|
S takýmito rečami prišli ku krčme pri hradskej ceste,
odkiaľ viedla bočná cesta do Chujavy, blízkej na dve strelenia.
Predo dvermi stála cudzia obstarná ženština v rúchu dlhom, lež
vetchom a biednom. Táto sa priblížila s pokorou k pánu richtárovi a prosila o
dovolenie zahrať večer komédiu s pumprlíkmi. „Dobrá žena,“ uškrnul sa
richtár, „máme my tu dosť komédií, každý deň Inakšiu; ale už len
hrajte, ak chcete.“ Ostatní vbehli do krčmy potúžiť sa a potom sa
vhrnuli do dvora Kobzayho. Vstúpili s obnaženými hlavami, s nimi aj
staručký evanjelický učiteľ, súčasne zapisovateľ obce,
Koreň.
Panstvo už sedelo na povýšenom, krytom predodverí so štyrmi
stĺpmi. Pán s veľkým nosom, Kobzay a evanjelický farár Čulík
sedeli pri okrúhlom jedľovom stole na sieťových stoličkách. Pred
nimi stál súdoček dohánu a sklenička likéru s kalíškami. Úradník
Rozumovský fajčil dymku trochu stranou. Okolo neho všetečil
chlapček a dve malé dievčatká s bábikami.
Po chvíli ozve sa, smrknúc tabak, pán s veľkým nosom:
„Slúchajte, nebože! Ja som dnes, föképen, na to prišiel, miesto
veľkomožného pána főszolgabíróa, aby som ustálil, izé, előleges
költségvetés pre gminu. „Rozumiete?“
„Ba veru nerozumieme,“ ozval sa richtár.
Pán s veľkým nosom pukol si prstom na maľovanú
tabačnicu:
„Nerozumieme, nerozumieme! Tak je to, keď sa len tú sprostú
slovenčinu učíte v škole.“
„Pekná pochvala pre učiteľa!“ doplnil harušenie Kobzay,“
keď potom sprostáci ani slávnych megyei tisztov nerozumejú.“
„Počujete?“ šepol učiteľ Koreň sedliakom.
„Prečo sa neučíte reč pánov?“
Na povýšenom predodverí hodil farár Čulík hnevne rukou, potom
šepol Kobzaymu: „Musel by napred sám učiteľ po maďarsky
vedieť.“
A Kobzay nato: „Ukážeme mu cestu z Chujavy.“
Pán s veľkým nosom takto ráčil vysvetliť vec
sprostákom: „Költségvetés, to je, izé, nech povedia, pán farár, čo.“
„Rozpočet kelčíkov,“ ozval sa Čulík hrdo.
„Tak jest,“
prisvedčil pán s veľkým nosom, „rozpočet kelčíkov. Vysoký
helytartótanács ráčil elrendelovať, aby sa kelčíky gminy
nakoľko len možno znížili.“
„Veru dobre, pán
veľkomožný,“ prisvedčovali sedliaci.
„To sa teda bude végrehajtovať. Richtár .bral do tohoto
času dvadsať i tri esteraichské zlaté. Z toho tri dolu.“
„Dobre, dobre,“ schvaľovali to sedliaci.
„Notáriuš má dvanásť esteraichských zlatých. I tu dva dolu.“
I to odobrili sedliaci s radosťou.
„Zgazdovali sme päť esteraichských zlatých,“ pokračoval
pán s veľkým nosom. „Dodáte k tomu osem, ta budeme jártatovať
,Krajana' a ,Gazdasági lapok'.“
Tu už sedliaci ovesili nosy a mrmlali. Učiteľ Koreň
sa ohliadol po nich a riekol: „Maďarské noviny tu nikto čítať
nebude, bo nemôže.“
„Vaša chyba!“ osopil sa na neho pán s veľkým nosom. Kobzayho
vyctil za to slovo, ,maďarské'. To vraj len panslávi nazvali Maďarov
Maďarmi.
Farár Čulík ďubal si prstom do čela: „Nerobte mi
aspoň hanbu, vy trúp!“
Pri tom všetkom navrhol ešte učiteľ, osmeľovaný
sedliakmi, zvážiť radšej „Obzor“, keď už obec má držať noviny.
„To ešte, to!“
ohriakol ho Čulík. „ ,Obzor' sú noviny panslavistické.“
Nato sa už zahniezdil
i úradník Rozumovský, hľadiaci chmúrne pred seba: „To som ešte nevedel, že
jesto i panslavistické pluhy a brány.“
Ale to veru len pri
tom zostalo, že „Obzor“ sú noviny panslavistické a že sa musí napomáhať
spisba maďarská. Do zápisnice pošlo, že sa majú zvážiť na všeobecnú
žiadosť konštitucionálnych občanov, „Gazdasági lapok“. Len „krajan“
buchol. „Bo v akomkoľvek duchu sa píšu tie noviny,“ riekol farár
Čulík, „sú predsa len slovenské.“ A to bolo i panstvu po chuti i sedliakom.
Prišiel potom rad na neočakávané výdavky. Pán s veľkým nosom navrhol päť zlatých. Ale richtár zhíkol:
„Čo to? Psovi mucha. Mne tu kedykoľvek príde na krk či dáky pán
z daňového úradu, či stoličný lekár, či pandúr, či
hajdúch: richtár dávaj! Koľko to do roka toho po štyri, po päť zlatých! Veď
nás teraz odrazu pán veľkomožný na tridsať zlatých pokutovali.
Či mám platiť zo svojho?“
To sa trochu nemilo dotklo pána s veľkým nosom. Preto riešil
vec narýchlo: „Rozvrhni, čo príde na osminy. Tu len o to ide, vysoký, izé,
helytartótanács myslel, že tu gmina málo má kelčíkov; a my si tu doma
urobíme, ako príde, len do písma to prísť nesmie.“
„No, rozumieme,“ zamrmlal Kožuch. „Svet treba klamať.“
„Čo ty tam brešeš?“ ukázal pán s veľkým nosom prstom na
neho.
„To povedám,“ zohol Kožuch, „že pláca richtárova a notáriušova
mohla by sa ešte napoly znížiť.“
„Tys', ako vidím, veľký szájas,“ pohrozil mu pán s
veľkým nosom. „Ako ti meno?“
„Jano Kožuch.“
„Nehovor tak,“ opravil ho propagandista, „ale povedz pekne:
Koszuch János. My tu teraz všetci Uhri.“
Po ustálení celého rozvrhu dodal: „Mne za túto prácu prisúdil pán
veľkomožný főszolgabíró päť, izé, esteraichských zlatých, a tie
mi gmina hneď zaplatiť musí.“
Richtár vyriekol svoje obyčajné: dobre. Ale sedliaci krútili
hlavami, šeptali, mrmlali.
Hrubý Bučak zadudral so škaredým pohľadom: „Čert
nech vezme takú spravodlivosť i s takými hladošmi!“
Kožuch šepol: „To dobre. Cisár platí z nášho slúžnemu na úrad
ročných tisíc dvesto zlatých; my zase budeme platiť jeho pomocníkovi
za každý výkon zvlášť. Veď len svoju povinnosť plní.“
„Ó, časy! Ó, spravodlivosť!“ vzdychali sedliaci,
pokiaľ sa pán s veľkým nosom zhováral s Kobzaym po maďarsky.
|