8

Kobozy, Vybubnovaná, Gejza, Sajha, Gacek, Ošust, Cica, Rároch

  (Vojde Sajha v nevkusnom úbore, za ňou Gacek, Ošust a Cica.)
  Vybubnovaná - A, to je pekne! Vítame srdečne na Chujave. (Pobozká Sajhu.)
  Kobozy - Teší nás nekonečne, že už raz máme šťastie . . .
  Gejza (uchopí Sajhinu ruku, no pobozká svoju).
  Vybubnovaná - Ako sa má naša premilená Ľudmilka?
  Sajha - Postonáva. Zanechala som ju v posteli.
  Vybubnovaná - Zarmucujú nás, pani sestra.
  Sajha - To nič, často býva prechorená.
  Vybubnovaná - Pri tak útlom kvietku to nie je div.
  Kobozy – A jeho milosť pán brat Chreňovský?
  Sajha - Ako starý muž. Sedí si v chládku.
  Gejza (odvráti sa so smiechom).
  Kobozy - Budeme mať šťastie na noc - ?
  Sajha - Vybrala som sa len na chvíľu.
  Kobozy - Jednako kone a pani sestra musia si oddýchnuť. (Gackovi.) Ty, foršner, nakáž úradníkovi, nech vydá koňom ovsa, lovásom, nech ich očešú, hajdúchom, nech dajú pekne očistiť koč a išpánovi, nech ho dá namastiť.
  Gacek - Dobre, pán veľkomožný. (Odíde.)
  Kobozy (Rárochovi) - Ty, záhradník, choď natrhať čerstvých kvetov a uvi čo najkrajšiu kytku pre našu budúcu mladú paniu. Pošli mi kľučiara.
  Rároch - Dobre, pán veľkomožný.
  Vybubnovaná - Ty, Cica, zober pani veľkomožnej plášť. Je trochu zaprášený z cesty, musí sa vyklopať. Nakáž hajdúchom alebo mládencom. Veď je vás toľko v dome ako prachu.
  Rároch (vráti sa v inom kabáte.) - Čo rozkážu, pán veľkomožný?
  Kobozy - Kľučiar, ostri pani veľkomožnej črievičky od prachu a pošli kuchára.
  Rároch (utrie Sajhe črievičky krídlom svojho kabáta a odíde).
  Vybubnovaná - Ty, chyžná, zosním pani veľkomožnej klobúk. (Keď Cica nemôže rozviazať Sajhe stužku pod bradou, Vybubnovaná ju uštipne.) Na, lušta! (Nahlas.) Ach, prepánaboha! Zo štyroch zavolala som najspôsobnejšiu, ale to všetko taká čeľaď.
(Rozviaže sama.)
  Sajha - Prosím, prosím. Nezvykla som na toľkú obsluhu.
  Vybubnovaná - Dosť tých daromníkov, nech slúžia.
  Sajha - Nie som hodna takej cti.
  Vybubnovaná - Ešteže čo! Taký vzácny hosť nemôže byť dosť uctený.
  Rároch (opäť v inom kabáte) - Čo rozkážu, pán veľkomožný?
  Kobozy - Dávaj olovrant, kuchár! Stolník nech nahotuje do jedného košíka pečiva, do druhého pol tucta buteliek tokajčiny.
  Rároch - Dobre, pán veľkomožný. (Odíde.)
  Sajha - Ich gazdovstvo sa mi páči. Jeden čeľadník zastáva toľké služby. Sám sebe rozkazuje, sám seba posiela...
  Gejza (vyvalí jazyk a zvrtne sa na päte, Kobozy sa odvráti so smiechom).
  Vybubnovaná - Chichichi! V tom sa už mnohí sklamali. Sú to trojčatá tak sebe podobné, že len po šate ich možno rozoznať.
  Koboza - Len pre túto zvláštnosť ich držíme. Slúžia u nás už pätnásty rok.
  Vybubnovaná - Čeľaď i tak neradi meníme a ona aj nerada odchádza, keď sa raz dostala do nášho panského domu.
  Sajha - To veru vec neobyčajná. Rada by som vidieť celú tú trojicu odrazu. Ráčia vaše milosti všetkých predvolať.
