Tretí obraz

Scéna ako v prvom obraze.

Borka (prechádza izbou a pospevuje si. Ide k oknu, otvára ho).
Potomský (vchádza, obzerá sa po izbe, nevidí Borku).
Borka (obráti sa a zbadá Potomského, zarazí sa) – Kisstihant, pán radný!
Potomský – Ej ha, dobre, že si sama, Borka! Nebol tu učiteľ?
Borka – Bol, ale som ho pekne–krásne odpravila, že pani a slečna nie sú doma. Chcel čakať, ale potom som mu prosto povedala, že je mojej panej nevítaným hosťom, že jeho slovenské knižky nikto nechce čítať.
Potomský – Bravo! Teraz ťa mám ešte radšej. Tu máš na stužky a teraz chytro bež zavolať pani veľkomožnú a kišasonku a povedz, že jeho milosť radný pán prišiel. Choď!
Borka – Už bežím! (Preč.)
Potomský (mädlí si ruky) – Už som tam, kde som chcel byť! Olejkár dostal košík v liste, učiteľ pôjde do chládku a tú masliarku som k árende naklonil. Z manželstva môjho, pravda, nebude nič, vysmiala ma ako dákeho starého blázna. No nič to! Žida som už uspokojil a synovi – tomu lumpovi – som poslal tisíc zlatých. Veď keby už len slovo dodržal a prišiel domov, aby ho nejaký iný rytier zo sedla nevyhodil. (Vytiahne list.) Čert ho ber, ten beťár si ešte chce vyberať, že vraj on zajaca vo vreci kupovať nebude a chce vystrojiť voľajaké dobrodružstvo. Vraj inkognito chce prísť do Kocúrkova.
Sokolová (vojde) – Čo je, radný pán, pekne vítam! (Nie je veľmi potešená Potomského návštevou.)
Potomský – Kisstihant, meine Gnädige, dovolia, práve som dostal list, ktorý sa týka...
Sokolová – Pán radný, veď som im už toľko ráz povedala, že je to vec mojej dcéry, že ju nútil nebudem.
Potomský – No, no, meine Gnädige, veď ešte nevedia, čo chcem povedať. Píše mi sub rosa...71
Sokolová – čo za Róza, aká Róza? Vari sa im v Pešti do dákej Rózy zaľúbil ?
Potomský – Nechže nežartujú. Ruža je odjakživa znakom tajomstva. Keď takto „sub rosa“ píše, to znamená, že list je 'plný tajomstiev.
Sokolová – Vari nám len nechcú tie tajomstvá vyzradiť?
(Vošla Evička.)
Potomský – Dobre, že i Fräulein Evrlín sú tu. Mein lieber Engel, práve som dostal list od syna, ktorý sa ich veľmi týka.
Sokolová –Ale sub rosa!
Evička – Sub rosa? Tak nie ,som zvedavá.
Potomský – No, no, mein lieber Engel, veď im len z neho dačo v priateľskej dôvere môžem prezradiť. Oni mi nechceli prisľúbiť, že budú mojou dcérou, dokiaľ môjho syna osobne nepoznajú. A majú recht,72 chválim ich obozretnosť.
Evička – A dosiaľ sa im to nepáčilo.
Potomský – Písal som synovi, aby si spravil malý výletik a prišiel sa predstaviť svojej neveste, ktorá po ňom nevýslovne túži...
Evička (smeje sa) –Kto im povedal, že túžim?
Potomský – Počúvajú, čo mi píše: Pretože stav, manželský je veľmi dôležitý krok a od neho šťastie i nešťastie človeka závisí, nejdem sa ženiť naslepo. Nechcem, aby ona bola nesťastnou obeťou rodičovských špekulácií
Evička –Ach, to sa mi od neho veľmi ľúbi, to svedčí o peknom charaktere.
Potomský (číta ďalej) – Preto prídem do Kocúrkova inkognito.
Sokolová i Evička – Inkognito?
Potomský –Tak je! Pod vymysleným menom. Ani v mojom dome nechce abštajgovať,73 len v daktorom hostinci, aby naskrze inkognito, v maskírovanom74 obleku, frajličke75 Sokolovej vizity robiť mohol.
Evička – To bude pekný žart! Veď ho ľahko poznám, keď ste mi ho vyzradili.
Sokolová – To bude celá komédia!
Potomský – A keď sa mu frajle Evrlín naozaj zapáčia do neho ako do neznámeho sa zaľúbi, zloží svoju masku a ako ozajstný Jelenfy k jej nohám padne.
Evička – A kedy sa to stane?
Potomský – V týchto dňoch, lebo list už nie z Pešti, ale z Chudobíc píše, ktoré sú len niekoľko poštárskych staníc od Kocúrkova. A potom nech sa k nemu múdro chovajú. Ja sa budem, perse,76 robiť, akoby som ho nepoznal. Nech mu dáke hlúposti nevyvedú a nech sa k nemu správajú tak, akoby ho nevýslovne mjlovali.
Evička (smeje sa) – Otázka je, či sa mu ja budem ľúbiť?!
Potomský – A teraz nech sa mi ,dobre majú, meine Gnädige. Musím napísať Tagsbefehl77 do všetkých hostincov, aby ma informovali o všetkých pasažieroch.78 Môj syn nedá na seba dlho čakať. Alászolgája, gute Nacht,79 adié!
Sokolová (vyprevádza ho).
Evička – Liebe Mutter, čo ty na to povieš?
Sokolová – Smiešne. Konečne, urob, ako chceš. Netajím, že sa mi ten človek už od istého času protivíi. Ľutujem, že som k tej árende privolila.
Evička – Mamuška, možno to bude predsa len lepšie! Veď sami nestačíme na toľké hospodárstvo.
(Zvonku spev.)
Sokolová (vzdychne si) – Ach, bože môj, robotníci idú z poľa. A ako si spievajú. Ach, už i táto radosť sa mi pominie. Akože sa s nimi rozlúčim? (Ide k oknu, otvorí ho. Kosci sa ukážu v oknách a spievajú. Jelenský je medzi nimi.) Poďte, poďte, dobrí ľudia! Večera už čaká!
Všetci (spievajú) –

