|
Pri podpisovaní úpisu podal pán s veľkým nosom
učiteľovi Koreňovi písmo o vyhratej pravote proti židovi
Schelmovi, ktorý bol násilne zaujal jeho lúčku. Farár Čulík
učinil svoju povinnosť, zaujal sa učiteľa, žiadal súdne
naspäť uvedenie do úžitku a náhradu škody. To sa i stalo, ale zrovnajme
okolnosti pravoty učiteľovej s takou istou pravotou toho istého
obrezaného pána.
Jeho chalupník chodil za dlhší čas s vozom cez dvor susedného
sedliaka Bučaka. Tento sa raz pohneval a nepustil viac panského chalupníka
cez svoj dvor. Schelm žiadal naspäť uvedenie i vyhral, navzdor mape.
Sedliak musel otvoriť svoj dvor na večné časy panskému
chalupníkovi a zaplatiť päťdesiat zlatých pravotných útrat. To všetko
sa skončilo za sedem dní. – Teraz vidíme, ako pokračoval ten istý
sudca v tej istej obci, v takej istej pravote učiteľovej. Ťahala
sa dva roky. Farár musel žalovať na slúžneho a župana, že nerobí svoju
povinnosť. Prvotné náklady, udané v pätnástich zlatých, znížil na štyri,
škodu zhodil z deväťdesiatich na šesť.
Preto nie div, že farár zmenil farbu, keď mu učiteľ
podal súdny výrok. „Eh, to je predsa hanba,“ hovoril stranou úradníkovi
Rozumovskému, „čo tí ľudia robia, ako sa škľabia pravde. Ja som
Maďar vlastenec, ale na tento spôsob poviem i ja so sedliakmi: Škoda Bacha
a jeho Nemcov. Nemci boli samí Aristidovia proti týmto pašom nestydatým.
Uvádzajú naspäť dávne časy. Osobujú si právo rozdávať
spravodlivosť ako milodary, komu chcú.“ Takto horlil i maďarón, akým
bol Čulík. „Nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako
keď niet v nej spravodlivosti.“
Učiteľ však poďakoval sa pokorne za lásku a žiadal,
keby mu pán veľkomožný ešte v jednej veci ráčil pomôcť.
Sťažoval si, že učiteľský plat nemôže vydrieť od
nevďačných farníkov. „Ani ste ho nezaslúžili,“ ohriakol ho pán s
veľkým nosom, „bo neučíte po maďarsky.“
„Len by on učil
po slovensky,“ vložil sa v to farár. „Škola je prázdna. Zo šesťdesiatich
povinných detí chodí päť, i to sotva za jeden mesiac v roku.“
„Tým horšie,“ chopil
sa toho pán s veľkým nosom, „že neučí nijako. Keď neučí,
niet mu za čo platiť.“
„Veru, prosíme
ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa hrubý Bučak, „my takého
máme rechtora. Len po pijatikách chodí.“
Vyvinula sa z toho
hlučná zvada. Sedliaci, hoci samí jeho kmotrovia, osopili sa ako osy na
učiteľa, že neučí; učiteľ im sypal do očú, že sú
planíci, že žalujú lžive, ako Židia na Krista Pána.
Farár sa zaujal za učiteľa. „Mrzkí ste ľudia,“
harušil i on farníkov.
„Či má učiteľ behať s povrázkom po dedine za
vašimi deťmi? Neposielate ich do školy, a predsa sa žalujete, že ich
učiteľ neučí. I ktorí posielate, nechcete potom ani ten žobrácky
groš od nich zaplatiť.“
„Čo im z tej školy?“ ozval sa Humenský. „Ja som sa deväť
rokov mučil po školách a čo je zo mňa? Tu pozrite na mňa.“
Na tom sa zasmiali chutne i páni i sedliaci.
Husár Zajac sa osvedčil, že by dal vďačne ostatný
halier od svojho koperdana, keby sa mu po nemecky a po maďarsky
naučil, ale za sprostú slovenčinu že nedá nič.
S takýmito rečami vytasuje sa všade náš na mysli aj v srdci
krajne pokazený ľud. Sám podáva oproti sebe zbroj protivníkom svojho života.
Pán s veľkým nosom pochválil Zajaca za jeho osvedčenie,
ale Čulík hodil nevrle rukou: „Ty galgan, ty! Nech zajtra sa započne
výučba maďarská, ani deti do školy nepošlete, ani učiteľovi
nič nedáte.“
V tomto urobil naposledok, po mnohých schytralých rečiach,
pán s veľkým nosom svoju povinnosť. Nakázal sedliakom, aby zaplatili
bez meškania, čím sú povinní a podlžní. Ale práve vtedy, keď im to
nakazoval cez zuby a nechutne zase, čo sa im už stokrát márne nakazovalo,
predstaví sa krčmár žid so šelmovským úsmevom. A tu sa zase makave objavil
veľký rozdiel medzi právom židovským a právom učiteľovým.
Pán s veľkým nosom neizékoval teraz do sveta, nespytoval sa
čo ako, lež uhodil hneď na pravú cestu. Osvedčil sa, že zajtra
prídu pandúri a zostanú tam, pokiaľkoľvek židove dlžoby do babky
vybrané nebudú. To už bola inakšia reč, aj inakší dojem učinila. Pri
dlžobe učiteľovej sedliaci sa len smiali, ale teraz zbledli a žid
blysol na nich pri odchode víťazne. Pred krčmou potom podali si s
pánom veľkomožným ruky a ľudia všeličo hovorili o tom, keď
tento hneď potom strčil päsť do vrecka.
|