frlégn!20 (Pre seba.)
Či jej mám lásku vyjaviť? (Nahlas.) Ostýcham sa, meine...
Sokolová – Len von s tým! Keď im v dačom pomôcť môžem...
Potomský– Ach, moja milá pani... Už dosť dlho som sám so sebou bojoval,
viac už odolať nemôžem. Už podlieham... (Chytí sa za srdce a hrá
zaľúbeného, hoci mu ide len o jej majetok.)
Sokolová (ostáva triezva, myslí na Potomského dlžoby) – Počula. som,
dotieravým veriteľom. Tak je to predsa pravda?
Potomský (pre seba) – Halt!21 Tá čosi počula o mojich dlžobách!
(Nahlas.) Ó, bože uchovaj, to sú len zlé kocúrkovské jazyky! Ba naopak, musím
sa pochváliť, že znamenite napredujem. Môj na kontignáciu22 vysoký dom,
driečne hospodárstvo a radné panstvo – to všetko len dačo donáša. Ale
ľudia sú zlí, závistliví, klebetní...
Sokolová (tiež neúprimne, ako predtým Potomský) – Ach, veď sa len
dačo naklebetí v tom Kocúrkove! veď i o mojom nebožtíkovi čo sa
toho naklebetilo. Že vraj mesto klamal, za obecné peniaze domy skupoval a iné
hrozné cigánstva ... a či nám neubližovali?
Potomský – Neslýchané! po neba volajúci hriech!
Sokolová (ukáže ruky) – Nech len pozrú na moje ruky. Či nevyzerajú
vyrobené ako dákej obyčajnej slúžky?
Potomský (pre seba) – Veru, driečne packy, neúrekom! (Zakašle.)
Sokolová – Koľko som sa len napracovala, namozolila, psoty natrela...
Potomský (pre seba, ironicky) – Preto tak schudla, nebožiatko! (Zakašle.)
Sokolová – Či som sa hanbila kopať, vodu nosiť, šaty prať?
Či som nevstávala pred svitaním čeľaď budiť,
pracovať? A ,či som za čias richtárstva svojho muža s maslom a
syrom nekupčila a muž zasa s drevom, tabakom a cigarkami? Tu potom sa svet
čuduje, že sme si horko-ťažko dačo nadobudli, a ohovára...
ohovára...
Potomský – Ó, pekelná zlosť kocúrkovská! Ale vidia, aj o mne všakové
klebety...
Sokolová – A či sa môj nebožký po krčmách a kafehauzoch23
vláčil, či pri kartách vysedával, či...?
Potomský – Veď ja im to všetko verím, meine Gnädige! Úbohé vdovy veľa
vytrpia. Veď i ja som vdovec a zaumienil som si byť ich ochrancom. A
aby som pravdu povedal, i ja potrebujem priateľku, i mne nespravodlivo
ubližujú. Vari preto, že sa nechcem ženiť, že som nejednej kocúrkovskej
paničke dal košík...
Sokolová – Nuž a prečože tie košíky tak rozdávajú?
Evička – Mama, mamuška...
Potomský (nepočul volanie) – Ach, meine Gnädige, lebo len jednu ctím a
horím k nej nevýslovnou láskou. (Kľakne na zem, pritom mu spadne cviker,
príde Borka, zavolá Sokolovú, tá odíde, ale zhodou okolností Borka ostane
vyjavená stáť na jej mieste. Potomský pri hľadaní cvikra nezbadal
zmenu.) Milujem ich a večnú lásku im sľubujem. (Znova hľadá
okuliare.) Oni, len oni, áno, len oni sú vyvolená môjho srdca, môj anjel.
(Objíma ju.) Prosím si ich vzácnu rúčku, nech ju pritisnem na svoju
hruď, na svoje klopajúce srdce. (Bozká Borke ruku a objíma ju.)
