|
Nech nedrží niže svojej hodnosti čitateľ, navyknutý na
samých firštov, grófov, barónov, markízov, bankárov a
ich vyvoštené paláce, potom na skvostné mestá s ich vysočiznými domami,
vydláždenými a plynom osvietenými ulicami, hlučnými námestiami; nech
nedrží niže svojej hodnosti vstúpiť raz na jeden deň v myšlienkach i
do biednej Chujavy, v akej snáď i sám telesne prebývať ráči.
Rok, do ktorého prítomná povesť padá, bol 1865, keď už
Bach so svojím cudzozemským úradníctvom a so svojou
rovnoprávnosťou všetkých s výlučným panovaním Nemcov vygazdoval a
uhorskí Slováci mali svoje domorodé, samovolené vrchnosti, samých plnokrvných,
zo slovenských rodičov narodených Maďarov.
Lestní chujavskí sedliaci stoja s richtárom na hradskej ceste, od ktorej trochu nabok čuší medzi zelenými stromami
Chujava s vyčnievajúcim Kobzayho a menším židovským kaštieľom. Všetci
majú na hlavách širáky, na bedrách veličizné remenné opasky, na nohách až po kolená vysoké čižmy, na drieku krátke košieľky
s rozpustenými rukávmi, nohavice z drelichu na remeň, na prsiach
červeným vyšívané lajblíky. Len vysoký, chudorľavý Lipnický je bosý a
bez lajblíka. Hlava sa mu trasie, ako čo by vždy dačo schvaľoval
alebo zapieral. Trasú sa mu i nohy i ruky, keď
ich podvihne. Na príčine je planý krčmár, že mu
dnes pálenku na úver nedal. Bo u Lipnického
tremula len vtedy prestane, keď holbičku buchne do seba. Najbližší v lumpáckom výzore je mu Humenský. Čižmy ani
jeho neomínajú a partica z vetchého klobúka visí mu po kusoch na plecia. A predsa tento spustlý muž chodil za štyri roky
do latinských škôl. Je nevrlý, bo i jeho pripravila
židovská neprajnosť o obyčajné raňajky. Za ním
nasleduje územčistý, ale širokoplecí muž. Má cez plecia prehodený
nový kožuch, ale nohavice samá záplata a jedna týchto sa
opála odpáraná práve na samom zadku. To je najdrzejší v celej
obci korheľ, nestydatý Kožuch. Blčí mu i
teraz lieh z tučnej červenej tvári. Zajac, tiež územčistý
chlapík, s opičou tvárou, bývalý husár, teraz dedinský šašo a ošemeta,
tiež milovník krčiem, vyznačoval sa svojimi
krpcami. Trčala mu z nich na piaď slama. Ostatní môžu byť oblečení ako sú. Veď už sedemnásť rokov tomu, čo panština prestala.
Najparádnejší však zo všetkých je richtár Hučko. Na ňom všetko nové a čisté. Má
síce len pol úreku, ale pálenku nepije. Pre túto zriedkavú
vlastnosť ocitla sa v jeho ruke i palica
richtárska, hoc je ešte muž mladý.
Čakajú na príchod slúžneho a cestovného pána, majúc odovzdať
stolici navozené kôpky štrku.
Vrava medzi nimi je hlučná. Najmenej zo
všetkých hovorí richtár, najviac Kožuch. Tento
korheľ rád majstroval každého, trkotal vždy, čo mu slina priniesla na
jazyk, bol dosť drzý postaviť sa i vrchnosti. Bol by mohol
platiť za ochrancu pravdy, platil však len za prvého bezočivca
a podliaka v obci, ktorý už kúty všetkých žalárov povytieral, s každým sa
vadil, hrdloval, i vlastnú matku za vlasy povláčil, pritom
i kradol. Mlel ústami a robil oškrdy, rehotal sa, prekáral každého i podnapitý
Zajac so slamenými ostrohami.
Jazyky týchto ošemetníkov rozviazali sa zvlášť vtedy,
keď zočili sedliaci dva prichádzajúce vozíky. Napred hádali, či ide slúžny sám.
„Nie,“ rozhodol Kožuch.
Slúžny sedí na vozíku a ohliada sa okolo
s podoprenými bokmi, tak, ako čo by sa opytoval: „Kde ešte druhý svet pre
mňa? Tohoto mi málo.“ Nadul sa pritom a ukázal
veľké fúzy.
„To nie je jeho postava,“ prisvedčil
Zajac, skrčiac sa napoly.
