Po odbavenej židovskej záležitosti predniesol pán s veľkým
nosom, že ho mohlo stretnúť na deravom moste nešťastie. Maďarove
kone len toľko, že sa neprepadli a nohy nepolámali. „Most musí byť,“
naložil sedliakom prísne, „za štrnásť dní zrobený.“ä
„A ktože ho má zrobiť?“ ozval sa Kožuch.
„Nuž ktože by? Gmina.“
„My tu máme na chrbte
lesy!“ mrdol plecom Bučak.
„Už vyše tridsať
rokov sa pravotíme o lesy,“ dodal Humenský, „a ešte sme vždy tam, kde sme boli
na počiatku, ani to nie je rozhodnuté, či sme boli v úžitku
drevobrania, či nie. Vždy sa nájde zámienka odložiť pokonanie na dva
– tri roky. Raz sa uviedlo v platnosť, že tu si pán veľkomožný
zlomili nohu a že bez nich nič sa konať nemôže. Iďte domov, o
tri roky prídete zas, aby sme nič nevykonali.“
„Ej, už ozaj!“
prisvedčovali sedliaci, druhí sa smiali, pán s veľkým nosom pukol
prstom na tabačnicu: „To nepatrí sem, teraz sme nezasadli súdiť o
lesoch.“
Bučak sa zase
ozval: „Nech dá panstvo drevo, my ho privezieme a most zrobíme.“
„Akí múdri!“
zaškaredil sa Kobzay. „Panské lesy nie sú lesy obecné.“
„A prečože všade
inde majú sedliaci lesy?“ spýtal sa otrhaný Lipnický. „Len my máme také
panstvo.“
„Zadržujú nám,“ dodal
Kožuch, „čo nám dávno vyšlo od cisára.“
„Nemátožte s tým,“
vstal a kýval im pečlive úradník Rozumovský. „To je hlúpstvo a uvrhnete sa
do nešťastia. Cisár vám nikdy nedá, čo vám súd nenasúdi. Majte
trpezlivosť.“
„A panstvo nech má
trochu svedomia,“ zapálil sa Kožuch. „Chodí viac cez most než celá obec. Nech
teda dá drevo.“
„Mosty stavať a
udržovať“, riekol srdite pán s veľkým nosom, „je povinnosťou
gminy.“
„Zase tá prekliata gmina!“ odpľul Bučak. „Všade, kde treba platiť, tam obec; a obec sme my sedliaci.“
Kobzay riekol: „Keby
ste boli vďační, nuž by i panstvo nehľadelo. Ale ste planí
ľudia, nikdy v ničom neposlúžite. Činím vás zodpovednými za
škodu. Ak
si zlomí môj statok na moste nohu, zaplatíte ho.“
„My teda pôjdeme kupovať drevo,“ rozhadzoval sa Kožuch, „a
budeme stavať mosty pre panstvo, ktoré i naše lesy drží!“
„Mlč!“ postrčil ho richtár. „A čo by tak žiadali,
pán veľkomožný, od nás za drevo potrebné na most?“
„Po jednom statkovom dni z domu,“ odvetil Kobzay. A pán s
veľkým nosom poznamenal, siakajúc si fafák do zašpinenej šatky, že to
veľká láska od veľkomožného panstva. I farár Čulík bol tej
mienky, že to bude pre obe stránky výhodné. „Pán veľkomožný potrebujú
robotu, vy drevo.“ Úradník Rozumovský sa uškrnul trpko, ale mlčal, bo
musel.
Sedliaci počali rokovať o tom medzi sebou. Veľmi
mnohí sa chceli podrobiť, ale rátavý Pelechavý riekol: „Hm! To by bolo
štyridsať dní v cene sto i šesťdesiat zlatých; a drevo by mohlo
stáť najviac dvadsať. To by bola pekná kúpa. Radšej od žida.“
„Keby to mal každý tak groše,“ namietol trasohlavý Lipnický, „ako
ty, skrbec!“ Väčšina však prijala mienku Pelechavého. Osvedčili sa,
že radšej kúpia drevo od žida.
„Hoc od čerta a jeho matere,“ mrštil srdite rukou pán s
veľkým nosom, „len, izé, most nech bude za štrnásť dní hotový.
Ináč vám pošlem majstra z mesta a budete štrófaní na dvadsať
zlatých.“
„Ó, čo my to všetko za tých štrnásť dní poplatiť
máme!“ vzdychol Kožuch.
Richtár vyslovil svoje obyčajné: dobre.
|