7

Predošlí, Holba  a  Žajdlík

  (Vracajú sa Holba a Žajdlík.)
  Holba - Krčmáročka! Nenavrátila sa tá cigánka s tou mladou nevestou?
  Hostinská - Nenavracili še.
  Vaško - My ich vidili. Tak vam ohaneli do tej krivošan
skej hory, štoby ich i koňom nedohonili. My dumali, čto ich ačej četyri Turki dohaniajut.
  Žajdlík - A kam bežali?
  Vaško - Znaje ich tam boh. Bezpochyby do Krivošian.
  Žajdlík - Nepovedal som, že nás tie chodníkom predišli? Načože by sa ti tie do krčmy naspať vracali?
  Holba - Mohli sme my tam kričať a hvízdať až doteraz. A čo teraz s tým košíkom.
  Žajdlík - Košík a plachtu im navrátime, ak sa dakde po ceste zjavia. Ale vajcia, tie, nech som dobrý, zjeme. Choď, dones ten košík, kmotre.
  Holba - To veru strovíme. Nemali odbiehať. (Odíde.)
  Žajdlík - A vy, krčmáročka, rozložíte ohníka. Budete nám smažiť praženicu, potom  nalejete i do holby i do žajdlíka.
  Fedor - Ci slyšali vy, čto udalo sa na Chujavie?
  Žajdlík - Nuž čvo?
  Fedor - Tam vám bola rebélia. Kakojto molodoj pančuch zastrelil molodu divušku, koľ mu ditinu povernula na dvore.
  Žajdlík - Boh by ho skáral.
  Fedor - Jeho potom prehnala matír divuškyna nožem a ju zasa zastrilil otec pančuv.
  Hostinská (zalomí rukami) - Teľa šmerci!
  Fedor - Ľude sia pozbihali a vybili ciluju pansku rodinu, a palotu zažgli.
  Žajdlík - Tak im treba, nech netrýznia chudobu.
  Holba (vráti sa s košíkom) - Nate, krčmárka. Bite vajcia. Musí ich byť mnoho. Košík je vážny. (Položí košík na stôl.)
  Hostinská (odkryje košík) - Hih! Ježiš Maria! Ľudze, čo robice?
  Holba - Nuž čože je? Azda veru dukáty.
  Hostinská - Také, co dychajú a plaču.
  Holba - Čuo? (Zbehnú sa ku košíku, Holba zalomí rukami.) Dieťa! Bisťubohu, pekný zárobok! Tie kIampy nám zahrali pamätnú komédiu.
  Žajdlík - Teraz viem, prečo povedala čierna kľampa, že budeme na ne pamätať.
  Holba - A prečo mne z dlane prorokovala, že donesiem žene, čo mužom zvykli nosiť ženy.
  Fedor - Koli tak, to hovorili pravdu.
  Vaško - A čestno vam skazala, čto vas choče obmaniti, a vy neponjali.
  Holba - No, kmotre! Čieže už teraz bude dieťa?
  Žajdlík - Na tvojom voze ho zanechali, beštie.
  Holba - Ale zárobok mau byť napoly, teda i škoda.
  Žajdlík - Nuž, rozotni najdúcha. Polovicu vezmem ja. To predsa len žiadať nebudeš, aby som aj vzau celého, a teba okrivdiu.
  H o l ba - My sme veru psi, kmotre. Ja mám doma jedenásť detí, ty len tri.
  Žajdlík - Práve ti ešte jedno chýbalo na doplnenie počtu apoštolov.
  Holba - U teba by sa skôr poživilo.
  Žajdlík - Pri jedenástich maže sa vždy najesť i dvanáste.
  Holba - A pri dvanástich trináste, pri trinástich štrnáste a tak až do sta. Psi sme my, psi. Žena mi všetky vlasy vytrhá, keď jej takýto zárobok prinesiem. Nešťastný som ako piatok.
  Hostinská - Nehadajce še. Ja vam poradzim, že ho ani jeden ani druhý domu neponešece.
  Holba - Keď ho odvezieme, však?
  Hostinská - Coby tam! Vof Ktivošanoch byva biskup. Ten nema dzeci, ta mu odnešce najducha. Povice, čo še vam stalo; eščik vas obdaruje. Biskupi bohate pani.
  Fedor - Boh mi bože, dobrá rada.
  Hostinská - Ceper nechaj lem, špi, neviňatko. Sušeda vam ho dobre nadojči. Budze vam potim cicho. Ach, bezbožna matka, co takto krev svoju odverhla! Paterce, paterce, co to za šumne dzecko!
  (Všetci obstúpia košík, Kavka sa nebadane zjaví v okne.)

Opona