„Nepovedám?“ vykríkol za tým čoskoro. „To pán s veľkým nosom.“ Tak nazývali
pomocníka slúžneho pre jeho neobyčajne veľký nos, do ktorého pchal
ustavične čierny tabak, i začali ho otrepávať.
„Ta taký,“ ukázal Kožuch somárske uši. „Bol taký
žiak, že pre neho školské roky boli samé prázdniny. Utekal
domov ako plané prasa z poľa. Otec mu vždy
sľuboval, že ho dá za svinského pastiera. A teraz, hľa! Pri
všetkých prevratoch, či Nemci panujú, či Maďari, on v úrade.“
„Páni majú s panským
žobrákom poľutovanie,“ odpľul s kyslou
tvárou Humanský. „Prišiel na mizinu pre parádnicu ženu.
Kapitula pustila jeho majetok na bubon. Aby nezahynul
hladom, pchajú ho páni pri každej premene do úradu.“
„Terajší jeho úrad nie ,stoličný',“ protirečil Pelechavý, muž
chudobne odetý, ale prvý boháč v obci, bo i najväčší skrbec. „Slúžny si ho len sám vzal za pomocníka. Platí mu zo svojho
mešca, aby chodil za neho po ochodzi ako kočujúca spravodlivosť,
keď on dozerá na svojich panštiarov alebo
poľuje. Čo mu chýba, doháňa mu z nášho.“
„A trubač tomu
rozumie,“ ozval sa Bučak, jediný medzi sedliakmi,
ktorý nosil bajúzy, lebo býval vojakom, ináč tvár sprostá, mravy samá
neokresaná hrubosť. „Kam príde, všade zdiera nestydate,
ako čo by mu teraz sedliaci mali nahradiť, čo
premárnil. Bojím sa, že ani k nám darmo nejde ten bankrot.“
Zajac vysmieval sa z
jeho vozíka a pohoniča, Maďara v kučme a bunde. „Hotový
strachopud do konopí,“ rehotal sa, „ja jeho boha!“
„A tie škapky,“ smial
sa Kožuch, „pravé maďarské tátoše. Prisahám bohu, horšie od mojich.“
Dostalo sa i
cestovnému pánovi, sediacemu na druhom vozíku, ktorého pre jeho plachý
pohľad len stydlivou Zuzankou nazývali.
„Má celé tri slivy,“ rehotal sa Zajac, „a pol piatej brázdy zdedil
po otcovi.“
„Ale je majster vo svojom remesle,“ smial sa Kožuch, „a vynašiel i
dačo nového. Nemci vynašli spôsob stlať cesty železom, on slamou.“
„Už ozaj,“ uškrnul sa zasmušilý Bučak. „Sotva zaujal úrad
nový cestovný pán, už mu šlo z každej obce po jednom voze slamy. Že sa to
nehanbí takej žobračky!“
„Cesty teraz už len vtedy budú dobré,“ vtipkoval Zajac, „keď
sa vystelú slamou.“
„A keď
skutočne bude tak!“ pokýval hlavou richtár Hučko. „Mohli by sme i my
odviezť tých dakoľko otepí ako iné obce. Uvidíte, že to zaplatíme.“
Tak posudzovali
sedliaci pánov, blížiacich sa na vozíkoch. Pri tom všetkom zložili klobúky s
pokorou, keď ešte boli vzdialení na dohodenie kameňa, i vysoký,
kydavý pán s veľkým nosom, i nízky, chudučký cestovný pán s
maličkou zahanbenou tváričkou.
Príduc k sedliakom bez
pozdravenia, dali sa hneď ohliadať kôpky štrku. Len Maďar v
koženej bunde a hajdúch v červených nohaviciach zostali na vozíku.
Maďar, keď
zbadal, že si ho sedliaci zvedavo a s utajeným smiechom ohliadajú, vyplazil na
nich jazyk: „Nikdy ste také čudo, abadta tótja, nevideli?“
Zajac sa zarehotal hlasite:
„Nem hneválni, pán Maďar, nem hneválni, bo hriech.“
Vysoký pán s
veľkým nosom kráčal nemo zhrbený od kôpky ku kôpke. Len do nosiska
pchal podchvíľou čierny tabak a potom ho vydúval do ohavne zašpinenej
plátennej šatky. Pre toto ustavičné zapchávanie fafáka hovoril kydavý muž,
ako kto má nádchu. Cestovný hanil kôpky. Hneď neuderili mieru, hneď
štrk bol planý.
