9

Cica, Ošust, Rároch, Chruňo

  (Vrátami prichodí Rároch a Chruňo.)
  Ošust - Bude za to diškrécia.
  Rároch - Dám ti znej polovicu.
  Ošust - Keď dostaneš dve zauchá, dáš jedno mne.
  Rároch - A oni, Cica, nevzali by druhú?
  Ošust - Ona ti sama dá polovicu zo svojej diškrécie, ba viac, ako prijme. Bo keď ju mladý pán pobozká raz, ona teba desať ráz.
  Cica - Iďte, tak ma uštipla tá Vybubnovaná, že mi až zosinavelo rameno.
  Chruňo - To je teda naozaj uštipačná pani.
  Rároch - Za každým vajcom, keď mi vydáva v komore, uštipne ma ako rak: „Čo, ešte? Boh by ťa skáral, ty zlodej.”
  Ošust - A ja už viem, načo to padne, keď ma mladý pán osloví: „Ošust!”
  Rároch - Na chrbát. Ten každé slovo svoje sprevádza šľahnutím korbáča.
  Cica - Tu je človek menej ako pes.
  Ošust - Sto ráz. Mladý pán vždy hovorí, že by svojho Muftu nedal za sto sedliakov.
  Rároch - Preto sa aj drží čeľaď domu ako záplata starých nohavíc. Tu sa služba ráta na dni, dakedy na hodiny. Len tenošklivý Gacek trvá ako mach na streche. Iný nikto nemôže obstáť pri tej Vybubnovanej a jej rozpustilcovi.
  Ošust - Veľkomožnom - dodaj. Vybubnovaná hovorí sedliačkam: „Ty lušta, ty si len sedliaka vykotila, ale môj Gejzík bol už v živote materinskom veľkomožný.”
  Chruňo - A prečo ju nazývate Vybubnovanou?
  Cica - Lebo ju vybubnovali.
  Ošust - Mestskí páni dali vybubnovať, že kto k nej pôjde slúžiť, aby sa neukázal
so žiadnou žalobou, bo vedel, kam ide.
  Chruňo - U vás vidím pravú, protivu toho čo v našom dome. Tu krajná márnomyseľnosť, u nás tá najhnusnejšia skrbnosť. Môžete si predstaviť, ako sa mi vodí, keď Sajha pri jednom poddanom toľké poklady nazhromaždila, že vaše horenos panstvo zlakomilo sa na jej dcéru..
  Cica - A s čeľaďou u vás ako?
  Chruňo - Tu sa čeľaď mení, u nás často žiadnej niet, už pre stravu: viac sme hladní než sýti.
  Rároch - Preto si hneď po príchode pýtal jesť a hltal si tak pažravo.
  Chruňo - Na raňajky mi nedala nič a už včera ma vzala na tenkú stravu. Vyprázdni si vraj črevá, pôjdeme na hostinu. To u nás vždy tak, keď dáka cesta nastáva.
  Ošust - Či i pán je taký?
  Chruňo - Pán musí odložiť pri stole lyžicu, keď Sajha pozrie na neho.
  Ošust - Drží ho teda na krátkej svorke.
  Chruňo -Pri odchode ho zamkla do chlieva, tam musí čušať o hlade do nášho návratu.
(Neznáma ruka odchýli trochu vráta a položí dnu zaviazaný košík.)
  Cica - Í, to teda zlá pani. Či sa i dcéra na ňu podala?
  Chruňo - Panička naša je anjel, trpí s nami, teší nás, hojí podľa možnosti matkou zasadené rany.
  Cica (zbadá košík) - Čo je to? Decko!
  Ošust - Urobme krik. Nech vidí Sajha, čo mladému pánovi priniesli.
  Všetci - Decko! Decko! Decko! Psi ho roztrhajú!