  (Všetci dusia smiech.)
  Vybubnovaná - Nech to nežiadajú, pani sestra. Bratia majú zlé oči. Na koho dvaja odrazu pozrú, musí onemocnieť; a na koho všetci traja, umrieť.
  Sajha - Dobre teda, že vaše milosti už dávno nepomreli. Mladý pán Gejzík ako sa má?
  Vybubnovaná - Môj Gejzík je veľký gazda. Uvádza do nášho obšírneho hospodárstva všetky novoty, ktoré videl za hranicami. Nechodí po návštevách oko druhí mladí páni, ani po poľovačkách, lež je vždy okolo robotníkov. Všetok svoj čas venuje gazdovstvu, okrem chvíľ, ktoré požaduje nábožnosť. Lebo môj Gejzík nie je neznaboh ako všetci terajší mladí ľudia napospol. Bibliu alebo spevník bráva so sebou i na pole.
  Sajha - Tak teda vie i spievať.
 Vybubnovaná - Ako kanárik.
  Sajha - Prosím jednu zanôtiť.
  Gejza - Mám nádchu, som zachrípnutý a vôbec nemám teraz chuti do spevu.
(Zvrtne sa na päte.)
  Kobozy - I lepšie pristane k vzácnej návšteve rozhovor než náboženské piesne.
  Vybubnovaná - Keď sa poberú, potom budú spievať spolu s Ľudmilkou.
  Gejza - Ak prinesie mnoho peňazí, budem spievať veselú, ak málo, smutnú, až do plaču.
  Sajha - Škoda, že nemajú v obci kostol a farára svojho náboženstva.
  Vybubnovaná - Veď so Staškova je iba štvrť hodiny. Zapriahne sa v nedeľu, a sme tam.
  Sajha - Bezpochyby i pán farár prichádza častejšie.
  Vybubnovaná - Je u nás ako doma.
  Kobozy - Vážime si ho, bo je muž učený. Bol i v Nemecku na akadémii. Ale teraz ho stretlo veľké nešťastie. Zhorela mu fara, škola i kostol.
  Sajha - Počuli sme o nešťastí. Boli aj u nás chlapi za Staškova po pýtaní. Sama som im dala dvadsiatnik, ba na také veci , buď bohu neponosno, neľutujem. Vaše milosti mu budú iste všemožne na pomoci. Čo by sme robili po dedinách, keby tých kostolov a farárov nebolo? Kostoly naše divadlá, farári jediní rozumní spoločníci.
  Vybubnovaná - Robíme, čo môžeme. Len keby už skorej prešli tieto starosti a každodenné výdavky. Neverila by pani sestra, čo nás to stojí a ešte bude stáť, keď chceme synovi nášmu - a dúfam, že aj ich - zaopatriť čestné postavenie pri stolici. To ma núti predložiť pani sestre v dôvernosti i jednu prosbu. Nám už, vyznávam, všetko vychádza. Ale u vašich milostí groš sa vždy nájde. Nemyslím na beznáhradné podporovanie budúceho zaťa, ale mohli by nás na pôžičku založiť pár sto zlatíkmi.
  Sajha - Zo srdca rada, ale nemožno. Jesto síce tých pár zlatíkov kadekde po pôžičkách, ale pri rukách niet ničoho.
  Vybubnovaná - Úroky by sme platili ako ktokoľvek iný.
  Sajha - Nemôžem poslúžiť, naskrze nemôžem.
  Kobozy - To je mrzko od teba, Tereza, unúvať teraz takými vecami pani sestru, keď je
u nás hosťom.
  Vybubnovaná - Máš pravdu. Nech odpustia, pani sestra. Prosím vstúpiť.
  (Vybubnovaná, Sajha a Kobozy odídu do kaštieľa. Gejza hrozí odzadu Sajhe korbáčom.)
  Ošust - Vidíš, Cica, cigánstvo a pokrytectvo nie je iba naším umením.
  Cica - Páni sú v tom opravdiví majstri. Koľko slov, toľko lží. Ozaj, či sa im tá Sajha dá omámiť?