|
Tento lieskový koniec kočujúcej spravodlivosti účinkoval
potom rýchle jedno za druhým. Pán Kobzay dal stiahnuť baču, že sa
lapil do gazdu, a daktorých chalupníkov, že si nechcú zarobiť u neho pekný
groš. Parobci dostali palice, jedni, že sa bili ako barany a pokrvavili v
krčme, druhí, že uviazali nadutý mechúr s hrachom židovmu bujakovi na
mošnu.
Takéto výjavy boli vtedy pri ozornej surovosti ľudu
každodenné a mali miesto všade, kamkoľvek sa hnul slúžny alebo jeho
pomocník. Preto i hajdúch musel byť s nimi všade.
Kočujúcu spravodlivosť obhŕklo ešte potom množstvo
všelijakých žalobníkov. Jeden mal to na srdci, druhý iné a každý chcel
predniesť svoju sťažnosť. Ale pán s veľkým nosom odbavil
všetkých, lebo už bolo po poludní a nadišla i stydlivá Zuzanka. Tento len ruku
stisol domovému pánovi, potom sedel ako nemý.
Nezamiešal sa ani do panského zhovoru o budúcom snemovom
vyslancovi. Pán s veľkým nosom zvestoval, ktorí mienia v tomto volebnom
okrese vystúpiť, a oznamoval, že župné úradníctvo je za Hegedüs Jánoša.
„To sme i my,“ osvedčili sa Kobzay a farár, “ale
sedľač, ktovie? Pansláv Fujera poslal vraj do obce mnoho
výtlačkov poburujúceho programu.“
„Či tak?“ riekol ťahavo pán s veľkým nosom a
pokročil na kraj predodveria. „Ešte jedno, nebože! Viete, že nastáva
voľba, izé, országgyülési követa.“
„To jest ablegáta na
diétu,“ skočil do toho farár a vysvetlil jednu cudzinu druhou.
„Počujem,“
pokračoval pán s veľkým nosom, „že Fujera poslal do dediny akési
písma, aby ste vyvolili jeho. Chráň vás boh, to je pansláv.“
„A čo je to ten
pansláv?“ pokýval hlavou Lipnický. „To meno sme ešte nikdy nepočuli.“
„Pansláv,“ vysvetlil im vec farár Čulík, „je zradca, ktorý
chce krajinu trhať a Rusom predať.“
„Áno,“ prisvedčil pán s veľkým nosom, „každý pansláv
huncút a kto s panslávom drží, je rebelant. Pán főispán, pán
főszolgabíró a celá slávna stolica je za Hegedüsa. I vy musíte za neho
szavazovať.“
„My držíme,“ osvedčil sa richtár, „so slávnou stolicou.
Čo nám nakážu, to zrobíme.“
„Dobre a statočne hovoríš,“ pochválil ho pán s veľkým
nosom. „Pozbieraš všetky tie písma, ktoré vám poslal ten pansláv, a prinesieš
mne. To vám povedám, že beda tomu, kto by
szavazoval za Fujeru. Nech nám potom taký rebelant príde, dáme my jemu!“
Bola by kázeň
vypadla dlhšou, ale prišušťala domová pani s milým pozvaním na obed.
Učinil teda koniec. Len ešte raz sedliakom povedal, čo všetko majú
urobiť a platiť. Richtárovi naložil, aby mu hneď priniesol tie
panslavistické programy a jeho päť esteraichských zlatých.
Dvor sa vyprázdnil.
Panstvo vyzoblo po poháriku červeného likéru a pošli do priestrannej
obedárne.
|