|
Mier našich dedín, melké ticho miest
tak bôľne dotýka sa mojej duše !
Už i tá búra, nemajúc čo zmiesť,
len tupo zmumle, a zas ďalej kluše !
bez odporu a boja, nemé stáda,
nás v jatku ženie sudby temná vláda.
Nie tragédiou je náš strašný bôľ-
v tej býva zápas, hrdé umieranie !
Nie oceľ, šibeň, galéra a kôl,
nie divných hnevov smelé hukotanie-
my mrieme, jakby podrezal nám žily,
krv steká plavno a s ňou miznú sily...
A sami v hriechoch; ba sme samá lieň,
keď dobro klope na zavreté dvere-
no činnosť kypí, keď zla tmavá tieň
sa medzi bratov zadným vchodom derie;
ho, proti vrahu mieru vlajka veje,
a proti svojim zášti pal nás hreje !
Mier našich dedín, melké ticho miest
ja nenávidím z celej, vrelej duše !
ach, kedy zhrmí súrna, búrna zvesť:
že smrtný šíp už letí z hroznej kuše!
Zem duní krokom branným miliónov,
až k nebu reve hukot diel a zvonov !
Zvon poplach bije, delo hučí bas,
kam podela sa razom hrdá chasa,
čo smelou nohou tlačila náš väz?
ach, ona ušla, alebo k nám zná sa !
To všetko
sen-hľa, dedín more v mieri,
i meknú mestá
bez sily a viery!
|