4

Sajha, Vlha, Moser

  (Prichádza Moser.)
  Sajha - Prosím pekne, kde tu býva dáky zlatník?
  Moser - Sám som jeden z nich. Čo treba?
  Sajha - Chcem sa opýtať, čo stoja tieto perly.
  Moser (vezme a ohliada perly) - Dvadsiatnik.
  Sajha - Čo povedajú? Dvadsiatnik? Veď sú veľké ako spišský hrach.
  Moser - Či vieš, pani, kde sa rodia perly?
  Sajha - Že vraj na morskom dne.
  Moser - Tieto sa zrodili v daktorej českej sklenej hute. Duté guľôčky, naplnené voskom.
  Sajha - A tie pracky?
  Moser - Pozlátená mosadz.
  Sajha - Pre živého boha! Ja sa zbláznim.
  Moser - Pani čo dala za ne?
  Sajha - Spoznajú z úpisu, keby vedeli čítať po židovsky.
  Moser - Som žid. (Vezme úpis a číta.) „ Ja pánu bohu dobre známy syn istej matky a neistého otca dávam týmto na vedomosť každému, že som perly, ktoré ma stáli dvadsať grajciarov, dal do zálohu Sajhe na Hahure za dvetisíc zlatých. Ak nepríde za tri mesiace, drahocennosť zostane navždy v rukách Sajhiných. “
  Sajha - To tam stojí?
  Moser - Doslovne. Pani je snáď tá Sajha?
  Sajha - Ja nešťastná, ja.
  Moser - Skryte si to teda na pamiatku. (Vráti úpis, odíde.)
  Sajha - Bože môj, bože môj, čo som to dokázala! Ale naženiem si to. Potiaľ budem vo všetkom utískať, kým si tú škodu nevynahradím. Mala som kúpiť pol funtíka kávy, teraz bude dobrá i rascová polievka. Spávala som nahá, aby som pranivo nedrala. Teraz i plachtu odvrhnem a budem líhať na holej slame.
  Vlha - Mne sa vidí, že je to ten istý žid, ktorý predvčerom bol u nás.
  Sajha - Ha! Pravdu vravíš. Hlas, postava - celkom jeho. Ó, že som sa skôr nedovtípila. Musím za ním, musím za ním. Len keby som ho ešte stihla. (Odbehne.)
  Vlha - Nikto ju ešte tak neoplel. Po groši zbierala, po tisíckach tratí. Teraz na smrť domučí seba i nás. Tak si to pripustila k srdcu, ako čoby jej už grajciara nebolo zostalo.