Už sme lúčku skosili, i mladú ďatelinku,
z poľa sme sa vrátili rozveseliť gazdinku,
hej, hej, hej, hej – rozveseliť gazdiniku.

Evička (dosť povýšenecky počúva spievajúcich koscov).
Všetci – Gazdinka ty premilá, preľúbeznú máš dcéru,
či nám už navariIa dáku dobrú večeru?
Hej, ja, hej, ja – dáku večeru!
Sokolová – Len si ešte pospievajte, hneď budú jedlá na stole. (Preč.)
Všetci – A čože si šuhaj v poli pripomína
za rána, za rosy, keď trávičku ,stína?
Jelenský – Keď som trávu koil, útly kvet sa vzpínal,
akoby ma prosil, by ho nezotínal.
Škoda ťa tu kvitnúť, spanilý kvietočku,
musím ťa odtrhnúť pre ,svoju dievočku!
Dievča (próza) –.
Či je medzi nami takáto dievočka,
čo by ,bola hodná tvojeho kvietočka?
Jelenský –
Moja frajerôčka je ver krásna deva,
z jej modrého očka raj sa mi usmieva.
(Pozrie na Evičku.)
Dievčatá –Veru, šuhaj, ,pravdu máš!
Ktorej teraz kvietok dáš?
Jelenský – Len tej, čo miluje národ a vlasť moju,
tej navždy venujem vrelú lásku svoju.
(Hodí kytku cez okno Evičke, tá ju prekvapená zachytí a usmieva sa.)
(Všetci sa smejú a so spevom „A čože si šuhaj v poli…“ odchádz.ajú na večeru, ktorá sa podáva na dvore u Sokolovcov. Evička sa za nimi díva, ovoniava kvietok. Medzitým sa zjaví vo dverách Jelenský.)
Evička –Ako pekne spievali. (Obráti sa, zbadá Jelenského.) A ty čo nejdeš večerať? (Jelenský sa blíži k Evičke.) No, čo chceš?
Jelenský –Vás chcem! (Chytí ju za ruku, ona sa vykrúti.) No, no, veď vás nechcem skosiť ako trávu! (Chytá ju.)
Evička –Ale daj mi pokoj, choď večera!!
Jelenský – Ani by mi večera nechutila, keby som vás neobjal a túto krásnu rúčku nepobozkal! (Pobozká.)
Evička (vytrhne sa) – Čo, vari si opitý?
Jelenský (ešte si ju doberá, lebo o vážnej láske tu ešte nie je reč) – Pravdaže som opitý, tým báječným lásky nápojom! (Zasa ju chytá.)
Evička – Tu máš! (Udrie ho.) Za to objatie! Ty oplan! (Utečie.)
Jelenský – Tisíc striel, čo som si zaslúžil, to som aj dostal. Až sa mi v očiach zaiskrilo. Ona ma pokladá za obyčajného kosca. Poetická improvizovaná idyla! Do čerta, len aby ma tí kosci nevyzradili!
Borka (vo dverách) – No na moj veru, driečny šuhaj. Odkiaľ sa tu berie? Prvý raz ho vidím!
Jelenský – Aha, to je iste ,slúžka! Hej, ty pekná slúžka, azda si ma prišla zavolať na večeru?
Borka (hrozí mu) – No, no, ja nie som slúžka, ale frajcimerka, rozumieš? A hybaj večerať, lebo budeš prázdnu misu lízat.
