5

Sajha, Chreňovský, Moser

  Moser (vchádza, hovorí s poľským prízvukom) – Klaniam sa úctivo, veľkomožné panstvo.
  Sajha - Čo chceš, žide? Nemám iného na predaj ako jedného vola, ktorý sa však bez rohov narodil, ťahať nevie a na mäso je priplaný.
  Chreňovský - Tak rozpustilo vtipnú som ťa ešte ne videl. Či nebudeš plakať? Smiech pred plačom chodieva.
  Moser - Počul som, že veľkomožné panstvo má doma dievčinu na vydaj. A ja mám pre nevestu čosi vhodné. (Vytiahne perly.)
  Sajha - Ako to ceníš?
  Moser - Päťtisíc zlatých v striebre.
  Sajha - Päťtisíc zlatých v striebre! Ty môj! To je cena jedného majetku.
  Moser - A keby som nebol utisnutý, nedal by som ich ani za desaťtisíc. Ráčte pozrieť. To sú perly veľmi zriedkavé, nezvyčajnej veľkosti. Každá perla je hodna najmenej sto zlatých. Len veľká bieda a nedostatok ma prinútili, že ten klenot dávam spolovice zadarmo. Som zbankrotovaný fabrikant z Krakova. To jediné mi zostalo.
  Sajha - Ale päťtisíc zlatých! Tisíc dám.
  Moser - Nemôžem, veľkomožná. Ale viete čo, pani? Mám v Pešti bohatého brata, zastavím perly za tisíc zlatých. Kontrakt sa napíše na tisíc dvesto.
  Sajha - Tisíc dám, keď sa kontrakt napíše na dvetisíc. Čas výmeny tri mesiace. Po ňom perly prepadnú.
  Moser - Nie tak. Pani dá dvetisíc a kontrakt sa napíše na tri. Som veľmi utisnutý.
  Sajha - Píš teda.
  Moser - Viem len po židovsky.
  Sajha – Píš ako vieš.
  Moser (sadne si a píše, Sajha vyberá spoza ňadier bankovky).
  Moser - Prosím podpísať. (Chreňovský a Sajha podpíšu. Moser vezme peniaze.) Ďakujem. Pripadá mi, akoby som prijal peniaze zadarmo.
  Sajha - Ale pamätaj na lehotu, žide. (Moser odíde.) Toho som natiahla.
  Chreňovský - Len aby tebe nepukla pritom koža.
  Sajha - Čo ty vieš! Takých perál som ešte nevidela.
  Chreňovský - Práve preto. Nevieš, za čo si vydala toľké peniaze. Ale človek nesmie slova povedať.
  Sajha - Kde je to decko? Nadchodí noc, a jej niet. Nepovedala tebe, kam ide?
  Chreňovský - Nie. Ale tu je akýsi list.
  Sajha - List? Čítaj, preboha! Tŕpnem. Zanechala som ju nemocnú v posteli a teraz jej niet.
  Chreňovský (číta) – „Milá matka, pokiaľ ste mi len Vy rozkazovali, znášala som s detinskou trpezlivosťou všetky zvláštnosti Vašej povahy a bol a som Vám vo všetkom poslušná. Keď ste ale išli bez mojej vole a vedomia zapredať ma do rúk rozpustilca, ktorým ja tak pohŕdam ako on mnou a Vami, musela som hľadať spásu v úteku. Vzdávam sa povinnosti detinskej, lebo Vy nadužívate materinského práva. Hoc ma vyvrhnete preto zo srdca, ja Vás vždy v mojom nosiť a za Vás sa modliť budem. Ľudmila.” Tu máš, na čo vyšla tvoja neoblomná hlava. (List mu vypadne z trasúcich sa rúk.)
  Sajha - To ten šklban Jablonkay. (Zdvihne list.) Písmo jeho. Musím vyrvať moje decko
z rúk toho holomka, čo by Ju bol do pekelných pekiel uniesol. Jestli nie, čakaj, bezbožná ubehlica! Matku si len mala, nikdy ťa viac nechcem a neodpustím ti ani na smrteľnej posteli.
  Chreňovský - Dobre a statočne učinila. Chcela si jediné decko obetovať hnusnej lakomosti.
  Sajha - Tak, starý pes? Dobre učinila? Ty si s ňou snoval, kázal si jej utiecť. Roztlčiem na kusy tú tvoju lysú tekvicu. (Rúti sa na neho.)

Opona