|
Až po ich odplašení ponúkla mladá domová pani hosťovi, aby
zaujali miesto pri stole. Oba pozerali s úľubou na jej vnadné, vyduté
prsia, ale ona len tak zboku škúlila i na veľké nosisko i na zmrštenú tvár
stydlivej Zuzanky. Ináč bývala veľká koketa, keď hosť bol
švárny mladý šuhaj, najmä keď mal hustú čiernu bradu. Ryšavé brady
menej milovala, lež ani tie nezavrhla vcele. Z jej detí každé malo iný výzor.
Nebola ani tak ľúbezná, ako bývala, keď mala príjemnejších
hosťov. Preto i rozhovor bol nudný, spojený s nemilými prestávkami.
Menovite stydlivá Zuzanka s malou tvárou zostal verný svojej povahe.
Nepreriekol sám od seba slovíčka cez celý obed, i na otázky odvetil
slovom. Ako sa má pani manželka? Dobre. Punktum.
Pán s veľkým nosom hovoril najviac s Kobzaym o veciach
prísnych. Žaloval sa medziiným na drahotu dreva a Kobzay mu sľúbil, že mu
dá priviezť päť siah.
Čo bolo čerstvej veselosti pri stole, to pochádzalo od
všetečného Árpáda, ktorý vždy dačo hovoril, pýtal, so sestrami sa
vadil, vidličkou po tanieri škrabal, nožom na poháre zvonil, nohami
šibrinkoval, na stolec vstával, chlebom do sestier a matky hádzal.
Najväčší smiech vzbudil tento neposeda, keď riekol materi, poukážuc
na nos zhrbeného adjunkta: „Mama! Keby sme mali také uhorky.“ „Ej, Árpád,
Árpád!“ pohrozila mu matka, „ty si mi prirozpustilý.“ Ale pán s veľkým
nosom sa rehotal: „Do toho môjho fafáka každý zabŕdnuť musí.“ I
večný mlčúch otvoril ústa na chlapcovu pochvalu: „Neobyčajný
talent.“ Jednako prišlo vhod, že sa ozvala v pitvore harfa. „Muzika, muzika!“
tlieskali rozpustilé deti. Árpád vyskočil na stolec a kázal mládencovi
vpustiť muzikanta. „Už ho len vpusť,“ riekla i pani, „keď tento
nezbedník tak pánovite to žiada.“
Vstúpil asi štrnásťročný mladík s harfou a jedno
deväťročné dievča, deti tej ženskej, ktorá prosila v hostinci
pri hradskej o dovolenie hrať večer komédiu. Bola to vdova. Jej muž
sa zabil, spadnúc ako komediant z napätého povrazu. Biednica Češka
potĺkala sa teraz s troma deťmi na vozíku o jednom koni. Vodne
chodili deti po domoch s harfou, po večeroch hrali komédiu sčasti s
pumprlíkmi, sčasti s fyzikálnymi tajomstvami. A to je pritom divné, že i
pieseň, ktorú pri harfe spievali, i komédiu, ktorú hrali na divadle s
pumprlíkmi, zložil podľa svojej skúsenosti vtipný mladík. Pieseň,
ktorú so sestrou pri dverách spieval, táto, hľa, bola:
Dobre ľuďom vo šťastnom
tom uhorskom kraju;
všetkého dosť, čo môže
žiadať duša, majú.
Aká hojnosť tu zrna,
vína i dohánu,
koní, volov, svíň, oviec
v tomto Kanánu!
Všetko to sa mi ľúbi,
čo majú tí páni;
len ich spravodlivosti
nech ma pán boh chráni.
V posledných slovách ukryté žihadlo zbavilo deti o dar i obed,
Kobzay zateremtetoval, pán s veľkým nosom ukázal prstom: „Von ich!“ Museli
sa okamžite pratať, ba čeľaď dostala rozkaz nahuckať
psov do nich. A škoda tak krásnych detí, ako to boli. Samý život a oheň
ducha žiaril z ich útlych obličajov. Uvidíme ich ešte večer pri
komédii. Panstvo sa potom zabávalo do konca obeda zas len medzi, sebou.
|