|
Povstala potom medzi sedliakmi vrava. Šepkali medzi sebou,
štuchali do richtára: „Ozvi sa, povedz!“
„Čo má povedať?“ spytuje sa putujúca spravodlivosť.
„Nuž to,“ vetí po odkašlaní richtár, „že veľkomožné panstvo
spása svojím statkom náš urbársky chotár.“
„ Veru tak!“ prisvedčovali sedliaci.
Kožuch riekol: „Náš statok nech len kročí na panské územie,
hneď desať zlatých pokuty; a pán veľkomožný naženú na naše
pastvisko, úhory, strniská, lúky tisíc oviec a vypasú všetko za jeden
deň.“
„Tak my tu v tejto našej Chujave ubiedení ľudia!“ vzdychali
sedliaci.
Pán s veľkým nosom smrkol tabaku a pozrel spýtavo na
Kobzayho. Tento sa zapálil a riekol srdito: ,,I ja som sedliak.“
„Kde treba užívať, sedliak,“ skočil mu do reči
Kožuch, „ale kde treba platiť, nie sedliak.“
„Som sedliak!“ skríkol s ešte väčším dôrazom Kobzay. „Mám
štyri osminy. Ja vám nerozkazujem, koľko statku máte nahnať, ani vy
mne nerozkážete. Kto koľko má, toľko ženie.“
„Keď i my sedliaci poženieme statok na panskú
držobnosť,“ nástojil spitý Kožuch, „vtedy bude po pravde, my sme spokojní.
Nech pasie všade každý, kde chce, ako bývalo zadávna, pokiaľ nebolo
terajšej židovskej lakomosti.“
„To bude spravodlivé,“ prisvedčovali mu sedliaci.
Ale pán s veľkým nosom dupol nohou: „Od panského vám coky, vy,
izé, buriči!“
„To je práve tak,“ odpľul Kožuch, „ako keď sa žartujeme:
Čo tvoje, to i moje, tebe do môjho nič.“
„Títo ľudia,“ zateremtetoval Kobzay, „sú už vcele nabratí tou
komunistickou myšlienkou, že všetky veci majú byť všetkým spoločné.“
Kočujúca spravodlivosť poukázala prstom na Kožucha: „Ty,
ako vidím, tu najväčší izé.“
„Áno,“ prisvedčil Kobzay. „Ten korheľ,
ten zlorečník, ten bitkár, ten stokrát ostrihaný otco - a matkobijca,
popudzuje všetkých. Pyskuje vždy o hriešnych sedliackych osminách, ktoré
samy všetky bremená znášať musia.“
„Vyjmúc tie,“ dodal dobre podgurážený Kožuch, „ktoré prídu do rúk
panských. Pri rozvrhovaní rozmanitých bremien na tie hriešne osminy panské sa
vždy vynímajú. Od pána nežiadaj ničoho. No nie, richtár? Povedz; či
ti dali dakedy na dačo pán veľkomožný grajciara? A my vždy skladáme
na tie hriešne osminy.“ Potom sa obrátil k sedliakom: „Povedal som, že pánov a
židov nedopúšťať do osmín.“
„Múdro si radil,“ mávol richtár paličkou, „lenže i tvoje
prejdú dnes-zajtra k tomu, kto ich kúpi. Znáš dobre radiť každému, okrem
samého seba.“
„Počuješ, Kožuch? Zachovaj si to dobre,“ ozval sa i farár,
láskajúc loveckého psa po hlave. „Nikdy ti ešte nikto väčšiu a
potrebnejšiu pravdu nepovedal ako teraz richtár.“
Pán s veľkým nosom vystrel pánovite proti nemu ruku: „Tohto
gazembera, richtár, odošleš hneď poviazaného na stoličný dom!“ To
povediac, lapil sa za fafák, bo práve do neho pukla lopta, ktorú všetečný
chlapec Árpád hodil.
Kožuch mrdol spurne plecami: „Nech ma vešajú, keď som zaslúžil.
Nebudem ja prvý visieť za pravdu.“
Ale žena jeho počala výskať a vykladať s náramným
plačom: „Ach, ja nešťastná žena! Ach, čo si počnem teraz
zase sama s deťmi, keď ťa vlečú do tej temnice?“
„Nič to, žena,“ potešil ju Kožuch, „dnes aspoň budem trpieť
nevinne.“
Ale ona tým viac nôtila plačlivým akýmsi spevom: „Ach,
načo sa sám hryzieš s pánmi za týchto nemých podliakov? Ach, či
vidíš, ako mlčia a nikto z nich ústa za teba neotvorí? Ach, dobre im bude
smiať sa, keď teba povlečú pandúri ako lotra!“
Jej nárek dojal Kožucha. Bez všetkého rozkazu zvalil sa na holú
zem: „Nech dokončia, pán veľkomožný, nakrátko. No, nech bijú, prosím
ponížene, pán hajdúch.“
Pri tom ošklivom výjave odišiel zapýrený Rozumovský. Kto by ho bol
bedlive pozoroval, bol by videl, ako pri týchto výjavoch hneď sa zapýril,
hneď zbledol. Cítil spolu so sedliakmi nehodnosti s nimi páchané, ale
mlčal, bo musel.
Pán s veľkým nosom kýval hajdúchovi: „Dvanásť, ale
dobrých!“ Uznal i sám, že lepšie bude vypalicovať pyskúňa, než
robiť krik na stolici. Lebo cítil, že dnes i najlepšieho pašu prevýšil.
Farár Čulík, ktorý mal zub na Kožucha, učinil svätú tvár
a vzal podobu prosiaceho: „Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mu
pričítajú ešte aspoň raz toľko!“
Sedliaci sa klmali: „Dobrý to predsa človek! Vidíš, ako prosí
za neho?“
Kožuch len zuby zaťal, keď silné údery zdĺhavo mu
dopadali na stehná. Vstanúc z prachu, riekol: „Kristus Pán trpel viac.“
Pán s veľkým nosom napomenul pri tejto príležitosti sedliakov
k podlžnej úcte a poslušnosti proti veľkomožnému panstvu práve tak, ako
čo by ešte vždy ťahali jarmo poddanstva.
Ale malý Arpádik tak sa zaľúbil do tohto palicového výjavu,
že ho chcel opätovať na sestre. Dokonca chcel Irmáčku stiahnuť a
vypalicovať. Musela aspoň bábku dať, aby mladý pán svoju
chúťku palicovania vyplnil.
|