Sprvu to bolo len
hľadané hanenie, ale potom prišli ku kôpkam, ktoré skutočne sotva
polovicu miery uderili. „Aha, už ich mám,“ zaplesala duša v stydlivej Zuzanke.
Nájduc skutočnú
príčinu, žiadal vyslovenie pokuty; a pán s veľkým nosom, nelenivý,
určil ju v tridsiatich zlatých.
„Dobre, pán
veľkomožný,“ ozve sa richtár Hučko, „ale to netýka sa nás sedliakov,
bo chybné kôpky sú panské, tieto pána veľkomožného Kobzayho a tieto pána
veľkomožného Schelma.“
To trochu zmiatlo i
stydlivú Zuzanku, i pána s veľkým nosom. Postúpili na stranu a zhovárali sa
tichunko. Pán s veľkým nosom radil dať pokoj, bo práve mal byť
Kobzayho hosťom, ale cestovný stál na pokutovaní obce. Aby kočujúca
spravodlivosť bola ochotnejšia, dodal, aby pokutu vybral pre seba. To sa
neminulo s účinkom. Pán s veľkým nosom sa osvedčil, že csakugyan
štróf zaplatí, izé, gmina pod štrnástimi dňami a dodal s dôrazom, že musí
byť oddaný jemu do ruky.
Užasnutí sedliaci šepcú, štuchajú do richtára. Tento sa teda
spytuje: „Mám teda pokutu vybrať od pánov?“
„Ja ti nepovedám,“ okríkol ho pán s veľkým nosom, „od koho
máš vybrať. Povedám len, že štróf zaplatí gmina. A s tým dosť. Viac
ani slova.“
„Dobre, pán veľkomožný,“ pokoril sa podľa svojej
obyčaje ulíhavý richtár. Ale sedliaci kývali hlavami a odpľúvali.
Kožuch sa ozval hlasite: „Ja, prisahám bohu, za pánov neplatím.“
Sudcovia sa stavali, akoby nič neboli počuli, sadli na
vozíky a rozišli sa. Stydlivá Zuzanka šla hradskou cestou ďalej, pán s
veľkým nosom obrátil sa k Chujave a prikázal sedliakom nasledovať ho.
Títo teda šli za vozíkom, kľajúc tejto kočujúcej
spravodlivosti a všetkým pánom vôbec.
„Ja som hneď povedal, že bude zle,“ riekol Kožuch, „náhle tú
uhorskú zástavu zo stoličného domu vyvesili.“
„A náhle uviedli zase tú maďarčinu,“ dodal Bučak.
„Panská reč, panská spravodlivosť.“
Dali sa potom vychvaľovať roku 1860 postupne vyhnaných
Nemcov. Ale richtár ich ohriakol: „Dajte pokoj! Dosť sme sa nareptali na
nich a smiali sme sa, keď spievali páni ,Huncút Nemec'. Nám by ani boh
nevyhovel.“
„Ty vždy s pánmi,“ sekol ho Kožuch, „nás nebrániš, ústa za nás
neotvoríš, na všetko kýveš hlavou ako káčer.“ Odpľul a sedliaci mu
prisvedčovali, najmä Humenský, ktorý Hučkovo richtárenie považoval za
svoju najväčšiu krivdu. Ako by i nie? On, písmák a latinák, je v obci
nič a taký krížikár, taký chlapčisko, richtár.
Tento bodol hnevne paličkou do zeme: „Povinnosť svoju
znám a plním, kde môžem. Čelom do steny bije blázon. Vidíte, že páni držia
spolu ako reťaz. Bohatí vypustili na nás rotu hladošov a títo nás
neľutujú. Myslia si: čokoľvek im necháme, vezmú židia; teda len
ber! Žijeme ako hovädá, nuž zachádzajú s nami ako s hovädami. Povedal som sám i
teraz. Bolo dať tej stydlivej Zuzanke po pár otepí, ta by nás teraz neboli
zadreli.“
„Ja pokutu tú neplatím,“ tvrdil znovu, prisahal a bil sa do
pŕs Kožuch. To isté činil i hrubý Buček a skrbný Pelechavý.
„Ba veru platíte,“ mrštil richtár paličkou. „I zbijú ťa,
i plakať ti nedajú. Počuli ste to lživé osvedčenie tej priepasti
nespravodlivosti. Vždy tvrdí len svoje, že štróf platí gmina. Kto je to tá
gmina? Vie on dobre, že ma i pán i žid vystrčí, keď prídem pýtať
od neho pokutu.“
|