(Vojde Evička. Jelenský ju zbadá, a aby v Evičke vzbudil žiarlivosť, objíma Borku.)
Jelenský – Ej, ty driečna frajcimerka, ja by som najradšej teba oblízal. (Smeje sa a chytí Borku za ruku.)
Evička (vojde) – Tí sa akosi chytro spriatelili. (Jelenskému.) A ty čo nejdeš večerať?
Jelenský – Ďakujem, nechce sa mi jesť!
Evička – Borka, odovzdala si na poštu list tomu olejkárovi z Turca?
Borka (vyhovára sa) – Nehnevajte sa, frajla Evrlín, celkom som zabudla. Mala som toľko roboty, že som veru nestihla. Odovzdám ho zajtra.
Jelenský (vychytí jej list) – Daj ho sem, pôjdem okolo pošty.
Evička – Dobre, ale nezabudni, aby si chudák darmo útraty nerobil. Konečne sa mi podarilo odhovoriť mamušku.
Jelenský – Vari sa vám mamuška za olejkára vydávať chcela?
Evička – Nie mamuška, ale mňa chceli za neho.
Jelenský – Vás? Za olejkára?
Evička – Za jeho syna. Školy vraj vyštudíroval, ale, teraz nemá nijaké zamestnanie. Taký à la olejkár. Je vraj slovenský básnik a pansláv. Veď by sa mi celé Kocúrkovo smialo.
Jelenský – Teda mu v tom liste dávate košom?
Evička – Nie ja, ale mamuška. Ja som ho nikdy nechcela. Len mamuška sa vždy naňho kapricírovala,80 lebo bol dobrým študentom. Ale teraz, keď sa dozvedela, že nemá nijakého úradu, že je len takým luftinšipektorom...
Jelenský – To pohlo mamušku?
Evička – Tak je, teraz už ani ona nechce o ňom počuť.
Jelenský – Hej? Nuž zbohom, Anička! (Prezrel spoločnost, chce odísť.)
Evička – Ale počkaj. Ty, kosec, ako sa voláš?
Borka – Veru, ešte si nám nepovedal.
Jelenský – Ako sa volám? To vám neprezradím. – Víno mi udrelo do hlavy, musím sa ist vyspať!
Evička – Ale príď skoro ráno. Ak chceš, môžeš prísť k nám za kočiša. Budeme mať peknú ekvipáž.81
Jelenský – Ja, za kočiša?
Evička – Hoci za nášho mládenca.82 Nahovorím mamušku.
Jelenský – Naozaj?
Evička – A keď sa ti moja frajcimerka zaľúbi, môžeme mať dve svadby naraz.
Jelenský – Dve naraz?
Evička – Tak je. Mne sa tiež v tieto dni ženích z Pešti vráti a ty môžeš byť ženíchom mojej Borky.
Jelenský – No zbohom, Liu za Ráchel.83
Evička – A dám ti takú svadbu spraviť, akú ešte nijaký kosec a frajcimerka v Kocúrkove nemali.
Borka (pozrie na Evičku a teší sa).
Jelenský – Odpusťte, panička, moji kamaráti idú. Zbohom! Tisíc hromových bleskov, z toho nič nebude. Preč z Kocúrkova! (Odíde.)
(Evička a Borka ako splašené letia za ním.)

Opona