DRUHÉ DEJSTVO

Izba v dome Chreňovského na Hahure.

1

Ľudmila, Jablonkay

  (Ľudmila číta, vchádza Jablonkay.)
  Ľudmila (prekvapene) - Aká v svete náhoda priviedla ťa neočakávane?
  Jablonkay - Tichšie, Ľudmila, lebo som prekročil prah mne zakázaný.
  Ľudmila - Bez ostýchania, sme bezpeční. Ako si mám vysvetliť tvoju prítomnosť?
  Jablonkay - Ako túžbu ešte raz ťa vidieť.
  Ľudmila - To je veľká obeť. Matka ťa väčšmi urazila, než by som sa mohla nazdať, že ešte dakedy na mňa pomyslíš.
  Jablonkay - Matku omlúva jej známa slabosť, ale tvoje šľachetné srdce neprestalo nikdy náležať mne.
  Ľudmila - Ako si vystriehol príhodnú chvíľu?
  Jablonkay - Matka do Chujavy, ja do Hahury.
  Ľudmila - Mne nechcela povedať, kam ide.
  Jablonkay - Bez tvojho vedomia chce dohovoriť svadbu s Gejzom.
  Ľudmila - Tú svadbu predíde pohreb. Príď potom skropiť osamelú moju mohylu jednou slzou.
  Jablonkay - Tak zúfalo, Ľudmila?
  Ľudmila - Ty chápeš moju zúfalosť.
  Jablonkay - Poď teda so mnou. Dáme sa rýchle zosobášiť pri dišpenzácii, ktorú som už obstaral.
  Ľudmila - Ach! Mám utiecť ukradomky z domu bez požehnania rodičovského?
  Jablonkay - To, alebo násilný sobáš s Gejzom.
  Ľudmila - Ale matka je tvrdého srdca. Nedúfaj, že by sa dakedy udobrila.
  Jablonkay - Pričiním sa síce o to, keď čas ochladí jej vzrušené náruživosti, lež svoje predsavzatie nečiním závislým od toho úspechu. Mám všetko, čo z toho domu čakám, keď odvediem teba.
  Ľudmila - Keď tak, teda zverujem svoju česť i všetku budúcnosť tvojej veľkomyselnosti.
  Jablonkay - Kde je otec?
  Ľudmila - Hanbím sa ti to povedať, ale pred tebou už nič nechcem zatajiť. Matka zriedka odíde z domu bez toho, že by otca nezatvorila. Dnes ho zamkla do chlieva, lebo sa dozvedela, že ho vypúšťame a len pred jej návratom zatvárame.
  Jablonkay - Je to už známe. Podivná slabosť muža. Dones mu aspoň vína. Tu máš peniaze, lebo viem, že doma kvapky nemáte a že grajciarom nevládneš. (Dáva jej peniaze,
Ľudmila sa zdráha priať.)
  Ľudmila - Hanbím sa, bo to podobá sa na almužnu.
  Jablonkay - Odoprieš potrebného občerstvenia otcovi z hrdosti.
  Ľudmila - Nie, ale učiním, čo činievam obyčajne. Pošlem svoje šaty do zálohu. Ty za ten čas napíš mojím menom materi list.
  Jablonkay - A čo písať?
  Ľudmila - Za svoje prijímam, čo napíšeš.
  Jablonkay - A ty si zaviaž najpotrebnejšie šaty. Vozík čaká za záhradou. (Ľudmila odíde.) Ó, anjelská Ľudmila. Hneď pri prvom stretnutí, keď som sa navrátil z výchovy, šeplo mi srdce: Túto! (Sadne k stolíku, chvíľku píše .Ľudmila sa navráti  s uzlíkom.)
  Ľudmila - Som hotová.
  Jablonkay - I ja s listom. Poďme.