Borka – Ale no, pán veľkomožný, čo sa im robí? (Vytrhne sa a ujde.)
Potomský – Všetci čerti... No na môj dušu... veď to bol akýsi
tenký driek a hlas akýsi cudzí! (Dáva si na nos cviker, ktorý konečne
našiel.) Nikto v izbe?! Lapátoš teremtette,24 či si zo mňa blázna
robia? Ale nie... veď ona to bola, veď s ňou som hovoril! –
Világoš25– musela zutekať. No nič to, každý začiatok je
romantický. (Ide si sadnúť do fotela pod oknom.) Hlavná vec, že sa
dozvedela, ako ju ľúbim – a to sa ženám páči. Hop, ale šusterflek.26
(Zamyslí sa. V bočnej izbe zaznie smiech.) Viktória, 27 už to mám, Jánoš!
Veď mám syna v Pešti, ten musí byť ženíchom Evrlíny. (Zamyslí sa.)
Ale ten žid, tisíc hromov, ten mi ustavične chodí na krk. Čo si tu
počať? Tá masliarka, oj, tá nie je vrecom buchnutá, tá má rozum... na
tú treba inakší fígeľ! Hm,
hm, to ich hospodárstvo do árendy dostať, to by bolo... Ale pst...
(Napraví si cviker a tvári sa akoby nič.)
Borka (so šálkami na tácni) – Cha-cha-cha-cha...!
Potomský – To si ty, Borka? A čože sa tak smeješ?
Borka (veľmi sa smeje) – Akoby som sa nesmiala, keď ma tak
objímali... (Smeje sa.)
Potomský – No servus! Už mi len to chýbalo...
Borka (kladie šálky na stôl) – Vari sa zblázmili, pán vel'komožný!?
Potomský (pre seba) – Halt! Tú si musím poistiť. (Nahlas.) Počuj,
Borka, ty si driečne dievča, tu máš na stužky, ale pani
veľkomožnej ani slova!
Borka (nechce prijať) – Cha-cha-cha-cha...
Potomský – No ber...
Borka (smeje sa) Veď som im to už... pán veľkomožný!
Potomský – Do čerta! A čo, nehnevala sa?
Borka – A ba! Smiali sa až do popuku. (Smeje sa.)
Potomský – Tak len vezmi, vezmi! To je za to objímanje. (Tisne jej do ruky peniaz.) A povedz, má už kišasonka dákeho frajera?
Borka – Nemá, ale pani veľkomožná jej vychvaľujú :
akéhosi olejkárovho syna z Turca. Ten olejkár kedysi nebohému pánu richtárovi
akúsi nezhojiteľnú ranu na nohe vyliečil, a
už vtedy mu prisľúbili, že Evičku, ktorá vtedy bola ešte
maličká, jeho synovi za manželku dajú. Pravda, od
toho času je už veľa rokov, ale pani veľkomožná chcú
dodržať slovo.
Potomský– A či ho už kišasonka videla?
Borka – Nikdy! Ale má sem .onedlho prísť, čo
už aj listom oznámil. Slečna však o ňom nechce ani
počuť.
Potomský – A či je kišasonka vo všetkom matke
poslušná?
Borka – Kedy ako. I dnes, pred ich príchodom,
slečna chcela pani veľkomožnej tykať,
ale pani veľkomožná to nechceli pripustiť. Preto si
slečna aj poplakala. Ale nechže ma už pustia, mám veľa roboty.
(Utečie.)
Potomský – Aha, teraz už chápem, prečo boli obidve v takom pomykove,
keď som sem prišiel. – Hm, olejkár. Teda olejkár sa bude ťahať
za prsty s mojím synom, vyštudírovaným peštianskym juristom28. Už vidím, že to
nepôjde bez fiškálskych29 akcií.30 A keď nie ináč, tak krvavý súboj.
(Strasie sa.) Hm, to bude divná komédia v Kocúrkove. (Zamyslí sa, sadne si.)
