Kozák, Maňuša, Rojkovička, Cica. Kavka,
Kobozy, Vybubnovaná, Gacek, Ošust
(Prichádzajú Kobozy, Vybubnovaná, Gacek a Ošust.)
Vybubnovaná - Boh ich priviedol vo chvíli tak príhodnej. Bohvie, čo
sa mohlo stať...
Kobozy - Prijmú naše najsrdečnejšie vďaky. (Stisne Kozákovi
ruky.)
Kozák - Ak cítite v duši dáku vďačnosť, dokážete ju
skutkom.
Kobozy - Hovoria, čo žiadajú?
Kozák - Vzdialená buď vaša pomsta pre zamýšľanú výtržnosť
ľudu. Nepripomínajte im to.
Kobozy - My dvíhať vec ďalej nebudeme, len nech už ľud
bude v pokoji.
Kozák - Maňuša nech je prepustená bez ublíženia.
Gejza - Nech ide, keď vezme svojho koperdaňa.
Vybubnovaná - Žiadostí pána farára vzťahujú sa na druhých.
Kozák - Bo iba pre druhých som konal. Vás som neľutoval, lež
popudený ľud chcel som ochrániť pred nešťastím.
Kobozy - Hnevajú sa teda.
Kozák - Hnevám. Nie však pre osobné urazenie, lež pre vaše mravy. Sedíte
v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov. Od tisíc liet
nemohli ste sa ešte zliať srdcom s ľudom týmto, s ktorým sa stále
zlievate s tou vašou akousi východnou krvou. Chcete byť kvetom
spoločnosti, a len smrad rozširujete. Pokladáte sa za vzdelaných, lež
vzdelanosť vaša je len nalíčené barbarstvo. Vedy nepestujete, umenia
nenapomáhate, vlastí ničím neslúžite. Ohradili ste sa tisícimi nadprávami
a užívate ich len na konečné zhovädenie uhneteného ľudu, pričom
sami vediete život polodivochov. (Odíde.)
Gejza - Ja toho pansláva zastrelím.
Kobozy - Nie tak, Gejzíčko! Kázeň jeho je pre nás a zasluhuje
bedlivé pováženie.
(Kobozy i Vybubnovaná odídu do kaštieľa.)
Gejza - Vráťte jej koperdaňa. Nech
ide. (Odíde do kaštieľa.)
Gacek - Poď. Ber, čo si priniesla.
Kavka - Choďte, nahotujte fagana.
(Gacek, Ošust a Cica odídu.)
Rojkovička - Tebe, kľampa, oči treba vylúpiť.
Kavka - Tichšie, suseda, vyložila som Maňuši karty.
Rojkovička
- Choď so svojimi kartami! Nimi si ošialila neskúsenú nevinnosť.
Veštila si jej, že bude veľká pani.
Kavka - Moje karty ukazujú vždy spravodlivú pravdu, lenže sa potom
dakedy vec vskutku premení. Teraz som zas vykladala Maňuši karty. Nastáva
jej cesta, a na tej ceste bude zbavená toho, čo jej je najmilšie i
najošklivejšie.
Rojkovička - Chápem. Teraz je tu nepríležitá. Chceš ju
vykatovať z Chujavy spolu s koperdaňom.
Kavka - A či to nie je najmúdrejšie i bez karát? Počúvaj len
moje zlaté decko. To si si veľmi zle rozmyslela odniesť dieťa do
dvora. Mohla si vedieť dopredu, čo z toho bude. Ty si, vidíš, ako
slabá včielka a Gejza ako slon. Bodni ho, ako chceš, on to nepocíti, a ty
zhynieš. Keď sa koperdaňa chceš zbaviť, oddaj ho takému, kto ti
ho naspäť na krk nezavesí, ani biť ťa nebude.
Maňuša - Rybám alebo vlkom v lese, aby potom otec mal
príležitosť prisúdiť mi na stolici katovský paloš.
Kavka - Moja cesta nevedie na popravné miesto. Jedno mi povedz: Chceš sa
zbaviť koperdaňa, či nie? Budeš sa trápiť s faganom sama,
keď nesvedomitý otec nechce nič vedieť
o ňom? Hriech je jeho.
Maňuša - Žiaľ mi decka, lež žiaľ i seba. A vo svete
pravdy niet. Lož je všetko, alebo násilnosť. Čo mi radíš
učiniť?
Kavka - Odnesieme zajtra koperdaňa do Krivošian.
Maňuša - Matka, čo učiniť?
Rojkovička - Tak urobíš, ako radí táto kľampa, uvidíš. Ona je
bohatšia na fígle než kremnické bane na zlato.
(Odchádzajú.)
Opona
|