|
Nás všetkých mučí tajný, žravý bôľ,
jak deti malé nevieme si
rady;
jak nočná búrka z potemnelých hôľ,
nás straší predcit navidomej zrady,
nás trápna túžba týra nekonečná,
keď duša vzplanie v ideáloch večna,
pal skoro zmrazí nádych mrzutosti.
Hoc v hĺbke hrudnej nádej nevymiera,
nás pochybnosti tuhá krútka zviera
a do snov sladkých kvapká horký jed.
Kto verný-razom klesá nečakane,
kto čistý-razom páše temný hriech,
kto ohnivý-vráz chladom ľadu vanie,
kto vážny-razom slúži za posmech,
kto prácou trudnou celé žitie
plnil,
hľa, klesá divno v hnusnú, smradnú lieň,
kto v jasných dumách hrdú hlavu
slnil,
hľa, letí ako sova v mračný
tieň...
Zem svetlú, krásnu, sviežu ani raj,
hneď ako skrsol z tvorčej ruky boha,
hmla, duná plní, sotva poznáš
kraj,
kam kročiť nezná vo hmle
bludná noha !
Krás ideály blednú v mihotaní,
až pokonný už zhasol v diaľke
svit...
len osteň zostal, čo tak bôľno raní,
nie srdce len, no dušu, myseľ,
byt!
No muč len, týraj, tajný žravý
bôľ,
veď v slastiach nerodí mať svoje deti -
cez muky, mlhy, tiene vidím
kol,
jak povstávajú nové, veľké svety!!
|