(Vo dverách sa zjavia Evička a Sokolová.)
Sokolová – Pst, .ten čosi fantazíruje!
Potomský – Veď keby som len mohol tú árendu dostať. Hm! Keď
chcel had pekelný Evu oklamať, vzbudil v nej žiadosť pýchy, rozkoše a
nádherného života. „Budete ako bohovia!“ a to Evu zviedlo. (Vyskočí.)
Bravó, už to mám, (vykríkne) a árenda...!
Evička (zľakne sa).
Sokolová – Ale čo za árendu, Herr von Potomský?
Potomský (zľakne sa) – Ach, ale ma prekvapili, meine Gnädige.
Evička (nalieva čaj).
Sokolová – Veru sú akýsi pokolomutený, pán radný. Veď sa trasú, akoby ich
zimnica mrvila.
Potomský – To je horúčka – horúčka lásky ma mrví, meine Gnädige!
Borka (nesie na stôl rum a veľmi sa smeje).
Sokolová – Vari tie Borkine boky ich tak rozhorúčili? (Smeje sa.)
Evička – Mamuška, vychladne – ponúknite pána radného.
Sokolová – Pravda – nech sa páči, kým je vrený. Azda im vylieči
horúčku.
Evička – Smiem i vám trochu rumu, mamuška?
Potomský – Ach, ach, ach, unter aller Kritik!31 Či sa taký bontón Fräulein
Evrlín učila v tom ercíhunku? Mamuške svojej vykať ako dákej
sedliackej kmotre?
Evička (začervená sa a chce odísť) – Ale...
Sokolová – No, no, pán radný, nechže mi tak dcéru nekarhajú. Ja som jej
rozkázala, aby mi podľa nášho starodávneho zvyku vykala.
Potomský – Ó, pardón, tausend pardón!32
Evička – Nič sa nestalo, pán radný!
Sokolová – Ale nechže sa páči, veď sa môžeme i pri šálke čaju o
tom porozprávať. Už nedbám, nech mi bárs aj oniká.
Potomský (chlípe) – Ani vykať, ani onikať. To je len pre
obyčajných. (Evičke.) Ale oni, anjel môj, či by mi nevliali ešte
pár lyžičiek rumu? (Evička nalieva. Sokolovej.) Ale čo je
gebildet33 a hochgeboren34 to ani nevyká, ani neoniká. (Pije.)
Sokolová – Veď mi to už i Evrlína vysvetľovala. Ale, pán radný,
veď my nie sme nijaké grófky
Potomský – Ale ani sedliačky. Veď ani ja nie som barón, ale
bohuprisám, keby mi môj syn onikal ako dáky šuster... (Pije.)
Evička – A oni majú syna, pán radný?
Potomský (nedopočul) – A čo som ja oproti nim, meine Gnädige?
Oni sú prvá dáma slávneho mesta Kocúrkova, či už z ohľadu vysokých
úradov ich nebožtíka, či už z ohľadu ich bohatstva. Veď oni sú
dáma, ktorá viacej zaváži ako hociktorá grófka, ktorá má titul a po uši je v
dlžobách.
Sokolová – Ale, pán radný, veď vidia, že sedliačime.
Potomský – Hm, veď to je to práve, čo som chcel povedať. Vari by
sa ešte i na staré kolená s tou sedliačinou chceli zožierať? Či
si nezaslúžia odpočinku? Keď druhým toľko dobrého robia,
prečo si nedoprajú na staré dni trochu radosti a rozkoše? Ach,
ľutujem ich vzácne zdravie! Veď čo si počnú dve slabé ženy
pri takom veličiznom hospodárstve? Nech poslúchnu moju radu a nech dajú všetko do árendy!
Sokolová – Do árendy? Aha, teraz už rozumiem.(Smeje
sa.)
