6

Kozák, Maňuša, Rojkovička, Cica. Kavka,
Kobozy, Vybubnovaná, Gacek, Ošust

  (Prichádzajú Kobozy, Vybubnovaná, Gacek a Ošust.)
  Vybubnovaná - Boh ich priviedol vo chvíli tak príhodnej. Bohvie, čo sa mohlo stať...
  Kobozy - Prijmú naše najsrdečnejšie vďaky. (Stisne Kozákovi ruky.)
  Kozák - Ak cítite v duši dáku vďačnosť, dokážete ju skutkom.
  Kobozy - Hovoria, čo žiadajú?
  Kozák - Vzdialená buď vaša pomsta pre zamýšľanú výtržnosť ľudu. Nepripomínajte im to.
  Kobozy - My dvíhať vec ďalej nebudeme, len nech už ľud bude v pokoji.
  Kozák - Maňuša nech je prepustená bez ublíženia.
  Gejza - Nech ide, keď vezme svojho koperdaňa.
  Vybubnovaná - Žiadostí pána farára vzťahujú sa na druhých.
  Kozák - Bo iba pre druhých som konal. Vás som neľutoval, lež popudený ľud chcel som ochrániť pred nešťastím.
  Kobozy - Hnevajú sa teda.
  Kozák - Hnevám. Nie však pre osobné urazenie, lež pre vaše mravy. Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov. Od tisíc liet nemohli ste sa ešte zliať srdcom s ľudom týmto, s ktorým sa stále zlievate s tou vašou akousi východnou krvou. Chcete byť kvetom spoločnosti, a len smrad rozširujete. Pokladáte sa za vzdelaných, lež vzdelanosť vaša je len nalíčené barbarstvo. Vedy nepestujete, umenia nenapomáhate, vlastí ničím neslúžite. Ohradili ste sa tisícimi nadprávami a užívate ich len na konečné zhovädenie uhneteného ľudu, pričom sami vediete život polodivochov. (Odíde.)
  Gejza - Ja toho pansláva zastrelím.
  Kobozy - Nie tak, Gejzíčko! Kázeň jeho je pre nás a zasluhuje bedlivé pováženie.
(Kobozy i Vybubnovaná odídu do kaštieľa.)
  Gejza - Vráťte jej koperdaňa. Nech ide. (Odíde do kaštieľa.)
  Gacek - Poď. Ber, čo si priniesla.
  Kavka - Choďte, nahotujte fagana.
  (Gacek, Ošust a Cica odídu.)
  Rojkovička - Tebe, kľampa, oči treba vylúpiť.
  Kavka - Tichšie, suseda, vyložila som Maňuši karty.
  Rojkovička - Choď so svojimi kartami! Nimi si ošialila neskúsenú nevinnosť. Veštila si jej, že bude veľká pani.
  Kavka - Moje karty ukazujú vždy spravodlivú pravdu, lenže sa potom dakedy vec vskutku premení. Teraz som zas vykladala Maňuši karty. Nastáva jej cesta, a na tej ceste bude zbavená toho, čo jej je najmilšie i najošklivejšie.
  Rojkovička - Chápem. Teraz je tu nepríležitá. Chceš ju vykatovať z Chujavy spolu s koperdaňom.
  Kavka - A či to nie je najmúdrejšie i bez karát? Počúvaj len moje zlaté decko. To si si veľmi zle rozmyslela odniesť dieťa do dvora. Mohla si vedieť dopredu, čo z toho bude. Ty si, vidíš, ako slabá včielka a Gejza ako slon. Bodni ho, ako chceš, on to nepocíti, a ty zhynieš. Keď sa koperdaňa chceš zbaviť, oddaj ho takému, kto ti ho naspäť na krk nezavesí, ani biť ťa nebude.
  Maňuša - Rybám alebo vlkom v lese, aby potom otec mal príležitosť prisúdiť mi na stolici katovský paloš.
  Kavka - Moja cesta nevedie na popravné miesto. Jedno mi povedz: Chceš sa zbaviť koperdaňa, či nie? Budeš sa trápiť s faganom sama, keď nesvedomitý otec nechce nič vedieť
o ňom? Hriech je jeho.
  Maňuša - Žiaľ mi decka, lež žiaľ i seba. A vo svete pravdy niet. Lož je všetko, alebo násilnosť. Čo mi radíš učiniť?
  Kavka - Odnesieme zajtra koperdaňa do Krivošian.
  Maňuša - Matka, čo učiniť?
  Rojkovička - Tak urobíš, ako radí táto kľampa, uvidíš. Ona je bohatšia na fígle než kremnické bane na zlato.
  (Odchádzajú.)

Opona