|
Znateľ bol by sa divil maďarčine tohto čudáka,
ktorý s toľkým úsilím hovoril po slovensky. Nielen výslovnosť
maďarskú nemal, lež i zastával často a pomáhal si tu latinčinou,
tam nemčinou, najviac ale slovenčinou, miešajúc babylonsky všetky
tieto reči. Keď hovoril spotvorenec po slovensky, zdalo sa, že je číry
Maďar, a keď hovoril po maďarsky, kričal z neho Slovák.
Rozdiel bol len ten, že maďarskú reč humpľoval z
nedostatočnosti, slovenskú i úmyselne, aby si dodal, mrziak, vážnosti. Ale
počujme, o čom sa panstvo zhovára.
Pán s veľkým nosom oslovil pána Kobzayho s najhlbšou pokorou,
s veľkým odpytovaním, čo ráči obetovať zo svojej panskej
lásky pre dolnozemských Maďarov, navštívených neúrodou, a na stoličný
špitál, ktorý pán županský námestník veľkomyseľne zakladá.
„Nič,“ odsekol Kobzay bez okolkov. „Maďarom by som dal, ale nemôžem,
bo i sám chatrné úrody som mal toho roku. Na stoličný chudobinec nedám
nič, bo ani ja, ani moje deti nepôjdeme do neho. Kto chce zriadiť
dobročinné závody, nech ich i zaopatrí, a nebude dobrodincom z cudzieho
mešca.“
„To veru lacné zásluhy,“ primastil farár Čulík, „navrhovať
podniky a potom na ne žobrať. Ja, roztrúbený v novinách a zvečnený v
zápisniciach, zakladateľ, a ty, obecenstvo, dávaj! To je terajšia
dobročinnosť.“
Po tak uštipačnom poznamenaní pán s veľkým nosom ani
neoslovil farára,. čo dá Maďarom alebo domácim chudobným, a na pána
Kobzayho nenaliehal, lež dal mu za pravdu a odpytoval pekne, že sa osmelil
znepokojiť, vyhovárajúc sa úradne naloženou povinnosťou.
Celkom ináč
hovoril o tom so sedliakmi. Týchto sa nepýtal, či a čo dajú „Uhrom“. Lež
predstavil im vec ako stoličný rozkaz a naložil zosypať osem meríc
žita. Sedliakom nič nespomohlo odvolávanie sa na neúrodný rok, ani
mrmlanie, že im Maďari jedného zrna nedali, keď oni mreli hladom.
Farár Čulík držal im peknú kázeň o kresťanskej láske a pán s
veľkým nosom zapísal, že Chujava obetuje s najväčšou ochotou osem
meríc žita. Takéto od chudoby vynútené milodary šli potom na Dolnú zem pod
menom dobrovoľných obetí. Bo u nás všetko je lož a lživá hra.
Najväčšie opice Maďarov nedali im ničoho. Ich láska len po
mešec.
Tak bolo i so stoličným chudobincom. Sedliaci sa vzpierali
nohami-rukami proti plateniu, ale pán s veľkým nosom donútil richtára i
boženíkov podpísať hotový už úpis na ročné štyri merice. Darmo potom
chodili so žalobou. „Hja, pomoci niet,“ odvetili im všade. „Podpísali ste sa,
tu, hľa, vaše krížiky.“ Ani počet dotieravých tulákov to neumenšilo.
Ako predtým, tak i potom hemžili sa bezočivou korheľskou háveďou
dediny.
|