Potomský – Tak je! Veď im len dobre chcem. Ja som
ich domáci priateľ, a o tom som už dávno fantazíroval,35
meine Gnädige. Nech skúsia. Dvetisíc
zlatých im prinesie ročite, a žiť si budú po pansky. Budú hrať prvú rolu v Kocúrkove. (Prestane piť i
miešať a čaká na odpoveď.)
Evička – Mamuška, urobme tak...
Sokolová – Nemiešaj sa do toho, dievka moja! To sa musí lepšie rozvážiť.
(Klopanie.)
Potomský (pre seba) – Ký čert to zasa?! Sabat!36
Sokolová– Herein!
Dráb (tenký, vysoký, vojde s listom v ruke, salutuje) – Pán
veľkomožný, poštár im priniesol tento list. (Dáva
Potomskému, Potomský mu ho vytrhne z ruky.) A povedal, že to musí
byť telegrafická depeša, lebo je tam napísané šürgóš! 37
Potomský – Hej, môžeš isť! (Číta
list.) Meine Gnädige, tu je list od môjho syna
z Pešti, ktorý sa mi o dva mesiace vráti domov.
Sokolová (aj Evička) – Od ich syna?
Potomský – A ešte od akého! V Pešti mi všetky školy
yyštudíroval, a to tak chválitebne, že keď exámeny38 skladal, tak
virtuózne39 za každým razom odpovedal, že temer každý exámen na
všeobecnú žiadosť profesorov musel opakovať…
Sokolová – Teda im už príde domov?
Potomský – Áno. Ach, áno moja milá pani, keď vedia
pocítiť, čo.je láska rodičovská, nech počuvajú. (Napraví si cviker a číta.) Édes .apám!40 Pretože mi už na tri listy neodpovedáš a én pedig41 v
takom helyzetben vagyok (díva sa blažene na Sokolovú), že mi pomôže csak
pénz vagy akasztófa, (Opravuje si cviker a zakašle, chce zakryť
nepríjemné prekvapenie.) Tehát, annak... akárt...42.
A preto, édes apám...
Sokolová – Nechže sa neunúvajú, pán radný, veď
tomu aj tak nerozumieme.
Potomský – Ani Fräulein Evrlín?
Evička – Keď teraz nie je móda po maďarsky
hovoriť, pán radný.
Potomský – Ba práve to je móda a musíme ju nasledovať.
Veď už po celej krajine maďarský divat43 a
müveltség44 panuje. A odkedy som ja v Kcúrkove, už sa tu alázatošuje,45 tekintetešuje,46 éljenuje47 a ebalelkuje48 až milá vec!
A čo ešte, keď môj syn Jelenfy príde domov! on
je už törzököš49 Maďar. I meno si dal pomaďarčiť.
Nepodpisuje : sa už Potomský, ale Jelenfy Jánoš! No či nie krajšie ako to
sprosté Potomský?
Evička – Jelenfík? Veru krásne meno. Mamuška, mohla by si ma, naozaj by si
ma mohla dať učiť po maďarsky.
Potomský – Bravó, to je nóbl.50 Mamuške svojej tykať, a nie po sedliacky –
vy!
Sokolová (smeje sa) – No, už nedbám, ale sa mi to nijako nepozdáva!
Evička – Ach, mamuška moja drahá, teraz ťa len mám rada! (Bozká jej
ruku.)
Potomský (sebe) – To sa mi podarilo, ostatné druhý raz! (Nahlas.) Meine
Gnädige, nech odpustia, už som sa priveľmi zdržal, úradné práce ma domov
volajú. Nech sa majú dobre! (Berie klobúk urobí poklonu.) Alászolgája!
Evička – Ihre Dienerin! (Úklon.)
Sokolová (posmešne) – Adié,51 Herr von Potomský!
Potomský (Evičke) – Pá! (A hodí jej bozk.)
(Obidve idú ku dverám, pozrú na seba a rozosmejú sa.)
Opona
|