|
Tu rušili nepríjemné
návštevy pokojnú službu žalúdka. Nestihli sa pohodlne rozhostiť pre
nastávajúci veľký zápas, keď sa vťarbal františkánsky fráter s
kuklou na chrbte.
„Ponížené služby,“
hovorí s pokornými úklonkami, pozerajúc dychtive na prikrytý stôl, „od pána
gvardiána. Dá porúčať seba i chudobný sbor otcov svätého Františka do
panskej lásky.“
„Otcovia svätého
Františka,“ pozrel Kobzay mrzute na frátra, „nech netučia svoje bruchá
cudzími mozoľmi. Onehdy som stretol dva vínom nahrúžené vozy pre kláštor.
Inakší ľudia nevidia cez celé mesiace vína, a františkánovi musí pri
každom obede a pri každej večeri stáť pred nosom holbička. Na to
musí sa skladať obecenstvo.“
„Za to nech sa
neráčia hnevať,“ odvetil pokojne fráter, navyknutý na také výjavy.
„Dar prijímame s vďačnosťou výčitky bez hnevu.“
Stál ešte pri dverách
a vynímal zo širokého rukáva tabačnicu, aby dal smrknúť pánom,
keď vkročil evanjelický študent a odporúčal do panskej lásky
stravovňu, kde chudobní žiaci dostávajú obed zadarmo, alebo za lacnú cenu.
„Na vašu
panslavistickú školu nedám ani babky,“ okríkol ho Kobzay.
„V našej škole,“ opravil ho študent, „prednáša sa všetko po
maďarsky.“
„Ale zato ste všetci panslávi,“ dupol Kobzay.
„Odkiaľže vychádzajú,“ primastil mu farár Čulík,
„panslávi, keď nie z luteránskych škôl? Mládež ho pestuje sama medzi
sebou. Leží to v povahe samej luteránčiny. Ako každý kalvín je už povahou
svojou Maďar a vlastenec, tak každý luterán pansláv a zradca. Luteránsky
som farár, ale pravdu vyznať musím. Každého luterána bez okolkov obesiť
alebo podľa zákona spáliť. Luteráni comburantur. Vo viere sme vrtkaví
ani von ani dnu, v národnosti panslávi.“
„Páni,“ vetí zarazený študent, „ja som rodený Maďar a slova
slovenského neznám. Vy ma obviňujete z panslavizmu, inde mi zasa hádžu do
očú, že sa v našej škole mládež slovenská národu svojmu úplne odcudzuje.“
„Nedám, nedám haliera na váš panslavistický ústav,“ triasol Kobzay
rukou.
Vtom vstúpil muž tmavej pleti, podobný Cigánovi. Širočizné
čierne nohavice mal v čižmách, na bedrách červený pás, na
prsiach otvorený lajblík, na pleciach plášť z belavého súkna, na hlave
červenú čiapočku, aké nosia Srbi. Hovoril po maďarsky
veľmi plynne, ale nebolo mu možno rozumieť. Len toľko sa dalo
poznať, že turecký derviš a že zbiera v Uhrách milodary na mohamedánsku
mešitu.
Čitateľ bude snáď myslieť, že tohto zbeha z
Bosny vyctil Kobzay najväčšmi, ale stalo sa naopak. Práve tento surový
paholčisko divého pohľadu odniesol zlatovku, študenta fráter pošli s
dlhými nosmi.
|